Yalnız Litres-də oxuyun

Kitab fayl olaraq yüklənə bilməz, yalnız mobil tətbiq və ya onlayn olaraq veb saytımızda oxuna bilər.

Kitabı oxu: «Poviedky a krátke prózy»

Şrift:

Z teplého hniezda

No, umučenie je už skončené; úbohá obeť si konečne oddychuje. Ach, čo sa natrápil Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým vykonali na ňom túto premenu! Veru by mu dobre bolo tak pochodiť si trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne; ale darmo je: chodí len po veľkej biede, ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy. Toto všetko pochodí ztadiaľ, že Maťka obliekli do nových šiat. Táto novota všetka dala by sa ešte len vystáť, ale čižmy, tie čižmy! Nie ako by azda boly malé — to božechráň — lebo ich starý Juro Rafika a jeho žena Katrena na Michala na jarmoku kupovali, nuž a čo oni raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba práve privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy zmestily, ako sú Maťkove. A jednako robia oštaru; ako je to? Nuž ale, Pane Bože, ako by i nerobily, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, až Matej musí v nich tak stúpať ani na štulách. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a ta mykajú, hoci je v nich po hodnom vechti slamy; v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho povstáva asi taký hlas, ako by prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že sa Matej nemôže nijak spriateliť s touto predtým nezvyčajnou obuvou, keď mu ona ťaží na nohách ako väzňovi putá, a že banuje za krpcami. A je to i celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčekmi. Krpček veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom ako ľahko je na krpce navyknúť tomu, kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu pätu neprirodzene dvíhal, ale krpec je rovný, takže človek v krpcoch práve tak prirodzene chodí, ako by bol bosý.

Maťko Rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz vo svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to akosi zmôcť: ale — čo horšie — svliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak, Matej Rafikovie nie je už sedliacky synak: veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou; čierna halienka, pekne vyšitá, červeným satínom vrúbená, prevesená je na žŕdke; široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi, čo si bol tejto Trojice zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé skvelé šaty dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej tenkej látky. A ako sú ušité!

Aspoň kabát patril by vlastne do múzea: je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doňho; na chrbte zbýva veľká kukla, miesto toho zasa pod pazuchou reže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli aspoň dávne košele ponechali. Nie, vzali mu i tie, s bielymi širokými tkanicami a dlhými širokými rukávmi, a dali mu miesto nich mušelínové, na ktorých niet ani Širokých tkaníc — len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom sošitý.

Nuž takto pochodil neborák Matej Rafíkovie: z pekného, štíhleho chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu: obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechajúc mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda!

A Matej veru plače, ale ako by i neplakal, keď ho takto spotvorili; no neplače len on, ale i stará Katrena, jeho mať. Ale ako by neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes pred večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie Pán Boh vie kam za hory, za doly, až hen do Nireďházy. Kdeže je tá dedina, a či je mesto? Ó, to je veru ďaleko — ďaleko!

„Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!“

A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať.

„Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum!“ napomenul ju starý, otvárajúc malú armarku, ktorá je za stolom v samom kútiku.

Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tváre nevideli, i to, čo s nej tu i tu ukradomky utrel.

„Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa nemohlo tu zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.“

„Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie že nám; aspoň nemusí tak hrdlačiť. Ja viem, keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, že bude rád, že sme ho poslali preč.“

„Úfala som sa, úfala, že sa mu tu dobré miesto trafí — a ono nič, nič!“ nariekala sama sebe stará Katrena.

A ako by nenariekala? Veď sa ona úfala, že i Maťka akosi doma zaopatrí, keď dvoch starších zaopatrila — a ono nič! V Kúdeľanoch sa majetok rodičovský medzi deti nedelí. Zalanským sa prihodilo prvý raz, že Jano a Ondráš Pekárovie sa podelili, keď sa už nemohli vonkoncom sniesť. Toto — ako povedám — bol prvý prípad na delenie od pamäti sveta.

