Dedič Muráňa

Po porážke moháčskej

Naša moháčska porážka bola pre krajinu nešťastie, a veľké nešťastie. Krv našich predkov, ktorú cedili na Moháči, zaplavila nielen nešťastné moháčske pole, ale kúpalo sa v nej celé Uhorsko. Nešťastná záhuba neuspokojila sa len s ich obeťou, ale musela byť obetovaná i krv ich potomkov. Lebo nebolo dosť na nich a na jednom nešťastí, ktoré našu vlasť zachvátilo, ale muselo prísť ešte druhé, ktoré bolo väčšie, nežli to prvé. Tisíce mrtvol ležalo na Moháči, ale nikto sa o ne nepostaral. Tie, ktoré z nich Turci nepohádzali do Dunaja, tie tam zostaly ležať a boly ponechané dravcom za korisť. Taký mali pohreb hrdinovia, ktorí padli v boji za vlasť. – Keď si bol zdravý, mocný, každý sa o teba, vlastne o tvoju silu uchádzal, aby sa mohol stať tvojím priateľom, keď si ale omrzačel, nuž sa potom o teba viac neobzreli. – Celá naša vlasť podobala sa smutnému pohorenisku, ktoré ľudia opustili, alebo v jeho požiari biedne zahynuli, takže sa na tom mieste nik viac neukázal, na ktoré noha Turkova bola stúpila. Zrúcaniny staviska slúžia potom buďto za pelech horským šelmám, ktoré sa oň ruvajú medzi sebou, alebo za útulok sberbe lotrov.

Jako tie šelmy o ten biedny pelech, tak sa i o našu krásnu vlasť, nie síce divé šelmy, ale ľudia ruvali. Ľudia, ktorí nemali na jednom úpadku dosť, ktorých nezabolelo ich divoké srdce, keď v boji už tisíce padly, lebo sa tisíce iných do toho istého ešte divejšieho víru zamiešaly a tí všetci v ňom biedne zahynuli. Ten človek už ozaj musí byť bez srdca, ktorý vidí, že jeho súsed už väzí v nešťastí, nepoviem svojho brata, alebo snáď otca, ale on tomu svojmu bratovi, alebo otcovi, ktorý sa nachodí v nešťastí, miesto pomoci ešte do väčšej skazy pomáha a keď sa tento s veľkou námahou chce ratovať, chytí ho vo svojej chúťke, hodí ho nazpäť do víru už istej skazy, aby tam vzal večnú skazu. V zhubnom požiari bola naša vlasť, ale tieto požiare ju neudusily. Jej syn stál v dialke a jej brat sa tiež na ten požiar díval. A žiadnemu neprišlo na um, aby hasil, ale liali ešte obidvaja olej do horiaceho plameňa.

Lajoš, nešťastný Lajoš padol! Vlasť bola bez kráľa. Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón a nestarali sa o nič inšie, len aby previedli svoje chúťky a aby mohli na trón dosadnúť. Blaho krajiny ani jednému neležalo na srdci. – Keď po smrti Mateja kráľa prišli vyslanci ku Štefanovi Zápoľskému, žiadajúc ho o mienku, kto by mal byť volený za kráľa, vyzdvihol tento svojho syna dohora s týmito slovami:

„Keby si len toľký bol a Uhorsko by malo svojho kráľa.“

Štefan zomrel, ale neodumrely jeho slová. Malý synček jeho vyrástol v muža a otcove slová hlboko do srdca zaryté, mocne sa ozývajú v jeho duši. Detské časy sa mu obnovujú v rozpomienke a on prechádzajúc sa práve vo svojom tokajskom paláci, snáď po prvý raz, čo mu otec zomrel, zasmútil za otcom.

„Ach, otec môj, keby si teraz žil, tvoj syn by bol istotne pánom Uhorska. Hovoria, že som nevďačný, že som pyšný. Áno, pyšný som, ale na čo? Na teba, otec môj, ktorý si rod náš z nízkeho stupňa na výšku, na ktorej sa teraz nachodí, povýšil. A ja, práve preto, že mňa pyšným, ctižiadostivým a po tróne túžiacim prezývajú, chcem im dokázať, že je i to možné, že sa ich úštipky i v skutočnosť môžu premeniť. Ja, ktorý som človek sám ešte neznámy, chcem a musím byť niečím vyšším, ja musím byť kráľom a pyšní pávi, ktorí sa vypínajú so starobylosťou rodu svojho: tí sa musia koriť predo mnou, ako pred svojím pánom. Áno, Zápoľský bol človek v svojej osobe, okrem strýca a otca ešte neznámy, ale Zápoľský bude i kráľom.“

Kto vie, dokiaľ by bol ešte sám so sebou hovoril, keby ho nebol práve prišlý Dóci z myšlienok vyrušil.

