Kitabı oxu: «Cesta Hrdinu »
C E S T A H R D I N U
(SÁGA ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ – KNIHA PRVÁ )
Morgan Rice
Morgan Rice
Morgan Rice je autorkou epickej fantasy ságy ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ, ktorá obsahuje 17 kníh, a ktorá je podľa USA Today bestsellerom číslo 1; Série UPÍRIE ŽURNÁLY, obsahujúcej zatiaľ 9 kníh, USA Today betseller číslo 1; Série TRILÓGIA PREŽITIA, USA Today bestseller číslo 1, postapokalyptického thrilleru skladajúceho sa zatiaľ z dvoch kníh; a tiež novéj epické fantasy série KRÁĽOVIA A ČARODEJNÍCI. Autorkiné knihy sú dostupné v tlačenej aj audio verziu, a boli preložené do viac ako 25 jazykov.
PREMENENIE (prvá kniha zo série Upírie žurnály), ARÉNA JEDNA - otrokári (prvá kniha z Trilógie prežitia), CESTA HRDINU (prvá kniha zo ságy Čarodejníkov Prsteň) a VZOSTUP DRAKA (prvá kniha zo série Kráľovia a Čarodejníci), sú všetky dostupné zdarma na stiahnutie!
Morgan sa rada zaujíma o názory svojich čitateľov, takže sa prosím nezdráhajte navštíviť jej webové stránky www.morganricebooks.com, kde sa môžete pridať do zoznamu kontaktov, získať knihu zadarmo, rovnako ako ďalšie akčné bonusy, stiahnuť si zadarmo aplikácie, mať prehľad o posledných novinkách, pridať sa na autorkin Facebook či Twitter, a jednoducho byť s Morgan v kontakte!
Vybrané ohlasy na tvorbu Morgan Rice
"Čítava fantasy, ktorá spriada mysteriózne elementy s intrigami do jedinečného príbehu. Cesta hrdinu je o získavanie odvahy a uvedomení si zmyslu života, ktorý vedie k rastu, dospelosti a dokonalosti ... .Pre všetkých, ktorí hľadajú napínavé fantasy dobrodružstvo, hrdinu a akčne poňatý sled udalostí, ktorý ženie Thora po ceste, na ktorej sa z malého detského snílka postupne stáva mladým mužom, ktorý neohrozene čelí nebezpečenstvu, aj keď sú vyhliadky na prežitie biedne ... .A to je len začiatok epickej ságy pre mladých čitateľov. "
--Midwest Book Review (D. Donovan, kritik)
"ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ má všetky rysy potrebné pre jasný úspech: hlavný aj vedľajšie príbehy, záhadnú atmosféru, statočných rytierov a rozkvitajúce vzťahy, ktoré zaceľujú rany na zlomených srdciach, a ďalej tiež podvod či zradu. Sľubuje dlhé hodiny zábavy a určite uspokojí všetky vekové kategórie. Dielo nájde svoje miesto v knižniciach u všetkých priaznivcov fantasy literatúry. "
-Books and MovieReviews,Roberto Mattos
"Zábavná epická fantasy od Riceovej ( ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ ) nesie všetky klasické črty žánru - silný príbeh, ktorý je silne inšpirovaný stredovekým Škótskom a jeho históriou, a tiež dobrý zmysel pre popis dvorných intríg."
-Kirkus Reviews
"Zbožňujem spôsob akým Riceová vytvorila postavu Thora a sveta, ktorý ho obklopuje. Krajina aj bytosti, ktoré ju obývajú, sú veľmi vydarene popísané ... Príbeh je pútavý. Krátky, ale sladký ... .Počet vedľajších postáv je citlivo nastavený tak, že čitateľ sa nemôže v rozprávaní "stratiť". Nechýba dobrodružstvo, ani momenty plné hrôzy, ktorá však neprekračuje hranice žánru. Kniha je výborná najmä pre mladého čitateľa ... je v nej začiatok niečoho pozoruhodného ... "
"--SanFrancisco Book Review
"V tejto akciou nabitej prvej knihe epickej fantasy série Čarodejníkov Prsteň (ktorá má momentálne už 14 zväzkov), Riceová predstavuje čitateľom štrnásťročného Thorgrina "Thora" McLeod, ktorého sen je stať sa vojakom Strieborných, elitnej jednotky rytierov, ktorá slúži kráľovi ... .Vyprávačský štýl Riceovej je bohatý a príbeh pútavý. "
--PublishersWeekly
"CESTA HRDINU jsa čita jednoducho a rýchlo.. Konce jednotlivých kapitol vás doslova nútia zistiť, čo sa stane v tej ďalšej a preto je knihu ťažko odložiť. V knihe nájdeme niekoľko málo preklepov, pričom niektoré mená sú zamenené, avšak ani jedno nekazí celkový dojem z príbehu. Na konci knihy som mal pocit, že musím mať okamžite v rukách ďalšiu časť a nakoniec to bolo presne to, čo som tiež urobil. Všetkých deväť dielov Čarodejníkovho Prsteňa možno v súčasnosti zakúpiť v Kindle store, pričom Cesta hrdinu je na stiahnutie zadarmo! Ak sa obzeráte po rýchlom a zábavnom čítaní na dovolenku, táto kniha dokonale splní vaše priania. "
--FantasyOnline.net
Knihy od Morgan Rice
KRÁĽOVIA A ČARODEJNÍCI
VZOSTUP DRAKOV (Kniha č.1)
ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ
CESTA HRDINU (Kniha č.1)
POCHOD KRÁĽOV (Kniha č.2)
OSUD DRAKA (Kniha č.3)
POKRIK CTI (Kniha č.4)
SLÁVNA PRÍSAHA (Kniha č.5)
ÚTOK CHRABRÝCH (Kniha č.6)
OBRAD MEČOV (Kniha č.7)
MOC ZBRANÍ (Kniha č.8)
NEBO KÚZEL (Kniha č.9)
MORE ŠTÍTOV (Kniha č.10)
PANOVANIE OCELE (Kniha č.11)
KRAJINA OHŇA (Kniha č.12)
VLÁDA KRÁĽOVIEN (Kniha č.13)
BRATSKÁ PRÍSAHA (Kniha č.14)
SEN SMRTEĽNÍKOV (Kniha č.15)
SÚBOJ RYTIEROV (Kniha č.16)
DAR BITKY (Kniha č.17)
TRILÓGIA PREŽITIA
ARÉNA JEDNA: OTROKÁRI (Kniha č.1)
ARÉNA DVA (Kniha č.2)
UPÍRI ŽURNÁL
PREMENENÁ (Kniha č.1)
MILOVANÁ (Kniha č.2)
ZRADENÁ (Kniha č.3)
PREDURČENÁ (Kniha č.4)
ŽIADANÁ (Kniha č.5)
ZASNÚBENÁ (Kniha č.6)
ZASĽÚBENÁ (Kniha č.7 )
NÁJDENÁ (Kniha č.8)
VZKRIESENÁ (Kniha č.9)
TÚŽIACA (Kniha č.10)
PEKLIATA (Kniha č.11)


Vypočujte si ságu ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ v audio formáte!
© 2012 Morgan Rice
Všetky práva vyhradené. S výnimkou povolenia podľa US Copyright Act 1976, žiadna z častí tejto publikácie nesmie byť, bez predchádzajúceho povolenia autora, za žiadnych okolností reprodukovaná, distribuovaná alebo prevádzaná do akýchkoľvek iných formátov, ani uchovávaná v zdieľanej databáze.
Tento ebook je licencovaný výlučne pre Vaše osobné využitie. Tento ebook nesmie byť ďalej predávaný alebo darovaný ostatným ľuďom. Ak chcete knihu zdieľať s ďalšou osobou, zakúpte si prosím ďalšie kópie. Ak čítate túto knihu, ale nezakúpili ste si ju, alebo nebola zakúpená iba pre Vaše použitie, vráťte ju prosím a kúpte si svoju vlastnú kópiu. Ďakujeme, že rešpektujete usilovnú prácu, ktorú autorka na vznik tohto titulu musela vynaložiť.
Obsah tejto knihy je fiktívny. Mená, osobnostné charakteristiky, organizácie, miesta, udalosti a konflikty sú bezo zvyšku produktom autorkinej predstavivosti, alebo je ich použitie fiktívne. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, či už živými alebo mŕtvymi, je čisto náhodná.
Jacket image Copyright RazoomGame použité s licenciou Shutterstock.com.

OBSAH
KAPITOLA PRVÁ
KAPITOLA DRUHÁ
KAPITOLA TRETIA
KAPITOLA ŠTVRTÁ
KAPITOLA PIATA
KAPITOLA ŠIESTA
KAPITOLA SIEDMA
KAPITOLA ÔSMA
KAPITOLA DEVIATA
KAPITOLA DESIATA
KAPITOLA JEDENÁSTA
KAPITOLA DVANÁSTA
KAPITOLA TRINÁSTA
KAPITOLA ŠTRNÁSTA
KAPITOLA PÄTNÁSTA
KAPITOLA ŠESTNÁSTA
KAPITOLA SEDEMNÁSTA
KAPITOLA OSEMNÁSTA
KAPITOLA DEVÄTNÁSTA
KAPITOLA DVADSIATA
KAPITOLA DVADSIATA PRVÁ
KAPITOLA DVADSIATA DRUHÁ
KAPITOLA DVADSIATA TRETIA
KAPITOLA DVADSIATA ŠTVRTÁ
KAPITOLA DVADSIATA PIATA
KAPITOLA DVADSIATA ŠIESTA
KAPITOLA DVADSIATA SIEDMA
KAPITOLA DVADSIATA ÔSMA
“Neľahká je hlava, ktorá nesie korunu.”
—William Shakespeare
Henry IV, Dejstvo II
KAPITOLA PRVÁ
Chlapec stál na najvyššom vŕšku južnej krajiny Západného kráľovstva Prsteňa a obrátený k severu pozoroval prvé z vychádzajúcich sĺnk . Tak ďaleko ako len dovidel sa vlnili zelené kopce, vystupujúce a klesajúce ako ťavie hŕby v rade údolí a vrchov. Ohnivo oranžové lúče prvého slnka otáľali v rannej hmle, iskrili, a svetlo ktoré vytvárali bolo rovnako kúzelné ako chlapcova nálada. Málokedy sa prebudil tak skoro, alebo sa odvážil tak ďaleko od domova, a nikdy nevystúpil tak vysoko - vediac, že by tým nahneval otca. Ale dnes mu to bolo jedno. Dnes nedbal na tých milión pravidiel a domácich povinností , ktoré ho zväzovali po štrnásť rokov. Tento deň bol iný. Bol to deň kedy sa naplnil jeho osud.
Chlapec, Thorgrin zo Západného kráľovstva, z Južnej provincie, z klanu McLeod - každému známy jednoducho ako Thor - najmladší zo štyroch chlapcov a najmenej obľúbený u svojho otca, zostal hore celú noc v očakávaní tohoto dňa. Netrpezlivo a s horúčkovytým pohľadom sa prechádzal sem a tam, čakajúc a želajúc si, aby už prvé slnko vyšlo. Lebo deň ako je tento prichádza len raz za niekoľko rokov, a keby ho minul, ostal by naveky v tejto dedine odsúdený na pasenie stáda svojho otca až do konca svojich dní. A to bola myšlienka, ktorú nezniesol.
Deň Odvodu. Bol to deň, kedy kráľovská armáda prechádzala provinciami a vyberali dobrovoľníkov do Kráľovskej Légie. Thor celý svoj život nesníval o ničom inom. Pre neho život znamenal jednu vec: pripojiť sa k Strieborným, kráľovským elitným rytierom, ktorí mali to najlepšie brnenie a najvyberanejšie zbrane z obidvoch kráľovstiev. A nikto nemohol vstúpiť k Strieborným bez toho, aby bol predtým v Légii, medzi mladým panstvom vo veku od štrnásť do devatnásť rokov. A ak človek nebol synom šľachtica, alebo slávneho bojovníka, tak sa ani do Légie dostať nemohol.
Deň Odvodu bol jedinou výnimkou. Vzácna udalosť, ktorá sa konala iba raz za niekoľko rokov, kedy Légia nemala dosť mužov a tak kráľovi muži prechádzali krajinou a hľadali nových regrútov. Všetci vedeli, že len málo bolo vybraných, a ešte menej sa ich dostane až do Légie.
Thor študoval horizont pozorne a hľadal akékoľvek známky pohybu. Vedel, že Strieborní pojdu touto jedinou cestou do jeho dediny, a on chcel byť prvý, kto ich zazrie. Jeho stádo oviec všade okolo neho, protestujúc zdvíhalo svoje hlasy v protivnom chóre neustáleho bečania, dožadujúc sa, aby ich zobral naspäť na nižšie svahy, k lepšej pastve. Snažil sa ten hluk a zápach nevnímať. Musel sa sústrediť.
Všetky tie roky, kedy sa staral o stádo, robil lokaja svojmu otcovi, lokaja svojim starším bratom, všetko toto bolo znesiteľné len vďaka myšlienke, že raz toto miesto opustí. Jedného dňa, keď Strieborní prídu, on prekvapí všetkých, ktorí ho podceňovali a bude vybraný. Jediným rýchlym pohybom sa vyšvihne na ich voz a povie zbohom všetkému.
Jeho otec ho, samozrejme, nikdy vážne nepovažoval ako kandidáta pre Légiu. V skutočnosti, on ho nikdy nepovažovali za kandidáta na nič. Namiesto toho jeho otec venoval svoju lásku a pozornosť Thorových trom starším bratom. Najstarší mal devätnásť a ďalší dvaja nasledovali rok po roku za ním. Thor bol dobré tri roky mladší od nich. Možno preto, že oni si boli bližší vekom, alebo možno preto, že vyzerali rovnako, a inak ako Thor, oni držali pokope a sotva si všímali existenciu Thora.
Horšie je, že oni boli vyšší, robustnejší a silnejší ako on a aj keď Thor vedel, že nie je žiadna padavka, napriek tomu si vedľa nich tak pripadal. Cítil, aké sú jeho svalnaté nohy krehké v porovnaní s ich dubovými sudmi. Jeho otec neurobil nič pre to, aby sa to zmenilo, a v skutočnosti sa zdalo, že mu to tak aj vyhovuje. Nechával Thora starať sa o ovce a udržiavať zbrane, zatiaľ čo jeho bratia trénovali. Aj keď to nikdy nebolo nahlas povedané, ale každému bolo jasné, že Thor sa má len skraja pozerať ako jeho bratia dosahujú veľké úspechy. Jeho osudom bolo zostať tu, byť prehltnutý touto dedinou, a dať svojej rodine podporu, ktorú požadujú.
Ešte horšie bolo, že Thor vycítil ako sa jeho bratia, cítia ním ohrození, možno ho dokonca nenávidia. Thor to mohol vidieť v každom ich pohľade, v každom ich geste. Nechápal ako, ale vzbudil v nich niečo, ako je strach alebo žiarlivosť. Možno to bolo preto, že bol odlišný od nich, nevyzeral ako oni a ani nehovoril ako oni; ani sa neobliekal ako oni, keďže jeho otec schovával to najlepšie - fialové a šarlátové róby, zlatom zdobené zbrane - pre jeho bratov, zatiaľ čo Thorovi nechali len tie najhrubšie a najobyčajnejšie handry.
Avšak Thor stále našiel spôsob ako si šaty upraviť tak, aby sadli čo najlepšie. Okolo pása si uviazal šatku, a teraz, v lete odstrihol rukávy, aby jeho vypracované paže mohol ovievať letný vánok. Ku košeli nosil hrubé plátené nohavice, jeho jediné - a topánky vyrobené z najchudobnejšej kože boli vysoko šnurované. Sotva by sa vyrovnali koženým topánkam jeho bratov, ale plnili svoj účel. Jeho uniforma bola typická pre pastiera.
Ale jeho výraz pastiersky nebol. Thor bol vysoký a štíhly, s hrdou vystupujúcou sánkou, ušľachtilou bradou, výraznými lícnymi kosťami a sivými očami vyzeral skor ako bojovník, ktorý sa stratil svojej jednotke. Jeho rovné, hnedé vlasy mu voľne padali okolo uší, a cez ofinu prebleskovali živé oči.
Thorovým bratom bolo dovolené dnes ráno dlho spať a po výdatných raňajkách budú poslaní na Odvod – s najlepšími zbraňami a otcovým požehnaním, zatiaľ čo on by nemal dovolené ani sa toho zúčastniť. Raz sa na to otca pokúsil aj spýtať, ale nepochodil dobre. Jeho otec rozhovor rezolútne ukončil a on to už druhykrát neskúšal. Jednoducho to nebolo fér.
Thor bol odhodlaný vzoprieť sa osudu, ktorý pre neho naplánoval jeho otec. Pri prvom náznaku kráľovského karavánu, pobeží ako o preteky naspať domov a znovu sa postaví svojmu otcovi, a či sa mu to páči alebo nie, stretne aj on kráľových mužov. Bude stáť pri Odvode s ostatnými. Jeho otec ho nemože zastaviť. Pri pomyslení na to cítil, ako mu zviera žalúdok.
Prvé slnko vystúpalo o čosi vyššie, a keď to druhé, mätovo zelené, začalo vychádzať a pridávalo svoje svetlo na fialovú oblohu, Thor ich zazrel.
Stál vzpriamene, po chrbte mu prebehol mráz. Tam, na obzore sa ukázali najjemnejšie obrysy konského povozu. Prach spod jeho kolies stúpal k nebu. Jeho srdce bilo rýchlejšie keď zazrel ďalší; potom ďalší. Aj z takejto diaľky sa zlaté koče leskli vo svetle sĺnk, ako strieborné rybky vyskakujúce z vody.
V okamihu keď ich napočítal dvanásť, už nemohol dlhšie otáľať. S búšiacim srdcom v hrudi, prvykrát v živote zabudnúc aj na svoje stádo, sa Thor otočil a potkýnajúc sa utekal dole kopcom, rozhodutý nezastaviť sa pred ničím - kým sa ku ním neprihlási.
*
Thor sa sotva zastavil, aby nabral dych, keď sa rútil dole kopcami, pomedzi stromy, nedbajúc na škrabance. Dobehol k čistine a uvidel svoju dedinu rozprestretú nižšie: Ospalá osada plná jednoposchodových domkov z bieleho ílu so slamenými strechami. Žilo tam zopár tuctov rodín. Z komínov stúpal dym, keďže väčšina už bola hore a pripravovali si svoje raňajky. Bolo to idylické miesto, akurát dosť ďaleko – jeden celý deň jazdy - od Kráľovho Dvora, dosť na to, aby to odradilo cestovateľov od častých návštev. Boli len ďalšií z mnohých farmárskych dedín na okraji Prsteňa, len ďalší zúbok vo veľkom kolese Západneho kráľovstva.
Thor prešprintoval nadol posledný úsek, ktorý mu ostával na námestie, zanechávajúc za sebou oblak prachu. Sliepky a psi pred ním utekali a stará žena, sediac pred svojím domom pri kotle bublajúcej vody na neho zasyčala.
"Spomaľ, chlapče!" Zajačala, keď sa hnal okolo, a rozvírený prach jej skoro zadusil oheň.
Ale Thor nechcel spomaliť, ani kvoli nej, ani kvoli nikomu inému. Zahol do jednej postrannej uličky, potom do druhej, kopírujúc svojimi pohybmi dokonale všetky ich zákruty, ktoré poznal naspamäť, až došiel domov.
Bolo to malé, nevýrazné obydlie, rovnako ako všetky ostatné - biele hlinené múry a vysoká slamenná strecha. Tak ako u väčšiny, jediná miestnosť bola rozdelená, jeho otec spal na jednej strane a jeho traja bratia na strane druhej; Na rozdiel od väčšiny, ich dom mal vzadu malý kurník, a to bolo miesto kde spal i Thor. Zo začiatku spával spoločne so svojimi bratmi, ale postupne boli väčšií a namyslenejší. Potom už pre neho nenechali ani miesto. Thora to zo začiatku bolelo, ale teraz si vychutnával, že má svoje vlastné miesto, preč od svojich bratov. Týmto sa len potvrdilo to, čo on už dávno vedel - že je vo svojej rodine len trpeným vydedencom.
Thor bežal k predným dverám a vrazil do nich bez zastavenia.
"Otče!" Zakričal, lapal po dychu. "Strieborní! Prichádzajú!"
Jeho otec a traja bratia sedeli pri stole s raňajkami, už oblečení vo svojich najlepších šatách. Po jeho slovách vyskočili od stola a vrhli sa k dverám, narážajúc do neho ramenami, kým vybehli z domu na cestu.
Thor ich nasledoval von, a všetci tam stáli s očami upretými na horizont.
"Nevidím nikoho," povedal najstarší Drake svojím hlbokým hlasom. So svojimi najširšími ramenami, vlasmi ostrihanými nakrátko, rovnako ako jeho bratia, hnedými očami a tenkými prísnymi perami sa zamračil na Thora, ako obvykle.
"Ani ja, "opakoval Dross, len o rok mladší ako Drake a vždy na jeho strane.
"Prichádzajú!" Thor odsekol. "Prisahám!"
Jeho otec sa k nemu otočil a schmatol ho za ramená.
"A ako to vieš?" - spýtal sa.
"Videl som ich."
"Ako? Odkiaľ?"
Thor zaváhal, otec ho dostal. On samozrejme vedel, že jediné miesto, odkiaľ Thor mohol kolónu zazrieť bolo z vrcholu pahorku. Teraz si Thor nebol istý, ako má odpovedať.
"Ja ... vyliezol som na kopec…"
"So stádom? Dobre vieš, že nesmú ísť tak ďaleko."
"Ale dnes to bolo iné. Musel som ich vidieť."
Jeho otec sa zamračil.
"Okamžite choď dovnútra, vylešti a prines meče pre svojich bratov, aby vyzerali pred kráľovými mužmi čo najlepšie. "
Týmto bol Thor vybavený a otec sa otočil späť k jeho bratom, ktorí všetci stáli na ceste a vyzerali.
"Myslíš, že nás vyberú?" opýtal sa Durs, najmladší z trojice, o celé tri roky starší od Thora.
"Boli by hlúpi keby nie." povedal otec. "Toho roku im chýba veľa mužov. Bol asi veľmi malý výber, inak by sa sem ani neobťažovali. Len stojte rovno, všetci traja, bradu hore a vypnúť hruď. Nepozerajte sa im priamo do očí, ale ani neklopte zrak. Buďte silní a sebavedomí. Nesmiete ukázať žiadnu slabosť. Ak chcete byť v kráľovskej Légii, musíte sa správať, ako keby ste už tam boli."
"Áno, otče, " jeho traja chlapci odpovedal naraz a vzpriamili sa.
Otočil sa a pozrel sa na Thora.
"Čo ty tu ešte robíš?" spýtal sa. "Dovnútra!"
Thor tam stál a nevedel sa pohnúť. Nechcel neposlúchnuť svojho otca, ale musel s ním hovoriť. Srdce mu búšilo kým sa rozhodoval. Usúdil, že najlepšie by bolo počúvnuť a priniesť meče, a až potom prehovoriť k otcovi. Neuposlúchnutie by teraz nepomohlo.
Thor sa rozbehol cez dom von k zadnému vchodu, kde bol malý prístrešok na zbrane. Našiel meče svojich bratov, všetky tri to boli nádherné kusy, rukoväte zdobené najlepším striebrom, vzácne dary na ktoré otec roky šetril. Schmatol všetky tri, zaskočený - ako stále - ich váhou, a bežal s nimi naspäť cez dom von.
Rozbehol sa ku svojim bratom, podal každému jeho meč, potom sa otočil k svojmu otcovi.
"Čože? Nie sú vyleštené?" povedal Drake.
Otec sa na neho odmietavo pozrel, ale prv než stačil niečo povedať, Thor prehovoril.
"Otče, prosím. Musím s tebou hovoriť!"
"Povedal som ti aby si naleštil -"
"Prosím , Otče!"
Otec sa na neho pozrel znova, zneistel. Musel vidieť na Thorovej tvári, že je to niečo doležité, pretože nakoniec povedal: "Takže?"
"Chcem, aby aj mňa posúdili. S ostatnými. Pre Légiu."
Smiech jeho bratov, ktorý sa mu ozval za chrbtom sposobil, že sa celý začervenal .
Ale jeho otec sa nesmial. Naopak, jeho zamračený pohľad sa ešte prehĺbil.
"Naozaj?" Spýtal sa.
Thor rázne prikývol.
"Už mám štrnásť. Už som oprávnený."
"Odrezok má štrnásť," povedal Drake pohŕdavo cez rameno. "Ak by ťa vzali, bol by si najmladší. Myslíš si, že by ti dali prednosť pred niekým ako som ja, o päť rokov starším?"
"Si drzý." povedal Durso. "Vždy si bol."
Thor sa k nim obrátil. "Ja sa ale nepýtam vás!" povedal.
Otočil sa späť k svojmu otcovi, ktorý sa ešte mračil.
"Otče, prosím," povedal. "Daj mi šancu. To je všetko čo žiadam. Viem, že som mladý, ale to sa časom zmení. Dokážem sa o seba postarať. "
Jeho otec pokrútil hlavou.
"Ty nie si vojak, chlapče. Ty nie si ako tvoji bratia. Si pastier. Tvoj život je tu. So mnou. Budeš si robiť svoje povinnosti a budeš ich robiť dobre. Človek by nemal snívať príliš vysoko. Zmier sa so svojím životom a naučiť sa ho milovať."
Thor cítil ako sa mu srdce pomaly láme na malé kúsky a jeho životné plány sa rozpadávajú priamo pred jeho očami.
Nie, pomyslel si. To nemôže byť koniec.
"Ale otče - "
"Ticho! " prerezal otcov výkrik ranný vzduch. "Stačilo s tebou. Už sú tu. Prac sa z cesty, a správaj sa slušne, keď tu budú."
Jeho otec predstúpil dopredu a jednou rukou odstrčil Thora bokom, ako by to bola len nejaká vec, ktorú by radšej nevidel. Jeho svalnatá ruka bodla Thora do hrude.
Ulicou sa ozvalo veľké dunenie. Mešťania vybehli zo svojich domovov a lemovali ulice. Rastúci oblak prachu ohlasoval karavánu, ktorá sa v zapatí objavila v uliciach. Tucet vozov ťahanými koňmi vydávalo zvuk ako veľké hromobitie.
Vbehli do mesta náhle ako skutočná armáda a zastavili neďaleko Thorovho domu. Ich kone poskakovali na mieste, fŕkali. Trvalo dlho, než sa oblak prachu aspoň trochu usadil, zatiaľčo Thor sa snažil cez neho zahliadnúť aspoň niečo z ich výzbroje a brnenia. Ešte nikdy nevidel Strieborných takto zblízka, a srdce mu búšilo.
Vojak idúci na čele kolóny zosadol zo svojho žrebca. Bol tu, naozajstný, skutočný člen Strieborných, odetý v lesklom retiazkovom brnení, dlhý meč na opasku. Vyzeral na tridsiatnika, skutočný muž, strnisko na brade, jazvy na tvári a nos krivý z bitky. Bol to najpôsobivejší muž akého Thor kedy videl, dvakrát taký široký ako ostatní, s výrazom, že to tu má na starosti.
Vojak zoskočil na prašnú cestu, a cinkajúc ostrohami sa blížil pred zoradených chlapcov.
Cez celú osadu tucty chlapcov stálo v očakávaní a v tichej nádeji. Pripojíť sa k Strieborným znamenalo život plný cti, bitiek, známosti a slávy - spolu s pozemkom, titulom a bohatstvom. Znamenalo to najlepšiu nevestu, najvyberanejšie pozemky, život slávy. Znamenalo to česť pre rodinu, a vstup do Légie bol k tomu tým prvým krokom.
Thor si prezeral veľké pozlatené kočiare a vedel, že len takéto monštrá mohli uniesť toľko regrútov. Bol to veľké kráľovstvo, a je treba navštíviť veľa miest. Prehltol, pretože si uvedomil, že jeho šance sú ešte menšie než si myslel. Bude musieť poraziť všetkých týchto chlapcov – mnohí z nich boli rodení bojovníci – rovnako ako troch svojich vlastných bratov. Mal potápajúci sa pocit.
Thor sotva dýchal kým vojak prechádzal v tichu pomedzi rady nádejajúcich sa mladíkov. Začal na protiľahlej strane ulice, potom pomaly krúžil. Thor samozrejme poznal všetkých chlapcov. Vedel tiež, že niektorí z nich ani nechceli byť vybraní, to len ich rodiny ich chceli vyslať do sveta. Báli sa; z takých nebudú dobrí vojaci.
Thora spaľovalo poníženie. Cítil, že si zaslúži byť vybraný, rovnako ako ktorýkoľvek z nich. Len preto, že jeho bratia boli starší a väčší a silnejší ešte neznamenalo, že by nemal mať právo tam stáť a byť vybraný. Horel nenávisťou k svojmu otcovi, a keď sa vojak priblížil, mal pocit že snáď vyskočí z kože.
Vojak zastavil prvýkrát pred jeho bratmi. Prezrel si ich od hlavy až po päty, a zdalo sa, že na neho urobili dojem. Natiahol sa, schmatol jeden z ich mečov a tasil, akoby chcel vyskúšať ako kvalitne je kovaný.