Deľbu obídu tak, že keď niektorý z gazdov má len jedného syna, Jána, ten ako jediný zostane doma, i do domu sa ožení. Ak má dvoch, Jána a Ondráša, tento druhý musí ísť na prístupky do takého domu, kde nemajú Jána, len Katru. Ak má Jána, Ondráša a k tomu i Mateja: tohto ostatného, chudáka, pošlú na remeslo. Preto je to, že hoci v matrike je hodne Matejov, v dedine ich je veľmi málo, lebo všetkých rozoženie stará obyčaj po tomto šírom svete. Nuž takáto sudba stihla i nášho Maťka.

Pravda, až donedávna úfala sa stará Katrena, že i jemu nájde prístupky — a to u Trepanovie kmotrovcov sa mu triafalo miesto ku Katre, čo je Maťkovi akurát vrstovnica. Deti ešte do školy chodily, a kmotry sa už sriekly, že vstúpia do rodiny. A bolo to isté, ako na písme, lebo ešte takto rok, keď boli Trepanovci u Rafikovcov na hostinu volaní, sľubovali, že veru tak a tak, na prístupky nevezmú iného, len Maťka; i o dva týždne zatým v Medovciach na jarmoku sa tiež spolu vodili i častovali, a stará Katrena bola by si dala hneď hlavu odťať, že je už všetko v poriadku.

Ako povedám, všetko sa zdalo byť v poriadku, i bolo by bývalo dobre, keby — hja, keby, vraj, nie keby, boli by sme v nebi — keby, reku, práve teraz na Jakuba nebol doniesol bocian do Trepanov malého Janka. Všetky nádeje Katrenine zrútily sa na hŕbu ako z karát postavená búdka. Trepanovci hneď na krstení boli vedali Rafikovcom, že už teraz nebude z nich nič, takže stará Katrena v obrátení šla do Medoviec kúpiť mušelínu a hupkom bežala do Čkorov, aby jej stará Čkoruľa zostrihla pre Maťka na košele, lebo že chlapca idú vypraviť do sveta na remeslo. Stará Čkoruľa jej vďačne zostrihla — veď ako by i nie, keď to tak dobre rozumie; mohla sa veru i naučiť panské košele šiť, keď i Mateja i Miška vyprávala naraz do sveta. Tak, hľa, prišiel deň, v ktorom mal Maťko odísť.

Stará Katrena ukladá Maťkove hábočky do uzlíka, ktorý položí do tanistry k novoupečenej tučnej merinde, aby synček na ceste nejako od hladu neumrel a v tom cudzom svete ľahšie privykal.

„Ach, moje nebožiatko, akože ťa, ako zabudnem; ktože mi bude, kto Čítavať v nedeľu z Písma, a pekných knižiek; v komže sa vše poteším v nedeľu na katechizme...“

„Mlč, stará, daj chlapcovi pokoj, iba sa zas rozplače.“

„Kedyže mu mám všetko vyrozprávať, ak nie teraz? Po chvíli sa dohrnú ľudia, pred tými len nemôžem plakať a vravieť!“

Starý pozrel von oblokom a videl, že k nim ide Ondriš Trovkovič.

„Ide švagor; povedal som ti, nemazni sa; radšej by si bola zamietla! Pozri, aká ti je izba!“

„Pane Bože!“ zadivila sa stará a bežala chytro po metlu.

Toto sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá, že zabudla izbu zamiesť. Keď Katrena okolo dverí zametala, vošiel švagor, Ondriš Trovkovič.

„Pán Boh pomáhaj!“

Všetci pozreli naň zadivení, že s takým pozdravom prichodí, ako by bol v poli popri ich zemi prešiel; ale jednako mu zaďakovali: „Pán Boh uslyší“

Ondriš Trovkovič až teraz zbadal, čo to vystrelil. Zamrzelo ho, až sa poškrabal za ušami, a doložil:

„Sberáte sa, sberáte?“

„Veď sberáme, s biedou,“ odpovedala Katrena. „A kde je vaša?“

„Hja, tá súkno tká; vieš, že sa ide prepásť za robotou,“ doložil nevrlo Ondrej, lebo nerád videl, keď sa niekto presiľoval v robote.