„Čo nového Dóci,“ oslovil Zápoľský prišlého.

„Všetko dobre! Vec naša sa darí. Varday je na tvojej strane; Verbőcy účinkuje znamenite medzi zemanstvom, ktoré sa všetko okolo tvojej zástavy shromažďuje. V Prešove, s ktorým je i Levoča spojená i Bardijov, máme 200 mužov, v Košiciach 100; títo všetci sú za teba. Ba mohli by sme povedať, že celý Gemer, Heveš, Boršod, Torna a Abaujvár. Čo deň sa viac stránka naša rozmnožuje. Poslanci so všetkých strán sa pohrnú do Tokaja. Čo ale zvláštneho mám pripomenúť, že Černý Jovan sbiera zástup veľký okolo seba. Musíme ho na našu stránku dostať, jako i Szerényho, oni veci našej mnoho prospejú. Tamten svojím húfom bojovníkov, tento svojou známosťou rozlične smýšľajúceho zemianstva, s ktorým zaobchodil.“

„Má sa stať,“ odpovie Zápoľský.

„Ešte niečo, Tornally bol pri Moháči ranený, ale jako počuť, uzdraví sa. On sa tiež pripojí k nám. Neviem čo Bebek zamýšľa. Doteraz ani sem, ani tam. Teraz je ale hlavné to, aby si zas hľadel získať zemianstvo, ktoré príde na snem, preto sa drž, Zápoľský! Nesmie cudzozemec vládnuť nad nami!“

Onedlho po tomto rozhovore bol Zápoľský vyvolený v Tokaji za kráľa. Pretože ale na sneme tokajskom mnoho velikášov chýbalo ešte, a že tento snem nebol vydržiavaný v stolnom Belehrade, zriekol sa terajšej voľby, splnomocniac stavy ku svolaniu druhého snemu. Tento snem bol svolaný do stolného Belehradu, kam sa všetky stavy maly ustanoviť ku voľbe nového kráľa pod pokutou straty majetku, alebo života.

Poverenci Zápoľského hľadeli mu získať priaznivcov na všetkých stranách. Ale ani Ferdinandova strana neodpočívala. I títo robili, čo kde mohli.

I Ferdinand i Zápoľský mali svoje stránky. Tam väčšina vyššej šľachty, tu zas nižšia šľachta sa vyslovovala vo väčšine. Ferdinand i Zápoľský s napnutím očakávali výsledok volieb. Bolo to asi tak, ako keď u nás poslancov volia, lenže toto je v malom a to bolo vo väčšom rozmere a rozsiahlosti. Na stolnobelehradskom sneme bol Zápoľský druhý raz vyhlásený za kráľa a dňa 11. novembra i korunovaný. Načo opisovať tie slávnosti, načo tie hostiny; to sa už rozumie samo sebou, že sa o to Zápoľský náležite postaral.

Vyvolenie Ferdinanda za kráľa od českých stavov spôsobilo veľký dojem na uhorské stavy, bo jeho moc sa týmto veľkým kráľovstvom rozšírila. Toto všetko ale nezmýlilo Zápoľského, aby neodstúpil od svojho predsavzatia. On už dosiahol, po čom tak bažila jeho duša. Jeho tvár sa síce usmievala, avšak zdalo sa, že je to smiech len na oko. Pred chvíľou bol uňho dákysi posol, ktorý, ako sa zdalo, mu doniesol nemilú zprávu.

„Tvojím vyslancom,“ hovoril mu posol, „sa nepodarilo na sneme požunskom shromaždené stavy buď nakloniť na tvoju stránku, alebo ich získať pre nestrannosť.“

„A Báthory, čo mi odkazuje?“ spýtal sa nie bez irónie Zápoľský.

„Na tvoj list sa uškŕňal, že nie on, ale že ty budeš prosiť a to s plačom, že aby si len trošku počkal. A naložil mi: „Povedz tomu svätodušnému kráľovi, aby len počkal do Vianoc.““

„Teda do Vianoc mi uložil?“

„Áno do Vianoc. Ferdinand je už vyvolený. Budete dvaja. Lenže ten sľúbil tak sa chovať jako by bol volený do celého Uhorska; a to vraj i vzdor tomu, že mnoho zo stavov i zo šľachty a z miest okrem Prešporka všetky chybovaly.“