Zasmial sa.
"Ty si tento meč ešte nikdy skutočne nepoužil, že nie?" Spýtal sa Drakeho.
Thor prvykrát vo svojom živote videl ako Drake znervóznel. Drake tažko prehltol.
"Nie, môj pane. Ale použil som ho mnohokrát pri tréningu, a dúfam, že to - "
"Pri tréningu! "
Vojak prepukol v hurónsky smiech a obrátil sa k ostatným vojakom, ktorí sa pripojili, vysmievajúc sa Drakemu rovno do tváre.
Drake sčervenel. Bolo to prvýkrát, kedy Thor videl Drakeho poníženého - obvykle, to bol Drake, kto ponižoval ostatných.
"Tak potom bezpochyby môžme povedať našim nepriateľom, aby sa ťa báli – teba, kto používa svoj meč pri tréningu!"
Vojaci sa rozosmiali znova.
Veliteľ sa potom otočil k ďalším Thorovým bratom.
"Tri kúsky z jedného stáda," povedal a hladil si strnisko na brade. "To sa môže hodiť. Všetci ste dobre urastení. Aj keď neskúsení. Budete potrebovať veľa cvičiť, aby z vás nakoniec niečo bolo. "
Odmlčal sa.
"Myslím, že pre vás nájdeme miesto."
Kývol smerom k zadnému vozu.
"Nastúpte, ale rýchlo. Kým si to nerozmyslím."
Thorovi traja bratia sa rozbehli k vozu, žiarili. Thor si všimol že aj jeho otec žiari.
Ale on sám bol skľúčený, keď ich sledoval, ako odchádzajú.
Vojak sa otočil a prechádzal k ďalšiemu domu. Thor to už dlhšie nevydržal.
"Sir!" Thor vykríkol.
Jeho otec sa otočil a zazrel na neho, ale Thorovi to už bolo jedno.
Vojak zastavil, chrbtom k nemu, a pomaly sa otočil.
Thor urobil dva kroky dopredu, so srdcom bijúcim až v krku vypol svoju hruď tak ako len mohol.
"Vy ste ma neposúdili, pane," povedal.
Vojak si prekvapene premeral Thora od hora až dole, ako keby to bol vtip.
"Naozaj? "spýtal sa a prepukol do smiechu.
Aj jeho muži sa začali smiať. Ale Thorovi to bolo jedno. Toto bola jeho chvíľa. Bolo to teraz, alebo nikdy.
"Chcem vstúpiť do Légie!" Povedal Thor.
Vojak pristúpil k Thorovi.
"Myslíš, teraz?"
Zatváril sa pobavene.
"A už si vôbec mal štrnásť?"
"Áno, pane. Pred dvoma týždňami."
"Pred dvoma týždňami!"
Veliteľ zajačal od smiechu, rovnako ako jeho muži.
"V tomto prípade sa iste budú naši nepriatelia chvieť pri pohľade na teba."
Thor cítil ako ho spaľuje poníženie. Musel niečo urobiť. Nemohol to nechať skončiť takto. Vojak sa otočil k odchodu, ale tomu musel Thor zabrániť za každú cenu.
Thor vystúpil krok dopredu a zakričal "Pane! Robíte chybu!"
Dav zdesene zalapal po dychu, keď sa vojak zastavil a znovu sa pomaličky otočil.
Teraz sa už ale mračil.
"Hlupák, " povedal jeho otec a schmatol Thora za rameno, "choď späť dovnútra!"
"Nikam nejdem!" Thor zreval a striasol otcovo zovretie.
Vojak pristúpil k Thorovi a jeho otec ustúpil.
"Vieš aký je trest za urážku Strieborného? " vyštekol vojak.
Thorovo srdce búšilo ako o závod, ale on vedel, že teraz nemôže cúvnuť.
"Prosím, odpusť mu, pane," povedal jeho otec. "Je to ešte dieťa a -"
"Nebudem hovoriť s vami," povedal vojak. S neústupým pohľadom donútil otca, aby mlčal.
Vojak sa otočil späť k Thorovi.
"Odpovedz mi!" Povedal.
Thor prehltol, neschopný hovoriť. Toto neišlo tak, ako si predstavoval.
"Uraziť Strieborného je jako uraziťsamého kráľa," zarecitoval Thor pokorne, ako to mal uložené v pamäti.
"Áno," povedal vojak. "Čo znamená, že ti môžem dať štyridsať rán bičom, keby som chcel."
"Nechcel som vás uraziť, pane," povedal Thor. "Ja len chcem byť vybranný. Prosím. O tomto som sníval celý môj život. Prosím. Dovoľte mi, aby som sa k vám pripojil."
Vojak sa na neho pozrel, a pomaly jeho výraz zmäkol. Po dlhej dobe pokrútil hlavou.
"Si mladý, chlapče. Máš statočné srdce. Ale ešte nie si pripravený. Prihlás sa, až prestaneš piť mamine mlieko."
Potom sa otočil, vyrazil preč a rýchlo vyskočil na koňa. Na ostatných chlapcov sa už ani nepozrel.
Thor skľúčene sledoval ako sa karavána dala do pohybu. Tak rýchlo ako prišli, aj odišli.
Posledná vec ktorú Thor videl boli jeho bratia. Sedeli v zadnej časti posledného voza a posmešne sa na neho dívali. Odchádzali pred jeho očami, ďaleko odtiaľto, za lepším životom.
Thor cítil, že v ňom čosi práve umrelo.
Keď vzrušenie okolo neho pomiulo, dedinčania sa rozišli späť do svojich domovov.
"Uvedomuješ si, akú hlúposť si urobil, blázon jeden?" vyštekol Thorov otec a chytil ho za ramená. "Uvedomuješ si, že si mohol zničil šance svojich bratov?"
Thor rázne zhodil otcove ruky zo svojich ramien, ten sa vyhnal a uštedril mu spakruky jednu cez tvár.
Thor to zacítil a zamračil sa na svojho otca. Časť jeho ja chcela najprv otcovi vrátiť. Ale nakoniec sa ovládol.
"Choď po moje ovce a priveď ich späť. Hneď! A keď sa vrátiš, neočakávaj odo mňa jedlo. Namiesto večere premýšľaj o tom čo si urobil."
"Možno že sa už nevrátim vôbec! " Thor zareval, keď sa otočil a vyrazil preč, ďaleko od svojho domova, smerom ku kopcom.
"Thor!" zakričal jeho otec. Niekoľko dedinčanov, ktorí ešte zostali na ceste sa prizerali.
Thor sa dal do klusu, potom do behu. Chcel sa dostať odtiaľto čo najďalej. Sotva si všimol, že plače. Slzy zaliali jeho tvár, pretože ako každý sen, ktorý kedy mal, aj tento bol rozdrvený.
KAPITOLA DRUHÁ
Thor sa zlostne potuloval v kopcoch celé hodiny, až nakoniec si vybral miesto a posadil sa, ruky skrížil cez nohy a pozoroval obzor. Sledoval ako koče miznú v diaľke, a díval sa na oblak prachu, ktorý za nimi ostal ešte dlho potom.
Žiadne ďalšie návštevy už nebudú. Teraz bol odsúdený zostať tu v tejto dedine na roky, čakajúc na ďalšiu šancu, ak ešte vôbec príde. A či by mu to otec vôbec dovolil. Teraz ostali len oni dvaja v dome, a jeho otec mu určite dá pocítiť ako veľmi ho nahneval. Otec by chcel, aby mu aj naďalej robil služobníka, až roky prejdú a on by skončil rovnako ako otec - zabudnutý tu a žijúci malý, podradný život - zatiaľ čo jeho bratia získajú slávu a meno. Vo svojich žilách cítil, ako ho to všetko ponižuje. Toto nebol život, ktorý by chcel žiť. A on to dobre vedel.
Znovu a znovu si Thor namáhal mozog, čo by mohol robiť alebo zmeniť. Neprišiel na nič. Život mu rozdal práve takéto karty.
Po hodinách sedenia vstal a začal sa skleslo presúvať späť do známych kopcov, vyššie a vyššie. Tak či tak smeroval späť k stádu, na najvyšší pahorok. Ako liezol, prvé slnko už zapadlo a druhé dosiahlo svoj vrchol, zalievajúc oblohu zeleným svetlom. Túlajúc sa, pohrával sa Thor so svojím prakom, ktorý mal uviazaný okolo pasu. Svoj kožený prak používal roky. Siahol do vrecka s kameňmi, ktoré mu viselo na boku, a prstami medzi nimi preberal, jeden hladší než druhý, všetky ručne zbierané z najvyberanejších potokov. Občas vystrelil na vtáky; inokedy na hlodavce. Bol to zvyk hlboko zakorenený v priebehu rokov. Spočiatku netrafil nič. Potom raz trafil pohyblivý cieľ. Odvtedy bola jeho muška presná. Teraz vrhanie kameňov sa stalo súčasťou jeho ja – a okrem toho ho to dokázalo ukľudniť. Jeho bratia možno dokážu mečom zoťať strom, ale nikdy by netrafili letiaceho vtáka s kameňom.
Thor bezmyšlienkovite vložil kameň do praku, zaklonil sa, a z celej sily švihol, predstavujúc si že mieri na svojho otca. Trafil konár na vzdialenom strome, pričom ho čisto odstrelil. Akonáhle zistil, že by tým mohol skutočne zabiť pohybujúce sa zvieratá, prestal na ne mieriť. Zľakol sa vlastnej sily a nechcel nikomu ublížiť. Jeho terčami boli konáre, iba že, ak by samozrejme líška prišla k jeho ovciam. Po nejakej dobe sa tieto naučili radšej nepribližovať a Thorove ovce boli najbezpečnejším stádom v celej osade.
Thor si znova spomenul na svojich bratov, kde asi teraz práve sú, a opäť ho premohla zlosť. Po celodennej jazde dorazia do Kráľovho Dvora. Mohol si to len predstaviť. Videl ich prichádzajúcich s veľkou slávou a ľudia, oblečení vo svojich najlepších šatách, ich zdravia. Bojovníci ich zdravia. Členovia Strieborných ich zdravia. Budú prijatí, budú bývať v kasárňach Légie, budú trénovať na kráľovských cvičištiach s tými najlepšími zbraňami. Každý z bich bude slúžiť ako panoš pre niektorého slávneho rytiera. Jedného dňa sa stanú sami rytiermi, s vlastnými koňmi, s vlastným erbom a vlastnými panošmi. Budú na všetkých oslavách a večerať s Kráľom za jedným stolom. Bol to úžasný život. A toto mu prekĺzlo posmedzi prsty.
Thorovi z toho prišlo až zle a snažil sa to všetko vypustiť z hlavy. Ale nemohol. Časť jeho ja, niekde hlboko vo vnútri, na neho kričala. Vravela mu aby to nevzdával, že jeho osud je ešte väčší ako je toto. Nevedel ešte čo, ale určite to nebude život tuná. Cítil, že on je iný ako ostatní. Možno, že dokonca aj výnimočný. Nikto mu nerozumel. A tak ho všetci len podceňovali.
Thor dosiahol najvyšší kopec a zbadal svoje stádo. Dobre vycvičené ovce boli stále pokope a pásli sa ďalej spokojne na čomkoľvek zelenom, čo sa dalo nájsť. Začal ich rátať hľadiac na červené znaky, ktoré mali namaľované na chrbtoch. Stuhol, keď skončil. Jedna ovca chýba.
Znovu a znovu počítal. Nemohol tomu uveriť: jedna chýbala.
Nikdy predtým Thor nestratil jedinú ovcu, a jeho otec ho pre to asi zabije. Horšia ale bola predstava, že jedna z jeho ovcí je teraz sama, vystrašená a zraniteľná niekde v divočine. Nezniesol predstavu, že niekto nevinný musí trpieť.
Thor sa ponáhľal na vrchol pahorku a a prezeral okolie, až ju zazrel. Veľmi ďaleko, za niekoľkými kopcami sa pásla osamelá ovečka s červenou značkou na chrbte. Bola to tá najdivokejšia zo stáda. Poklesol na duchu, keď si uvedomil, že ovca nielenže utiekla, ale že zo všetkých možných ciest si vybrala práve tú, ktorá viedla na západ, do Temného Lesa.
Thor prehltol. Temný Les bol zakázaný, a to nielen pre ovce, ale aj pre ľudí. To bolo za hranicou dediny, a už od okamihu, keď sa postavil na nohy a začal sám chodiť, vedel, že tam nesmie. Nikdy. Ísť tam, podľa legendy, bola istá smrť. Neprezkúmané lesy boli plné nebezpečných zvierat.
Thor sa pozrel na tmavnúcu oblohu, zvažoval. Nemohol tam nechať svoju ovcu. Usúdil, že keď sa bude ponáhľať, mohol by to ešte stihnúť.
Ešte jeden pohľad späť, potom sa otočil a prešiel do šprintu – smerom na západ, do Temného Lesa, nad ktorým sa sťahovali husté mraky. Nestačil s dychom, ale jeho nohy ho niesli samé ďalej. Cítil, že nie je cesty späť, aj keby chcel.
Bolo to ako bežať oproti nočnej more.
*
Thor uháňal dole cez zopár kopcov bez toho aby sa zastavil, k hustému baldachýmu Temného Lesa. Chodníky končili tam, kde začínali stromy, a on vbehol do neznámeho územia. Spadnuté lístie hlasno šušťalo pod jeho nohami.
V okamihu keď vstúpil do lesa sa ocitol v tme. Svetlo zastávali vysoké borovice. Tiež tu bolo chladnejšie, a keď prekročil prah, pocítil mrazenie. Nebolo to len z tmy, alebo zo zimy. To bolo z niečoho iného. Niečo, čo nedokázal pomenovať… bol sledovaný.
Thor sa pozrel hore na staré vetvy, pokrútené, širšie ako on sám, kymácejúce sa a vŕzgajúce vo vetre. Sotva prešiel päťdesiat krokov v lese, keď začul podivné zvuky zvierat. Otočil sa a už sotva bolo vidieť miesto, z ktorého do lesa vstúpil a cítil, akoby odtiaľto už nebola žiadna cesta von. Zaváhal.
Temný Les stál odjakživa mimo záujmu celej osady a aj mimo záujmu Thora. Bolo to niečo hlboké a tajomné. Žiadny pastier, ktorý by stratil ovcu v Temnom Lese by sa nikdy neodvážil ju tam ísť hľadať. Dokonca ani jeho otec. Príbehy o tomto mieste boli príliš temné, príliš zlovestné.
Ale dnes sa už udialo toho toľko, že to už bolo Thorovi jedno a zahodil všetku opatrnosť za hlavu. Jedna jeho časť chcela posunúť hranice, dostať sa tak ďaleko od domova, ako sa to len dá a dovoliť životu nech si s ním robí čo chce.
Odvážil sa ďalej, potom zastal neistý kadiaľ má ísť. Všimol si stopy - ohnuté vetvy, kadiaľ jeho ovečka musela prejsť, a dál sa týmto smerom. Po chvíli sa znovu otočil.
Ešte neubehla ani hodina a už bol beznádejne stratený. Snažil sa spomenúť si na smer, z ktorého prišiel, ale už si nebol istý. V jeho žalúdku sa usadil nepríjemný pocit, ale jediná cesta von bola cesta dopredu, a tak pokračoval ďalej.
V diaľke Thor zbadal lúče slnečného svetla, a tak sa vybral tam. Dostal sa k malej čistinke na okraji ktorej zastal ako prikovaný - nemohol uveriť tomu, čo videl pred sebou.
Stál tam, chrbtom k Thorovi, človek oblečený v dlhom, modrom saténovom plášti. Nie, nie človek - Thor to cítil. Bol to niečo iné. Druid, možno. Stál vysoký a rovný, hlavu pokrytú kapucňou, úplne pokojne, ako by ho okolitý svet ani trochu nezaujímal.
Thor nevedel čo má robiť. Počul o Druidoch, ale ešte nikdy sa so žiadným nestretol. Podľa znakov na jeho zlatom lemovanom plášti to nebol obyčajný Druid. Tie znaky boli kráľovské. Boli to znaky Kráľovho Dvora. Thor nemohol pochopiť. Čo tu kráľovský Druid robil?
Po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť sa Druid pomaly otočil tvárou k Thorovi a on ho spoznal. Vzalo mu to dych. Bola to totiž jedna z najznámejších tvárí v celom kráľovstve - kráľov osobný Druid. Argon, poradca kráľov Západného Kráľovstva po celé stáročia. Čo robil tu - tak ďaleko od kráľovského dvora, v strede Temného Lesa- bolo záhadou. Thor si nebol istý, či sa mu to všetko len nesníva.
"Tvoje oči ťa neklamú," povedal Argon pozerajúc sa priamo na Thora.
Jeho hlas bol hlboký, staroveký, akoby hovorili samotné stromy. Jeho veľké, priesvitné oči prenikavo skúmali Thora. Thor cítil intenzívnu energiu vyžarujúcu z Druida – bolo to ako stáť oproti slnku.
Thor si okamžite kľakol na koleno a sklonil hlavu.
"Môj pane," povedal. "Je mi ľúto, že som vás vyrušil."
Nerešpektovanie kráľovho radcu sa trestalo väzením alebo aj smrťou. Toto bolo vštepované Thorovi od narodenia.
"Vstaň, dieťa," povedal Argon. "Keby som chcel, aby si si kľakol, povedal by som ti to."
Thor dívajúc sa na Argona pomaly vstal. Argon pristúpil niekoľko krokov bližšie. Zastavil sa a zadíval sa na Thora, až sa Thor začal cítiť nepríjemne.
"Máš matkine oči," povedal Argon.
Thor bol zaskočený. Svoju matku nepoznal, a nikdy nestretol nikoho, okrem svojho otca, kto by ju poznal. Bolo mu povedané, že zomrela pri jeho pôrode. Thor mal kvôli tomu vždy pocit viny a aj podozrenie, že to bol dôvod, prečo ho jeho rodina nenávidi.
"Myslím, že ste si ma pomýlili s niekým iným," povedal Thor. "Ja nemám matku."
"Čože?" Spýtal sa Argon s úsmevom. "Narodil si sa iba z muža?"
"Chcel som povedať, pane, že moja matka zomrela pri pôrode. Myslím, že ste si ma pomýlili."
"Si Thorgrin z klanu McLeod. Najmladší zo štyroch bratov. Ten, ktorého nevybrali."
Thorovi sa otvorili oči dokorán. Ťažko dokázal pochopiť, ako je toto možné. Že niekto ako je Argon ho pozná a toľko o ňom vie. To bolo nad jeho chápanie. Nikdy ho nenapadlo, žeby ho mohol poznať ešte niekto iný okrem ľudí z jeho dediny.
"Ako ... to viete?"
Argon sa usmial, ale neodpovedal.
Thor bol náhle naplnený zvedavosťou.
"Ako ..." dodal Thor, hľadajúc slová, "... ako to že poznáte moju matku? Stretli ste ju? Aká bola?"
Argon sa otočil a išiel preč.
"Otázky až niekedy inokedy, " povedal.
Thor zmetene pozeral ako odchádza. Bola to také závratné a tajomné stretnutie, a všetko sa to udialo tak rýchlo. Rozhodol sa, že nemôže nechať Argona len tak odísť a ponáhľal sa za ním.
"Prečo ste tu?" spýtal sa Thor, doháňajúc ho. Argon, opierajúc sa o prastarú slonovinovu palicu, kráčal neskutočne rýchlo. "Vari ste tam čakali na mňa?"
"A na koho iného?" Spýtal sa Argon.
Thor sa ho ponáhľal dohnať, nasledoval za ním do lesa nechávajúc čistinku za sebou.
"Ale prečo na mňa? Ako ste vedeli, že tam budem? A čo odo mňa chcete?"
"Príliš veľa otázok, " povedal Argon. "Neustále nimi naplňuješ vzduch. Mal by si namiesto toho radšej počúvať."
Thor nasledoval druida ako pokračovali hustým lesom a snažil sa zostať ticho.
"Prišiel si hľadať svoju stratenú ovcu, " povedal Argon. "Ušľachtilé úsilie. Ale strácaš čas. Ona neprežije."
Thor vytreštil oči.
"Ako to viete?"
"Ja viem o svetoch, o ktorých ty ani netušíš. Alebo aspoň zatiaľ nie."
Thor sa neprestával diviť ako ho stále doháňal.
"Nechceš počúvať, nuž, taká je tvoja povaha. Tvrdohlavý. Ako tvoja matka. Aj tak sa vyberieš za svojou ovcou, aby si ju zachránil."
Thor sa začervenal, keď zistil, že Argon mu číta jeho myšlienky.
"Si vzdorovitý chlapec, " dodal. " Máš silnú vôľou. Príliš hrdý. Dobré úmysly. Ale jedného dňa to môže byť tvoj pád."
Argon začal výstup na machový hrebeň, a Thor ho nasledoval.
"Chceš sa pripojiť do kráľovej Légie, " povedal Argon.
"Áno! "Odpovedal Thor, vzrušene. "Mám šancu? Môžete pre to niečo urobiť?"
Argon sa zasmial, hlboký dutý zvuk Thora zamrazil.
" Môžem robiť všetko a nič sa nestane. Tvoj osud už bol napísaný. Ale to záleží len od teba, čo si vyberieš. "
Thor nerozumel.
Došli až na vrchol hrebeňa, kde Argon zastavil a pozrel sa na neho. Thor stál veľmi blízko a Argonova energia ho spaľovala.
"Tvoj osud je z tých dôležitejších," povedal. "Nezahadzuj ho."
Thorovi sa rozšírili oči. Jeho osud? Dôležitý? Cítil, ako sa napĺňa hrdosťou.
"Tomu nerozumiem. Hovoríte v hádankách. Prosím, povedzte mi viac."
Argon zmizol.
Thorove ústa ostali otvorené dokorán. Pozerel sa na všetky strany, počúval, premýšľal. Vari si to všetko len predstavoval? Bol to len nejaký blud?
Thor sa rozhliadal dookola. Z tohoto miesta, vysoko na hrebeni, videl ďalej ako predtým. Keď sa prizrel lepšie, uvidel v diaľke pohyb. Začul zvuk a bol si istý, že to je jeho ovca.
Potkýnajúc sa nadol machovým hrebeňom sa ponáhľal v smere odkiaľ prichádzal zvuk, naspať do lesa. Ako šiel, nemohol zabudnúť na stretnutie s Argonom. Neveril, že sa to naozaj stalo. Ako to, že kráľov Druid bol práve tu? Čakal na neho. Ale prečo? A čo tým myslel - o jeho osude?
Čím viac sa to Thor snažil rozmotať, tým menej to chápal. Argon ho varoval, aby nepokračoval, ale zároveň ho navádzal, aby tak urobil. Kráčajúc sa ho viac a viac zmocňovala predtucha, že práve teraz sa niečo závažne stane.
Zašiel za zákrutu a zastal ako omráčený pri pohľade pred seba. V jedinom okamihu sa všetky jeho najhoršie nočné mory stali skutočnosťou. Vlasy na hlave sa mu zježili a on si uvedomil, že urobil veľmi veľkú chybu, keď vstúpil do Temného Lesa.
Oproti nemu – nie viac ako na tridsať krokov – stál Sybold. Mohutný, svalnatý, stojaci na všetkých štyroch, veľký asi ako kôň. Bol najobávanejším zvieraťom Temného Lesa, ba možno celého kráľovstva. Thor ho ešte nikdy nevidel, ale počul legendy. Pripomínal leva, ale bol väčší a širší. Mal tmavočervenú srsť a žlté žiariace oči. Podľa legendy bola jeho červená farba práve z krvi nevinných detí.
Thor za celý svoj život počul len párkrát, žeby Sybolda niekto zbadal, ale aj o tom by sa dalo pochybovať. Stretnutie s ním vlastne nikto nikdy neprežil. Niektorí považovali Sybolda za boha Lesa, a znamením. Čo to bolo znamenie, Thor nemal ani potuchy.
Urobil pomaličky krok späť.
Sybold – so svojimi pootvorenými obrovskými čeľusťami a stekajúcou slinou - sa uprene díval svojimi žltými očami. V tlame mal Thorovu chýbajúcu ovcu - bečala, visela dolu hlavou, polovica jej tela už bola roztrhaná tesákmi. Bola už skoro mŕtva. Ale Sybold sa neponáhľal s jej zabitím, zdalo sa, že má potešenie z mučenia.
Thor nemohol počúvať jej plač. Ovca sa bezmocne zmietala a on sa cítil zodpovedný.
Thorov prvý impulz bolo otočiť sa a bežaťpreč, ale vedel, že by to bolo zbytočné. Táto šelma mohla predbehnúť čokoľvek. Beh by ho ešte viac vyprovokoval. A nemohol nechať svoju ovcu takto umrieť.
Stál tam strachom vrastený do zeme, ale pritom vedel, že musí niečo urobiť.
Zvíťazili reflexy. Pomaly siahol do vrecka, vytiahol kameň, a vložil ho do praku. S trasúcou sa rukou roztočil, urobil krok dopredu a vyhodil.
Kameň letel vzduchom a presne trafil svoj cieľ. Dokonalý zásah. Zasiahol ovcu do oka a prešiel až do mozgu.
Ovca ochabla. Bola mŕtva. Thor ju ušetril od ďalšieho trápenia.
Sybold sa zamračil, rozúrený na Thora, že zabil jeho hračku. Pomaly otvoril svoje obrovské čeľuste a pustil ovcu, ktorá spadla do lístia. Potom otočil svoj zrak na Thora.
Odkiaľsi z hlbín jeho tela sa ozvalo hlboké, démonické zavrčanie.
Kým sa rozmrzené zviera otáčalo k Thorovi, on s búšiacim srdcom siahol na ďalší kameň v jeho vrecku, a chystal sa znova strieľať.
Sybold náhle vyrazil a pohyboval sa rýchlejšie, ako čokoľvek, čo Thor kedy videl vo svojom živote. Thor urobil krok vpred a hodil kameňom, modlil sa aby trafil, pretože vedel, že na ďalší už nebude čas.
Kameň zasiahol beštiu v jej pravom oku a zrazil ju. Bol to úžasny hod, a menšie zviera by to zložilo.
Ale toto nebolo menšie zviera. Toto zviera bolo nezastaviteľné. Zarevalo od bolesti, ale nespomalilo. Aj bez jedného oka, dokonca s kameňom v mozgu, sa Sybold rútil na Thora. Nebolo nič, čo by Thor mohol urobiť.
O chvíľu neskôr bola beštia na ňom. Svoje obrovské pazúry zaryla chlapcovi do ramena.
Thor kričal. Cítil, ako keby ho rezali tromi nožmi naraz a hneď ho zaliala horúca krv.
Zviera ho svojimi štyrmi labami prišpendlilo na zem. Jeho váha bola neskutočná, ako keby mu na hrudi stál slon. Thor cítil, ako mu praskajú rebrá.
Beštia zaklonila hlavu, doširoka otvorila svoje čeľuste a s odhalenými tesákmi sa začala približovať k Thorovmu krku.
V tom momente sa Thor natiahol a chytil zviera za neuveriteľne svalnatý krk. Snažil sa ho všetkými silami držať od tela. Ale dokázal to len na chvíľku. Jeho ruky sa začali triasť a tesáky zostúpili nižšie. Na tvári cítil horúci dych šelmy a na krku jej stekajúce sliny. Rev, ktorý vyšiel z jej hrude mu skoro prerazil ušné bubienky. Vedel, že zomrie.
Thor zavrel oči.
Prosím, Bože. Daj mi silu. Dovoľ mi, aby som bojoval s týmto tvorom. Prosím. Veľmi Ťa prosím. Budem robiť čokoľvek, čo budeš chcieť. Ostanem Ti dlžný po celý zvyšok svohoj života.
A potom sa niečo stalo. Thor cítil ohromný príval tepla vo svojom tele, kolovalo v jeho žilách, cítil ako skrz naskrz cez neho prešla veľká dávka energie. Otvoril oči a uvidel niečo, čo ho prekvapilo - z jeho dlaňe vyžarovalo žlté svetlo, a keď sa späť oprel do krku zvieraťa, zistil, že svojou silou ho dokáže udržať.
Thor naďalej tlačiť a neustával. Jeho sila rástla až cítil, že každú chvílu vybuchne. Vzápätí zviera letelo o dobré tri metre dozadu. Pristálo na chrbte.
Thor sa posadil a nechápal ako je toto možné.
Príšera sa znova postavila na nohy a v zlosti sa opäť vrhla na Thora. Ale tentokrát sa Thor cítil úplne inak. Energia ním prúdila. Cítil sa silnejší, ako kedykoľvek predtým.
Keď zviera vyskočilo do vzduchu, Thor sa prikrčil, schmatol ho za brucho a zahodil, využijúc jeho vlastnú hybnosť.
Zviera letelo lesom, narazilo do stromu a zrútilo sa na zem.
Thor pozeral ohúrený. Naozaj práve odhodil Sybolda?
Zviera dvakrát zažmurkalo, potom sa pozrelo na Thora. Postavilo sa a zaútočilo znova.