Na ňom veru bolo poznať, že rád za kratšie ťahá; bol vypasený ani medveď, na rukách nemal tvrdých mozoľov, známky to vytrvalej roboty, ale mal pozostatky mozoľov mäkkých, ktoré dostáva len ten, čo v robote nedrží miery. To vám tak ide, ako — nehodno primeriavať — so zlým volom: raz sa zasekne, druhý raz trhne. Takýto vôl potom dostáva na šiji mozole. Tak i Trovkovič mal mozole od neriadnej roboty. Nuž a že Ondriš Trovkovič s robotou nezostával na chvoste, to je zásluhou jeho pilnej ženy Katry, ktorá neraz musí poťahovať za muža. Táto Katra je sestra Rafikova.

Slepá kura a zrno

V jednom z predmestí Prahy v tej a tej ulici je sklep. Ale to nie je sklep ako sklepy. Tu sa skvie nápis: „Pekařství Pavla Doležala. Třikrát denně čerstvé pečivo.“ Ostatne, každý pekár má „třikrát denně čerstvé pečivo“, aspoň na tabuľu sa to dá napísať. Lenže tu naozaj vidíš, že to pečivo je čerstvé. Všakové rožky, tu rascou a soľou, tam zas makom a cukrom posypané, inde zas žemle a pletenáky. A tie poličky sklené ! Na nich porozkladané buchty, torty, lievance, koblihy, bábovky — všetko veci, nad ktorými odborník a znalec nemôžu sa neoduševniť. No, a vianočky tiež nechýbajú.

Čo sú vianočky? Škoda, že mnohý to nezná! Pletenáky s hroznami a mandľami, pomazané medom, pripečené, až kôra na nich chrumká. Predávajú sa po päť, desať, dvadsať krajciarov — podľa veľkosti. O Vianociach ich Praha minie iste krásne množstvo, lebo bez vianočky nesmie byť na Vianoce náš domovník Houžvička, ani pán rada zemského súdu Svoboda. No sú ľudia, ktorí ani deň neobídu sa bez vianočky.

Vianočky u Doležala sú vychytené. To ochotne dosvedčí i pán JUC. Antonín Komárek. Každý deň okolo štvrtej po obede kúpi si vianočku a hostí sa na nej vo svojom mládeneckom útulku v ulici Žerotínovej č. 18, III. p. I dnes vchádza, hľa, do skliepka a predavačka ho víta ako starého známeho.

„I pekně vítám, pane doch...“ ,Dochtor‘ nestihla vypovedať. „Tvár je tvár pána Komárka, ale šaty nie sú jeho,“ pomyslela by si, keby stačila myslieť. „Ach!“ vzdychá celá vychytená, obzerajúc si ho s nesmiernou hrdosťou. Hľa, i do jej sklepu zatrúsi sa jemnejší človek — nie iba samé slúžky, panské a kuchárky. Keby mala knihu, čo by sa do nej zapisovaly mená významnejších návštevníkov, iste by ho vpísala — takto bude iba rozprávať i detným deťom, že od nej kupoval vianočku c. a kr. poručík. Ostatne, papier je mŕtvy, a jazyk živý — ten vie šikovnejšie niečo rozhlásiť.

Nuž pravda svätá, pán Komárek je nielen JUC., ale i c. a kr. poručík v rezerve.

Stará strežie, na ktorú vianočku padne jeho oko, že mu ju hneď zabalí. No tu nevie sa prenadiviť, že jej ukazuje nie za päť, ale inú, za dvadsať krajciarov. „Nuž pán je väčší, ako bol — môže si väčšiu vianočku dovoliť,“ húta predavačka, sypúc oblaky tlčeného cukru na korku a baliac vianočku do bieleho papiera. „Tá-ak, pane — tento,“ vraví mu s okúzľujúcim, šťastným úsmevom.

On vzal balík, zaštrngal šabličkou, zakosil ľavou nohou a pozbavil skromný skliepok pána Pavla Doležala svojej vzácnej prítomnosti, vyjdúc na dlažbu, júlovým slnkom dobre rozohriatu.