„Či máš ešte niečo oznámiť?“

„Nie.“

„Môžeš odísť.“

Posol odišiel. Za ním prišiel druhý, tretí, štvrtý a takto išlo celý deň. Každý mu niečo povedal, čo sa robí, jako stoja jeho veci a protivníkove; avšak žiaden mu neradil. Dlho sotrval Zápoľský v netečnosti, nestarajúc sa ani o svoju, ani o protivníkovu stránku. Vidiac, že Ferdinand neprichodí do Uhorska, darmo mu narádzal Frankopán, aby napadol jeho stránku, on sa pokojne a mierne choval proti nej a nedopustil, aby bola prenasledovaná. Zdalo sa, že táto miernosť Zápoľského napomáhala jeho veci, lebo sa mu všetko korilo. Ale celkom sa to preinačilo, keď prišiel Ferdinand do Uhorska. Naraz zostal Zápoľský opustený, a Ferdinand opanoval o krátky čas i Budín a za ním mnohé hrady a mestá, ktoré sa mu dobrovoľne poddaly, takže na ostatok už len Horvátsko a niektoré mestá hornouhorské zostaly pri Zápoľskom.

Konečne bol Zápoľský prinútený utiahnuť sa do Poľska, lebo ho Ferdinand všade prenasledoval. Ale neskoršie sa šťastie posiaľ Ferdinandovi prajúce zvrtlo i zasvietila lepšia hviezda Zápoľskému. – Zápoľský totiž, navrátiac sa z Poľska, vydobyl nad stránkou Ferdinandovou skvelého víťazstva medzi Košicami a Šárošpatakom, pomocou Poliakov a hornouhorskej šľachty, medzi inými i Jakuba Tornallyho, ktorý sa zo svojich rán bol už dávno vyliečil, Štefana Báthoryho zo Šomlova, Pavla Artandyho a iných. Nemúdre ale bolo od Zápoľského, že sa dal pod Sulejmanovu ochranu, pomocou ktorého zase zaujal svoje miesto, čo kráľ na Budíne.

„Smutné to boly časy,“ hovorievala moja babička, „po tej porážke moháčskej. Nielen že Turci, ktorí v Nitriansku a v Trenčíne toľko obyvateľov pozajímali, že ich ani na remene nemali už kde uväzovať, drancovali a vraždili pozostalé obyvateľstvo, ale sám Ferdinand a Zápoľský vycedili potoky krvi, trhajúc sa ako diví o trón nešťastného Ľudovíta. Oni zavdali k tomu podnet, že sa Uhorsko obrátilo na popravište, alebo pelech divých náruživostí. Kým totiž Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón, vysoká šľachta robila, čo sa jej ľúbilo. Ani Ferdinand, ani Zápoľský nezakročili so žiadnou prísnosťou proti svojvôľam, ktoré sa páchaly, ba, aby si svojich velikášov ešte viac naklonili, nuž ich všemožným spôsobom hľadeli obohatiť. V týchto časoch bol i Tornally od Zápoľského obdarovaný mnohými statkami. Avšak Tornally nehľadel tak na bohatstvo, jako skôr na vyrazenie veľkého smútku, ktorý mu zavdala smrť jeho Drahušky.“

„Vždy hľadám príležitosť,“ hovorieval priateľom, alebo keď súc sám niekde, sa zamyslel. „Drahuška moja, aby som sa s tebou shľadal, ale náš dedič je ešte malý, nesmieme ho obidvaja zanechať.“

Keď sa konečne Zápoľský s Ferdinandom vyrovnali, takže Zápoľský zostal kráľom nad tými čiastkami Uhorska, ktorými vládol, po jeho smrti ale mal Ferdinand opanovať celé Uhorsko, – vtedy sa utiahol Tornally na svoj Muráň a to v spomienkach na Drahušku tešil sa vo svojom jedinom dedičovi, vo svojom Jankovi. – Za krátky čas bol veselý, neskoršie ale ubytovala sa zasmušilosť na jeho tvári, ktorá od počutia o smrti Zápoľského, nikdy nezišla s nej a jeho čelo sa viac nevyjasnilo.

Po smrti Zápoľského onedlho zomrel i Tornally. Pred svojou smrťou dal zavolať svojich priateľov, aby sa s nimi ešte rozlúčil. Medzi inými bol prítomný i Kováč, ktorý sa mu od smrti jeho Drahušky nikdy nesmel ukázať na oči.