Tentoraz ho Thor schmatol za krk a obidvaja sa zrútili na zem, šelma navrchu. Ale Thor ju prevrátil a dostal sa hore. Držal zviera a dusil ho oboma rukami, kým ono sa snažilo zdvihnúť hlavu a zaťat svoje tesáky do neho. Ale zakaždým klapli naprázdo. Thor pocítil príval novej sily a ešte pevnejšie zovrel ruky. Nechal aby energia pretekala celým jeho telom a zrazu sa – na svoje prekvapenie - cítil silnejší, ako zviera.
Škrtil Sybolda, až kým nezomrie. Napokon zviera ochablo.
Thor ho nepustil ešte ďalšiu celú minútu.
Pomaly vstal, lapajúc po dychu sa široko otvorenými očami pozeral dole a držal si zranenú ruku. Čo sa práve stalo? To naozaj on, Thor, práve zabil Sybolda?
Bolo to znamenie, že tento deň nie je zbytočný, že ziadny z jeho dní nebol zbytočný. Stalo sa niečo neobyčajné. Práve zabil najznámejšiu a najobávanejšiu beštiu v tomto kráľovstve. Holými rukami. Bez zbrane. Nevyzeralo to reálne. Nikto mu to neuveri.
Zatočila sa mu hlava pri pomyslení odkiaľ prišla tá sila, čo mu pomohla. Čo to ale znamená a kto on vlastne je. Jediní ľudia, ako je známe, čo by mohli mať takúto silu, boli predsa Druidovia. Ale jeho otec a matka neboli Druidovia, takže ani on ním nemohol byť.
Alebo by mohol?
Vycítil niekoho za sebou. Thor sa otočil a zbadal Argona ako tam stojí a díva sa na zviera.
"Ako ste sa sem dostali?" spýtal sa Thor ohromený.
Argon ho ignoroval.
"Videli ste, čo sa stalo?" spýtal sa Thor, stále neveriacky. "Ja neviem, ako som to urobil."
"Ale vieš," odpovedal Argon. "Hlboko vnútri vieš. Si iný ako ostatní."
"Bolo to ako ... nával sily, " povedal Thor. "Ako sila, o ktorej som nevedel, že ju mám."
"Energia," povedal Argon. "Jedného dňa ju spoznáš veľmi dobre. Možo sa naučíš ju aj ovádať."
Thor sa chytil za rameno, jeho bolesť bola neznesiteľná. Pozrel sa na ruku a zbadal že je celá zakrvavená. Pocítil závrat a strach, čo by sa mohlo stať, keby mu nikto nepomohol.
Argon urobil tri kroky dopredu, natiahol sa, chytil Thorovu druhú ruku a položil ju pevne na ranu. Pridržal ju tam, zaklonil sa a zavrel oči.
Thor cítil vlnu tepla v ramene. Počas niekoľkých sekúnd lepkavá krv na ruke vyschla a bolesť sa začínala vytrácať.
Pozrel sa na ruku a nemohol tomu uveriť. Bol uzdravený. Jediné, čo zostalo boli tri jazvy po pazúroch, ale boli zacelené, ako keby to bola už niekoľko dní stará jazva. Nebola tam žiadna krv.
Thor sa pozrel na Argona v úžase.
"Ako si to urobil?" Spýtal sa.
Argon sa usmial.
"Ja nie. To ty sám. Len som presmeroval tvoju silu."
"Ale ja nemám silu liečiť, "odpovedal Thor zmätene.
"Nozaj? " Odpovedal Argon.
"Nerozumiem. Nič z toho mi nedáva zmysel, " povedal Thor stále viac netrpezlivý. "Prosím ťa, povedz mi to."
Argon sa odvrátil.
"Niektoré veci sa musíš naučiť postupom času."
Thor si na niečo spomenul.
"Znamená to, že sa môžem pripojiť k Légii?" Spýtal sa vzrušene. "Zaiste áno. Veď keď dokážem zabiť Sybolda, tak sa dokážem presadiť aj medzi ostatnými chlapcami."
"Určite je to možné," odpovedal.
"Ale oni si vybrali mojich bratov a nie mňa."
"Tvoji bratia by nedokázali zabiť toto zviera."
Thor ostal zamyslene stáť. "Ale oni ma už odmietli. Ako sa môžem k nim pripojiť?"
"Odkedy bojovník potrebuje pozvánku? " Spýtal sa Argon.
Jeho slová zasiahli hlboko svoj cieľ. Thor cítil, ako jeho srdce zaplavuje nová nádej.
"Chcete povedať, že by som sa tam mal jednoducho ukázať? Nepozvaný?"
Argon sa usmial.
"Sám si si strojcom svojho osudu. Nie iní."
Thor zažmurkal a Argon bol preč. Znovu.
Ešte sa rozhliadal dookola, ale po druidovi ani stopa.
"Tu som!" Ozval sa hlas.
Thor sa otočil a pred sebou zbadal obrovský balvan. Z jeho vrcholu sa ozýval hlas a tak na neho okamžite vyliezol.
Keď vyšiel hore, ostal zmätený – nebolo tam nikoho.
Z tohoto miesta videl ďaleko ponad vrcholky stromov v Temnom Lese. Videl, kde Temný les končí, videl tmavozelený západ druhého slnka, aj cestu vedúca Do Kráľovho Dvora.
"Tá cesta by mohla byť tvoja," ozval sa hlas. "Ak si trúfaš."
Thor sa otočil, ale nič nevidel. Bol to len hlas, ozvena. Ale vedel, Argon bol niekde tam. A hlboko v sebe cítil, že mal pravdu.
Bez ďalšieho zaváhania Thor zliezol zo skaly a vyrazil lesom k ceste.
Rozbehol sa za svojím osudom.
KAPITOLA TRETIA
Kráľ MacGil – kus chlapa s hruďou ako sud, s hustou bradou a so šedivými dlhými vlasmi, ktoré lemovali široké čelo plné vrások - stál na horných hradbách svojho hradu, spolu so svojou kráľovnou. Pozorovali nádvorie kde vrcholili prípravy na veľkú slávnosť. Všade pod nimi a tak ďaleko kam len oko dovidelo sa rozkladalo dychvyražajúce mesto obohnané prastarými kamennými hradbami. Kráľov Dvor. Prepojené bludiskom kľukatých uličiek stáli v meste kamenné domy rôznorodého tvaru a veľkosti - pre bojovníkov, pre správcov, pre kone, pre Strieborných, pre Légiu, pre stráže, kasárne, zbrojnice, a medzi nimi stovky príbytkov pre obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli žiť vo vnútri mestských hradieb. Ulice tvorili spojnice medzi mnohoakrovými trávnatými pozemkami, kráľovskými záhradami a kameňom vyloženými námestiami so zurčiacimi fontánami. Kráľov Dvor bol budovaný svojimi vládcami po stáročia a bol na vrchole svojej slávy. Niet pochýb o tom, že teraz to bola najbezpečnejšia pevnosť v celom Západnom kráľovstve Prsteňa.
MacGil sa mohol pýšít najlepšími a najoddanejšími bojovníkmi, akých kedy kráľ mohol mať, a za jeho života sa nikto neodvážil na neho zaútočiť. Bol siedmym z rodu MacGil na kráľovskom tróne a už tridsaťdva rokov vládol viac než dobre. Bol to dobrý a múdry kráľ. Krajine sa za jeho panovania veľmi darilo. Zdvojnásobil veľkosť armády, rozšíril mestá, priniesol ľuďom prosperitu a nenašla by sa medzi nimi snáď ani jediná sťažnosť. Bol známy ako veľkorysý kráľ a ešte nikdy predtým ľudia nezažili také obdobie hojnosti a pokoja.
Čo, paradoxne, bolo presne to, prečo nemohol MacGil v noci spávať. MacGil poznal veľmi dobre históriu svojho rodu a vedel, že nikdy predtým nebolo také dlhé obdobie bez vojny. Už nepremýšľal, či bude nejáký útok, ale kedy bude. A od koho.
Najväčšia hrozba bola samozrejme spoza Prsteňa, z ríše divochov, ktorí vládli v odľahlých Divočinách, a podmanili si všetky národy za Kaňonom, mimo Prsteňa. Pre MacGila, a sedem generácií pred ním, Divočina nikdy nepredstavovala priamu hrozbu. Bolo to vďaka jedinečnej geografickej polohe jeho kráľovstva, ktoré v tvare dokonalého kruhu – prsteňa – bolo oddelené od zvyšku sveta hlbokým kaňonom míľu širokým, a chránené energetickým štítom. Z Divočiny mal len malý starch. Divosi sa snažil mnohokrát zaútočíť - preniknúť cez štít a prejsť cez kaňon, ale ani raz neboli úspešní. Kým on a jeho ľudia ostanú v Prsteni, nehrozí im nič.
To však neznamená, že tu nie je žiadna hrozba zvnútra. A to bolo presne to, prečo MacGil nemohol dlhé noci spávať. Tiež to bolo aj hlavným dôvodom osláv, ktoré sa v ten deň konali - sobáš jeho najstaršej dcéry. Dohodnutý sobáš, ktorý mal upokojiť jeho nepriateľov a udržať krehký mier medzi Východným a Západným Kráľovstvom Prsteňa.
Celý Prsteň mal v priemere dobrých 500 míľ a horským hrebeňom – Vysočinou - bol rozdelený na dve polovice. Na druhej strane Vysočiny bolo Východné kráľovstvo, ktoré vládlo druhej polovici Prsteňa. A tam vládli po stáročia ich súperi z rodu McCloud, ktorí sa vždy snažili rozbiť krehké prímerie s MacGilovcami. McCloudovci boli so svojou časťou nespokojení, nešťastní a snažili sa presvedčiť druhú stranu, že ich zem je menej úrodná. Tiež si robili nárok na celé pohorie Vysočiny, aj keď najmenej polovica patrila MacGilovcom. Tam neustále dochádzalo k malým pohraničným šarvátkam a väčšia invázia hrozila každým dňom.
Keď nad tým MacGil uvažoval, nazlostil sa. Títo McCloudovci by mali byť šťastní - boli v bezpečí vo vnútri Prsteňa, chránení Kaňonom, mali dobrú pôdu a nemali sa čoho báť. Prečo nemohli byť spokojní so svojou polovicou Prsteňa? Bolo to len preto, že MacGil posilnil svoju armádu tak, že po prvý raz v histórii sa McCloudovci neodvážia na útok. Ale MacGil bol múdry kráľ a cítil niečo na obzore. Vedel, že tento mier dlho nevydrží. Tak zariadil tento sobáš svojej najstaršej dcéry a najstaršieho princa z rodu McCloud. A teraz ten deň prišiel.
Keď sa pozrel dole, videl tisíce poddaných oblečených v pestrofarebných tunikách - zo všetkých kútov ríše, z oboch strán Vysočiny. Takmer celý Prsteň sa ocitol teraz vo vnútri opevnenia. Jeho ľudia sa na toto pripravovali mesiace, všetko muselo vyzerať prosperujúco a silno. Nebol to len svadobný deň. Bol to deň, kedy McCloudovci dostanú jasnú správu.
MacGil skúmal stovky svojich vojakov zoradených strategicky pozdĺž hradieb, v uliciach, pozdĺž stein. Bolo tam viac vojakov, než mohol niekedy potrebovať - a cítil sa spokojný. Bola to prehliadka sily a takto to chcel. Ale vo vzduchu bolo cítiť napätie, priestor bol nabitý emóciami, ktoré mohli každú chvíľu prerásť v šarvátku. Dúfal, že sa ani na jednej strane neobjavia horúce hlavy posilnené alkoholom.
Preletel pohľadom ponad miesta vyhradené na súťaže a miesta vyhradené na zábavu a premýšľal o nadchádzajúcom dni plnom hier, zápolení a osláv každého druhu. Bude to stáť za to. McCloudovci sa určite objavia s vlastnou malou armádou, a každý turnaj, každý zápas a každá súťaž bude mať význam. Stačí jeden prešľap a môže to skončiť bitkou.
"Môj kráľ?"
Pocítil jemnú ruku na svojej a obrátil sa ku svojej kráľovnej Kree, stále najkrajšej žene, akú kedy poznal. Bol s ňou šťastne ženatý po celú dobu svojho panovania. Porodila mu päť detí, traja z nich sú chlapci, a ani raz sa nesťažovala. Navyše ona sa stala jeho najdôveryhodnejším poradcom. Ako roky plynuli, prišiel na to, že ona je múdrejšia ako hociktorý z jeho radcov. A múdrejšia ako on sám.
"Je to politický deň," povedala. "Ale tiež svadba našej dcéry. Skús si to užiť. To sa neudeje dvakrát."
"Bál som sa menej, keď som nemal nič, " odpovedal. "Teraz, keď máme toto všetko, len mi to robí starosti. Sme v bezpečí. Ale ja tento pocit nemám."
Pozrela sa na neho svojimi súcitnými očami, boli lieskovohnedé, veľké a vyzerali, ako by v nich bola múdrosť celého sveta. Jej viečka napoly privreté ako vždy s pohľadom mierne ospalým, ktorý rámovali jej krásne, rovné hnedé vlasy - teraz už pretkané šedinami, padajúce po oboch stranách tváre. Mala zopár vrások naviac, ale inak sa nezmenila.
"To preto, že nie si v bezpečí," povedala. "Žiadny kráľ nie je v bezpečí. Na našom dvore je viac špiónov, než by si si myslel. Taký je život."
Naklonila sa, aby ho pobozkala a usmiala sa.
"Skús si to užiť, " povedala. "Je to predsa svadba."
S tým sa otočila a odišla.
Díval sa za ňou, potom sa otočil a pozrel sa cez dvor. Mala pravdu, ona mala vždy pravdu. Chcel si to užiť. Miloval svoju najstaršiu dcéru a toto bola predovšetkým jej svadba. Bol to najkrajší deň v najkrajšom ročnom období – vrcholiaca jar s prísľubom leta. Dve slnka žiarili na oblohe a jemný vánok čeril vzduch. Všetko bolo v plnom kvete. Stromy všade naokolo žiarili širokou paletou ružových, fialových, oranžových a bielych kvetov. Nebolo nič, čoby si želal viac, než ísť teraz dole a sadnúť so svojimi mužmi, oslavovať svadbu svojej dcéry a piť dovtedy, kým by už viac ani nemohol.
Ale nemohol. Ešte predtým, než vôbec mohol opustiť hrad, ho čakal dlhý zoznam úloh. Koniec koncov, svadba kráľovskej dcéry znamenala veľa povinností aj pre kráľa samotného - musel sa stretnúť so svojou radou; so svojimi deťmi; a s dlhým radom prosebníkov, ktorí mali právo vidieť kráľa v tento deň. Bol by rád, keby sa mu podarilo opustiť hrad včas pred západom slnka.
*
MacGil, oblečený vo svojom najjemnejšom kráľovskom odeve - zamatové čierne nohavice, zlatý opasok, kráľovská róba vyrobená z najjemnejšieho fialového a zlatého hodvábu, biely plášť, lesklé kožené topánky po lýtka, na hlave koruna v strede s veľkým rubínom - vykračoval po zámockých sálach, obklopený služobníctvom. Prešiel jednu miestnosť po druhej, zbehol po schodoch, skrátil si cestu cez kráľovské komnaty, cez veľkú sieň s klenutým stropom a vitrážovými oknami. Až prišiel k starobylým dubovým dverám, hrubé ako kmeň stromu, ktoré mu služobníctvo otvorilo a ustúpilo stranou. Sieň Trónu.
Jeho radcovia sa postavili do pozoru keď MacGil vstúpil a dvere sa za ním s buchnutím zavreli.
"Posaďte sa," povedal prudšie, ako je obvyklé. Bol unavený, najmä dnes zo všetkých tých nekonečných formalít spojených s kráľovským úradom, a chcel to mať rýchle za sebou.
Prešiel cez Sieň Trónu, ktorá na neho nikdy neprestala robiť dojem. Stropy sa vypínali pätnásť metrov vysoko a na celej jednej stene bola farebná sklenená vytráž, podlahy a steny boli z kameňa pol metra hrubého. Do miestnosti by sa vošlo aj sto hodnostárov. Ale v deň, ako je dnes, keď bola zvolaná len rada, to bol len on a jeho hŕstka poradcov vo veľkej sále. Miestnosti dominoval obrovský stôl v tvare polkruhu, za ktorým stáli jeho radcovia.
Kráľ rýchle prešiel sál a mieril rovno k svojmu trónu. Vystúpil po kamenných schodoch, prešiel okolo vyrezávaných zlatých levov, a ponoril sa do červeného zamatového čalúnenia svojho trónu, ktorý bol inak celý zo zlata. Jeho otec sedel na tomto tróne, ako aj otec jeho otca, a všetci MacGilovci pred ním. Keď sa posadil, MacGil cítil ťažobu svojich predkov - všetkých generácií pred ním.
Prezrel si prítomných radcov. Tam bol Brom, jeho najväčší generál a jeho poradca pre vojenské záležitosti; Kolk, generál chlapčenskej Légie; Aberthol, najstarší z nich, učenec a historik, poradca kráľov po tri generácie; Firth, jeho poradca pre vnútorné záležitostí, vychudnutý muž s krátkymi, sivými vlasmi a vpadnutými očami, ktoré nikdy nezostali v pokoji. Firth nebol muž, ktorému by MacGil niekedy uveril, a ani mu nebolo jasné, čo jeho činnosť pre korunu znamená. Ale jeho otec, a otec jeho otca držali poradcu pre súdne záležitosti, a tak aj on ho držal z úcty k nim. Bol tam Owen, jeho pokladník; Bradaigh, jeho poradca pre vonkajšie záležitosti; Earnan, jeho vyberač daní; Duwayne, jeho poradca pre masy; a Kelvin, zástupca šľachticov.
Kráľ mal samozrejme absolútnu moc. Ale jeho kráľovstvo bolo liberálne, a aj jeho predkovia umožnili, aby sa aj šľachtici prostredníctvom svojich zástupcov mohli vyjadriť ku všetkým záležitostiam. Vznikla tak krehká rovnováha medzi kráľovským majestátom a šľachtou.
Keď sa MacGil rozhliadol po miestnosti, zistil že jeden človek chýba. A práve ten, s ktorým hcel hovoriť najviac - Argon. Ako obvykle, kedy a kde sa objaví - bolo nepredvídateľné. To ho rozzúrilo, ale nemal inú možnosť, ako to prijať. I pre kráľa boli Druidi veľmi nevyspytateľní. Bez Argona sa MacGil ponáhľal ešte viac. Chcel to mať čím skôr za sebou a prejsť k tisícke ďalších vecí, ktoré ho ešte pred svadbou čakali.
Jeho radcovia sedeli oproti nemu okolo polkruhové stola, s odstupom tri metre, každý v kresle zo starovekého duba s vyrezávaným operadlom.
"Môj pane, ak by som mohol začať," zahájil zasadanie Owen .
"Môžete. A nech je to stručné. Môj čas je dnes nabitý."
"Vaša dcéra dostane dnes veľa darov, ktoré – ako všetci dúfame - naplnia jej pokladnice. Tisíce ľudí vzdajú hold, osobne Vám prinášajú dary, a naplnia naše nevestince a krčmičky, čo pomôže naplniť aj naše pokladnice. Ale napriek tomu príprava na dnešné slávnosti z kráľovskej pokladnice aj veľa odčerpá. Odporúčam zvýšenie dane pre ľudí aj pre šľachticov. Jednorazová daň by pomohla zmierniť dopad tejto veľkej udalosti."
MacGil videl obavy v tvári svojho pokladníka, a zovrelo mu žalúdok pri pomyslení, že pokladnice budú prázdne. Napriek tomu nebude dane znova zvyšovať.
"Lepšie mať prázdne pokladnice a loajálnych poddaných," odpovedal MacGil. "Naším bohatstvom je šťastie našich poddaných. Nemôžme požadovať ešte viac."
"Ale môj pane, ak nebudeme - "
"Už som rozhodol. Čo ešte?"
Owen skľúčený klesol späť.
"Môj kráľ, " povedal Brom svojim hlbokým hlasom. "Podľa Vášho rozkazu sme rozmiestnili väčšinu našich síl po meste - pre dnešnú akciu. Prehliadka moci bude impozantná. Ale v prípade, že by mal byť útok na inom mieste v kráľovstve, budeme zraniteľní."
MacGil prikývol, premýšľal.
"Naši nepriatelia na nás nezaútočia pokiaľ ich kŕmime."
Muži sa zasmiali.
"A čo novinky z Vysočiny?"
"Posledné týždne neboli hlásené žiadne aktivity. Zdá sa, že ich vojaci sú vyčerpaní z príprav na svadbu. Možno, že sú pripravení, aby uzatvorili mier."
MacGil si nebol tak istý.
"To znamená, že buď táto dohodnutá svadba zapracovala, alebo zaútočia inokedy. A čo si o tom myslíte Vy? " spýtal sa MacGil obracajúc na Aberthola.
Aberthol si odkašľal a prehovoril chrapľavým hlasom: " Môj pane, Váš otec a otec Vášho otca nikdy nedôverovali McCloudovcom. Len preto, že teraz spia ešte neznamená, že sa neprebudia."
MacGil prikývol na znamenie že si cení jeho názor.
"A čo Légie? " Spýtal sa, obrátil sa ku Kolkovi.
"Dnes sme privítali nových regrútov, " odpovedal Kolk s krátkym kývnutím.
"Môj syn je medzi nimi?" spýtal sa MacGil.
"Drží sa medzi ostatnými so cťou, a je to dobrý chlapec."
MacGil prikývol, potom sa otočil k Bradaigh.
"A čo je nové spoza Kaňona?"
"Môj pane, za posledné týždne naše hliadky zaregistrovali viac pokusov o prekročenie kaňona. To môže byť aj znakom toho, že v Divočine sa mobilizujú na útok."
Medzi mužmi sa rozniesol tlmený šepot. MacGil cítil ako mu zovrelo žalúdok. Energetický štít bol neporaziteľný, ale aj tak to neveštilo nič dobré.
"A čo v prípade, keby zaútočili v plnej sile?" Spýtal sa.
"Kým je štít aktívny, nemáme sa čoho báť. Divochom sa nepodarilo prekročiť kaňon po celé stáročia. Nie je žiadny dôvod si myslieť niečo iné."
MacGil si tým nebol tak istý. Útok zvonku nebol už veľmi dávno a kráľ nemohol prestať premýšľat nad tým, kedy by to mohlo byť.
"Môj pane, " povedal Firth svojím nosným hlasom, "cítim povinnosť dodať, že mesto je dnes zaplnené hodnostármi z McCloudovho kráľovstva. Mohlo by to byť považované za urážku, keby sme im neprejavili úctu, bez ohľadu na to či sú to rivali alebo nie. Rád by som doporučil, aby ste im popoludní venovali svoj čas a stretli sa s každým z nich. Prišli s veľkým sprievodom a priniesli veľa darov – a hovorí sa, že aj veľa špiónov."
"Kto povedal, že špióni tu už dávno nie sú? " Spýtal sa MacGil hľadiac pritom uprene na Firtha, o ktorom si myslel, že aj on sám je jedným z nich.
Firth otvoril ústa k odpovedi, ale MacGil vzdychol a zdvihol dlaň v zastavujúcom posunku. "Ak je to všetko, odchádzam, aby som sa pripojil k oslavám svadby mojej dcéry."
"Môj pane, " povedal Kelvin a odkašľal si, "samozrejme, je tu ešte jedna záležitosť. Tradícia spojená s dňom svadby najstaršieho potomka. Každý MacGil v ten deň menoval svojho nástupcu. Ľudia očakávajú, že urobíte to isté. Všade sa o tom hovorí. Nebolo by dobré ich sklamať. Najmä keď Meč Osudu stále nemá vlastníka."
"Chcete, aby som vymenoval dediča, aj keď som ešte vo svojich najlepších rokoch?" Spýtal sa MacGil.
"Môj pane, nechcel som nijak uraziť, " sklonil Kelvin hlavu.
MacGil zdvihol ruku. "Viem o tradícii. A samozrejme, dnes to meno oznámim."
"Mohli by ste nám povedať kto to bude?" Spýtal sa Firth.
MacGil na neho zlostne zazrel. Firth bol klebetný a on jednoducho tomu mužovi neveril.
"Dozviete sa to v pravý čas."
MacGil vstal, a ostatní tiež. Uklonili sa, otočili, a ponáhľali sa z miestnosti.
MacGil tam ostal stáť a premýšľal. V dňoch, ako je tento si prial nebyť kráľom.
*
MacGil zostúpil zo svojho trónu, tichom sa ozýval zvuk jeho krokov keď prešiel miestnosťou. Sám si otvoril starobylé dubové dvere a vstúpil do postrannej komory.
Vychutnával si pokoj a samotu tejto útulnej miestnosti, ktorá mala v priemere sotva dvadsať krokov a krásny klenutý strop. Celá kamenná miestnosť mala na jednej strane malé okrúhle vitrážne okno. Červené a žlté svetlo ktoré ním prechádzalo osvetľovalo jedinný objekt v inak prázdnej miestnosti.
Meč Osudu.
Bol tu, v strede tejto miestnosti, ležiaci vodorovne na dvoch železných podstavcoch. Už ako malý chlapec často k nemu MacGil prichádzal, chodil okolo a skúmal ho. Meč Osudu. Legendárny meč, zdroj sily a moci celého kráľovstva, z jednej generácie na druhú. Ten, kto mal silu ho vztýčiť, bol Vyvolený, predurčený vládnuť kráľovstvu, oslobodiť ho od všetkých hrozieb, vo vnútri aj mimo Prsteňa. Bola to krásna legenda s ktorou vyrastal a akonáhle ho pomazali za kráľa, MacGil sa snažil Meč zodvihnúť, pretože iba MacGil kráľom bolo dovolené to vyskúšať. Všetci králi pred ním zlyhal. Bol si istý, že on bude iný. Bol si istý, že on bude Vyvolený.
Ale mýlil sa. Rovnako ako všetci králi pred ním. A tento neúspech navždy poznamenal jeho kráľovanie.
Keď sa teraz na neho pozeral, skúmal jeho dlhú čepeľ vyrobenú z tajomného kovu, ktorý nikto nedokázal pomenovať. Pôvod meča bol ešte viac záhadnejší. Povráva sa, že vyrástol z hĺbin zeme uprostred zemetrasenia.
Skúmajúc ho znovu pocítil osteň zlyhania. Možno bol dobrým kráľom, ale nebol Vyvoleným. Jeho ľudia to vedeli. Jeho nepriatelia to vedeli. Možno aj bol dobrým kráľom, ale bez ohľadu na to, čo všetko by urobil, nebude nikdy Vyvoleným.
Keby ním bol, asi by bolo menej nepokojov na jeho dvore, menej zákulisných machinácií. Jeho vlastní ľudia by mu viac verili a jeho nepriatelia by ani neuvažovali o útoku. Časť jeho ja si priala, aby meč jednoducho zmizol, a celá legenda s ním. Ale vedel, že to nie je možné. To bolo prekliatie - a moc - legendy. Bola silnejšia ako armáda.
Aj keď sa na meč pozeral po tisíci raz, MacGil neprestal premýšľať o tom, kto asi tak bude ten, kto meč pozdvihne. Kto z jeho rodu by to dokázal? Keď myslel na to, čo musí urobiť – vymenovať dediča, rozmýšľal, komu – ak vôbec, je súdené ho zdvihnúť.
"Je to ťažká čepeľ, " ozval sa hlas.
MacGil sa otočil, prekvapený, že v tej malej miestnosti nie je sám.
Bol to Argon, ktorý stál vo dverách. MacGil ho spoznal po hlase ešte skôr ako ho uvidel a bol aj podráždený, že neprišiel skôr, aj potešený, že je tu.
"Idete neskoro," povedal MacGil.
"Vaše vnímanie času sa na mňa nevzťahuje," Argon odpovedal.
MacGil sa obrátil späť k meču.
"Mysleli ste si niekedy, že by som bol schopný to zdvihnúť?" spýtal sa zamyslene. "V ten deň, keď som sa stal kráľom?"
"Nie," odpovedal rezolútne Argon.
MacGil sa otočil a zadíval sa na neho.
"Vedeli ste, že ja to nedokážem. Videli ste to vo svojich víziach, pravda?"
"Áno."
MacGil tam stál a uvažoval.
"Desí ma, keď odpoviete priamo. To nie je vaším zvykom."
Argon mlčal a MacGil si uvedomil, že už nepovie nič viac.
"Dnes mám vymenovať svojho nástupcu, "povedal MacGil. "Zdá sa mi to zbytočné menovať ho práve dnes. Kazí to kráľovskú radosť zo svadby vlastného dieťaťa."
"Možno, že tá radosť má byť takto usmernená."
"Ale ja mám pred sebou ešte toľko rokov kráľovania, " bránil sa MacGil.
"Možno nie toľko, ako si myslíte, " odpovedal Argon.
MacGil prižmúril oči a premýšľal. Čo mu tým chcel povedať?
Ale Argon nepokračoval.
"Šesť detí. Koho si mám vybrať? " Spýtal sa MacGil.
"Prečo sa pýtate mňa? Už ste predsa vybrali. "
MacGil sa na neho pozrel. "Vidíte veľa. Áno, vybral. Ale ja stále chcem vedieť, čo si o tom myslíte."
"Myslím, že ste urobili múdru voľbu, "povedal Argon. "Ale pamätajte - kráľ nemôže vládnuť zo záhrobia. Bez ohľadu na to, koho ste si vybrali, osud si aj tak vyberá sám za seba."