Je pravda, smutná pravda, že literáta všeobecne majú za cigána. Neviem, čím literáti to zaslúžili! Tu je také miesto, že i pôvodcu tejto rozprávky, hoci nie je literátom, dosť ľahko spravia cigánom. „Rezervelajtnant v plnej paráde, o štvrtej popoludní, v lete, v krásnom počasí, pôjde ti do skliepka čo hneď pána Pavla Doležala, kúpi si za dva šestáky vianočku a bude ju teperiť mestom až do Žerotínovej ulice č. 18, III. p. Čo myslíš, že my neznáme, čo je reglement?“ osopia sa starí, skúsení vojaci. A predsa je tak. Pán Komárek sám by bol v rozpakoch, keby sa ho čestný súd pýtal: prečo, ako to mohol urobiť ? Sám nevie. Idúc z kontrolného shromaždenia popri sklepe Doležalovom, neodolal vianočkám. A keď už bol dnu a pozeral na ne, prišli mu na um krajania: MUC. Skála a Jeřábek, technik, ktorí bývajú tu neďaleko v ulici Nejedlého č. 5, III. p. Pohlo sa mu srdce; rozhodol sa, že ich navštívi a počastuje vianočkou. Koniec mesiaca tu, Skála a Jeřábek vyskočia, keď zazrú vianočku, a on zas bude potešený, že ho raz vidia v dôstojníckej uniforme. Veď známe, ako minister vojenstva barbarsky obmedzil nosenie uniformy rezervným dôstojníkom. Báť sa nemá čoho. V predmestí garnizóny nieto, nestretne ho teda ani oberst, ani generál.

I skutočne bez prekážky došiel do ulice Nejedlého č. 5 a vybehol ako strela do III. poschodia. Zaklopal na dvere, kde sú pribité vizitky: „MUC. Josef Skála“ a „Filip Jeřábek, technik“. „Budú tí radi!“ húta a usmieva sa, s akým potleskom ho prijmú. Majú tam síce bridlicovú tabuľku, na ktorej stojí: „Návštevy p. t. pp. c. kr. listinou kdykoli vítány. Ty druhé mohou vystat!“ No vie, že jeho návšteva, keď sa i nevyrovná listárovej, nebude im celkom proti vôli. No v izbe ticho, nikto sa nehýbe.

Postál sklamaný i zahanbený, i píše na tabuľku: „Přinesl jsem vánočku. Podruhé také čekejte, potvory!“ i ide dolu tými istými schodmi. „Darmo je,“ myslí si. „Bude celá mne, zostane mi i na ráno.“ A kráča tuhým krokom do Žerotínovej ulice č. 18. Ako zahol do ulice Všehrdovej, zastal a díva sa, i neverí vlastným očiam.

Proti nemu kráča pán František Beran cumgentibus, t. j. s paňou, dcérou a synom. Ako by sa nedivil, keď sa ani nenazdal! Myslel, že sú doma, v Kozoduboch, a dozerajú, ako ženci ukladajú snopy do krížov, alebo že sú, keď i nie všetci, ale aspoň pani Beranová s dcérou Boženou, v Sedmihorkách, kúpeľoch, kde tak radi leto trávievajú.

Pán Beran môže si dovoliť i také výdavky; iný by si dovolil i inakšie, keby mal jeho žírne polia a nadovšetko: jeho sporiteľničnú knižku a akcie. Prekvapilo ho to. Veď len včera bol u jeho syna, malého Frantu, ktorému dáva hodiny, a ten mu nič nehovoril o návšteve rodičov.

„To nás teší, veľmi nás teši!“ volá pán Beran, stískajúc mu ruku. „Franta bol po vás, nenašiel vás doma. A tu takáto priaznivá náhoda! No — poďte s nami.“

Ale nešlo to tak ľahko. Musel sa zvítať s paňou i slečnou Boženou, ktorá dnes kvitla ako ruža. I vianočka je na prekážke: musí ju všakovak nebadane ukrývať.