Keď, už boli všetci pohromade, pozdvihne tíško hlavu a rečie nasledovne: „Priatelia moji! Vy viete, jak som mal rád Drahušku. Ona mňa už volá, dosť nerád odchodím, lebo môj syn je ešte malý. Ale keď ináč nenie: staň sa vôľa božia. Ja som hotový. Pôjdem teda s radosťou, len vás ešte o niečo prosím. A to: aby ste boli môjmu synovi priatelia tak jako i mne. Buďte mu po ruke vašou radou. Hľaďte z neho vychovať hrdinu pre vlasť a pre kráľa. Teba priateľ môj, Bašo, ustanovujem správcom mojich statkov, kým môj syn dospeje. Buď mu tým, čím som mu ja bol. Prísahaj mi ale na to, že chceš svoje otcovské povinnosti svedomite vykonávať.“

Nastalo hlboké ticho. Bašo pristúpil bližšie k posteli Tornallyho. Slzy v jeho oku zdaly sa zablýskávať, ale jeho tvár pokryl nápadný rumenec. Trasúc sa na celom tele, pozdvihol pravicu k prísahe.

„Tak jako je Boh živý nad nami, sľubujem, že tvoju poslednú vôľu svedomite vyplním. Tvojho dediča nikdy neopustím a čo by mňa to vlastný život stálo. Ten milerád obetujem za tvojho potomka. Sľubujem a prisahám ti sväto-sväte, že sa budem starať o tvojho syna, jako otec o vlastné dieťa!“

Bašo dohovoril. Zase nastala predošlá tichosť a z očú prítomných sa prúdy bôľných sĺz valily po smutných tvárach nadol. – Tornally si hlboko vzdychol.

„Uslyš Boh, Bašo môj! Áno, ty budeš otcom môjho opusteného syna, dobrým otcom, jako si mne bol neoceniteľným priateľom. Vy ste všetci počuli jeho slávnostný sľub. Modlite sa, aby ho Boh podporoval v jeho dobrých úmysloch. K vám ku všetkým sa obraciam: sľúbte mne i vy, že i vy budete radcami a úprimnými priateľmi môjho dediča.“

„Sľubujeme, že tvojho syna nikdy neopustíme,“ odznievalo jako tichý šumot vĺn z úst prítomných.

„Ty ale Kováču,“ hovoril slabým hlasom vládu vždy viac tratiaci otec, „ty si mi zachoval syna, ale pozbavil si ma mojej Drahušky. A to bola príčina, že som ťa od jej smrti, nehovorím, že nenávidel, ale pre žiaľ, ktorý sa zmohol v mojej duši pri pohľade na teba, videť nesmel. Za vyslobodenie syna z rúk musulmanských som sa ti snáď odmenil náležite, ale krivdy som ti tiež nikdy úmyselne neurobil. Som teda toho presvedčenia, že jako si ho pod záštitou Bašovou opatroval, opatruj ho pod ňou i teraz. A pretože je už väčší, viac rukám mužským, nežli ženským má byť sverený: buď jeho pestúňom. Ale Zuzku, doterajšiu jeho opatrovkyňu, bude mať Bašo doživotne na starosti.“

Zatým sa ešte naklonil ku svojmu synovi a prehovoril pološeptom: „Syn môj, riaď sa podľa rady tvojich a mojich priateľov, ktorým Ťa zanechávam… S Bohom… Dra…“

Ostatné slová nebolo viac rozumeť. Objal ešte raz svojho syna, bozkal jeho porosenú tvár, tichý vzdych, jakoby blahej radosti, rozplynul sa z jeho ňadier, – sklonil svoju hlavu na lôžku nazpäť. Jeho oči potiahol tichý spánok a Tornally sa viac z neho neprebudil

3
Muráň

Kto pozná Slovensko, vie kde je šumná Rimava. Rimavská dolina je každému známa i s jej švárnou sestrou Muráňkou. A kto by nevedel, alebo aspoň nepočul o vysočizných, do modrín nebies vyčnievajúcich bralách, z ktorých sa s obľubou díva hrdý Muráň na tie dve krásne sestry. Cez ich lono sa preťahujú strieborné stužky v rozkošných závitkoch, kde radosť a spokojnosť prebýva snáď večným domovom. – Hoj, známy je vám ten utešený kraj, kde sa Hron, Váh, Nitra pení, znáte Vy šumnú Rimavu i striebropennú Muráňku? – Viem ja, že ju vy znáte, lebo Vás počúvam, jak si nôtite krásnu pieseň:

 
Hej, pod Muráňom,
tam je krásny svet.
Tam rastú chlapci,
bystrí jako kvet.
Nebe tam len jasne svieti,
tam má každý vesel býti.
Pod Muráňom! pod Muráňom! pod Muráňom!
 