"Budem žiť, Argon? " Spýtal sa MacGil vážne otázku, na ktorú chcel vedieť odpoveď odkedy sa ráno prebudil z hroznej nočnej mory.
"Včera v noci sa mi snívalo s vranou," dodal. "Prišla a ukradla mi moju korunu. Potom ďalšia ma odniesla preč. Ako som letel, videl som, ako sa moje kráľovstvo premieňalo na čiernu spálenú pustatinu."
Pozrel sa na Argona, jeho oči sa leskli.
"Bol to sen? Alebo niečo viac?"
"Sny sú stále niečo viac, alebo…? " Spýtal sa Argon.
MacGila sa zmocnila úzkosť.
"Kde je to nebezpečenstvo? Len tú jednu vec mi povedzte."
Argon pristúpil bližšie a zadíval sa mu do očí s takou intenzitou, že MacGil mohol cítiť moc, ktorá z Druida vyžarovala.
Argon sa naklonil a zašepkal:
"Vždy bližšie, než si myslíte."
KAPITOLA ŠTVRTÁ
Thor sa schovával v slame v zadnej časti voza, ktorý pomaly hrkotal po poľnej ceste. Keď v noci došiel na cestu, skryl sa a trpezlivo čakal, kým nepríde voz dostatočne veľký na to, aby naň mohol naskočiť bez toho, aby si to niekto všimol. Bola tma a voz šiel dostatočne pomaly na to, aby sa rozbehol a skočil dozadu. Pristál v sene a ponoril sa dovnútra. Našťastie, kočiš si ho vôbec nevšimol. Thor nevedel naisto, či voz ide do Kráľovho Dvora, ale mieril týmto smerom, a voz tejto veľkosti, a s týmito erbami, by len ťažko išiel niekde inde.
Ako Thor išiel nocou, bol hore celé hodiny, premýšľajúc o svojom stretnutí so Syboldom, s Argonom. O svojom osude. O svojom bývalom domove. O svojej matke. Cítil, že vesmír mu odpovedal, že mu povedal, že jeho osud je iný. Ležal tam, ruky zopäté za hlavou, a pozeral sa na nočnú oblohu, ktorú videl cez dieru v plachte. Pozoroval žiariaci vesmír a červené hviezdy, ktoré boli tak ďaleko. Bol nadšený. Prvý raz v živote bol na ceste. Nevedel ešte kam, ale šiel. Tak či tak, nakoniec nájde tú správnu cestu do Kráľovho Dvora.
Keď Thor otvoril oči už bolo ráno a zaplavilo ho svetlo. Uvedomil si, že zaspal. Rýchlo sa posadil, pozeral sa všade okolo, a hneval sa sám na seba, že zaspal. Mal by byť viac ostražitý. Mal šťastie, že nebol objavený.
Voz sa stále pohyboval, ale už toľko neposkakoval. To mohlo znamenať len jedno – je na lepšej ceste. Musí to byť blízko mesta. Thor sa pozrel dolu a videl hladkú upravenú cestu bez kameňov a priekop. Jeho srdce začalo biť rýchlejšie - blížia sa ku Kráľovmu Dvoru.
Thor sa pozrel von zo zadnej časti voza a bol ohromený. Nádherné rušné ulice. Desiatky vozov všetkých tvarov a veľkostí s nakladmi rôzneho druhu zapĺňali cesty. Jeden naložený s kožušinami, ďalší s kobercami, a ešte ďalší s kurencami. Medzi nimi kráčal stovky obchodníkov, niektorí viedli dobytka, iní niesli na hlavách naložené koše. Štyria muži niesli zväzky hodvábu. Bola to armáda ľudí a všetci išli v jednom smere.
Thor ožil. Ešte nikdy nevidel toľko ľudí naraz, toľko tovaru, toľko pohybu. Celý svoj život strávil v malej ospalej dedinke a teraz sa ocitol v strede ľudstva.
Začul hlasné zvuky, cinkot reťazí a taký silný náraz obrovských drevených klátov, že sa až zem otriasla. O chvíľu neskôr sa ozval iný zvuk spopod konských kopýt - klepanie na drevo. Pozrel sa dolu a videl že sú na moste a pod nimi je vodná priekopa. Prešli padacím mostom.
Thor vystrčil hlavu a uvidel obrovské kamenné stĺpy a nad nimi ostnatú železnú bránu. Práve prechádzali cez Kráľovskú bránu.
To bola najväčšia brána, akú kedy videl. Pozrel sa na hroty, a pomyslel si, že ak by spadli dole, prekrojili by ho na polovicu. Všimol si štyroch Strieborných, ktorí strážili vstup a jeho srdce začalo biť rýchlejšie.
Prešli dlhým kamenným tunelom, o chvíľu neskôr opäť videl oblohu. Boli vo vnútri Kráľovho Dvora.
Thor tomu nemohol uveriť. Tam bolo ešte rušnejšie, tisíce ľudí a každý smeroval niekam inam. Videl perfektne pokosené obrovské trávniky, všade kvitli kvety. Cesta sa rozšírila a po oboch stranách ju lemovali stánky, drobné obchodíky a kamenné stavby. A medzi tým všetkým, kráľovi muži. Vojaci oblečení v brnení. Thor to dokázal.
Vo svojom nadšení sa Thor neprozreteľne na voze postavil. Hneď nato voz zčistajasna zastal, on spadol dozadu a pristál na slame. Než stačil vstať, bolo počuť ako sa drevo posunulo a keď sa pozrel hore videl nahnevaného starého muža. Bol plešatý, oblečený v handrách a mračil sa na neho. Natiahol sa dovnútra, kostnatými rukami schmatol Thora za členky a vytiahol ho von.
Thor tvrdo pristál na chrbte, z prašnej cesty sa dvíhol oblak prachu. Okolo seba začul smiech.
"Ešte raz sa zvezieš v mojom voze chlapče, tak skončíš v putách! Máš šťastie, že na teba hneď nezavolám Strieborných!"
Starý muž sa obrátil a odpľul si, potom sa ponáhľal späť na svoj voz a popohnal kone.
Thor ostal v rozpakoch a pomaly sa postavil na nohy. Rozhliadol sa okolo. Jeden alebo dvaja okoloidúci sa zasmiali a Thor sa uškrnul späť, kým sa neodvrátili. Oprášil sa - jeho pýcha bola zranená, ale telo nie.
Keď sa rozhliadol naokolo, nálada sa mu vrátila. A povedal si, že môže byť rád, že tak ľahko sa dostal až tak ďaleko. Teraz, keď bol vonku z voza, sa mohol pozerať okolo slobodne, a bol to úchvatný pohľad. Kam až dovidel sa rozkladalo mesto. V jeho strede stál nádherný kamenný hrad, obklopený vežami, opevnený mohutnými hradbami, na ktorých hliadkovala kráľovská armáda. Všade okolo neho boli dokonalé udržiavané zelené parky, kamenné námestia, fontány, aleje stromov. Bolo to mesto. A bolo zaplavené ľuďmi.
Všade prúdili rôzni ľudia - obchodníci, vojaci, hodnostári – a každý sa veľmi ponáhľal. Thorovi trvalo niekoľko minút kým pochopili, že sa deje niečo zvláštne. Ako sa túlal naokolo, videl, že sa tu niečo pripravuje – zoradené stoličky, postavený oltár. Vyzeralo to, ako by sa chystala svadba.
Jeho srdce sa rozbúšilo, keď v diaľke zbadal vymedzený pruh zeme pre rytierske zápasenie - dlhá prašná cestu a deliaci povraz. Na inom poli videl, ako vojaci hádžu kopije do vzdialených cieľov, na ďalšom zase strieľali lukostrelci. Zdalo sa, ako by všade boli hry a súťaže. Bola tam aj hudba- citary, flauty a činely, skupiny hodníkov. Videl, ako veľké súdy vína váľali z pivníc. A jedlo – dlhé pripravené stoly sa ťahali kam až oko dovidelo. Bolo to, ako keby prišiel uprostred obrovskej oslavy.
Aj keď to všetko okolo bolo vzrušújúce, Thor chcel čím skôr nájsť Légiu. Aj tak už prichádzal neskoro a potreboval o sebe dať vedieť.
Ponáhľal sa k prvej osobe – bol to starší muž, ktorý sa ponáhľal dole ulicou a podľa krvy na jeho zástere usúdil, že je asi mäsiarom. Každý tu bol v takom zhone.
"Prepáčte, pane," povedal Thor a chytil ho za rukáv.
Muž sa na neho nervózne pozrel, že kto ho obťažuje.
"Čo sa deje, chlapče?"
"Hľadám Kráľovskú Légiu. Neviete kde trénujú?"
"Vyzerám snáď ako mapa? " Muž zasyčal, a vyrazil preč.
Thor bol zaskočený jeho hrubosťou.
Ponáhľal sa k ďalšej osobe, ktorú uvidel, k žene ktorá miesila cesto na dlhom stole. Okolo stálo zopár žien, všetky usilovne pracovali a Thor oslovil jednu z nich.
"Prepáčte, slečna," povedal. "Možno viete, kde trénuje Kráľovská Légia?"
Pozreli sa na seba a chichotali sa, niektoré z nich boli len o pár rokov od neho staršie.
Najstaršia sa otočil a pozrel sa na neho.
"Hľadáš na zlom mieste," povedala. "Tu sa pripravujeme na slávnosti."
"Ale bolo mi povedané, že výcvik je v Kráľovom Dvore," povedal Thor zmätený.
Ženy sa dali ešte do väčšieho smiechu. Najstaršia dala ruky v bok a pokrútila hlavou.
"Správaš sa, ako keby si v Kráľovom Dvore bol poprvykrát. Máš vôbec potuchy aké je to tu veľké?"
Thor očervenel keď videl, že sa mu ženy smejú. Nakoniec to vzdal a bežal preč. Nepáčilo sa mu, že si z neho uťahujú.
Videl pred sebou tucet ciest, ktoré sa krútili a otáčali všetkými smermi cez Kráľov Dvor. V kamenných múroch bolo najmenej tucet vchodov. Veľkosť a rozloha tohoto mesta bola ohromujúca. Zmocnila sa ho úzkosť, žeby to mohol hľadať celé dni a aj tak to nenájde.
Zrazu dostal nápad – vojak by to naisto mal vedieť, kde ostatní trénuju. Bál sa priblížiť ku skutočnému kráľovskému vojakovi, ale vedel, že nemá na výber.
Otočil sa a ponáhľal k hradbám, k vojakovi držiacemu stráž pri najbližšej bráne a dúfal, že ho nevyhodí von. Vojak stál vzpriamene, díval sa priamo pred seba.
"Hľadám Kráľovské Légie," povedal Thor najodvážnejsím hlasom akého bol schopný.
Vojak ďalej hľadel priamo pred seba, ignoroval ho.
"Povedal som hľadám Kráľovské Légie! "trval na svojom Thor ešte hlasnejšie.
Po niekoľkých sekundách sa vojak uškŕňajúc na neho pozrel.
"Môžeš mi povedať, kde to je? " naliehal Thor.
"A kôli akej záležitosti?"
"Kôli veľmi významnej, " naliehal Thor dúfajúc, že sa vojak nebude vypytovať viac.
Vojak sa otočil späť a pozeral dopredu, znova ho ignoroval. Thor cítil, ako ho zalieva bezmocnosť, že sa tú odpoveď nikdy nedozvie.
Ale po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť, vojak odpovedal: "Vyber sa východnou bránou, potom zamier na sever tak ďaleko, ako to len pôjde. Prejdi treťou bránou naľavo, potom zahni doprava a ešte raz doprava. Prejdi druhým kamenným oblúkom, a nájdeš ich za bránou. Ale poviem ti, len strácaš čas. Oni sa s návštevníkmi nebavia."
Toto bolo to, čo Thor potreboval počuť. Rozbehol sa smerom, ktorý mu bol ukázaný a neustále si v hlave opakoval inštrukcie, aby na ne nezabudol. Všimol si, že slnko je už pomerne vysoko na oblohe a modlil sa, aby neprišiel príliš neskoro.
*
Thor sa rozbehol po kvalitne vydláždených uliciach a hľadal v ich spleti svoju cestu cez Kráľov Dvor. Snažil sa držať inštrukcií, ktoré dostal. Na druhom konci nádvoria videl všetky brány, a vybral si tretiu na ľavej strane. Prebehol ňou, nasledovala križovatka a potom ďalej podľa návodu. Rozbehol sa proti tisícom ľudí prúdiacich do mesta, dav rástol každú minútu. Narážal do bábkohráčov, cirkusantov, kaukliarov, a iných rôznych zabávačov oblečených vo svojej paráde.
Thor si nevedel predstaviť, že by výber regrútov začali bez neho, a snažil sa sústrediť, aby zahol na každej križovatke správne. Tiež hľadal niečo, čo by mohlo vyzerať ako cvičisko. Prešiel popod bránu, zahol nadol a zrazu v diaľke zbadal niečo, čo by mohlo byť jeho cieľom – malé kamenné koloseum. Pri veľkej vstupnej bráne v jeho strede stála vojenská stráž. Thor začul tlmený krik ozývajúci sa spoza múrov a jeho srdce poskočilo. Toto bolo to miesto.
Rozbehol sa až nestačil s dychom. Keď dorazil k bráne, dvaja strážcovia pristúpili a sklonili kopije, zahatali mu cestu. Tretí strážny pristúpil a zdvihol dlaň.
"Ostaň tam," prikázal.
Thor sa zarazil a zalapal po dychu,ťažko skrývajúc svoje vzrušenie.
"Vy ... ne ... nerozumiete," dostal zo seba slová medzi nádychmi, " ja musím byť vo vnútri. Idem neskoro."
"Neskoro na čo?"
"Na výber. "
Strážca, nízky ťažký muž s poďobanou tvárou, sa otočil a pozrel na ďalších dvoch, ktorí sa zatvárili cynicky. Otočil sa k Thorovi a premeral ho s pohŕdavým pohľadom.
"Regrútov priviezli v kráľovskom transporte už pred pár hodinami. Ak si nebol pozvaný, nemôžeš vstúpiť."
"Ale vy mi nerozumiete. Ja musím - "
Strážnik sa natiahol a schmatol Thora za košeľu.
"Ty to nechápeš, ty drzý malý chlapec. Ako sa opovažuješ prísť až sem a pretlačiť sa dovnútra? Teraz choď – aby som ťa nespútal."
Strčil do Thora, až sa zapotácal.
Thor pocítil bodnutie v hrudi, na mieste kde do neho vojak strčil, ale viac než to, zacítil bodnutie odmietnutia. Bol rozhorčený. Nemeral celú tú cestu len preto, aby ho strážnik poslal preč. Bol odhodlaný dostať sa dovnútra.
Strážnik sa otočil späť k svojim mužom, a Thor pomaly odchádzal - v smere hodinových ručičiek okolo kruhovej budove. Mal plán. Šiel, kým nebol z dohľadu, a potom sa dal do klusu pozdĺž stien. Uistil sa, že ho stráže nepozorujú a nabral väčšiu rýchlosť. Keď bol v polovici cesty okolo budovy zazrel ďalší otvor do arény - vysoko v kamenom múre boli klenuté otvory zablokované železnými tyčami. Jeden z týchto otvorov ale nemal mrežu. Začul ďalší rev, zdvihol sa hore na rímsu, a pozrel sa.
Jeho srdce zrýchlilo. Vo vnútri obrovského kruhového cvičiska stáli tucty regrútov – vrátane jeho bratov. Zoradení chlapci sledovali niekoľko Strieborných, ktorí sa medzi nimi prechádzali a posudzovali ich.
Ďalšia skupina regrútov stála bokom a pod bedlivým dohľadom vojaka hádzali oštepy do vzdialeného cieľa. Jeden z nich práve minul.
Thorova krv horela rozhorčením. On by to dokázal. Bol rovnako dobrý ako ktorýkoľvek z nich. Len preto, že bol mladší a o niečo menší, bol vynechaný.
Naraz Thor zacítil ruku na chrbte, ktorá ho strhla dozadu a sotila na zem. Dopadol tvrdo dole.
Rozhliadol a uvidel ako sa neho uškŕňa strážnik od brány.
"Čo som ti vravel, chlapče?"
Kým stihol zareagovať, strážnik ho tvrdo kopol. Thor zacítil ostrú ranu v rebrách a strážnik sa rozohnal znova.
Tentoraz Thor chytil strážnikovu nohu vo vzduchu a strhol ju. Vyviedol ho z rovnováhy a zhodil ho na zem.
Thor rýchlo vyskočil na nohy, rovnako aj strážnik. Thor naňho pozeral, šokovaný tým, čo práve urobil. Oproti nemu stál zamračený strážnik.
"Nielenže dostaneš putá," zasyčal strážnik, "ale za toto draho zaplatíš. Nikto sa nesmie dotknúť kráľovej stráže! Na Légiu môžeš zabudnúť, teraz sa budeš váľať v žalári! Budeš mať šťastie, ak ťa ešte niekto niekedy uvidí! "
Strážca vytiahol reťaz s putami na konci. Priblížil sa k Thorovi s chuťou pomstiť sa.
Thorova myseľ bežala na plné obrátky. Nemohol si dovoliť byť spútaní a napriek tomu nechcel zraniť člena kráľovskej gardy. Musel niečo vymyslieť - a rýchlo.
Spomenul si na prak. Potom už zapracovali reflexy. Schmatol prak, kameň, zamieril a vrhnul.
Kameň zasvištal vzduchom a vyrazil ohúrenému strážnikovi putá z ruky, ktoré s rachotom spadli na zem. Tiež trafil jeho prsty. Strážnik zatriasol rukou a kričal od bolesti.
Na to strážnik venoval Thorovi vražedný pohľad a vytasil meč.
"To bola tvoja posledná chyba," zavrčal temne a zaútočil.
Thor nemal na výber - tento človek ho jednoducho nenechá. Položil ďalší kameň do praku a hodil. Nechcel muža zabiť ani ho vážne zraniť, ale musel ho zastaviť. Takže namiesto toho, aby mieril na jeho srdce, nos, oko, alebo hlavu, Thor vyslal kameň na miesto, o ktorom si bol istý, že muža stopercentne zastaví.
Medzi strážikové nohy.
Nevrhol plnou silou, ale dosť na to, aby zrazil muža na zem.
Bol to perfektný zásah.
Strážnik sa zložil, pustil meč, chytil sa za slabiny, zrútil sa na zem a stočil do kĺbka.
"Za toto budeš visieť!" zastonal uprostred bolesti. "Stráže! Stráže!"
Thor sa obzrel a v diaľke zbadal niekoľko kráľových strážcov, ktorí sa ponáhľali na miesto incidentu.
Buď teraz, alebo nikdy.
Bez meškania šprintoval k oknu. Bude ho musieť preskočiť, rovno do arény, a akokoľvek strhnúť na seba pozorosť. A bude musieť bojovať s každým, kto sa mu postaví do cesty.
KAPITOLA PIATA
MacGil sedel v hornej sieni svojho hradu, v jeho súkromnej príjmacej sále, ktorú používal pre osobné záležitosti. Sedel na menšom tróne, ktorý bol vyrezávaný z dreva a pozerel sa na svoje štyri deti zoradené pred ním. Bol tam jeho najstarší syn Kendrick, vo svojich dvadsiatich piatich rokoch známy bojovník a pravý džentlmen. On sa zo všetkých jeho detí na neho najviac podobal, čo bolo iróniou osudu, pretože bol nemanželské dieťa. Bol to iba jedinný prehrešok, ktorý MacGil spáchal s inou ženou, na ktorú už dávno zabudol. MacGil vychovával Kendricka spolu s ostatnými svojimi deťmi, aj keď zo začiatku kráľovná protestovala, s podmienkou, že sa nikdy nebude uchádzať o trón. To ho teraz bolelo najviac, pretože Kendrick bol najlepší muž, akého kedy poznal, a bol hrdý na to, že splodil takého syna. Ťažko si predstaviť vhodnejšieho dediča jeho kráľovstva.
Vedľa neho, a jeho pravý opak, stál jeho druhorodený syn - ale legitímne prvorodený - Gareth. Mal dvadsaťtri, tenký s jemnými čtami a veľkými hnedými očami, ktoré boli v neustálom pohybe. Jeho povaha nemohla byť od Kendrickovej rozdielnejšia. Gareth bol presne to, čo Kendrick nebol - kde bol jeho brat úprimný, Gareth skrýval svoje skutočné myšlienky; kde bol jeho brat hrdý a vznešený, Gareth bol nečestný a klamársky. MacGila to trápilo, že má jeho syn takúto povahu a snažil sa ho mnohokrát prevychovať. Ale ako chlapec dospieval, zmieril sa s tým, že jeho povaha bude jeho osudom - ambiciózny intrigár túžiaci po moci. MacGil tiež vedel, že Gareth nepociťuje lásku k ženám a má mnoho milencov. Iní králi by takého syna vyhnali, ale MacGil sa neriadil predsudkami a pre neho to nebol dôvod, aby svojho syna nemal rád. Nesúdil ho za to. Čo ho u syna mrzelo, bola jeho zlá a intrigánska povaha, ktorú nemohol prehliadnuť.
V rade vedľa Garetha stála MacGilova druhorodená dcéra Gwendolyn. Práve jej minulo šestnásť a bola najkrajšia dievčina, akú kedy videl - a jej povaha ešte predstihovala jej vzhľad. Bola láskavá, veľkorysá, úprimná – naozaj najlepšia mladá dáma, ktorú kedy poznal. V tomto smere bola podobná Kendrickovi. Keď sa na MacGila pozrela tak, ako sa milujúca dcéra díva na svojho otca, vždy cítil jej nekonečnú oddanosť. Bol viac hrdý na ňu, ako na svojich synov.
Vedľa Gwendolyn stál jeho najmladší syn Reece. Hrdý a temperamentný mladík, ktorý sa v štrnástich ešte len stával mužom. MacGil sledoval s veľkým potešením jeho prijatie do Légie, a už teraz v ňom videl muža, ktorým sa raz stane. MacGil nepochyboval, že jedného dňa bude Reece jeho najlepší syn a veľký vládca. Ale ten deň tu ešte nie je. Bol príliš mladý, a ešte sa musí veľa čo učiť.
MacGil mal zmiešané pocity, keď skúmal tieto štyri deti, svojich troch synov a dcéru, ako tu stáli pred ním. Cítil hrdosť zmiešanú so sklamaním. Tiež zlosť, lebo dvaja z jeho detí tu chýbali. Jeho najstaršia dcéra Luanda sa samozrejme pripravovala na svoju vlastnú svadbu, a keďže sa vydáva do iného kráľovstva, táto záležitosť o nástupníctve sa jej netýka. Ale jeho druhý syn, osemnásťročný Godfrey tiež chýbal. MacGil očervenel nad takouto urážkou.
Už od malička nemal Godfrey rešpekt ku kráľovským záležitostiam, a bolo vždy jasné, že mu na tom nezáležalo a vládnuť nikdy nebude. A najväčšie sklamanie pre MacGila bolo, že Godfrey sa namiesto toho rozhodol tráviť svoje dni popíjaním v pivniciach so svojimi priateľmi, a spôsoboval tak kráľovskej rodine hanbu a problémy. Bol to lenivec, ktorý prespal väčšinu dňa a ten zvyšok vyplnil pitím. Na jednej strane sa MacGilovi uľavilo, že tu nebol; na strane druhej, to bola urážka ktorú nemohol prijať. MacGil to aj tušil a preto vyslal zavčasu svojich mužov, aby prehľadali pivnice a priviedli syna späť. Teraz sedel ticho a čakal na nich.
Ťažké dubové dvere sa konečne rozleteli a dnu vpochodovali kráľovské stráže, ťahajúc medzi sebou Godfreya. Postrčili do neho až sa dotackal do stredu miestnosti a dvere za ním zabuchli.
Jeho bratia a sestra sa otočili a uprene sa na neho pozerali. Godfrey bol špinavý, páchnuci pivom, neoholený a nebol ani poriadne oblečený. Usmial sa na nich. Drzý, ako vždy.
"Dobrý deň, otče," povedal Godfrey. "Zmeškal som všetku srandu?"
"Postavíš sa vedľa svojich súrodencov a buďeš čakať až prehovorím. Ak nie, Boh mi pomáhaj, nechám ťa zviazať v žalári s ostatnými väzňami, a neuvidíš jedlo - a tým menej pivo – celé tri dni."
Godfrey vrhol na otca spurný pohľad. MacGil v tom pohľade zbadal skrytú silu, kus samého seba, iskru niečoho, čo by jedného dňa mohlo Godfreymu dobre poslúžiť. Ale to len v prípade, keby dokázal prekonať samého seba.
Rebel až do konca, Godfrey čakal dobrých desať sekúnd, než sa konečne pridal k ostatným.
MacGil si znova prezeral týchto päť detí stojacích pred ním: parchant, deviant, opilec, jeho dcéra, a jeho najmladší. Bolo to zvláštný mix, a nechcelo sa mu ani veriť, že všetci sú na svete vďaka nemu. A teraz, v deň svadby svojej najstaršej dcéry mal úlohu z nich vybrať svojho dediča. Prečo toto všetko?
A okrem toho to bolo aj zbytočné. Veď on bol vo svojich najlepších rokoch a mohol ešte vládnuť tridsať a viac rokov. Hocikoho dnes vyberie, možo ani nevystúpi na trón po celé desaťročia. Tá tradícia ho hnevala. Možno to bolo dôležité v časoch jeho otcov, ale nie teraz.
Odkašľal si.
"Zišli sme sa tu dnes preto, aby sme dodržali tradíciu. Ako viete, dnes, v deň svadby najstaršieho potomka, je mojou úlohou vymenovať nástupcu. Dediča, ktorý bude vládnuť v tomto kráľovstve. Keby som zomrel, niet lepšieho nástupcu, ako vaša matka. Ale zákony nášho kráľovstva určujú, že jediným možným nástupcom je kráľovský potomok. Tak si musím vybrať."
MacGil zachytil dych, premýšľal. Ťaživé ticho viselo vo vzduchu, a cítil váhu očakávania. Pozrel sa do ich očí, a u každého videl niečo iné. Bastard sa tváril rezignovane, pretože vedel, že on vybraný nebude. Oči devianta zažiarili ambíciou, ako by čakal, že výber prirodzene pripadne na neho. Opilec sa pozeral z okna - bolo mu to jedno. Jeho dcéra sa na neho dívala s láskou, pretože vedela, že aj tak nie je súčasťou výberu, ale jej lásku k otcovi to nemôže ohroziť. To isté aj jeho najmladší.
"Kendrick, vždy som ťa považoval za svojho plnoprávneho syna. Ale zákony nášho kráľovstva mi nedovoľujú odovzdať žezlo nikomu, kto nie je plne legitýmným následníkom."
Kendrick sa uklonil. "Otče, ani som nečakal, že by sa tak malo stať. Som spokojný s mojim miestom. Prosím, neznepokojuj sa mojou záležitosťou."
MacGila jeho odpoveď zabolela, pretože videl aký je naozaj šľachetný a o to viac si prial, aby to mohol byť on.
"Takže zostávajú štyria z vás. Reece, ty si skvelý mladý muž, najlepší, akého som kedy videl. Ale si ešte príliš mladý, aby som o tebe mohol uvažovať. "
"Neočakával som viac, otče, " odpovedal Reece s ľahkým úklonom.
"Godfrey, si jeden z mojich troch legitímnych synov a napriek tomu plytváš svojím časom v pivniciach pri pijatike, so svojimi kunpánmi. V živote sa ti dostalo všetkých privilégií, a všetky si odmietol. Ak je v mojom živote nejaké veľké sklamanie, tak si to ty."
Godfrey sa uškrnul, nebolo mu to dvakrát príjemné.
"No, keďže tu som už skončil, tak môžem zamieriť späť do pivnice, že, otče?"
S rýchlym, posmešným úklonom sa Godfrey otočil a vykračoval cez celú miestnosť.
"Okamžite sa vráť! " vyštekol MacGil. "IHNEĎ!"
Godfrey otca ignoroval. Prešiel miestnosťou a otvoril dvere. Dvaja strážcovia stáli za nimi.
MacGil kypel od zlosti keď sa na neho strážcovia spýtavo pozreli, ale Godfrey ich odstrčil a pokračoval svojou cestou.
"Zadržte ho!" zareval MacGil. "A zavrite ho niekam, aby ho kráľovná nevidela. Nechcem, aby kazil radosť svojej matke vo svadobný deň jej dcéry."
"Áno, moj pane, " povedali, zavreli dvere, a ponáhľali sa za ním.
MacGil si celý červený a zadýchaný od zlosti opäť sadol a snažil sa upokojiť. Po tisíci raz uvažoval, ako sa to mohlo stať, že splodil takého potomka.
Pozrel sa znova na svoje zostávajúce deti. Všetci štyria mu vrátili pohľad a čakali v hustom tichu, čo bude nasledovať. MacGil sa zhlboka nadýchol a snažil sa sústrediť.
"Takže ostávate vy dvaja ," pokračoval. "A z vás dvoch som si vybral svojho nástupcu."
MacGil sa otočil k svojej dcére.
"Budeš to ty, Gwendolyn."