„Aký statný dôstojník!“ chváli ho pán Beran, kladúc mu ruku na plece a obzerajúc ho. „Zmohutneli ste odvlani, hoci boly štátne skúšky.“

Dôstojník sa zapálil sťa mladá slečinka. Šibe okom na Boženu, čo tá na to. Ale tá napráva si široký rukáv, v ktorom tratí sa jej nežné rarnienko. V očiach má akýsi vzdor, ako by mu chcela povedať: „A čo si i generál, neobzriem ťa!“

„Dosiaľ taká pyšná, taká, taká...“ sám nevie, ako by to bližšie označil.

Minulé vakácie strávil u rodiny beranovskej. Malému Frantovi hrozila neodvratná katastrofa z gréčtiny a latinčiny, treba bolo vziať inštruktora k nemu. Profesor odporúčal pána Komárka, ktorý dosiaľ udržoval s latinskou a gréckou gramatikou styky dôverné, živiac sa v Prahe skoro iba hodinami. Rodina beranovská zapáčila sa mu. Zápalisté srdce jeho Božena podpálila, i prikladala na vatru polienko za polienkom. Tak sa stalo, že keď jachal z Kozodubov do Prahy, neplakal Franta sám. I inštruktor sa krčil v kúte vagóna a nejeden vzdych zaslal do toho smutného, jesenného kraja, ktorý ako besný letel pred oblokom vozňa. I jedoval sa, že vzdychá. Vedel, že ona sa teraz smeje, smeje; naňho ani nemyslí. Ukrutná!

Od vakácií všeličo vyfučalo z hlavy. Prestal na ňu myslieť. Cesta do Prahy, tie vzdychy — to mu bolo už smiešno... No tu zas, ako ju videl, srdce zabúchalo, sťa by na poplach. Prvá myšlienka týkala sa jej. Čo povie, ako pozrie naň, ako sa zadrží, vidiac už nie prostého inštruktora, ale c. a kr. dôstojníka. A hľa, ona nič — ako by ho tu ani nebolo.

„Náš plán je tento,“ vraví pán Beran. „Dnes večer divadlo, zajtra celý deň výstava. Lóžu už máme kúpenú, starosti nemáme. Keďže je horúčosť a času do divadla dosť: uchýlme sa do nejakej poriadnej záhrady, kde sa čapuje plzenské, ale dobré!“

„Plán nie planý,“ usmieva sa pán Komárek a myslí si: „Aspoň raz budeš sedieť v lóži, šuhajko, a pri nej, pri nej... A tá záhrada — aspoň nebudeš s touto vianočkou chodiť.

„Čo by sme šli k Choděrovi,“ radí pán Beran.

„To je ďaleko,“ odporuje pán Komárek.

„A čo: vysadneme na rýchlu tramvaj,“ posmieva sa pán Beran, i skutočne berie sa k vozňu.

Pán Komárek si zúfa. Veď má pod pazuchou vianočku! Nech si sadne do tramvaje, prídu „na čiaru“, na hranicu medzi Prahou a predmestím: a tam stoja bdelí strážnici, čo vyberajú clo. Prezrú každý košík, či sa v ňom niečo nepasuje. Nazrú i do fiakra, ba i pohrebného voza, či nejaký šikovný pašerák nevezie v ňom na trh bažanty, mladé husi alebo teliatka. Známa vec, akí sú pašeráci prešibaní! A on by mal prekĺznuť s vianočkou cez čiaru, cez ktorú ani vrabec bez poplatku nepreletí! Chytia ho, rozbalia vianočku pred obecenstvom, ale čo tam obecenstvo: pred ňou, pred ňou ju rozbalia; ukážu, že on vianočky prenáša. Ako sa roztopí jedným razom celá dôstojnícka sláva.

„Ja viem o lepšom pive,“ vraví pán Komárek starému pánovi. „A Choděra už umrel. I miesta sotva tam dostaneme.“

Yaş həddi:
12+
Litresdə buraxılış tarixi:
30 avqust 2016
Həcm:
29 səh. 1 illustrasiya
Müəllif hüququ sahibi:
Public Domain