Hrad Muráň prešiel na rodinu Tornallovskú okolo roku 1500. Do neho vedie len jedna veľmi úzka, príkra cesta, a keď posádka niečo potrebovala, dostávala to pomocou železnej reťaze vyťahovanej hore od oslov. Z hlbokej studne, ktorá sa tam nachodila, potrebovali tri štvrti hodiny, kým vytiahli nahor vodu v kožených vreciach. Sám hrad ležal na západnej strane, ale na východnej strane sa rozkladala hradná palota, alebo ako my hovoríme ináčej zámok s nádhernými staviskami, z ktorých už len pusté zrúcaniny svedčia o bývalej sláve zámku i hradu. Predtým hluk, – teraz nemota sa zdržuje v rozvalinách, ktoré sa preplňovaly rozkošami pred tri sto rokmi.

Keď Tornally zomrel, tichý a spokojný hrad zmenil sa v hniezdo a pelech čeľade lotrovskej, ktorá tu prevádzala svoje zbojstvo, svoje rozkoše za dlhý čas. Teraz je ticho na hrade. Na zámku nevidno nikoho, tak ako by sa boli všetci obyvatelia razom vysťahovali. Zámocký dvor, ktorý preca vždy býval húfne navštevovaný, je teraz pustý. Deti, ktoré, nebolo dňa, aby sa tu neboly zabávaly, sa tu dnes viac neukazujú. Divne, veru divne to vyzeralo, a snáď po prvý raz po smrti Tornallyho, čo taká pustota zaujala zámok i hrad. Ešte včera sa tu bavilo do osemdesiat ľudí rozličného, dobrého i zlého druhu, hulákaním a dnes nevideť nikoho. Malý Tornally tu behal ešte včera i so švárnou Markou Bašovou, avšak ani jeho, ani jeho apoločnice, s ktorou sa tu hrával, s ktorou sem tam behával, nikde nieto. Nuž a čo by ste radi vedeli, kam se podeli?

Janko bol poslaný do Poľska, aby sa tam vyučil dvorným mravom. S ním odišla jedna čiastka lotrov, kým sa druhá vybrala na lúpež. A Marienka sedí tíško pri svojej pestúnke, vypytujúc sa, kedy sa Janko vráti. „Pán Boh zná, Marienka drahá,“ odpovedá smutne pestúnka Markina, „kto zná, či sa do Poľska šťastlive dostane, či sa mu neprihodí nejaké nešťastie. A možná, že sa potom už ani nenavráti.“

„Čo, že sa nenavráti,“ hovorí Marka, pustiac sa do plaču. „Veď mi otec hovoril, že príde skoro. Choď, ty si zlá. Ja poviem otcovi na teba. Janko príde skoro, lebo ja budem plakať. A s kým by som sa ja hrávala?“

„Dieťa milunké!“ vzdychla si pestúnka. „Ňadrá moje sviera strašný boľ. Ale neplač, Marienka drahá, ja ti neviem povedať, kedy príde. Povie ti to pán Bašo.“

„A ktorý pán Bašo, veď tu máme dvoch. I môj otec i môj strýk je Bašo.“

„Tvoj otec, Marienka.“

„No tak teda Janko príde skoro, lebo on mi to povedal. Ty nám ale vymysli nejakú novú hru.“

„Vymyslím, Marka moja, ale nesmieš plakať.“

„Nie, nie,“ zajasala nevinná tvár dievčaťa. „Len mi povedz, či si už vymyslela. A nauč mňa to, ja to potom Janka naučím. Ja sa s ním rada hrám.“

Pestúnka sa zamyslela a nepozorovala, čo jej malá, dvanásťročná Marka všetko nahovorila. Konečne i dievča prestalo štebotať. Sadlo si ku zamyslenej pestúnke. Svoju peknú hlávku sklonilo do lona pestúnkinho a ako sa zdalo, usnulo. Nastalo v chýži ticho, ktoré nič viac nerušilo. Papršleky slnka sa vždy viac tratily z chyže, do ktorej od rána svietily. Bolo už popoludni. Parno dňa sa zmenšovalo, tichý vetrík počal povievať dolinkou a šuchotom listia prerušoval hrobovú tichosť. Od hradu cez južnú bránu, ktorou sa chodilo do zámku, blížila sa vysoká mužská postava. Jej široká, čierna tvár nie tak odporného, jako viacej niečo strašného vyzradzovala. Zdalo sa, že oči lakomosťou a úžerníctvom s divokou ukrutnosťou žiarily. Také nízke čelo, také drzé vlasy zvykly človeka naplňovať hrôzou. K tomu tá sila tela, ten podivný pohľad, tá smrtiaca zbraň, ktorú po boku nosí, vzbudzujú divné pocity v človekovi.