Všetci štyria zalapali po dychu, jeho deti ostali v šoku, zo všetkých najviac Gwendolyn.
"Povedal si to správne, otče?" spýtal sa Gareth. "Povedal si, Gwendolyn?"
"Otče, ja som poctená," povedala Gwendolyn. "Ale ja to nemôžem prijať. Som žena."
"To je pravda, žena nikdy nesedela na tróne MacGilovcov. Ale ja som sa rozhodol, že je čas na zmenu tradície. Gwendolyn, máš toho najlepšieho ducha a myseľ, aké som u mladých dám kedy videl. Si mladá, ale ak Boh dá, budem ešte dlho žiť. A keď príde čas, budeš dosť múdra, aby si vládla. Kráľovstvo bude tvoje."
"Ale otče!" Gareth vykríkol so sinavou tvárou. "Som najstarší legitímny syn! Vždy, v celej histórii MacGilovcov to bol stále najstarší syn, kto sa stal následníkom trónu!"
"Ja som kráľ, " odpovedal MacGil temne, " a ja určujem tradíciu."
"Ale to nie je fér!" Prosil Gareth, kňučajúcim hlasom. "Ja som mal byť kráľom. Nie moja sestra. Nie žena!"
"Pozor na jazyk, chlapče! " Vykríkol MacGil, triasol sa zlosťou. "Opovažuješ sa spochybňovať moje rozhodnutie?"
"Bol som pri výbere preskočený ženou? Takto o mne zmýšľaš?"
"Už som sa rozhodol, " povedal MacGil. "Budeš to rešpektovať a poslušne sa tým riadiť, tak ako každé iné rozhodnutie v mojom kráľovstve. Teraz môžete všetci odísť."
Jeho deti sklonili hlavy a rýchlo sa ponáhľali z miestnosti.
Ale Gareth sa zastavil pri dverách, nemohol sa prinútiť k odchodu.
Otočil sa, a ostal sám, tvárou v tvár svojmu otcovi.
MacGil mohli vidieť sklamanie v jeho tvári. Je jasné, že čakal, že dnes bude vymenovaný za dediča. Ešte viac, že to chcel. Zúfalo. Čo MacGila ani najmenej neprekvapilo, a čo bol aj dôvod prečo ho nemenoval.
"Prečo ma nenávidíš, otče?" Spýtal sa.
"To nie je nenávisť. Ja si len nemyslím, že si ten pravý, ktorý by mal vládnuť v mojom kráľovstve."
"Ale prečo? " Naliehal Gareth.
"Pretože je to presne to, čo chceš."
Garethova tvár potemnela. MacGil ho odhadol veľmi presne. Pozeral sa mu do očí a uvidel v nich takú veľkú nenávisť, ktorú by si nikdy nedokázal ani len predstaviť.
Gareth bez ďalších slov vyrazil z miestnosti a zabuchol za sebou dvere.
Ozvena otriasla MacGilom. Spomenul si na pohľad svojho syna a cítil v ňom nenávisť tak hlboko, hlbšie, než u niektorých svojich nepriateľov. V tej chvíli si spomenul na Argona, na jeho slová, že nebezpečenstvo je blízko.
Mohlo by byť až tak blízko?
KAPITOLA ŠIESTA
Thor šprintoval cez obrovské pole cvičiska, bežal ako vládal. Za sebou počul kroky svojich prenasledovateľov z kráľovskej stráže. Naháňali ho naprieč rozpáleným pieskom a strašne pri tom nadávali. Pred ním postávali členovia - a noví regrúti - Légie, desiatky chlapcov, rovnakí ako on, ale starší a silnejší. Boli školení a testovaní v rôznych formáciách. Niektorí trénovali boj s kopijou, iní hádzali oštepy. Tí čo hádzali na vzdialené ciele, len zriedka minuli. Títo boli jeho sokovia a pôsobili impozantne.
Medzi nimi boli desiatky skutočných rytierov, členovia Strieborných, stojac v širokom polkruhu sledovali dianie naokolo. Posudzovali. Rozhodovali o tom, kto zostane a kto bude poslaný domov.
Thor vedel, že sa bude musieť ukázať, bude musieť na týchto mužov zapôsobiť. Za niekoľko okamihov ho stráže dobehnú a ak má nejakú šancu zapôsobiť, tak je to práve teraz. Ale ako? Uháňajúc cez cvičiško jeho myseľ pracovala na plné obrátky, a bol rozhodnutý dosiahnúť svoj cieľ.
Ako Thor utekal cez arénu, iní si ho začali všímať. Niektorí z regrútov zastali a otočili sa, rovnako ako aj niektorí z rytierov. Za niekoľko okamihov Thor cítil, že na seba strhol všetku pozornosť. Vyzerali zmätene, a on si uvedomil, že sa musia asi diviť, ktože to tu narušuje ich tréning a za pätami má troch kráľovských strážnych. Takto teda prvý dojem urobiť neplánoval. Celý svoj život sníval o vstupe do Légie, ale takto si ho nepredstavoval.
Ako Thor bežal, uvažújúc, co ďalej, veci sa pohli samé. Jeden veľký chlapec, regrút, sa rozhodo, že urobí na ostatných dojem a Thora zastaví. Vysoký, svalnatý, a takmer dvakrát taký veľký ako Thor, zdvihol svoj drevený meč, aby zablokoval Thorovi cestu. Thor videl, že ho chce zraziť na zem, aby ho pred všetkými zosmiešnil a zároveň si získal rešpekt ostatných regrútov.
Toto Thora rozúrilo. Thor nemal proti tomuto chlapcovi nič, nebol to ich boj. Ale on to urobil len preto, aby sa ukázal pred ostatnými.
Keď sa Thor priblížil, nemohol uveriť, aký je ten chlapec veľký. Týčil sa nad ním ako veža a mračil sa spoza svojich hustých čiernych vlasov, ktoré mu padali do čela. Jeho bojovne vysunutá brada bola asi tá najväčšia, akú Thor kedy videl. Nedokázal si ani len predstaviť, ako by s takýmto obrom mohol čo i len pohnúť.
Chlapec zaútočil svojím dreveným mečom, a Thor vedel, že musí konať rýchlo, inak bude zrazený do piesku.
Thorove reflexy zapracovali. Inštinktívne vybral svoj prak, natiahol a hodil kameň do chlapcovej ruky. Strela našla svoj cieľ a vyrazila meč z ruky v momente, kedy sa chystal k útoku. Zbraň vyletela, chlapec zakričal a chytil sa za ruku.
Thor nestrácal čas. Využil okamih a zaútočil. S rozbehom vyskočil do vzduchu a oboma nohami súčasne kopol chlapca do hrudníka. Ale chlapec bol taký silný, že to bolo ako kopnúť do kmeňa duba. Chlapec sa iba zatackal, zatiaľ čo Thor sa zastavil vo vzduchu a spadol na zem pri chlapcových nohách.
To neveští nič dobré, pomyslel si Thor, keď dopadol na zem a v ušiach mu zvonilo.
Thor sa snažil dostať späť na nohy, ale chlapec bol rýchlejší. Natiahol sa, schmatol Thora za jeho košeľu na chrbte, a poslal ho - tvárou dole - do piesku.
Zástup chlapcov rýchlo vytvoril kruh okolo nich a jasali. Thor očervenel ponížený.
Thor sa obrátil aby vstal, ale chlapec bol príliš rýchly. Už bol na ňom a pritlačil ho k zemi. Než sa Thor nazdal, šarvátka sa premenila na zápasenie, váha toho druhého bola obrovská.
Thor počul tlmené výkriky ostatných regrútov, ktorí utvorili kruh, krik dychtivý po krvi. Tvár chlapca sa zamračila keď natiahol palce rovno pred Thorove oči. Thor tomu nemohol uveriť – zdalo sa mu, že tento chlapec mu chce naozaj ublížiť. To sa vážne chce ukázat i za takúto cenu?
V poslednej sekunde sa Thorovi podarilo uhnúť hlavou na stranu, čo jeho protivníka vyviedlo z rovnováhy a musel sa rukami oprieť o zem. Thor to využil a odkotúľal sa spod neho.
Thor sa postavil na nohy a bol tvárou v tvár chlapcovi, ktorý tiež vstal. Chlapec zaútočil päsťou na Thorovu tvár ale Thor sa v poslednom okamihu prikrčil. Oviala ho vlna vzduchu a Thor si uvedomil, že keby ho chlapcova päsť zasiahla, zlomila by mu čeľusť. Thor sa natiahol a udrel chlapca do brucha, ale to sotva malo nejaký efekt. Bolo to ako buchnúť do stromu.
Kým Thor mohol zareagovať, chlapec ho udrel lakťom do tváre.
Thor sa zapotácal. Bolo to ako dostať úder kladivom a v ušiach mu zvonilo.
Thor sa ešte tackal a snažil sa chytiť dych, chlapec zaútočil a tvrdo ho kopol do hrude. Thor odletel dozadu a pristál na zemi na chrbte. Ostatní chlapci zajasali.
Celý otrasený sa Thor zdvíhal, ale chlapec zaútočul ešte raz – päsťou rovno do tváre zrazil Thora znovu na chrbát – tentokrát už nadobro.
Thor tam ležal a počul tlmený jasot ostatných. Cítil slanú chuť krvi z nosa. Stonal bolesťou. Otvoril oči a videl veľkého chlapca, ktorý sa k nemu už otočil chrbtom , ako sa vracia späť k svojim priateľom osláviť víťazstvo.
Thor to chcel vzdať. Ten chlapec bol obrovský, boj proti nemu bol márny, a on už nemohol zniesť ďalšiu bitku. Ale niečo v ňom mu nedovolilo to len tak nechať. Nemohol prehrať. Nie pred všetkými týmito ľuďmi.
Nevzdávaj to. Vstávaj. Vstávaj!
Thor nejako našiel v sebe ďalšiu silu. Zastonal, prevalil sa, dostal sa na ruky a kolená, a potom pomaly na nohy. Obrátil sa na chlapca, krvácajúc a s opuchnutými očami len ťažko videl, sťažka dýchal, ale zaťal a zdvihol päste.
Obrovský chlapec sa otočil a zadíval sa na Thora. Pokrútil neveriacky hlavou.
"Mal si ostať dole, chlapče," vyhrážal sa, keď sa približoval späť k Thorovi.
"DOSŤ!" Zakričal hlas. "Elden, ustúpte!"
Náhle medzi nich vstúpil rytier, natiahol dlaň a zastavil Eldena. Dav stíchol, a všetci sa pozreli na rytiera. Bolo zrejmé, že tento muž tu má veľký rešpekt.
Thor sa na rytiera pozrel s úctou. Mal po dvadsiatke, bol vysoký so širokými ramenami. Mal hranatú čeľusť a hnedé, dobre udržiavané vlasy. Thor si ho na prvý pohľad obľúbil. Jeho prvotriedne brnenie – retiazková košela vyrobená z lešteného striebra, niesla kráľovský erb: Sokola z rodu MacGil. Thorovi vyschlo v krku - stál pred členom kráľovskej rodiny. Nemohol tomu uveriť.
"Vysvetli čo si zač, chlapče," povedal Thorovi. "Prečo si vtrhol do našej arény bez pozvania?"
Než stačil odpovedať, náhle traja členovia kráľovskej gardy vstúpili do kruhu. Veliteľ stráže sťažka dýchal a ukazoval prstom na Thora.
"Nepočúvol naše rozkazy!" Zakričal strážnik. "Idem ho spútať a vziať ho do kráľovskej kobky!"
"Neurobil som nič zlé!" Thor zaprotestoval.
"Neurobil?" Zakričal strážnik. "A nepozvaný pobehovať po kráľovskom majetku?"
"Všetko, čo som chcel, bolo šanca!" Zakričal Thor, a obrátil sa s prosebným výrazom na rytiera pred ním, člena kráľovskej rodiny. "Všetko, čo som chcel, bola šanca sa pripojiť k Légii!"
"To cvičisko je len pre pozvaných, chlapče," ozval sa drsný hlas.
Do kruhu vystúpil bojovník, široký päťdesiatnik s holou hlavou, krátkymi fúzami a jazvou cez nos. Vyzeral, ako by bol profesionálnym vojakom celý svoj život a podľa znaku na jeho brnení – zlatej brošni na hrudi – bol ich veliteľom. Thorovi sa rozbúšilo srdce – generál.
"Nebol som pozvaný, pane," povedal Thor. "To je pravda. Ale je to môj životný sen, tu byť. Jediné, čo chcem, je šanca vám ukázaťčo dokážem. Som rovnako dobrý ako ktorýkoľvek z týchto regrútov. Dajte mi jednu šancu to dokázať. Prosím. Vstup do Légie je všetko, o čom som kedy sníval."
"Toto bojisko nie je pre rojkov, chlapče, " prišla jeho drsná odpoveď. "To je pre bojovníkov. Neexistujú žiadne výnimky našich pravidiel: Regrúti sú vyberaní."
Generál prikývol a kráľovská stráž pristúpila k Thorovi, aby ho spútala.
Rytier z kráľovskej rodinny však náhle vystúpil, natiahol dlaň a zablokoval strážcov.
"Možno, príležitostne, môže byť urobená aj výnimka, " povedal.
Strážnik sa na neho prekvapene pozrel, očividne chcel niečo povedať, ale musel držať jazyk za zubami v úcte ku kráľovskej rodine .
"Obdivujem tvojho ducha, chlapče, " pokračoval rytier. "Predtým než ťa pošleme domov, chcel by som vidieť, čo dokážeš."
"Ale Kendrick, máme naše pravidlá - " povedal generál, zjavne nespokojný.
"Kráľovská rodina vytvára pravidlá," odpovedal Kendrick prísne, " a Légia sa zodpovedá kráľovskej rodine."
"Sme zodpovední vášmu otcovi, kráľovi, a nie vám, " odporoval generál, rovnako vzdorovitý.
Vzduch bol napätý. Thor radšej nechcel ani pomyslieť akú šlamastiku práve spôsobil.
"Poznám svojho otca a viem, čo by chcel. On by dal tomuto chlapcovi šancu. A to je to, čo urobíme."
Generál nakoniec ustúpil.
Kendrick sa obrátil k Thorovi a prezeral si ho svojimi hnedými prenikavými očami. Mal naozaj kráľovskú tvár, ale aj tvár bojovníka.
"Dám ti iba jednu jedinú šancu, " povedal Thorovi. "Uvidíme, či zasiahneš tamtu značku."
Ukázal na hromadu sena ďaleko cez pole, s malou červenou škvrnou v strede. Niekoľko oštepov bolo zapichnutých v sene, ale ani jeden netrafil červený stred.
"Ak dokážeš toto, čo zatiaľ nikto z ostatných chlapcov, ak odtiaľto trafíš tamtú značku, tak potom sa k nám môžeš pripojiť."
Rytier ustúpil stranou a Thor cítil ako sa všetky oči upreli na neho.
Všimol si stojan na oštepy a opatrne si ich poprezeral. Boli to najkvalitnejšie oštepy, aké kedy videl, vyrobené z masívneho dubu, zabalené v najjemnejšej koži. Srdce mu búšilo, keď vykročil vpred, chrbtom ruky si utrel krv z nosa. Cítil sa viac nervózny, než kedykoľvek predtým v živote. Je jasné, že dostal takmer nesplniteľnú úlohu. Ale musel to skúsiť.
Thor sa natiahol a vzal si oštep, nie príliš dlhý, nie príliš krátky. Poťažkal zbraň v ruke – bola pevná a ťažká. Nie ako tie, ktoré používal doma. Ale to je dobre. Cítil, že možno, len možno, by mohol trafiť. Koniec koncov, hádzanie oštepom bola jeho najlepšia zručnosť, hneď po hadzaní kameňom, a dlhé dní strávené v divočine mu poskytli dostatok cieľov. Vždy bol schopný trafiť aj to, čo jeho bratia nedokázali.
Thor zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Ak netrafí, stráže ho odvlečú do väzenia - a jeho šanca na vstup do Légie bude navždy zničená. V tomto okamihu ide o všetko, o čom kedy sníval.
Modlil sa k Bohu so všetkým, čo mal.
Bez váhania, Thor otvoril oči, urobil dva kroky vpred, natiahol sa a hodil oštepom.
Zadržal dych a sledoval ako letí vzduchom.
Prosím, Bože. Prosím.
Oštep plával hustým tichom, a Thor cítil ako ho sleduje stovka očí.
Potom, po chvíli ktorá trvala celú večnosť sa ozval zvuk, nezameniteľný zvuk kedy hrot oštepu preniká do kopy sena. Thor sa ani nemusel pozerať. Vedel, on jednoducho vedel, že to bola perfektná trefa. Už podľa toho ako mu oštep sedel v ruke, ako sa mu napnuli všetky šľachy keď hádzal, cítil, že svoj cieľ neminie.
Thor sa odvážil pozrieť, a uvidel, s obrovskou úľavou, že mal pravdu. Oštep našiel svoje miesto v strede červenej značky – bol tam jediný. Dokázal to, čo ostatní regrúti nezvládli.
Obklopilo ho omračujúce ticho. Cítil ako na neho ďalší regrúti - ale aj rytieri – udivene civeli.
Konečne pristúpil Kendrick a tvrdo potľapkal Thora dlaňou na chrbte. Naširoko sa usmial.
"Mal som pravdu," povedal. "Zostaneš!"
"Čože, môj pane!" Kričala kráľova stráž. "To nie je fér! Tento chlapec prišiel nepozvaný!"
"Trafil tamten znak. To je jeho moja pozvánka pre neho"
"Je oveľa mladší a menší ako ostatní. Toto nie je materská školka, " povedal generál.
"Ja som radšej za menších vojakov, ktorí dokážu trafiť cieľ, ako obra, ktorý s tým má problém, " odpovedal rytier.
"Mal len šťastie! " Zakričal veľký chlapec, s ktorým Thor práve bojoval. "Keby sme mali viac šancí, aj my by sme trafili!"
Rytier sa otočil a pozrel sa na chlapca, ktorý to zakričal.
"Naozaj?" Spýtal sa. "Chceš to urobiť hneď teraz? A podľa toho sa rozhodne, či tu ostaneš alebo nie? "
Chlapec sa zarazil a zahanbene sklonil hlavu, zjavne nebol ochotný ponuku prijať.
"Ale ten chlapec je cudzinec, " protestoval generál. "Veď ani nevieme odkiaľ pochádza."
"Pochádza z nížiny," ozval sa hlas.
Ostatní sa otočili a pozreli sa, kto hovori, ale Thor to nepotrebovali - spoznal ten hlas. Bol to hlas, ktorý ho trápil celé jeho detstvo. Hlas jeho staršieho brata Drakeho.
Drake urobil krok vpred so svojimi ďalšími dvoma bratmi, a pozrel sa na Thora s výrazom nesúhlasu.
"Jeho meno je Thorgrin, z klanu McCleod z Južnej Provincie Západného kráľovstva. On je najmladší z nás štyroch. Všetci pochádzame z tej istej domácnosti. Jeho povinnosťou bolo starať sa o ovce nášho otca!"
Celá skupina chlapcov a rytieri sa vtrhli do zborového smiechu.
Thor cítil, ako mu tvár červenie; radšej by teraz zomrel. Nikdy nebol viac zahanbený. Taký bol jeho brat – urobil čokoľvek, aby jeho ponížil a tak seba preslávil.
"Starať sa o ovce, hovoríš?" Zopakoval generál.
"Potom si naši nepriatelia budú musieť určite dávať na neho pozor! " zakričal iný chlapec.
Znovu sa ozval smiech a Thorovo poníženie sa prehĺbilo.
"Dosť! " zreval Kendrick, prísne.
Smiech postupne utíchol.
"Aj tak tu radšej budem mať pastiera, ktorí trafí terč, ako vás, ktorí - zdá sa, že sa viete dobre smiať, ale nič viac, " dodal Kendrick.
Potom sa už nesmial nikto.
Thor bol Kendrickovi nekonečne vďačný. Bol jeho dlžníkom. Tento muž mu dnes vrátil jeho česť.
"Vari nevieš, chlapče, že to nie je rytierske roznášať klebety o svojich priateľoch, tým viac o vlastnej rodine, o vlastnej krvi? " spýtal sa rytier Drakeho.
Drake sa nervózne pozeral dole, jeden zo vzácnych okamihov, kedy ho Thor videl v rozpakoch.
Ale ďalší z jeho bratov - Dross, predstúpil a zaprotestoval: "Ale Thor nebol ani vybraný. My sme boli. On tu len za nami prišiel."
"Ja som nešiel za vami, " trval na svojom Thor, konečne aj prehovoriac. "Som tu kôli Légii. Nie kôli tebe."
"Nezáleží na tom, prečo tu je, " povedal mrzuto generál. "On je plytvanie všetkého nášho času. Áno, bol to dobrý hod oštepom, ale stále sa k nám nemôže pripojiť. Nemá rytiera, ktorý by ho sponzoroval a žiadneho partnera spomedzi regrútov."
"Bude mojim partnerom, " zvolal hlas.
Thor sa točil, spolu s ostatnými. Bol prekvapený, pár krokov od neho stál chlapec jeho veku, ktorí aj vyzeral ako on, s výnimkou blond vlasov a žiarivo zelených očí a mal na sebe najkrajšie kráľovské brnenie - drôtenú košeľu pokrytú červeno čiernymi znakmi - ďalší člen kráľovskej rodiny.
"To je vylúčené," povedal generál. "Kráľovská rodina nepatrí do dvojice s neurodzenými."
"Môžem robiť to, čo uznám za vhodné," odsekol chlapec. "A ja hovorím, že Thorgrin bude môj partner."
"Aj keby sme to dovolili, " povedal generál, "nezáleží na tom. Aj tak nemá rytiera, ktorý by ho sponzoroval."
"Ja ho budem sponzorovať, " ozval sa hlas.
Všetci sa obzreli na druhú stranu a zalapali po dychu.
Thor sa otočil a zbadala rytiera sediaceho na koni, odetého v krásnom žiariacom brnení, na opasku mal rôzne zbrane. Muž žiaril – dívať sa na neho bolo to isté ako dívať sa do slnka. Podľa jeho správaia, podľa držania tela a podľa znakov na prilbe Thor jasne videl, že on bol iný od ostatných. Bol majstrom.
Thor spoznal toho rytiera. Videl ho na obrazoch a počul o ňom legendy. Erec. Nemohol tomu uveriť. Bol to najväčší rytier v celom Prsteni.
"Ale môj pane, už máta panoša," protestoval generál.
"Tak budem mať dvoch," odpovedal Erec hlbokým kľudným hlasom.
Všetkých ohromilo ticho.
"Potom tu už nie je o čom diskutovať, " povedal Kendrick. "Thorgrin má sponzora a partnera. Záležitosť je vyriešená. Odteraz je členom Légie."
"Ale zabudli ste na mňa! " Zakričal kráľovsky strážny a vystúpil dopredu. "Nič neospravedlňuje skutočnosť, že tento chlapec udrel členov kráľovskej stráže, a že musí byť za to potrestaný. Spravodlivosť tu musí byť!"
"Spravodlivosť tu bude. " Kendrickov hlas by mohol rezať oceľ. "Ale bude podľa mojho uváženia. Nie podľa tvojho."
"Ale môj pane, on musí byť daný do želiez! Ako odstrašujúci príklad pre ostatných. "
"Ak neprestaneš hovoriť, tak do želiez pôjdeš ty!" povedal Kendrick zlostne strážnikovi.
Nakoniec sa strážnik neochotne otočil a išiel preč, zazerajúc na Thora.
"Potom je to oficiálne," zavolal Kendrick mocným hlasom. "Vitaj, Thorgrin, V Kráľovskej Légii!"
Zástup rytierov a chlapcov pokrikom doplnili zvolanie a potom sa vrátili späť k ich tréningu.
Thor bol otupený šokom. Nemohol tomu uveriť. On bol teraz členom Kráľovskej Légie. Bolo to ako sen.
Thor sa obrátil ku Kendrickovi, a nevedel slovami vyjadriť svoju vďačnosť. Nikdy nemal v živote nikoho, kto by sa o neho staral, kto by sa angažoval v jeho prospech, a dával na neho pozor a chránil ho. Bol to zvláštny pocit. Už sa cítil bližšie k tomuto človeku, ako k svojmu vlastnému otcovi.
"Ja neviem, ako sa ti mám poďakovať," povedal Thor. "Som ti hlboko zaviazaný."
Kendrick dole usmial. "Volám sa Kendrick. Mal by si si to dobre zapamätať. Som kráľov najstarší syn. Obdivujem tvoju odvahu. Myslím, že budeš dobrá posila pre túto jednotku."
Kendrick sa otočil a ponáhľal sa preč. Hneď nato pristúpil k Thorovi Elden, obrovský chlapec s ktorým Thor bojoval.
"Kry si chrbát, " povedal chlapec. "Spíme v rovnakých kasárňach. A nemysli si, že tu budeš čo i len chvíľu v bezpečí."
Chlapec sa otočil a odišiel skôr, než Thor mohol zareagovať. Už od prvého dňa tu mal nepriateľa.
Začal premýšľať, čo ho tu vlastne čaká, keď dobehol k nemu kráľov najmladší syn.
"Nevšímaj si ho," povedal Thorovi. "Ten stále vyhľadáva len bitky. Som Reece."
"Ďakujem ti, " povedal Thor a podal mu ruku, " že si si ma vybral ako svojho partnera. Neviem, čo by som bez teba robil."
"Som rád, že som si mohol vybrať niekoho, kto sa postaví takémuto monštru." povedal Reece šťastne. "Bola to pekná bitka."
"Robíš si srandu?" Spýtal sa Thor a otrel si zaschnutú krv z opuchnutej tváre "Veď ma dobil."
"Ale ty si to nevzdal," povedal Reece. "Pôsobivé. Hocikto iný by tam určite ostal ležať. A ten hod oštepom, to bolo niečo! Ako si sa naučil tak dobre hádzať? Budeme parťáci na celý život! " Významne sa na Thora pozrel a potriasol mu rukou. "A cítim, že aj priateľmi."
Keď mu Thor potriasol rukou, cítil, že práve získal priateľa na celý život.
Zrazu do neho niekto z boku strčil.
Otočil sa a zbadal staršieho chlapca s úzkou poďobanou tvárou, ktorý tam stál.
"Ja som Feithgold. Erecov panoš. Ty si teraz jeho druhý panoš. Čo znamená, že sa budeš zodpovedať mne. A o minútu máme turnaj. Hodláš tu len tak stáť, keď si sa stal panošom najslávnejšieho rytiera v kráľovstve? Nasleduj ma! Rýchlo!"
Reece už medzitým odišiel. Thor sa ponáhľal za panošom, ktorý bežal cez arénu. Nemal poňatia, kam idú, ale bolo mu to jedno. Vo vnútri si spieval.
Dokázal to.
KAPITOLA SIEDMA
Gareth sa ponáhľal cez Kráľov dvor, oblečený vo svojich kráľovských šatách si razil cestu pomedzi masy ľudí, ktorí sa hrnuli zo všetkých smerov na svadbu jeho sestry. Bol rozzúrený. Ešte stále sa spamätával zo stretnutia so svojím otcom. Ako je to možné, že ho preskočil? Že jeho otec ho nechcel vybrať za kráľa? Nedávalo to zmysel. On bol prvorodený legitímny syn. Vždy to predsa tak bolo. On celý svoj život predpokladal, že bude kráľovať, nemal žiadny dôvod si myslieť opak.
Bolo to nehorázne. Obísť ho a vybrať mladšieho súrodenca - a k tomu dievča. Keď sa to roznesie, bude terčom posmechu v celom kráľovstve. Kráčajúc, mal pocit, že z neho vyprchal všetok život a nedokázal ani nabrať dych.
Potkýnal sa cestou spolu s masami smerom k svadobnému obradu svojej staršej sestry. Poobzeral sa okolo, videl množstvo farebných rúch, nekonečné prúdy rôznych ľudí zo všetkých provincií. Neznášal byť tak blízko k poddaným. Toto bol jeden z tých dní, kedy sa chudobní mohli zmiešať s bohatými. Naviac tu boli aj barbari z Východného Kráľovstva, z druhej strany Vysočiny, a to už bolo príliš. Gareth sa stále nedokázal zmieriť s tým, že jeho sestra bude vydatá za jedného z nich. Bol to len politický ťah ich otca, úbohý pokus za zachovanie mieru medzi kráľovstvami.
A čo bolo ešte horšie, vyzeralo to, že jeho sestre sa tá kreatúra páči. Gareth nedokázal pochopiť prečo. Ako ju poznal, tak to nebol muž, ktorého chcela, ale jeho titul a šanca byť kráľovnou v jej vlastnej provincii. Dostane to, či si praje. Všetci na druhej strane Vysočiny sú barbari. Podľa Garetha im chýbala jeho zdvorilosť, jeho rafinovanosť, sofistikovanosť. Nebol to jeho problém. Ak bude jeho sestra šťastná, nech sa tam vydá. Bude tu aspoň o jedného súrodenca menej, ktorý by mu mohol stáť na ceste k trónu. V skutočnosti, čím ďalej bude, tým lepšie.
Nie žeby ho to ešte malo nejako trápiť. Po dnešku aj tak nemal byť kráľom. Teraz tu bude len ako ďalší anonymný princ v otcovom kráľovstve. Teraz už nemal žiadnu cestu k moci – práve bol odsúdený k životu v priemernosti.