Postava opustila hrad, príduc na zámocký dvor a poberala sa rovno do paloty. Vojdúc sem, obráti sa na ľavo, kráčajúc strmým krokom, až zastane pred železnými dvermi. Dvere boly zatvorené. Kľúča tu nebolo a celé dvere vyzeraly viacej ako železná plocha. Ale postava sa tým nezmýlila, čo boly dvere hneď i zavreté: ona vstúpila na prah, kde vyčnievala hlávka klinca, túto pritlačila a dvere sa samy roztvorily.

Mužská postava vošla dnu a dvere sa samy zavrely. Ale poďme a nasledujme ju aspoň naším zrakom, lebo to je osoba pre nás významná. Kto ju videl pred pätnástimi rokmi, istotne by ju nebol poznal, tak sa pozdávalo, že ju čas premenil. Ale i skutočne sa premenil tento muž. Predtým chudobný, bezvýznamný zemaník, teraz chýrny bohatý pán; predtým verný priateľ bohatého Tornallyho, teraz snáď zradca nebohého. Predtým milý ku každému, teraz hrôza a strach široko ďaleko. Predtým vodca proti nepriateľovi na čele statočných bojovníkov, teraz tiež na čele, ale na čele vrahov, vodca lúpežníkov. Nuž a či viete kto to? – Námestník Tornallyho, ochranca dediča Muráňa, otec siroty, malého Tornallyho, je to ten istý, ktorý ho čo dieťa pomáhal s Moháča ratovať od tureckej záhuby, aby ho snáď sám uvrhol do večnej záhuby – je to: Matej Bašo.

Tak sa človek v živote mení. Jak studená voda, ktorá nás občerstvuje, ale hriatím sa premení na smrtiacu; tak často sa sklame človek i v priateľovi, ktorý mu za krátky čas život ratuje, aby mu ho ukrutnejším spôsobom neskôr sám vyrval. Nešťastné dieťa, ktoré nemá rodičov! – Ale nasledujme Bašu do jeho skrýše.

Chyžka, do ktorej vošiel, je nie veľká. Proti dverám na dvoch kostiach: umrlčia hlava. Steny čierne, jako v nejakej jaskyni, po nich rozvešaná zbojnícka zbraň. Tu pušky, tam meče, tam budzogáne, špatné, velikánske nožiská, všetko krížom poprekladané. V kúte stojí železná posteľ, neďaleko nej stolík tiež zo železa i s dvoma stolcami. Človek keď sem vojde, celý sa chveje strachom a zimou, ktorá mu cez všetky jeho kosti preráža. A to je najmilšie miesto Bašovo, kde sa najradšej zdržuje. Sem príduc Bašo, poskladal svoju zbraň. Posadil sa na železný stolec a pozeral sa von oknom, cez husté železné mreže von pozeral.

„Teba by som mal s krku,“ hovoril sám k sebe a vstanúc zo stolca začal sa prechádzať. „Musím sa ale postarať o to, aby som ťa nielen s krku, ale i so sveta sprevodil. Ale dosť času k tomu, čo som usúdil, to ťa neminie. Som teraz pánom na Muráni a chcem ním byť navždy. Slúbil som síce, že budem otcom, ale panstvo Muráňa som nesľúbil popustiť z rúk. Svedkov môjho sľubu, ktorý som dal, pomaly odstránim, hoc ich už bez toho mnoho niet. A za nimi pôjde i môj dedič. Nech si ešte pár rokov v Poľsku požije, poteší sa, aby sa nesťažoval, keď k otcovi svojmu prijde, že mladý umrel. Keď dvacať rokov dožije, to mu dosť. Potom ho povolám – a – jestli pôjde a bude chceť to, čo si bude mysleť, že jemu patrí, postarám sa, aby neprišiel.“

O chvíľu zastal, potisol niečo pod umrlčou hlavou a pred ním otvorí sa čierna stena. Za stenou sa tma ďalekým priestorom rozprestiera. Bašo vojde dnu, tu sa nachodily skrine z mocného železa, hrubými zámkami pozamykané. Zastane pri jednej, otvorí ju, a hľa, jaký to blesk z nej žiari, za ňou otvorí i druhú, i tretiu a tak všetky a z tmavej diery zostane zlatom a drahokamy osvietená izba. Mali ste videť to špatné cerenie jeho úst, jako sa usmieval na túto svoju lúpež s pažravolakomym okom.

„Mnoho ešte chybuje, kým všetky plné budete. Ale karthuzianský kláštor je bohatý, ten musí niektorú z vás naplniť. Ostatné, čo bude chýbať, to naplní Poľsko a Sliezsko.“

O chvíľku pozatváral zase skrine, vyšiel vonká a dvere, o ktorých by nikto nebol riekol, že sú dvere, len kto o nich vedel, sa mu samy otvorily i zatvorily. Vojdúc do svojej chyžky, opustil i túto po malej chvíľke.

Prešlo niekoľko dní, bez toho, že by sa bolo niečo zvláštneho prihodilo. Tá istá tichosť, tá samá pustota. Bašo sa samojediný prechádzal po hrade hneď v tú, hneď v inú stranu, pozerajúc do šírej dialky jakoby niekoho vyzeral. Tu i tam nesrozumiteľne hovoril, pri čom častejšie nevrle i hlavou potriasol. A malo to i svoju príčinu. Už je druhý týždeň od vtedy, čo poslal čiastku svojej chasy do Poľska, na dvor bohatého Tarnovského s mladým Tornallym, kde sa mal priučiť dvorným mravom a životu. Druhú čiastku vypravil na Skalku Utočište, aby sa tam s majetkom mníchov podelili a ani odtiaľ, ani odtiaľto mu ešte nikto so žiadnou zprávou neprišiel. A čo by sa mohlo stať, keby sa to lakomý Bubek dozvedel, že v hrade niet nikoho, veď by ho naraz napadol a potom by s ním snáď lepšie nezaobchodil, ako so svojím bratom, ktorého dal zo svojho hradu vymrštiť, aby tam vzal skazu večnú v tých skalnatých prepadlinách.

Jedného dňa, keď sa trudnými myšlienkami a plný starostí chcel utiahnúť do svojej milej čiernej izbičky, v tom počuje, jako omráčený, ale poznajúc dľa hlasu, že je to Šeríni, hneď sa spamätal a bežal mu v ústrety, chcejúc čím skôr vedeť, s akou zprávou tento prichodí.

Sotva ešte z ďaleka shliadol Šeríni Mateja, volal: „Vivat náš Mathias!“

„Vivat Šeríni!“ volá mu oproti Bašo.

„Et pereant Carthusienses,“ bola odpoveď tamtoho.

„No, čo mi nesieš, vyprávaj mi – či ste čo ulovili?“

„Ha, ha ha!“ rozrehoce sa Šeríni. „To si tam mal byť a bol by si videl ten zmätok, ktorý sa uhostil medzi tie pobožné dušičky.“

„Ale, čo mňa tam po dušičkách, tisíc ťa beťahov! Hovor mi, či ste čo ulovili?“

„To se rozumie, že veru viacej, jako vtedy u levočského kňazíka. Títo sa ti lepšie vedeli zaopatriť so všetkým. Ach mali sme ti tam za hostinu. Bo práve sme ich prepadli pri obede na sviatok Petra a Pavla. Bysťu Bohu, tí ti také víno mali, že sa ani tvojím najlepším nedá zahanbiť. Ba čo, prisám, ani ty takého nemáš.“

„No, mohol si sa ho na dva roky napiť, aspoň by si mi nebol tu o ňom toľko blabotal.“

„Čo, bysťu Bohu, Matej moj!“ pretrhne ho v reči, „ja som sa ho nenapil? Keby si ho ty len bol okusil, každá žilka by bola v tebe hrala ako na husliach. Ale ja viem, že teba lepšie zaujíma tam to žiariace zlato, jako iskriace sa víno. No, neboj sa! Postarali sme sa i o to. Tvoja pokladnica bude zas bohatšia. Amice, také poháre ti prinesú, že ti srdce poskočí pri pohľade na ne, keď sa ti pred očima zaligocú.“

„Tak ste darmo nešli?“

„Veru nie, lebo požehnaný bol náš východ. O tom sa sám presvedčíš dosť skoro očividne. Len škoda, preškoda, že – —“

Boli by sa snáď ešte dlho dohadovali, keby ich nebol vytrhol dupot koňský.

„Vivat Mathias!“ ozývalo sa stopädesiat hrdiel lotrov Bašových, vracajúcich sa na teraz zbojnícky Muráň.

Hrad im bol otvorený. Oni sa doň vrojili jako osy – a tichosť sa o pár minút premenila v hulákanie. Bašo vyjasnil na krátky čas svoje zamračené čelo, lebo s lúpežou, na ktorú svoje špatné okále vyvaľoval, zdal sa byť celkom spokojný.