Jeho otec ho podcenil, vždy ho podceňoval. Jeho otec sa považoval za politicky mazaného, ale Gareth je oveľa múdrejší, a vždy aj bol. Napríklad výdaj Luandy za McClouda jeho otec považoval za majstrovský ťah. Ale Gareth bol predvídavejší ako jeho otec, bol viac schopný posúdiť následky, a už teraz bol o krok vpred. Vedel kam to povedie. Nakoniec toto manželstvo neupokojí McCloudovcov, ale ich povzbudí. Sú to grobiáni, a tak nepochopia, že tento ponúkaný mier je znakom vnútornej sily. Pre nich to bude znakom slabosti. Im nebude záležať na rodinných zväzkoch, a akonáhle si odvezú jeho sestru, začnú plánovať útok. Týmto si bol Gareth istý. Bola to len pasca. Snažil sa to povedať otcovi, ale on nechcel počúvať.
Nie žeby ešte niečo z toho mala byť teraz jeho starosť. Koniec koncov, teraz bol len ďalší princ, len ďalšie ozubené koliesko v tomto kráľovstve. Garetha spaľovala zlosť, keď na to pomyslel. Nevedel, že je schopný tak silno nenávidieť, ako práve teraz nenávidel svojho otca. Natlačený bok po boku s masami, si predstavoval, ako by sa mohol pomstiť, a získať naspäť kráľovský majestát. Nemohol len tak sedieť so založenými rukami, to bolo isté. Nemohol dovoliť aby sa jeho mladšia sestra stala následníkom trónu.
"Tu si," ozval sa hlas.
To bol Firth, kráčal vedľa neho, s veselým úsmev ukazujúc svoje dokonalé zuby. Mal osemnásť, bol vysoký a chudý, s vysokým hlasom, hladkou pokožkou a červenými lícami. Firth bol jeho milencom. Gareth bol zvyčajne rád, že ho vidí, ale dnes na neho nemal náladu.
"Myslím, že si sa mi celý deň vyhýbal," dodal Firth a privinul si svoju ruku k jeho.
Gareth okamžite striasol jeho ruku, uistiac sa, že to nikto nevidel.
"Si hlúpy?" vynadal mu Gareth. "Už nikdy ma nechytaj za ruku na verejnosti. Nikdy."
Firth sa začervenal. "Je mi to ľúto," povedal. "Nenapadlo mi to."
"To je pravda, že nie. Urob to znova, a už ťa nikdy neuvidím, " pokarhal ho Gareth.
Firth ešte viac sčervenel, a vyzeral skľúčene. "Je mi to ľúto," opakoval.
Gareth sa znovu rozhliadol, bol si istý, že ich nikto nevidel, a cítil sa trochu lepšie.
"Čo sa klebetí medzi ľuďmi?" Spýtal sa Gareth. Chcel zmeniť tému a pretriasť svoje temné myšlienky.
Firth okamžite ožil a usmial sa.
"Každý žije v očakávaní. Všetci čakajú na oznámenie, že si bol menovaný za nástupcu."
Garethova tvár sa pretiahla. Firth sa neho pozorne zadíval.
"Ty nebudeš?" Spýtal sa Firth neveriacky.
Gareth sa začervenal a ani sa nepozrel Firthovi do očí.
"Nie, "
Firth zalapal po dychu.
"On ma preskočil. Vieš si to predstaviť? Pre moju sestru. Moju mladšiu sestru."
Teraz sa pretiahla Firthova tvár. Vyzeral ohromený.
"To nie je možné," povedal. "Si predsa prvorodený. Ona je žena. To nie je možné," zopakoval.
Gareth sa na neho pozrel, studený ako kameň. "Neklamem."
Obidvaja kráčali chvíľu v tichosti. Ulice sa zaplňovali. Gareth sa rozhliadol okolo, aby zistil, kde je. Kráľov Dvor bol úplne preplnený, bolo tu tisíce ľudí, ktorí sa rojili zo všetkých možných brán. Všetci sa posúvali k vyrezávanému svadobnému pódiu, okolo ktorého bolo zoradených aspoň tisíc najkrajších stoličiek, s hrubými vankúšikmi v červenom zamate na zlatom ráme. Armáda služobníkov chodila hore dole uličkami, roznášajúc nápoje.
Na oboch stranách nekonečne dlhej svadobnej uličky posiatej kvetmi, sedeli dve rodiny – MacGilovcov a McCloudovcov, a ulička ich ostro rozdeľovala. Bolo ich tam stovky na oboch stranách, každý oblečený v tom najlepšom - MacGilovci v tmavofialovej a McCloudovci v ohnivo oranžovej. V Garethových bystrých očiach nemohli tieto dva klany vyzerať ešte viac rozdielne. Aj keď všetci boli bohato oblečení, mal pocit že McCloudovci su iba prezlečení. Napriek oblečeniu to boli barbari. Bolo to vidieť z ich výrazu tváre, v tom, ako sa pohybovali, navzájom sa strkali, ako sa príliš hlasno smiali. Bolo tam niečo, čo ani kráľovský odev nedokázal zakryť. Neznášal, že sú tu, v bránach jeho mesta. Neznášal celú túto svadbu. Bolo to len ďalšie hlúpe rozhodnutie jeho otca.
Keby bol Gareth kráľom, mal by pripravený iný plán. Tiež by vystrojil takúto svadbu. Ale potom by si počkal do neskorej noci, kedy by McCloudovci boli ponorený do pitia, zatarasil by dvere do haly a spálil ich všetkých vo veľkom ohni, pozabíjal by ich všetkých do jedného.
"Barbari," povedal Firth , keď skúmal druhú stranu svadobnej uličky. "Ťažko dokážem pochopiť, prečo ich tu tvoj otec pustil."
"Mohlo by to skončiť celkom zaujímavo," povedal Gareth. "Pozval nášho nepriateľa do našich brán, potom usporiada na oslavu svadby aj súťaže a súboje. No nie je to recept na potýčky?"
"Myslíš? " Spýtal sa Firth. "Bitka? Tu? So všetkými týmito vojakmi? V jej svadobný deň?"
Gareth pokrčil plecami.
"Česť svadobného dňa pre nich nič neznamená."
"Ale my tu máme tisíce vojakov."
"Rovnako aj oni."
Gareth sa otočil a uvidel dlhý rad vojakov - MacGilovcov aj McCloudovcov - zoradených na oboch stranách opevnenia. Nepriviedli by tu toľko vojakov, keby neočakávali žiadnu potýčku. Napriek slávnostnému dňu, napriek jemným šatám, napriek luxusu, nekonečným stolom jedla, letnému slnovratu, kvetom, napriek všetkému bolo vo vzduchu cítiť ťažké napätie. Všetci boli nervózni. Gareth to videl podľa toho, ako sa k sebe vojaci na oboch stranách k sebe správali, keď sa míňali. Vyhýbali sa navzájom s mierne zdvihnutými lakťami. Ani trochu si neverili.
Možno, že by mal šťastie, pomyslel si Gareth, a jeden z nich by bodol jeho otca do srdca. Potom by sa možno mohol stať kráľom.
"Myslím, že nemôžeme sedieť pohromade," povedal Firth so sklamaním v hlase, keď sa blížili k stolu.
Gareth po ňom strelil pohľad plný opovrhnutia. "Aký si hlúpy?" povedal hlasom plným jedu.
Vážne začínal uvažovať, či to bol dobrý nápad, vybrať si tohoto chlapca za svojho milenca. Ak ho čo najskôr neusmerní, potopia sa obidvaja.
Firth sa pozrel zahanbený dole.
"Stretneme sa neskôr, v stajniach. Teraz ale zmizni, " povedal a jemne ho odstrčil. Firth zmizol v dave.
Naraz, Gareth cítil ľadový stisk na paži. Na okamih sa mu zastavilo srdce, keď uvažoval, že bol odhalený. Ale potom cítil dlhé nechty a tenké prsty zabárajúce sa do jeho kože, a hneď vedel že je to jeho manželka. Helena.
"Neponižuj ma i v tento deň," zasyčala s nenávisťou v hlase.
Otočil sa a prezeral si ju. Vyzerala krásna, perfektne upravená. Na sebe mala dlhé biele saténové šaty, vlasy vyčesané, na krku sa jej trlbietal diamantový náhrdelník, a jej tvár zjemňoval make-up. Gareth musel objektívne priznať, že bola krásna. Bola rovnako krásna, ako v deň, keď sa s ňou oženil. Ale stále necítil k nej žiadnu príťažlivosť. Bol to zase len ďalší otcov nápad – aby sa vzdal svojej náklonosti. Ale všetko čo mu tým dal, bola len neustále mrzutá spoločníka – čo vyvolalo ešte viac špekuklácii o jeho orientácii.
"Je to svadobný deň tvojej sestry," povedala karhavo. "Môžeš sa aspoň raz správať, ako by sme boli pár."
Zavesila sa mu na rameno a spoločne kráčali k svojim miestam, v najprednejších častiach obrovského stola. Dvaja kráľovský strážcovia ich nechali prejsť, a oni sa zmiešali s ostatnými členmi kráľovských rodín.
Ozvala sa trumpeta a dav sa pomaly utíšil. Odkiaľsi sa ozvali jemné tóny harfy a na uličku padlo ešte viac kvetov. Kráľovský sprievod sa pohol uličkou, pár za párom, zavesení v sebe. Gareth potiahol Helenu a vybrali sa uličkou.
Gareth sa cítil viac nápadne a viac trápne ako inokedy. Nedarilo sa mu predstierať, že kráča so svojou pravou láskou. Cítil stovky pohľadov a mal pocit, akokeby ho chcel každý súdiť, aj keď vedel, že v skutočnosti to tak nie je. Nemohol sa dočkať konca uličky a nech už to má za sebou. Tiež nedokázal prestať myslieť o stretnutí s otcom, a napadlo ho, či všetci títo ľudia už o tom vedia.
"Dostal som dnes zlé správy," zašepkal Helene, keď konečne došli na koniec, a už sa na nich nedívali.
"Myslíš, že to ešte neviem?" odsekla.
Otočil sa a pozrel sa na ňu, prekvapený.
Obzrela sa s opovrhnutím. "Mám svojich ľudí," povedala.
Prižmúril oči a chcel jej ublížiť. Ako mohla byť taká ľahostajná?
"Ak ja nie som kráľ, potom ty nikdy nebudeš kráľovnou," povedal.
"Nikdy som ani nečakala, že budem," odpovedala.
To ho ešte viac prekvapilo.
"Nikdy som nečakala, žeby ťa vymenoval, " dodala. "Prečo by to robil? Ty nie si vodca. Si milovník. Ale nie môj milenec."
Gareth cítil, že sa začervenal. "Rovnako ako ty nie si moja milenka," povedal jej.
Teraz sa červenala ona. Gareth nebol jediný, kto mal tajnú lásku. Princ mal tiež svojich špiónov, ktorí mu o tom povedali. Dával jej v tejto záležitosti voľnosť, kým to tajila a nechala ho byť.
"Nedal si mi na výber," odpovedala. "Očakával si, že bude žiť v celibáte celý svoj život?"
"Vedela si, kto som," odpovedal. "Napriek tomu si sa za mňa vydala. Vybrala si si moc a nie lásku. Tak nehraj prekvapenú."
"Naše manželstvo bolo dohovorené, "povedala. "Ja som si nič nevyberala."
"Ale neprotestovala si," odpovedal.
Gareth nemal energiu sa s ňou dnes hádať. Bola to užitočná rekvizita, bábka manželka. Dokáže ju tolerovať, a ona mu zato bude príležitostne užitočná, až kým ho nezačne príliš otravovať.
Gareth sledoval s najvyšším cynizmom ako sa každý otočil aby sa pozeral na jeho najstaršiu sestru, ktorá prechádzala uličkou s otcom, tou kreatúrou. Mal dokonca toľko drzosti, aby predstieral smútok a utrel si slzu keď prechádzali. Herec do konca. Ale v Garethových očiach to bol len potácajúci sa hlupák. Nedokázal si predstaviť, žeby otec mohol cítiť skutočný smútok z toho, že vydáva svoju dcéru. Veď nakoniec to bol on sám, kto ju hodil vlkom z McCloudovho kráľovstva. Gareth cítil rovnaké opovrhnutie Luandou, ktorá vyzerala, že má z toho radosť. Zdalo sa, že jej nevadí, že sa práve vydáva za menšieho človeka. Aj ona bola dychtivá po moci. Chladnokrvná. Vypočítavá. V tomto ohľade si zo všetkých súrodencov boli najviac podobní oni dvaja. Ale aj keď mali niečo spoločné, nebol medzi nimi veľmi vrelý vzťah.
Gareth prešľapával na nohách, netrpezlivo čakal kedy sa to celé skončí.
Pretrpel si celú ceremóniu. Argon podával požehnanie, recitoval magické formuly, prevádzal rituály. Bolo mu zle z tej šarády. Bolo to predsa len spojenie dvoch rodín z politických dôvodov. Prečo to nemohli volať tým pravým menom?
Čoskoro sa to skončilo. Dav sa zdvihol v obrovský jasot keď sa tí dvaja pobozkali. Zaznel roh, a perfektne organizovaný svadobný obrad sa premenil do perfektne organizovaného chaosu. Obidve kráľovské rodiny sa vrátili späť k stolom na vyvýšenom pódiu.
Dokonca aj Gareth musel uznať, že na neho otcova príprava a organizácia svadobného dňa urobila dojem. Evidentne sa nešetrilo. Všade naokolo sa rozkladali stoly so všemožným jedlom, sudy s vínom, nekonečná radu opekajúcich sa prasiat, oviec a jahniat.
Za nimi boli už v plnom prúde prípravy na hlavnú zábavu tohoto dňa – rytierske súťaže. Pripravovali sa ciele pre vrhanie kameňov, oštepov, pre lukostreľbu, a v centre toho všetkého turnajový pruh. Masy sa už tlačili okolo neho.
Davy sa rozostúpili, aby rytieri mohli vstúpiť do areálu. Za MacGilovcov samozrejme ako prvý vstupoval Kendrick – v brnení na svojom žrebcoivi a nasledovaný desiatkami Strieborných. Bol to však až príchod Ereca na svojom snehobielom žrebcovi, kedy dav stichol v úžase. Pôsobil na všetkých prítomných ako magnet. Dokonca i Helena sa nahla dopredu a Gareth si všimol jej sympatie k rytierovi, rovnako ako ich mali všetky prítomné ženy.
"Je v najlepšom veku, ale nie je ženatý. Každá žena v kráľovstve by ho chcela. Prečo si niektorú z nás konečne nevyberie?"
"A čo sa ty staráš? " Spýtal sa žiarlivo Gareth. Aj on by tam chcel byť v brnení, na koni. Ale nebol bojovníkom. A všetci to vedeli.
Helena ho ignoroval s odmietavým mávnutím ruky. "Ty nie si mužom," povedala posmešne. "Ty týmto veciam nerozumieš."
Gareth sa začerveal. Chcel sa otočiť a nechať ju tu, ale dnes na to nebola tá správna chvíľa. Namiesto toho ju sprevádzal v hľadisku, aby sa s ostatnými pozerali na celodenné slávnosti. Dnes to ide od zlého k horšiemu a Gareth sa už cítil unavený. Bude to ešte veľmi dlhý deň, deň nekonečného rytierstva, okázalosti, predstierania. Plný mužov, ktorí sa budú navzájom zraňovať a možno i zabíjať. Deň, z ktorého bol on vylúčený. Deň, ktorý predstavuje všetko, čo on nenávidi.
Ako tam sedel, rozmýšlal. V duchu si prial, aby oslavy prerástli do plnohodnotnej bitky, do totálneho krviprelievania, aby všetko dobré na tomto mieste bolo zničené a roztrhané na kúsky.
Jedného dňa to urobí po svojom. Jedného dňa on bude kráľom.
Jedného dňa.
KAPITOLA ÔSMA
Thor robil čo mohol, aby udržal krok s Erecovým panošom, keď sa predierali cez davy. Odkedy opustili arénu, ocitol sa v takom víre tiel, že len ťažko mohol registrovať čo sa okolo neho deje. Vo vnútri sa ešte triasol a stále nemohol uveriť, že bol prijatý do Légie, a čo viac, bol menovaný druhým Erecovým panošom.
"Hovoril som ti, chlapče, aby si držal krok!" Vyštekol Feithgold.
Thor neznášal keď ho oslovil "chlapec", najmä preto, že on bol sotva o pár rokov starší. Feithgold sa pustil do davu, ako by sa snažil striasť sa Thora .
"Je to tu vždy tak preplnené?" Thor zavolal a snažil sa ho dohnať.
"Samozrejme že nie!" Feithgold zakričal. "Dnes nie je len letný slnovrat, najdlhší deň v roku, ale aj deň, kedy sa vydáva kráľova dcéra a jediný deň v histórii, kedy sme otvorili brány McCloudovcom. Nikdy tu ešte nebol taký dav ako teraz. Je to neskutočné. Nečakal som to! Obávam sa, že prídeme neskoro, " povedal všetko v zhone, keď sa rútili davom.
"Kam ideme?" spýtal sa Thor.
"Budeme robiť to, čo každý dobrý panoš – ideme pomôcť nášmu rytierovi v prípravach!"
"V prípravach na čo?" naliehal Thor, takmer bez dychu. Bolo stále väčšiu teplo a každú minútu si utieral pot z čela.
"Kráľovské zápolenie!"
Konečne došli na okraj davu a zastavili sa pred kráľovskou strážou, ktorá spoznala Feithgolda a pustila ich ďalej.
Vkĺzli popod povraz a vstúpili na dráhu, bez más. Thor tomu nemohol uveriť – tak blízko k rytierskej dráhe. Za lanami stáli davy divákov, a na jednej a druhej strane stáli obrovské vojnové kone - najväčšie aké Thor kedy videl – s rytiermi vo výzbroji rôzneho druhy. Zmiešaní so Striebornými boli rytieri z obidvoch kráľovstiev, z každej provincie, niektorí v čiernej zbroji, iní v bielom, mali prilby a nasadené zbrane všetkých tvarov a veľkostí. Vyzeralo to, ako by sa celý svet bol zišiel v tejto aréne.
Niektoré súťaže už začali. Boli v nich rytieri, ktorých Thor nedokázal nikam zaradiť. Vyrážali prosti sebe a snažili sa jeden druhého zraziť na zem. Každá zrážka bola sprevádzaná jasotom publika. Tak zblízka, Thor nemohol uveriť akú silu a rýchlosť majú kone. Bolo to smrtiace umenie.
"To na hru veľmi nevyzerá!" Povedal Thor Feithgoldovi, idúc za ním po obvode dráhy.
"To preto, že nie je," zreval Feithgold späť, cez rinčiaci zvuk. "Je to vážna vec, zamaskované ako hra. Ľudia tu umierajú, každý deň. Je to bitka. Štastie má ten, kto odíde bez zranenia. Veľa ich nie je."
Thor zbadal ako sa dvaja rytieri rozbehli proti sebe navzájom a zrazili sa v plnej rýchlosti. Bol tam hrozný náraz kovu o kov, potom jeden z nich vyletel zo sedla a pristál na chrbte, len pár krokov od Thora.
Dav zalapal po dychu. Rytier sa nehýbal, a Thor videl kus dreveného kola, ktorý mu uviazol v rebrách. Kričal bolesťou a krv sa liala z jeho úst. Niekoľko panošov sa zbehlo, aby sa o neho postarali a odtiahli ho z poľa. Víťazný rytier pochodoval pomaly zo zdvihnutou kopijou na oslavu víťazstva a dav jasal.
Thor bol ohromený. Nikdy si nepredstavoval, žeby mohlo byť zápolenie tak smrtiace.
"To, čo tí chlapci práve urobil, to je tvoja práca," povedal Feithgold. "Teraz si panoš. Presnejšie povedané, druhý panoš."
Zastavil sa a prišiel blízko - tak blízko, že Thor cítil jeho zápach z úst.
"A nezabudni – Ja sa zodpovedám Erecovi. A ty mne. Tvojou úlohou je mi pomáhať. Rozumieš?"
Thor prikývol, ešte stále mu nebolo všetko jasné. Cítil, ako je Feithgold ohrozený jeho prítomnosťou, a cítil, že si urobil nepriateľa.
"Nie je mojim zámerom sa pliesť medzi teba a Ereca," povedal Thor.
Feithgold sa krátko, posmešne zasmial.
"To by si ani nemohol. Len sa mi jednoducho prataj z cesty a rob čo ti poviem."
S tým sa Feithgold otočil a ponáhľal sa po krútiacich sa cestách za povrazami. Thor ho nasledoval, ako najlepšie to šlo, a čoskoro sa ocitli v labyrinte stajní. Šiel úzkou chodbou a všade naokolo boli umiestnené vojnové erdžiace kone. Feithgold sa zastavil pred obrovským veľkolepým koňom. Thor zadržal dych. Nemohol uveriť že tak veľké a krásne zviera je skutočné. Vyzeralo byť pripravené na vojnu.
"Warkfin," povedal Feithgold. "Erecov kôň. Alebo jeden z nich, na turnaje. Nie je ľahké také zviera skrotiť. Ale Erecovi sa to podarilo. Otvor bránu," nariadil Feithgold.
Thor sa na neho pozrel zmätene, potom sa pozrel späť na bránu a snažil sa prísť na to, ako sa otvára. Vykročil dopredu, vytiahol kolík zaklinutý medzi laťkami, ale kolík sa ani nepohol. Zatiahol silnejšie, kým sa mu to nepodarilo a jemne otvoril drevenú bránu.
Warkfin zaerdžal, cúvol, a vykopol zadnými nohami tak, že vrátka privreli Thorovi prst. Thor strhol ruku v bolestivej grimase.
Feithgold sa zasmial.
"To je dôvod, prečo som si ti to dal urobiť. Nabudúce to urob rýchlejšie, chlapče. Warkfin nečaká na nikoho. Predovšetkým nie na teba."
Thor bol nahnevaný. Feithgold mu už liezol na nervy, a nevedel ako by sa dalo s ním vychádzať.
Tentokrát rýchlo otvoril drevené bránky a ustúpil z cesty.
"Mám ho vyviesť?" spýtal sa Thor s obavami, že naozaj od neho bude chcieť, aby chytil opraty práve teraz, keď Warkfin dupotal a poskakoval.
"Samozrejme že nie, " povedal Feithgold. "To je moja úloha. Tvojou úlohou je ho nakŕmiť keď ti poviem. A vyčistiť hnoj."
Feithgold schmatol Warkfina za opraty a vyviedol ho von. Thor preglgol, dívajúc sa za nimi. Takto si začiatok nepredstavoval. Vedel, že nejako začať treba, ale toto bolo ponižujúce. Predstavoval si vojnu a slávu a bitku, školenia a súťaže medzi chlapcami jeho veku. Nikdy ho nenapadlo, že skončí ako služobník pri hnoji. Začínal uvažovať, či urobil správne rozhodnutie.
Konečne vyšli zo šera stajni späť do jasného dňa, späť do arény. Thor musel prižmúriť oči. Jasot davu a tresknutie zbraní, keď jeden rytier narazil do druhého, ho opäť uchvátili. Ešte nikdy nepočul také rinčanie kovu a masívne kone doslova roztriasli zem.
Všade okolo sa pripravovali desiatky rytierov a ich panoši. Panoši leštili brnenie svojim rytierom, pripravovali zbrane, kontrolovali sedla a popruhy a keď rytieri nasadli na svojich žrebcov a čakali kedy zaznie ich meno, tak skontrolovali zbrane pre istotu ešte raz.
"Elmalkin!" Zvolal hlásateľ.
Rytiera z provincie Thor nepoznal, široký chlapík v červenej zbroji, vyrazil z brány do arény. Thor sa otočil a odskočil z cesty práve včas. Rytier zrýchlil v úzkej uličke, a jeho kopija skĺzla po štíte protivníka. Ozvalo sa cengot, keď druhý rytier trafil Elmalkina do tela a ten vyletel zo sedla a pristál na zemi na chrbte. Dav zaplesal.
Elmalkin sa okamžite spamätal, vyskočil na nohy, otočil sa a natiahol ruku k panošovi, ktorý stál vedľa Thora.
"Môj kyjak!" Vykríkol rytier.
Panoš vedľa Thora skočil do akcie, schmatol kyjak zo stojana a šprintoval von smerom k stredovému pruhu. Rozbehol sa k Elmalkinovi, ale druhý rytier už krúžil späť a zaútočil. Tesne predtým, než panoš s kyjakom dobehol a podával ho do rytierovej ruky, druhý rytier burácal dole na nich. Panoš nedosiahol Elmalkina včas. Druhý rytier namieril svoju kopiju dole a ako to urobil, jeho kopija zasiahla panoša rovno do hlavy. Ten náraz panoša otočil dookola a zhodil na zem, tvárou do hliny.
Už sa nepohol. Aj zdiaľky videl Thor krv, ktorá mu vytekala z hlavy a zafarbila piesok arény.
Thor preglgol.
"Nie je to pekný pohľad, že?"
Thor sa obrátil a zbadal Feithgolda, stál vedľa neho.
"Musíš sa obrniť, chlapče. Toto je bitka. A my sme priamo uprostred nej."
Dav náhle stíchol, keď sa otvoril hlavný rytiersky pruh. Všetky ostatné zápolenia sa zastavili v očakávaní toho hlavného. Na jednej strane vyšiel na svojom koni Kendrick s kopijou v ruke.
Na druhej strane, oproti nemu vyšiel rytier vo farbách McCloud.
"MacGil proti McCloud," zašepkal Feithgold Thorovi. "Sme s nimi vo vojne už tisíc rokov. Pochybujem, že tento súboj na tom niečo zmení."
Obidvaja rytieri si zatvorili priezor na prilbe, zaznel roh, a s výkrikom na seba zaútočili.
Thor bol prekvapený akú rýchlosť nabrali – len preto, aby sa o moment navzájom zrazili s takým zarinčaním. Thor si skoro zdvihol ruky k ušiam. Dav zalapal po dychu, keď obaja bojovníci spadli zo svojich koní.
Každý z nich vyskočili na nohy a zhodil svoje prilby, pretože ich panoši došli k nim, a podali im ich krátke meče. Dvaja rytieri zápasili so všetkým, čo mali. Sledovanie Kendricka ako vládne mečom Thora úpne nadchlo. V jeho pohyboch bola krása. Ale aj McCloudov bojovník bol tak isto skvelý. Krúžili okolo seba v snahe zaujať čo najvýhodnejšiu pozíciu. Nikto sa nechcel ľahko vzdať.
Nakoniec ich meče sa stretli v jednom stretu, a vyrazili si ich navzájom z ruky. Ich panoši im priniesli kyjaky, ale ako sa Kendrick natiahol za ním, McCloudov panoš vybehol za ním a udrel ho do chrbta s jeho vlastnou zbraňou. Rana ho poslala k zemi a dav vydese vydýchol.
McCloudov rytier zdvihol svoj meč, vykročil vpred a namieril ho Kendrickovi na krk, pritlačiac ho k zemi. Kendrick nemal na výber.
"Vzdávam sa!" Zakričal.
Tam bol víťazný výkrik McCloudovcov ale výkrik hnevu u MacGilovcov.
"Podvádzal!" Vykrikovali MacGilovci.
"Podvádzal! Podvádzal! " Ozval zbor rozzúrených výkrikov.
Dav bol stále rozhnevanejší a rozhnevanejší, a o chvíľu už všetci zborovo protestovali. Obe strany - MacGilovci aj McCloudovci – začali vstávať zo stoličiek.
"To nie je dobré," povedal Feithgold Thorovi, sledúc čo sa deje.
Vzápätí dav vybuchol. Padli rany a všade naokolo bola bitka. Bol to chaos. Muži sa navzájom surovo bili, chytali sa pod krkom a zrážali k zemi. Bitka mohutnela a každú chvíľu hrozilo, že z toho bude otvorená vojna.
V tom zaznel roh a stráže z obidvoch táborov napochodovali a odtrhávali bijúcich sa od seba. Zaznel ďalší, ešte hlasnejší roh, a rozhostilo sa ticho keď kráľ MacGil stál zo svojho trónu.
"Nebudú tu dnes žiadne bitky!" Zahrmel svojím hlasom panovníka. "Nie dnes a nie na tejto oslave! A nie na mojom dvore!"
Dav sa pomaly upokojil.
"Pokiaľ je to, čo chcete, zápas medzi našimi dvoma skvelými klanmi, budete to mať. Ale bude to zápas jedného proti jednému, jeden šampión z každej strany."
MacGil sa pozrel na kráľa McCloud, ktorý sedel so svojim sprievodom oproti, na vzdialnej strane tribúny.
"Súhlasíte?" MacGil vykríkol.
McCloud sa slávostne postavil.
"Súhlasím!" zopakoval rovnako hlasno.
Dav na obidvoch stranách zajasal.
"Vyberte si najlepšieho muža!" MacGil zreval.
"Už mám, "povedal McCloud.
Na McCloudovej strane sa vynoril impozantný rytier, najväčší muž akého Thor kedy videl. Sedel na obrovskom koni a vyzeral ako balvan, s dlhou bradou a zamračeným výrazom, ktorý vyzeral byť trvalý.
Thor vycítil, že aj vedľa neho sa niečo deje. Erec pristúpil, nasadol na Warkfina, a popodišiel dopredu. Thor prehltol. Nemohol uveriť, že aj on je v centre udalostí. Naplnila ho úcta k Erecovi.
Potom ho premohla úzkosť, pretože si uvedomil, že tu má aj povinnosti. Bol predsa panoš a jeho rytier sa chystal na boj.
"Čo mám robiť?" Spýtal sa Thor v zhone Feithgolda.
"Ostaň vzadu a rob čo ti poviem," odpovedal.
Erec vykročil vpred do turnajového pruhu. Obaja rytieri tam zostali stáť čelom k sebe, ich kone nedočkavo dupali. Thorovi sa rozbúchalo srdce v hrudi ako čakal a díval sa.
Zazel roh a obidvaja proti sebe vyrazili.
Thor nemohol uveriť s akou krásou a pôvabom sa Warkfin pohybuje - bolo to ako sledovať rybu, ktorá vyskočila nad morskú hladinu. Druhý rytier bol obrovský, ale Erec bol pôvabný a elegantný bojovník. On prerezával vzduch, so sklonenou hlavou a strieborným brnením, ktoré sa lesklo najviac zo všetkých, ktoré tu dnes Thor videl.
Keď sa obaja muži stretli, Erec s dokonale zacielenou kopijou sa naklonil na stranu. Podarilo sa mu trafiť rytiera v centre jeho štítu a zároveň sa uhol jeho úderu.
Obrovská hora muža spadla dozadu, na zem. Bolo to ako keby pristál balvan.
MacGilovci zaplesali keď išiel Erec okolo, otočil sa a krúžil späť. Zdvihol si priezor na prilbe a položil špičku kopije na mužov krk.
"Vzdaj sa!" zakričal Erec dolu.
Rytier si odpľul.
"Nikdy!"
Rytier potom siahol do skrytého vrecka na svojom opasku a prv než mohol Erec zareagovať vhodil mu do tváre za hrsť jemného prášku.
Erec, omráčený, v snahe utrieť si oči pustil kopiju a spadol z koňa.
Dav na strane MacGilovcov pískal, zasyčal a plakal v pobúreni keď Erec padal a kryl si oči. Rytier, nestrácajúc čas sa k nemu ponáhľal a kľakol si mu na rebrá.
Erec sa zvalil, rytier chytil obrovskú skalu, vysoko ju zdvihol, a bol pripravený rozbiť ňou Erecovi hlavu.
"NIE!" Zakričal Thor, vyskočil dopredu, neschopný sa ovládať.
Thor s hrôzou sledoval, ako rytier pustil skalu dole. V poslednom momente sa Erecovi podarilo uhnúť. Kameň sa zaryl hlboko do zeme, presne tam, kde pred sekundou bola jeho hlava.
Thor bol ohromený Erecovou obratnosťou, ktorý stál na nohách aby čelil tomuto nečestnému súperovi.
"Krátke meče!" zvolali králi.
Feithgold sa náhle otočil a s vytreštenými očami pozeral na Thora.
"Podaj mi ho! Rýchlo!" Zakričal.
Thorovo srdce búšilo v panike. Otočil sa, aby našiel Erecov stojan so zbraňami a zúfalo hľadal meč. Bola tam celá rada rôznych zbraní. Natiahol sa, schmatol meč a hodil ho Feithgoldovi.
"Hlupák! To je predsa stredný meč! " zakričal na neho Feithgold.
Thorovi vyschlo v krku, cítil ako sa neho pozerá celé kráľovstvo. Od strachu mal pred očami všetko rozmazané a v panike nevedel, ktorý meč má vybrať. Nedokázal sa sústrediť.
Feithgold vykročil, odstrčil Thora z cesty, a schmatol krátky meč sám. Potom vybehol do turnajovom pruhu.
Thor pozeral, ako odchádza a cítil sa zbytočný, hrozný. A pri predstave, žeby to bol on, kto tam vonku beží pred všetkými týmito ľuďmi, sa mu podlomili kolená.
Panoš druhého rytiera bol rýchlejší a Erec musel uskočiť z cesty, aby sa vyhol prvej rane od svojho, už ozbrojeného, súpera. A konečne, Feithgold dobehol k Erecovi a podal mu do ruky krátky meč. Hneď na to rytier na Ereca tvrdo zaútočil. Ale Erec bol šikovný. Počkal si až na poslednú chvíľu a potom uhol z cesty.
Rytier stále útočil a vrhol sa rovno na Feithgolda, ktorí na neštastie ostal stáť na mieste, odkiaľ sa Erec práve uhol. Rytier, naplnený hnevom že sa mu Erec stále uhýna, schmatol Feithgolda oboma rukami za vlasy a neskutočnou silou vrazil svojím čelom tvrdo do jeho tváre.
Bol počuť praskanie kostí. Z Feithgoldovho nosa vystriekla krv a on sa zrútil bezvládne na zem.
Thor tam ostal stáť v šoku, s otvorenými ústami. Nemohol tomu uveriť. Rovnako ani dav, ktorý rytiera za jeho spôsoby hlasno vypískal.
Erec sa vyhnal zo svojím mečom a len o máličko minul svoj cieľ. Obaja sa proti sebe znovu postavili čelom a vyčkávali ďalšiu akciu.
Thor si zrazu uvedomil, že bol teraz jediným Erecovým panošom. Prehltol. Čo bude robiť? Na toto nebol pripravený. A dívalo sa na neho celé kráľovstvo.
Obaja rytieri sa do seba zúrivo pustili, padala rana za ranou. Je zrejmé, že McCloudov rytier bol oveľa silnejší ako Erec – ale Erec bol lepší bojovník, rýchlejší a pohyblivejší. Obidvaja svojimi mečami rozrážali, sekali a uhýbali, ale ani jeden nebol schopný získať výhodu.
A konečne, kráľ MacGil vstál.
"Dlhé kopije!" Zvolal.
Thorovo srdce búšilo. Vedel, že toto patrilo jemu – bol predsa v službe.
Otočil sa a pozrel sa na stojan, vzal zbraň, ktorá sa mu zdala najvhodnejšóu. Keď schmatol jej koženú rukoväť, modlil sa, aby vybral správne.
Potom vbehol do arény a cítil na sebe tisícky očí. Bežal čo mu sily stačili, chcel dosiahnuť Ereca tak rýchlo, ako je to možné, a podával mu kopiju do ruky. Bol hrdý na to, že on bol prvý.
Erec vzal kopiju a otočil sa, pripravený čeliť rytierovi. Bol to čestný bojovník, a tak počkal kým bol druhý rytier tiež ozbrojený. Thor sa okamžite pratal z cesty bokom, nechcel zopakovať Feithgoldovu chybu. Zároveň ťahal bezvládneho Feithgolda z bojiska.
Sledujúc rytierov, zrazu Thor cítil, že niečo je zle. Erecov súper vzal kopiju, zdvihol ju rovno hore, a potom začal spúšťat dole v podivnom pohybe. Ako to urobil, náhle, Thor pocítil obrovskú vlnu sústredenia, čo doteraz nezažil. Intuitívne vycítil, že niečo nie je v poriadku. Jeho oči sa zaryli do hlavice McCloudovskej kopie, a keď sa pozrel pozornejšie, všimol si, to bola uvoľnená. Rytier sa chystal použiť špičku kopie ako vrhací nôž.
Keď rytier mávol kopijou, hlava sa uvoľnila a roztočená letela vzduchom, priamo proti Erecovmu srdcu. V zlomku sekundy bude Erec mŕtvy. Neexistuje žiadny spôsob ako na toto zareagovať včas. Podľa zubatého ostria sa zdalo, že prerazí aj brnenie.
V tej chvíli, Thor pocítil vlnu tepla, ktorá sa mu rozliala po celom tele. Nasledovalo jemné brnenie - bol to ten istý pocit ktorý mal v Temnom lese, keď bojoval so Syboldom. Celý jeho svet sa spomalil. V spomalenom pohybe videl ostrie letiacej kopie, cítil narastajúci príval tepla a energie vo svojom tele.
Urobil krok dopredu a cítil sa silnejší jako tá kopia. V mysli si želal to stopnúť. Žiadal si to stopnúť. Nechcel vidieť Ereca zraneného. Zvlášť nie takto.
"NIE!" Zajačal Thor.
Urobil ďalší krok, a natiahol dlaň namierenú na letiace ostrie.
Ostrie sa zastavilo a ostalo visieť vo vzduchu, tesne pred Erecovou hruďou.
Potom neškodne spadlo na zem.
Obaja rytieri sa otočili a pozreli sa na Thora, rovnako ako obidvaja králi, rovnako ako tisíce divákov. Cítil, ako sa celý svet pozerá na neho, a uvedomil si, že to všetci videli čo urobil. Všetci vedeli, že to nie je normálne, že použil nejakú zvláštnu silu, ktorá ovplyvnila priebeh súboja, že zachránil Ereca a zmenil osud kráľovstva.
Thor ostal tam nepohnuto stáť a premýšľal, čo sa práve stalo.
Teraz si už bol istý, on nebol taký ako všetci títo ľudia. On bol iný.
Ale kto vlastne bol?
KAPITOLA DEVIATA
Thor sa strhol na to, ako ho Reece, kráľov najmladší syn a jeho sparing partner, ťahá pomedzi dav kdesi preč. Od tej chvíle v zápase mal všetko rozostrené. Nech to, čo tam urobil bolo čokoľvek, alebo sila, ktorú použil na zastavenie letiaceho hrota bola akákoľvek, jedno je isté – upútalo to pozornosť celého kráľovstva. Zápas bol po tomto prerušený, obidvaja králi ho zhodne odvolali a vyhlásili prímerie. Každý rytier odišiel do svojho tábora, masy divákov sa vzrušene dohadovali a Thor bol Reeceom vedený za ruku preč.
Reece celú dobu ťahal Thora za rameno a zadnými cestami si prerezávali cestu davom. Thorovo telo sa po událostiach celého toho dlhého dňa stále triaslo. Nechápal význam ani dôsledky toho, čo tam práve vykonal. On predsa chcel byť len členom kráľovej Légie, ako jeden z mnohých. Nechcel byť stredobodom pozornosti.
Horšie je, že nevedel kam bol vedený a či bude potrestaný za to, že sa tam zamiešal. Samozrejme, že zachránil Erecovi život, ale tiež vstúpil do súboja, čo bolo panošom zakázané. Nebol si istý, či bude odmenený alebo pokarhaný.
"Ako si to urobil?" Spýtal sa Reece, ťahajúc ho so sebou. Thor ho slepo nasledovalo a snažil sa sám toto všetko spracovať. Ako šiel, masy civeli - pozerali na neho, ako by to bol nejaký blázon.
"Ja sám neviem," odpovedal Thor pravdivo. "Len som mu chcel pomôcť a … toto sa stalo."
Reece pokrútil hlavou.
"Zachránil si Erecovi život. Uvedomuješ si to? On je naším najslávnejším rytierom. A ty si ho zachránil."
Thor mal dobrý pocit keď si v hlave poskladal jeho slová, uľavilo sa mu Mal rád Reecea od prvej chvíle, keď sa s ním stretol - mal na neho upokojujúci účinok, vždy vedel, čo má povedať. Keď nad tým uvažoval, napadlo ho, že možno na neho nečaká potrestanie. Možno že v niektorých ohľadoch by mohol byť aj hrdina.
"O nič som sa nesnažil," povedal Thor. "Len som chcel, aby žil. Bolo to také ... normálne. Nebolo to nič zvláštneho …"
"Nič zvláštneho? " Opakoval Reece. "Ja by som to nedokázal. Nikto z nás by to nedokázal."
Odbočili za roh a Thor videl pred sebou kráľovský hrad, rozložitúi stavbu siahajúcu vysoko do neba. Bol monumentálny. Kráľova armáda stála v pozore, lemujúc dláždené cesty vedúce cez padací most, aby udržala davy na uzde. Ale Reeceovi a Thorovi ustúpili, aby mohli prejsť.
Pokračovali po ceste na oboch stranách lemovanej vojakmi až prišli k obrovským oblúkovým dverám, ktoré pokrývali veľké železné hroty. Štyria vojaci ich otvorili a ustúpili stranou, stáli v pozore. Thor nemohol uveriť akej úcty sa mu dostáva. Mal pocit, ako by bol členom kráľovskej rodiny.
Vstúpili do hradu a dvere sa za nimi zavreli. Thor bol ohromený pri pohľade, ktorý sa mu naskytol.Vnútorné priestory boli obrovské. Mohutné kamenné múry sa týčili do výšky a obklopovali otvorený priestor. Pred ním stáli stovky dvoranov, ktorí medzi sebou vzrušene debatovali . Keď vstúpil, vzduch naplnilo vzrušené očakávanie a všetky oči sa otočili a pozreli na neho. Bol ohromený toľkou pozornosťou.
Každý naťahoval krk a chcel ich vidieť, keď Thor a Reece prechádzali zámockými chodbami. Ešte nikdy nevidel toľko ľudí oblečených v takej paráde. Videl desiatky dievčat každého veku, oblečené vo vyberaných róbach, držiac sa za ruky šepkajúc a chihotajúc sa na neho, keď prechádzal okolo. Cítil sa rozpačito. Nedokázal povedať, či ho obdivujú, alebo si z neho robia srandu. Nebol zvyknutý byť stredobodom pozornosti, o to menej na kráľovskom dvore, a sotva vedel, ako zvládnuť sámého seba.
"Prečo sa mi smejú?" Spýtal sa Reecea.
Reece sa otočil a zasmial sa. "Nesmejú sa ti," povedal. "Páčiš sa im. Si slávny."
"Slávny? " Spýtal sa ohromene. "Čo tým myslíš? Veď som len teraz prišiel."
Reece sa zasmial a zovrel mu ruku na plece. Bol z Thorovho údivu očividne pobavený.
"Správy sa na dvore šíria rýchlejšie, ako by si čakal. A nováčik ako si ty, no to sa nestáva každý deň."
"Kam ideme? " Spýtal sa, keď si uvedomil, že celý čas je niekam vedený.
"Môj otec sa chce s tebou stretnúť, "povedal, keď zahnuli do ďalšej chodby.
Thor preglgol.
"Tvoj otec? Myslíš ... kráľ? "Zrazu znervóznel. "Prečo by sa chcel so mnou stretnúť? Si si tým istý?"
Reece sa zasmial.
"Som si celkom istý. Prestať byť taký nervózny. Je to len môj otec."
"Len tvoj otec?" Povedal Thor neveriacky. "Veď je to kráľ!"
"Nie je zlý. Mám taký pocit, že to bude veselá audiencia. Veď si, predovšetkým, zachránil Erecovi život."
Thor prehltol a dlane sa mu zapotili, keď sa otvrili ďalšie veľké dvere a on vstúpil do obrovskej haly. S úžasom sa pozeral hore na klenutý strop, bol vysoký a zdobený množstvom detailov. V stenách bol rady veľkých okien s farebnými vitrážami a možno tisícka ľudí. Banketové stoly sa tiahli cez sieň, kam až oko dovidelo a ľudia sedeli okolo nich na nekonečne dlhých laviciach a hodovali. V strede miestnosti bola úzka ulička s dlhým, červeným kobercom, na konci ktorej bol o pár schodíkov vyššie kráľovský trón. Hostia obklopili uličku z oboch strán, keď Reece a Thor kráčal koberecom smerom ku kráľovi.
"A kam si myslíš, že ho vedieš?" Ozval sa nepriateľský, nosový hlas.
Thor vzhliadol a uvidel muža stojaceho pred ním, bol od neho iba o niečo starší a podľa kráľovského odevu bolo jasné, že je to princ.
"Je to na otcov rozkaz," odsekol Reece. " A radšej nám uhni z cesty, ak nechceš otcovi vzdorovať. "
Princ zostal stáť na mieste, mračil sa, a vyzeral, ako by práve zahryzol do niečoho zhnitého, keď si prezeral Thora. Thorovi sa vôbec nepozdával. Niečo na tom mladíkovi nebolo v poriadku. Nepáčilo sa mu jeho držanie tela, jeho štíhle, urážlivé rysy a nekľudné oči.
"To nie je sála pre poddaných," odvetil princ. "Mal si tu spodinu nechať vonku, odkiaľ prišiel."
Thor cítil ako sa mu štahuje hruď. Bolo jasné, že ho tento človek nenávidi, a nemal tušenie prečo.
"Mám povedať otcovi, čo si povedal?" nedal sa Reece.
Znechutený princ sa otočil a vyrazil preč.
"Kto to bol?" Spýtal sa Thor Reecea.
"Nevšímaj si ho," odpovedal Reece. "Bol to len môj starší brat, alebo jeden z nich. Gareth. Najstarši. No, vlastne nie najstarši - on je len legitímne najstarši. Kendrick, toho si stretol na bojisku, on je naozaj najstarši."
"Prečo ma Gareth nenávidi? Veď ho ani nepoznám."
"Netráp sa – to nie je len o tebe. On nenávidí každého. A každého, kto sa dostane blízko k rodine, považuje za hrozbu. Nevšímaj si ho. On je len jeden z mnohých."
Keď šli ďalej, Thor cítil, že je Reeceovi nesmierne vďačný. Očividne sa z nich stávali skutočný priatelia.
"Prečo si sa ma zastal? "Spýtal sa Thor, zvedavý.
Reece pokrčil ramenami.
"Dostal som rozkaz, aby som ta priviedol k otcovi. Okrem toho si môj sparring partner. A už je to dlho, čo tu niekto v mojom veku prišiel a bol toho hoden."
"A vďaka čomu som toho hoden? " Spýtal sa Thor.
"Máš dušu bojovníka, to sa nedá predstierať."
Keďpokračovali v chôdzi uličkou smerom ku kráľovi, Thor mal pocit, že Reecea pozná už od vekov. Bolo to zvláštne, ale svojím spôsobom cítil, ako keby Reece boli jeho vlastný brat. Nikdy nemal brata, teda nie takého, ktorý by sa aj tak choval, a teraz to bol veľmi dobrý pocit.
"Moji ďalší bratia nie sú ako on, neboj sa," povedal Reece keď sa sa ľudia hrnuli okolo nich a snažili sa zahliadnúť Thora. "Môj brat Kendrick, ktorého si už stretol, je najlepší zo všetkých. Je to môj nevlastný brat, ale ja ho považujem za pravého, dokonca viac než Garetha. Kendrick je pre mňa ako druhý otec. A k tebe sa bude chovať rovnako, som si istý. Neexistuje nič, čo by neurobil pre mňa - alebo pre hocikoho. A z celej kráľovskej rodiny je on najobľúbenejší aj medzi ľuďmi. Je to veľká škoda, že sa nemôže stať kráľom."
"Hovoril si, že "bratia". Máš ešte ďalších? " Spýtal sa Thor.
Reece sa zhlboka nadýchol.
"Áno, mám ešte jedného. Godfrey, ale nie sme si tak blízko. Bohužiaľ, premrháva všetok svoj čas v pivniciach. Nie je bojovníkom, ako my ostatní. Nezaujíma ho to. Vlastne jeho nezaujíma vôbec nič - okrem piva a dievčat."
Zrazu sa zarazili, keď im cestu zablokovala dievčina . Thor tam ostal stáť ako prikovaný. Možno, že bola o pár rokov staršia ako on, modré mandľové oči, dokonalá pleť a dlhé, ryšavé vlasy. Na sebe mala biele saténové šaty ozdobené krajkou, a jej oči pozitívne žiarili radosťou a šibalstvom. Zahľadela sa mu priamo do očí a Thor startil prehľad o tom, čo sa deje. Nemohol sa pohnúť, ani keby chcel. Bola to najkrajšia osoba, ktorú kedy videl.
Usmiala sa, ukázala dokonalé biele zuby, a keby už nebol prikovaný, tak ten jej úsmev by tak urobil. Jeho srdce bolo ľahké jako pierko. Nikdy sa necítil taký živý.
Thor pred ňou stál, nemohol hovoriť. Nemohol dýchať. Prvykrát v živote cítil niečo také.
"Ani ma nepredstavíš?" Spýtala sa dievča Reecea. Jej hlas dielo dokonal. Bol ešte sladší ako jej vzhľad.
Reece si povzdychol.
"A potom je tu moja sestra," povedal s úsmevom. "Gwen, toto je Thor. Thor, Gwen."
Pôvabne sa uklonila.
"Ako to robíš? " Spýtala sa s úsmevom.
Thor tam stál ako primrznutý. Po chvíli sa Gwen rozosmiala.
"Nie tak veľa slov naraz, prosím," povedala so smiechom.
Thor cítil ako sa začervenal, odkašľal si.
"Ja som ... ja ... som ... prepáč," povedal. "Som Thor."
Gwen sa znovu zachichotala.
"To už viem," povedala. Otočila sa k svojmu bratovi. "Tvoj priateľ je veľmi zhovorčívý."
"Otec sa s ním chce stretnúť," povedal netrpezlivo. "Prídeme neskoro."
Thor s ňou chcel hovoriť. Chcel jej povedať aká je krásna, aký je šťastný že ju spoznal, aký je jej vďačný, že ich zastavila. Ale jeho jazyk bol úplne zviazaný. Ešte nikdy nebol tak nervózny. Takže namiesto toho, len počul sám seba ako hovorí:
"Ďakujem."
Gwen vyprskla smiechom.
"Ďakujem za čo? ", spýtala sa. Oči sa jej rozžiarili, užívala si to.
Thor cítil, že znova sa začervenal.
"Ehm ... ja neviem," zamrmlal.
Gwen sa zasmiala tvrdšie, a Thor sa cítil ponížený. Reece ho podpichol lakťom a ukázal mu, aby pokračovali v chôdzi. Po niekoľkých krokoch sa Thor obzrel cez rameno. Gwen tam stále stála, hľadela na neho.
Thor cítil, ako mu tlčie srdce. Chcel sa s ňou porozprávať, aby zistil o nej všetko. Bol mu trápne, že stratil reč. Ale on nikdy nestál před dievčaťom, naozaj, vo svojej malej dedinke - a určite nie tak krásnym. Nikto ho neučil čo má povedať, ako sa má správať.
"Ona stále len hovorí," povedal Reece, keď sa blížili ku kráľovi. "Nemysli na ňu."
"Ako sa volá?" Spýtal sa Thor.
Reece sa na neho pobavene pozrel. "Veď ti to práve povedala!" Povedal so smiechom.
"Je mi to ľúto ... Ja ... ehm ... som zabudol," povedal Thor v rozpakoch.
"Gwendolyn. Ale všetci ju volajú Gwen."
Gwendolyn.Thor si v mysli znovu a znovu opakoval jej meno. Gwendolyn. Gwen.Nechcel ho znova zabudnúť. Chcel si ho vryť do pamäte. Napadlo ho, či ju ešte uvidí. Asi pravdepodobne nie, keďže je poddaný. Tá myšlienka ho zraňovala.
Dav stíchol a Thor zistil, že sú už blízko pri kráľovi. Kráľ MacGil sedel na svojom tróne, oblečený v kráľovskom fialovom plášti, na hlave mal korunu a vyzeral impozantne.
Reece pred ním pokľakol a dav sa utíšil. Thor to nasledoval. V miestosti nastalo ticho.
Kráľ si odkašľal. Keď prehovoril, jeho hlas zadunel v celej miestnosti.
"Thorgrin z Nížin Južnej provincie Západneho kráľovstva," začal. "Uvedomuješ si, že si dnes zasahoval do kráľovského súboja?"
Thorovi vyschlo v krku. Nevedel čo má povedať. Toto nie je dobrý začiatok. Napadlo ho, či bude potrestaný.
"Je mi to ľúto, môj pane," povedal nakoniec. "To som nechcel."
MacGil sa predklonil a zdvihol obočie.
"Ty si to nechcel? Chceš povedať, že si nechcel zachrániť Erecovi život?"
Thor bol nervózny. Uvedomil si, že to ešte viac pokazil.
"Nie, vaša výsosť. Ja som len chcel -"
"Takže pripúšťaš, že si mal v úmysle zasiahnúť?"
Thor cítil ako mu tlčie srdce. Čo má povedať?
"Je mi to ľúto, vaša výsosť. Myslím, že som len ... chcel pomôcť."
"Chcel si pomôcť?" Zaburácal MacGil, potom sa oprel a zadúšal sa smiechom.
"Chcel si pomôcť! Erecovi! Nášmu najväčšiemu a najslávnejšiemu rytierovi!"
Celá miestnoť vybuchla smiechom a Thor cítil, ako sa znova začervenal. Po koľkýkrát už dnes?
"Postav sa a poď bližšie, chlapče," nariadil MacGil.
Thor ostal prekvapený keď videl ako sa na neho kráľ usmieva a pozorne si ho prezerá.
"Vidím v tvojej tvári urodzenosť. Nie si obyčajný chlapec. Nie, ty nie si vôbec obyčajný ...."
MacGil si odkašľal.
"Erec je náš najlepší rytier. To, čo si dnes urobil bol úžasný čin. Úžasný čin pre všetkych nás. Ako odmenu ťa od tohoto dňa beriem ako člena mojej rodiny, a bude sa ti dostávať rovnakého rešpektu a cti ako sa dostáva mojím synom."
Kráľ sa oprel a zahrmel: "Nech je to známe!"
Ozval sa obrovský jasot a dupanie nôh v celej miestnosti.
Thor sa rozhliadol okolo, rozrušený a neschopný spracovať všetko, čo sa s ním deje. Člen kráľovskej rodiny. Bolo to nad jeho najdivokejšie sny. Jediné, čo chcel bolo prijatie a miesto v Légii. A teraz toto. Bol tak ohromený vďačnosťou a radosťou, že sotva vedel čo má robiť.
Pred tým než sa zmohol na odpoveď v miestnosti prepukla oslava. Ozvala hudba, spev, tanec a hodovanie. Všetci okolo neho oslavovali. Bol to chaos. Pozrel sa na kráľa, a v jeho očiach spatril náklonnosť a uznanie. Uvedomil si, že takýto pohľad mu jeho vlastný otec nikdy nevenoval. A teraz tu bol, milovaný nie obyčajným človekom, ale samotným kráľom. Za jediný deň sa jeho svet sa zmenil. Len sa modlil, aby to všetko bola skutočnosť.
*
Gwendolyn sa pretláčala davom, chcela zahliadnuť chlapca ešte pred tým, než odíde z kráľovského dvora. Thor. Jej srdce bilo rýchlejšie pri pomyslení na neho a celý deň si v mysli opakovala jeho meno. Od chvíle keď ho stretla nebola schopná prestať na neho myslieť. Bol mladší než ona, ale nie o viac ako jeden alebo dva roky a okrem toho niečo v jeho tvári spôsobovalo, že sa zdal starší, vyzretejší ako ostatní jeho rovesníci. Od chvíle, keď ho zbadala, mala pocit, že ho dobre pozná. Usmiala sa, keď si spomenula na stretnutie s ním, aký bol rozpačitý. V jeho očiach videla, že aj ona na neho silno zapôsobila.
Samozrejme, že toho chlapca vôbec nepoznala. Ale bola svedkom toho, čo urobil v aréne, a videla, že si ho obľúbil aj jej mladší brat. Keď ho zdiaľky pozorovala, vycítila, že tam bolo niečo zvláštne, čo ho odlišovalo od ostatných. Stretnutie s ním jej to len potvrdilo. Bol iný než všetci týto panáci od dvora, ktorí sa tu narodili a žili celý svoj život. V ňom bolo niečo rýdze a svieže. Nebol tunajší. A bol poddaný. Ale napodiv, s kráľovskými spôsobmi. Zdalo sa, že aj on sám je na seba hrdý.
Gwen zamierila k okraju horného balkóna a pozrel sa dole. Pod ňou bol celý kráľovský dvor, a ona zachytila posledný záblesk Thora keď odchádzal vedno s Reeceom. Iste mierili do kasární, trénovať s ostatnými chlapcami. Pocítila ľútost, a už začala premýšľať, ako by mohla zariadiť, aby ho znovu videla.
Gwen o ňom chcela vedieť viac. Musí si to zistiť. A na to je najlepšie porozprávať sa s jednou ženou, ktorá vie o každom a všetko, čo sa v kráľovstve deje. Musela ísť za svojou matkou.
Gwen sa otočila a razila si cestu späť davom, potom spleťou vnútornych chodieb na zámku, ktoré poznala naspamäť. Točila sa jej hlava. Bol to závratný deň. Ako prvé – ranné stretutie so svojím otcom a jeho šokujúca správa, že si praje aby ona prevzala vládu nad jeho kráľovstvo. Bola úplne zaskočená, nikdy to neočakávala. Ešte stále jej to nešlo do hlavy. Ako by mohla niekedy vládnuť kráľovstvu? Odsunula túto myšlienku zo svojej mysle dúfajúc, že taký deň nikdy nepríde. Koniec koncov, jej otec bol zdravý a silný, a najviac zo všetkého si priala, aby ešte dlho žil. Aby tu bol s ňou. Aby bol šťastný.