„Dobre ste sa zachovali,“ hovoril chodiac pomedzi šarvancami, „zaslúžite, aby som vás počastoval. Poďte so mnou niektorí, dám vám na občerstvenie.“

„Vivat Mathias!“ zavolá chasa za odchodiacim Bašom. O chvíľu sa vracali tí, čo odišli s Bašom, jedni gúľajúc pred sebou ohromný sud vína, druhí viedli tučného vola a tretí donášali chlieb. Pred nimi šiel Demeter, brat Bašov. Keď prišli k ostatným, hovorí tento:

„Tu vám posiela náš kapitáň hodnú odmenu, aby ste si na jeho zdravie zapili, a dnešný deň veselo dovršili.“

„Vivat, vivat!“ rozliehalo sa na všetky strany. Bašova čeliadka dala sa hneď do práce k pripravovaniu hlučnej hostiny. Privedený vôl bol čochvíľa pozbavený svojho kožucha, porozkrajovaný, – tu na ražni, tam do kotlov, na panvice podelený a k hostine pripravený. Víno sa nalievalo – a pilo sa na zdravie Bašovo, mocného pána na Muráni.

Zrazu všetko zastane okrem praskania ohňa a škvrčania masti. Pred bránou niekto stojí, búcha a žiada byť vpustený dnu. Všetci utíchli, opanoval ich nejaký strach, ani jeden sa neohliadol po zbroji, ale každý na mieste stál ako pričarovaný. Demeter si prvý dodal smelosti, išiel k bráne, kde sa ich nejeden, ale viac nachodilo.

„Ha! vy zurvalci,“ zakríkol k ním nadol, zapálený hnevom až po uši, „či vás čert na rohu bere, že s takým hurtom sa sem ženiete?“

„Takmer pol hodiny tu stojíme,“ ozval sa zdola Kováč, „a keď sme sa nikoho nemohli dovolať, museli sme volať.“

„Pekné volanie, jako čo by medvedi revali,“ hovorí Demeter, mierniacim hlasom. „Zato by ste zaslúžili, abych vás aspoň hodinu tam ešte nechal postáť. Tu, kde toho neni treba, viete šturmovať, kde by toho ale bolo treba, tam ste ako ryby.“

Snáď by bol ešte ďalej pokračoval vo svojom karhaní, keby ho neboli Beji i so svojím bratom, nepretrhli v tom.

Kováč mlčal, ale jeho spoločníci sa začali durdiť a každý niečo mumlal popod nos. Martin kázal bránu otvoriť a nespokojenci sa hrnuli do hradu. – Bola to druhá čiastka Bašových holomkov, ktorí mladého Tornallyho sprevádzali do Poľska. Keď ostatný vošiel, bola brána zatvorená. Prišli a usadili sa medzi svojich spoludruhov okolo stola a okolo vola, ktorý už bol pripravený k jedlu. – Kováč, Martin a Demeter i s Bejim odišli ku Matejovi. Krik, vresk, škriepky, spev sa zase rozliehal po Muráni a to dvojnásobný. Kým kvapka vína trvala, hulákanie neprestalo. Už bolo pozde na noc, keď sa trochu utíšilo, ale niektorí ešte na svitanie sem a tam robiac garázdu hulákali po hrade. Na ráno ale všetko umlklo.

Bašo sa ale na druhý deň nedal videť. Bol zaneprázdnený usporiadaním lúpeže, takže so svojej čiernej chýžky ani nevykročil. Staral sa o to, jako by sa svojim paholkom odmenil a povzbudil v nich novú chuť k lúpeži. Ale lúpežnícka chasa ustatá všerajším hulákaním, vylihovala dnes celý deň. – Martin, Demeter a Beji rozmýšľali o novej výprave – Šerínimu celý deň vrtaly výjavy u Karthausov hlavou – Kováč ale chodil zamyslený po hrade, nevšímal si nikoho a tu i tu, akoby sa niečoho bál, potajme si vydychoval. Marienka i jej pestúnka išly sa prejsť do lesa, kam vždy chodievali s Jankom. Obidve boly smutné. Marienka dnes málo hovorila, dívala sa na svoju pestúnku, ktorá tu i tu snáď zabudnúc sa, počala slziť.

„Pravda, ty tiež plačeš za Jankom?“ spytovalo sa dievča pestúnky, ktorá trhla sebou a jakoby sa spamätala povedala:

„Ach, čo by som plakala? To sa ti len vidí – padlo mi niečo do oka,“ a pri tomto si trela oči. Ale Marienka jej neuverila. A pestúnka skutočne i plakala za mladým Tornallym. Lebo i jeho pestovala a podstúpila preňho mnoho strachu. Jej bilo do očú Bašovo počínanie a obávala sa, aby mu niečo nevykázal pomocou svojich paholkov. Ale pred dievčatom hľadela slzy utajiť a preto sa hneď s ňou poberala zas do hradu.