Ale nemohla to ranné stretnutie zo svojej mysle vypustiť. Niekde tam bolo zasadené semienko, že jedného dňa, nezáleži na tom, že kedy ten deň príde, ona bude tá ďalšia. Ona bude nasledovníčkou. Nie niektorý z jej bratov. Ale ona. Aj ju to desilo, aj jej to dávalo pocit dôležitosti, dôvery. Otec si myslel, že sa pre vládu hodí najlepšie a že ona je najmúdrejšia zo všetkých. Divila sa prečo.
A tiež mala z toho aj strach. Predpokladala, že to vyvolá obrovské množstvo zášti a závisti –ona, dievča, bola vybraná vládnuť. Už cítila Garethovu závisť. A to ju desilo. Vedela, že jej starší brat je strašne manipulatívny a úplne nemilosrdný. On sa nezastaví pred ničím, aby dostal čo chce, a nechcela si ani pomyslieť žeby mu stála v ceste. Snažila sa s ním po audiencii hovoriť, ale nechcel sa na ňu ani pozrieť.
Gwen zbehla po točitom kamennom schodisku, za hlasnej ozveny svojich topánok. Obrátila sa do ďalšej chodby, prešla zadnou kaplnkou, okolo niekoľkých stráží, a vstúpila do súkromnej komory hradu. Musela hovoriť so svojou matkou a vedela, že tu ju nájde. Jej matka nemala v obľube takéto dlhé ceremónie a vždy rada vykĺzla von do svojich súkromných komnát a odpočívala kedykoľvek to bolo možné.
Gwen minula ďalšie hliadku, prešla ďalšiu zo siení až nakoniec zastala pred dverami do šatne svojej matky. Už je chcela otvoriť, keď tu sa zarazila. Za dverami počula tlmené hlasy, ktorých tóny však stále silneli. Cítila, že niečo nie je v poriadku. Bol to matkin hlas, ktorý teraz počula. Započúvala sa pozornejšie a za chvíľu začula aj hlas svojho otca. Hádali sa. Ale prečo?
Gwen vedela, že by tu nemala počúvať, ale nemohla si nijako pomôcť. Natiahla ruku, uchopila kľučku a jemne otvorila ťažké dubové dvere. Vlastne ich len pootvorila, aby mohla lepšie počuť, čo sa v komnate deje.
"V mojom dome nezostane," vyštekla jej matka.
"Vynášaš unáhlené rozsudky, a pritom ešte ani nevieš celý príbeh."
"Ja ten príbeh poznám," odporovala. "Už mi to stačilo."
Matkin hlas znel ako jed. Gwen bola zaskočená. Málokedy počula, aby sa jej rodičia o niečom hádali. Bolo to len niekoľkokrát počas jej celého života. A nikdy predtým nepočula matkin hlas tak rozrušený. Nemohla pochopiť, aký je dôvod toho všetkého.
"Zostane v kasárňach s ostatnými chlapcami. Pod svojou vlastnou strechou ho nestrpím. Rozumieš? " Tlačila matka.
"Toto je veľký hrad, " odsekol otec späť. "Jeho prítomnosť si vôbec nevšimneš."
"Mňa nezaujíma, či si ho všimnem, alebo nie. Ja ho tu nechcem. Je to tvoj problém. Ty si sa rozhodol, že ho sem vezmeš."
"Ty tiež nie si úplne nevinná, "odsekol otec.
Potom Gwen začula kroky a videla otca, ako prešiel izbou a vyšiel dverami na protiľahlej strane, ktoré za sebou zabuchol tak hrubo, že sa celá miestnosť otriasla . Jej matka stála uprostred miestnosti a zdalo sa, že sa čoskoro dá do plaču.
Gwen sa cítila hrozne. Nevedela, čo má robiť. Na jednej strane by bolo najlepšie, keby sa potichu vytratila. Ale na strane druhej nedokázala tu teraz matku len tak nechať. Tiež nechápala, prečo sa tí dvaja vlastne tak pohádali. Predpokladala, že to pravdepodobne bolo kvôli Thorovi. Ale prečo? Prečo by to matku malo akokoľvek trápiť? Na hrade s nimi predsa žili desiatky ďalších ľudí.
Gwen nedokázala len tak odísť, nie keď bola matka v takomto stave. Musela ísť k nej a upokojiť ju. Jemne otvorila dvere do komnaty.
Pánty zavŕzgali a jej matka sa s úľakom otočila. Venovala svojej dcére zamračený pohľad.
"To nevieš zaklopať?" Vyštekla na Gwen. Tá si teraz naplno uvedomila, ako naštvaná je jej matka a cítila sa hrozne, že obťažuje.
"Čo sa stalo, mami?" Spýtala sa Gwen a pomaly kráčala k nej. "Nechcela som sliediť, ale začula som, ako sa s otcom hádate."
"Máš pravdu, naozaj by si nemala sliediť," povedala matka nezmeneným hlasom.
Gwen bola prekvapená. Jej matka bola často veľmi emocionálna, ale málokedy až tak veľmi. Sila jej hnevu prinútila Gwen, aby neisto ostala stáť niekoľko krokov od nej.
"Je to kvôli tomu novému chlapcovi? Thorovi? "Spýtala sa.
Jej matka sa pozrela stranou a utrela si slzy.
"Nerozumiem tomu, "pokračovala Gwen. "Prečo by ti malo vadiť, že tu zostane?"
"Moje problémy ťa vôbec nemusia zaujímať," povedala matka chladne, očividne v snahe tému rázne uzavrieť. "Čo chceš? Prečo si sem prišla?"
Gwen znervóznela. Chcela predsa po matke, aby jej povedala všetko, čo vie práve o Thorovi, ale teraz bolo jasné, že si nemohla vybrať horší moment. Váhavo si odkašľala.
"Ja ... vlastne som sa chcela opýtať práve na neho. Čo o ňom vieš?"
Matka sa na ňu pozrela a podozrievavo prižmúrila oči.
"Prečo? " Spýtala sa smrteľne vážne. Gwen cítila, že do nej matka vidí a že svojím vnútorným zrakom práve odhalila, že sa chlapec Gwen páči. Pokúsila sa zakryť svoje pocity, ale vedela, že to nebude nič platné.
"Som iba zvedavá," povedala nie príliš presvedčivo.
Odrazu kráľovná vyrazila rovno k nej, chytila ju hrubo za ramená a zadívala sa jej priamo do tváre.
"Dobre ma počúvaj, " zasyčala. "To, čo ti teraz poviem, poviem len raz. Drž sa od toho chlapca čo najďalej. Rozumieš čo ti hovorím? Za žiadnych okolností ťa s ním nechcem vidieť."
Gwen bola zdrvená.
"Ale prečo? Veď je to hrdina."
"On nie je jeden z nás, " odpovedala na to jej matka. "Napriek tomu, čo si myslí tvoj otec, ja ti prikazujem, aby si sa od neho držala čo najďalej ako je to možné. Rozumieš mi? Prisahaj mi, že to dodržíš. Prisahaj teraz hneď."
"Nebudem prisahať, "povedala Gwen a snažila sa vyslobodiť z matkinho príliš pevného zovretia.
"Je to poddaný a ty si princezná, " kričala matka. "Si princezná. Rozumieš čo to znamená? Ak ťa s ním čo len jediný raz zazriem, vyženiem ho odtiaľto. Rozumieš?"
Gwen nevedela, čo má na to odpovedať. Takto svoju matku nepoznala.
"Prestaň mi hovoriť čo mám robiť, mama," povedala napokon.
Zo všetkých síl sa snažila, aby jej hlas znel rozhodne, ale vo vnútri sa celá triasla. Prišla sem, aby sa na všetko pýtala, ale teraz bola len a len vystrašená. Ani za mak nerozumela, prečo matka koná tak, ako koná.
"Rob ako myslíš," povedala matka. "Ale jeho osud je v tvojich rukách. Nezabúdaj na to."
Nato sa matka otočila, odkráčala z miestnosti a buchla dverami s takmer rovnakou razanciou, ako to predtým urobil jej otec. Gwen zostala v náhle tichej komnate sama. Jej výborná nálada bola preč. Ako si vysvetliť takú silnú reakciu svojej matky a otca?
Kto bol ten chlapec?
KAPITOLA DESIATA
MacGil sedel v jedálenskej sieni a sledoval dianie pred sebou. Jeho miesto bolo na čele dlhého jedálenského stola, na ktorého druhom konci sedel kráľ McCloud so svojou družinou. Stovky mužov z oboch klanov sedeli po oboch stranách stola medzi nimi. Svadobné oslavy pokračovali veľa hodín a napätie medzi oboma klanmi, toľko podráždené udalosťami v zápolení, opäť opadlo na normálnu hladinu. MacGil vedel, že to, čo muži potrebujú, aby zabudli na svoje rozdiely, je víno a mäso. A tiež ženy. Teraz boli všetci zmiešaní pri jednom dlhom stole, ako keby to boli bratia z jednej a tej istej družiny. Popravde povedané, MacGil si všimol, že už nejakú chvíľu nedokáže presne určiť, či mužstvo pred ním ešte stále vyzerá ako dva rozdielne klany.
Cítil uspokojenie. Zdalo sa, že jeho veľký mierový plán dobre funguje. Už teraz to vyzeralo, že sú si oba klany oveľa bližšie. Dokázal niečo, čo sa celej generácii MacGilovcom pred ním nepodarilo. Spojil obe strany Prsteňa a urobil z nich, keď už nie priateľov, teda potom aspoň susedov, ktorí spolu dokážu žiť v mieri. Jeho dcéra Luanda sedela vedľa svojho nového manžela, McCloudského princa, a vyzerala spokojne. Pocit viny v jeho srdci sa tým trochu zmiernil. Možno ju vydával do cudziny, ale zároveň jej tým dával titul kráľovnej.
MacGil spomínal na všetko plánovanie, ktoré predchádzalo tejto udalosti a myslel na dlhé dni strávené hádkami so svojimi radcami. Toto spojenectvo si presadil oproti radám všetkých svojich radcov. Prichádzajúci mier bude vratký a za nejaký čas, potom čo sa McCloudovci usadia späť na svojej strane Vysočiny, sa na zväzok nastolený touto svadbou zabudne. Potom sa opäť objavia nepokoje. MacGil nebol naivný. Ale teraz dosiahol aspoň pokrvný zväzok medzi oboma klanmi. A ak z tohto manželstva vzíde potomok, to sa už nebude dať len tak ľahko ignorovať. Až to dieťa, zrodené z oboch polovíc Prsteňa dospeje, a jedného dňa napríklad i zasadne na trón, potom naozaj môže prísť čas, keď bude celý Prsteň zjednotený. Vysočina už nebude naďalej sporným územím a celá krajina bude prosperovať pod jedným vládcom. Taký bol jeho sen. Nie pre seba samého, ale pre jeho potomkov. Koniec koncov, Prsteň musel zostať silný a spoločne brániť Kaňon proti hordám z vonkajšieho sveta. Kým boli oba klany znepriatelené, mohol zvyšok sveta jasne vidieť v čom tkvie slabina Prsteňa.
"Prípitok," zahrmel MacGil a povstal.
Osadenstvo stola stíchlo, muži svorne povstali a pozdvihli svoje poháre.
"Na uzavretie sobáša môjho najstaršieho dieťaťa! Na úniu medzi rodmi MacGil a McCloud! Na mier, ktorý sa rozprestrie na celom územi Prsteňa!
"Sláva, sláva!" Ozval sa chorus mužských hlasov. Každý vyprázdnil svoj pohár a potom sa miestnosť znovu zaplnila zvukmi smiechu a veselia.
MacGil sa posadil a preletel pohľadom po sieni v snahe nájsť svoje deti. Neprekvapený zbadal Godfreya, ktorý oboma rukami zvieral korbeľ a pil. Na každom kolene mu sedela dievčina a všade okolo jeho hluční priatelia. Toto bola pravdepodobne jediná kráľovská udalosť, ktorej sa zúčastnil s nadšením. Ďalej videl Garetha, ktorý sedel príliš blízko pri svojom milencovi Firthovi a niečo mu šepkal do ucha. MacGil mohol z jeho bez prestania prchkých očí jasne vypozorovať, že niečo pripravuje. S tým pomyslením sa mu zovrel žalúdok a radšej odvrátil svoj pohľad inam. Úplne na druhej strane sály videl svojho najmladšieho syna, Reecea, ktorý sa bavil pri stole pre panošov so svojím novým priateľom, Thorom. Už teraz bol pre neho Thor ako ďalší syn a mal radosť, keď videl, že sa s Reeceom tak rýchlo spriatelili.
Skúmal okolité tváre, v snahe nájsť svoju najmladšiu dcéru Gwendolyn, aby ju nakoniec objavil sediacu obďaleč pri okraji stola, obklopenou svojimi slúžkami. Všetky sa smiali. MacGil sledoval smer, ktorým sa Gwendolyn pozerala a dorazil späť k Thorovi. Potom skúmal jej tvár po dlhú dobu a nakoniec usúdil, že sa jeho dcéra zahľadela. Toto nepredpokladal a nebol si úplne istý, čo by sa s tým dalo robiť. Cítil, že budú problémy. Predovšetkým zo strany kráľovnej.
"Všetky veci nie sú také, aké sa zdajú," ozval sa hlas.
MacGil sa otočil a zistil, že vedľa neho sedí Argon a tiež monitoruje oba hodujúce klany.
"Čo si o tomto všetkom myslíš?" Spýtal sa MacGil . "Bude medzi oboma kráľovstvami konečne mier?"
"Mier nie je statická vec," povedal Argon. "Hojdá sa ako príliv a odliv. To čo práve vidíš pred sebou je vidina mieru. Vidíš jednu z tvári tohto mieru. Snažíš sa vnútiť mier niekam, kde po stovky rokov vládla rivalita. Lenže tie stovky rokov sú poznačené preliatu krvou. Duše zomrelých neprestávajú volať po odplate. A to môže byť ťažko prekonané jendou svadbou."
"Čo to hovoríš? " Spýtal sa MacGil a doprial si ďalší dúšok vína zo svojho pohára. Ako takmer vždy ho rozhovor s Argónu zneistel.
Argón sa otočil a hľadel na neho s takým dôrazom, že MacGilovo srdce začalo panicky búšiť.
"Príde vojna. McCloudovci zaútočia. Priprav sa na to. Všetci hostia, ktorých teraz vidíš pred sebou, budú čoskoro robiť všetko preto, aby vyvraždili celú tvoju rodinu."
MacGil preglgol.
"Urobil som chybu, keď som ju dal za ženu jednému z nich?"
Argon bol chvíľu ticho, a nakoniec povedal: "Nie nevyhnutne."
Argon sa pozrel stranou a MacGil pochopil, že tým je pre neho téma uzavretá. Mal milión ďalších otázok, ktoré chcel položiť, ale vedel, že jeho druid na ne rovnako neodpovie, kým sám neuzná za vhodné. Takže namiesto toho sledoval Argonov pohľad, aby sa už po druhý raz dostal ku Gwendolyn a potom k Thorovi.
"Vidíš ich spolu?" Chcel zrazu MacGil vedieť.
"Možno," povedal Argon. "Ešte je tu príliš veľa vecí, ktoré sa musia stať."
"Hovoríš v hádankách."
Argon pokrčil ramenami, pozrel sa inam a MacGil opäť vedel, že tým je téma vybavená.
"Videl si, čo sa dnes stalo na kolbisku?" Podpichoval MacGil naďalej druida. "S tým chlapcom?"
"Videl som to ešte predtým, než sa to stalo," odpovedal Argon.
"A čo z toho vyvodzuješ? Čo je zdrojom tých schopností? Je ako ty?"
Argon sa otočil a díval sa chvíľu MacGilovi do očí opäť s takou intenzitou, že kráľ skoro nevydržal a odvrátil zrak.
"Je oveľa mocnejší než ja."
MacGil šokovane hľadel na druida. Nikdy nepočul aby Argon povedal niečo také.
"Mocnejší? Ako si ty? Ako je to možné? Ty si kráľovský mág - nikto v celej krajine nemôže byť mocnejší ako ty."
Argon pokrčil ramenami.
"Moc neprichádza iba v jednej podobe, " povedal potom. "Chlapec má sily, ktoré presahujú čokoľvek, čo si dokážeš predstaviť. Sily, o ktorých sám pranič nevie. Nemá najmenšie tušenie kým je. Alebo odkiaľ pochádza."
Argon sa opäť uprene zadíval na MacGila.
"Ale ty to vieš, " dodal.
MacGil premýšľal.
"Ja to viem? " Spýtal sa. "Povedz mi to prosím. Musím to vedieť."
Argon pokrútil hlavou.
"Hľadaj vo svojich citoch. Sú pravdivé."
"Čo z neho raz bude? " Spýtal sa MacGil.
"Stane sa z neho skvelý vodca. A skvelý bojovník. Bude oprávnene vládnuť kráľovstvom. Oveľa väčším kráľovstvom než je to tvoje. A bude oveľa väčším kráľom, ako si ty. Je to jeho osud."
Na krátky moment MacGil vzbĺkol závisťou. Díval sa na chlapca, zatiaľ čo ten sa nevinne smial nejakému vtipu, ktorý Reece práve povedal pri stole pre panošov. Poddaný, nedorastený chalan z vidieka, najmladší z bratov. Nedokázal si predstaviť, ako by sa Argonove slová mohli naplniť. Keď sa na neho pozral, vyzeral, že by ťažko mohol byť prijatý do Légie. Na chvíľu si pomyslel, že sa Argon jednoducho pletie.
Lenže Argon sa nikdy neplietol a nikdy nerobil predpovede, pokiaľ k nim nemal pádny dôvod.
"Prečo mi toto hovoríš?" Spýtal sa MacGil.
Argon sa otočil a už po niekoľkýkrát sa naňho uprene pozeral .
"Pretože prišiel čas, aby si ho pripravil. Chlapec potrebuje byť vytrénovaný. Potrebuje dostať tú najlepšiu starostlivosť. A to je teraz tvoja zodpovednosť."
"Moja? A čo jeho otec?"
"Čo je s ním? " Spýtal sa Argon.
KAPITOLA JEDENÁSTA
Thor si pretrel oči a nejakú chvíľu nevedel, kde je. Ležal na podlahe na kope sena s hlavou naklonenou do strany a rukami široko rozhodenými. Zdvihol mierne hlavu, utrel si slinu, ktorá mu vytekala z úst, a okamžite pocítil ostrú bolesť priamo za jeho čelom. Najhoršia bolesť hlavy akú kedy v živote zažil. Pamätal si predošlú noc a svadobnú oslavu, kedy po prvýkrát v živote pil pivo. Teraz sa s ním ale všetko točilo. V krku mal sucho a v ten moment si odprisahal, že už nikdy nebude piť.
Thor sa rozhliadol okolo seba v snahe trochu sa zorientovať. Všade okolo ležali na slame ďalšie spiace telá. Miestnosť napĺňalo chrápanie. Otočil sa na druhú stranu a len kúsok od seba zbadal Reecea. Ani on sa ešte neprebral. A potom mu to konečne došlo. Bol predsa v kasárňach. V kasárňach Légie. Všade okolo boli chlapci jeho veku. Bolo ich približne päťdesiat.
Thor si matne spomínal, ako ho Reece nadránom viedol do kasární, a ako sa obaja zrútili do sena. Ranné svetlo sa teraz začínalo predierať oknom do miestnosti a Thor si uvedomil, že je zatiaľ jediný, kto sa prebudil. Pozrel sa na seba a zistil, že spal v šatách. Stále trochu zmätene sa poškrabal v zamastených vlasoch. Za možnosť vykúpať sa by dal snáď čokoľvek, ale nemal potuchy, kde by sa to dalo urobiť. Čokoľvek by dal zároveň aj za poriadne veľký pohár plný vody. Zaškvrkalo mu v žalúdku. Tiež nejaké to jedlo by nebolo na zahodenie.
Všetko tu pre neho bolo tak nové. Nemal tušenie, kde sa práve presne nachádza, kam ho život zaveje v nasledujúcich chvíľach a ako vlastne prebieha normálny deň u Légii. Ale bol šťastný. Bola to oslňujúci noc, jedna z najlepších v jeho živote. V Reeceovi objavil skvelého kamaráta, a raz alebo dvakrát si všimol, že sa po ňom Gwendolyn pozerá. Dokonca sa pokúsil s ňou porozprávať, ale zakaždým, keď sa trochu priblížil, ho guráž zase opustila. Teraz, keď na to myslel, bolo mu ľúto, že nebol statočnejší. Ale je pravda, že tam okolo bolo príliš veľa ľudí. Keby mohli byť len oni dvaja samotní, tak by mal odvahy určite dosť. Lenže bude vôbec niekedy nejaká ďalšia šanca?
Než mohol Thor dokončiť svoje ranné zamyslenie, niekto zrazu začal silno búšiť na drevené dvere a len o sekundu neskôr sa dvere rozleteli dokorán. Denné svetlo bolestivo preniklo do miestnosti.
"Všetci vstávať, panoši!" Zareval ktosi.
Dovnútra vpochodovalo desať Strieborných, ktorí pri pohybe štrkotali drôtenými košeľami a búšili kovovými palicami do drevených stien. Pre Thora bol ten zvuk úplne ohlušujúci. Všetci chlapci okolo Thora okamžite začali vstávať.
Na čele skupiny stál divoko vyzerajúci vojak, ktorého Thor stretol už predchádzajúceho dňa v aréne. Bol to ten podsaditý, plešatý, s jazvou na nose, o ktorom Reece povedal, že sa volá Kolk.
Keď sa Thor postavil, Kolk sa na neho zamračil a ukázal prstom.
"Ty tam, chlapče!" Zakričal. "Povedal som vstávať."
Thor bol zmätený. Veď už predsa stál.
"Ale ja už stojím, sir," odpovedal Thor.
Kolk urobil krok vpred a vlepil Thorovi facku cez celú tvár. Thora sa zmocnilo rozhorčenie, pretože to všetci v miestnosti videli.
"Už nikdy neodvrávajme svojmu nadriadenému!" Pokarhal ho Kolk.
Predtým, ňež mohol Thor zareagovať, muži sa dali do pohybu. Dôrazne prešli celou miestnosťou, kričali až sa strop otriasal, popoháňali pomalších regrútov a občas nakopli pár rebier patriacich tým, ktorí ešte stále neboli na nohách.
"Nič si z toho nerob," ozval sa upokojujúci hlas.
Otočil sa a uvidel Reecea, ktorý už bol tiež na nohách.
"To nebolo nič osobné. Je to len spôsob, akým to robia. Ich spôsob, ako nás zlomiť."
"Ale tebe to neurobili, " povedal Thor.
"Samozrejme, mňa sa neodvážia dotknúť vďaka otcovi. Ale milí ku mne tiež nie sú. Iba z nás chcú dostať to najlepšie, čo v nás je. Myslia si, že nás takéto zaobchádzanie zocelí. Jednoducho si toho veľmi nevšímaj."
V zápätí už boli chlapci vyháňaní von z kasární a Thor s Reeceom neboli žiadna výnimka. Akonáhle sa ocitli vonku, ostré slnečné svetlo ich udrelo do tváre, až museli zažmúriť oči a potom si ich ešte aj zatieniť rukami. Hneď potom sa Thorovi zdvihol žalúdok. Chtiac nechtiac, musel sa otočiť, ohnúť, a zvracať.
Okamžite tým zožal posmech ostatných. Najbližší vojak do neho strčil, a Thor sa, utierajúc si ústa, potkol dopredu a zaradil sa späť medzi ostatných. Asi ešte nikdy predtým mu nebolo tak zle.
Reece sa vedľa neho zatiaľ náramne bavil.
"Rušná noc, že?" Spýtal sa Thora so širokým úškrnom a lakťom zaboreným v Thorových rebrách. "Hovoril som ti, že máš prestať, keď si vypil druhý pohár."
Thorovi sa zdvíhal žalúdok a ostré svetlo mu s jeho problémami nijako nepomáhalo. Nikdy ho nenapadlo, že by slnečný svit mohol bolieť. Hoci bolo ešte ráno, už teraz bolo horúco a Thor cítil, ako sa mu pod koženou zbrojou začínajú na tele zrážať kropaje potu.
Pokúsil sa spomenúť si na Reecovo varovanie, ale nech sa snažil ako chcel, na nič podobné si nedokázal spomenúť.
"Na žiadnu tvojou radu si nepamätám, " odvetil Thor.
Reeceov úškľabok sa ešte o niečo rozšíril. "Samozrejme. Pretože si vôbec nepočúval, " smial sa. "A tie pokusy hovoriť s mojou sestrou," dodal ešte. "To bolo doslova dojemné. Myslím, že som nikdy predtým nevidel chlapca, ktorý by sa toľko bál jedného dievčaťa."
Thor sa začervenal a snažil sa spomenúť si, ale nešlo to. Všetko mal rozmazané.
"Nechcel som ťa nijako uraziť," povedal Thor. "S tvojou sestrou."
"Nijako ma neurážaš. Ak si ťa vyberie, tak budem nadšený."
Obaja potom museli pridať do kroku, aby udržali tempo so zvyškom skupiny. Všetci teraz stúpali do kopca. Slnko sa zdalo byť silnejšie s každým ďalším krokom.
"Ale musím ťa varovať. Každá ruka v celom kráľovstve sa teraz po nej naťahuje. Šance, že by si vybrala teba ... No, povedzme, že sú obmedzené."
Keď pochodovali cez valcovité kopce Kráľovského Dvora, Thor si bol stále viac istý. Zdalo sa jasné, že ho Reece skutočne berie ako priateľa. Bolo to zvláštne, ale on sám mal pocit, akoby mu Reece bol bratom viac, než jeho skutoční bratia kedy boli. Všimol si tiež, že jeho bratia pochodujú neďaleko nich. Jeden z nich sa v jednej chvíli otočil a vrhol po Thorovi drzý pohľad, potom strčil do druhého brata, ktorý sa otočil takisto a vyslal k Thorovi posmešné gesto. Potom obaja pokrútili hlavami a zase sa odvrátili. Nedokázali mu venovať ani jeden jediný priateľský pohľad. Ale ťažko mohol očakávať čokoľvek iné.
"Do rady, Légia! Teraz!"
Thor sa rozhliadol a uvidel niekoľko ďalších Strieborných, ktorí teraz radili všetkých päťdesiat chlapcov do dvojitého radu. Jeden z nich pristúpil a bambusovou palicou pretiahol jedného z nich cez chrbát, pretože stál príliš mimo. Chlapec vzlykol úľakom i bolesťou. Ihneď sa ale narovnal a opravil svoje postavenie v rade. Za malú chvíľu už v dvoch krásnych zovretých radoch pochodovali naprieč kráľovskými pozemkami.
"Keď pochodujete do vojny, pochodujte, ako by ste boli jeden!" Kričal Kolk a prechádzal sa po okrajoch útvaru. "Toto nie je záhradka vašej mamičky. Pochodujete do vojny!"
Thor pochodoval a pochodoval s Reeceom po boku, neskutočne sa potil v páliacim slnku a premýšľal, kam ich to vedú. Jeho žalúdok bol stále podráždený zo včerajšej pitky a Thor si hovoril, kedy asi tak dostane niečo na raňajky, alebo aspoň niečo na pitie. Zase a znovu sa musel preklínať, že predošlého večera pil.
Keď sa úspešne preliali cez rad valcovitých kopcov a prešli veľkou kamennú bránou, ocitli sa na chvíľu na otvorenom priestranstve. Potom prešli ďalšou bránou a vstúpili do kolosea. Cvičisko kráľovskej Légie.
Pred nimi stáli všetky možné druhy terčov pre vrhanie oštepmi, lukostreľbu a vrhanie kameňov. Boli tu aj slamený panáci pre nácvik úderov s mečom. Thorovo srdce pri pohľade na to všetko zaplesalo. Chcel okamžite začať, uchopiť zbrane, trénovať.
Ale keď už sa sem konečne dostal, zrazu ho niekto udrel zozadu lakťom do rebier a vystrčil ho von z radu. Rovnako sa viedlo šiestim ďalším chlapcom, väčšina z nich bola ešte mladšia než Thor. Zistil, že ho oddelili od Reecea a odvádzajú na vzdialený koniec cvičiska.
"Mysleli ste si, že idete trénovať?" Spýtal sa Kolk posmešne, keď sa obzerali po ostatných a vzdiaľujúc sa od terčov a pomôcok. "Váš dnešný program budú kone."
Thor sa rozhliadol a uvidel, kam ich to odvádzajú. Až na druhej strane cvičiska sa nachádzala ohrada, v ktorej sa preháňalo niekoľko koní. Kolk sa na nich pozrel s diabolským úsmeškom na tvári.
"Zatiaľ čo ostatní sa budú učiť vrhať oštepy a šermovať s mečmi, vy sa dnes budete starať o kone a kydať ich hnoj. Všetci musíme niekde začínať. Vitajte v Légii."
Thorovo srdce zaplakalo. Takto si to vôbec nepredstavoval.
"Myslíš, že si niečo extra, chlapče?" Prišiel Kolk k Thorovi a priblížil svoju tvár k jeho. Thor spoznal, že sa ho bude zase pokúšať vychovávať. "To, že si sa zapáčil kráľovi a jeho synovi, neznamená na mojom cvičisku vôbec nič. Teraz si pod mojím velením. Rozumieš, čo hovorím? Je mi úplne jedno, aké pikle si to včera použil v aréne. Nie si nič viac, než ďalší malý chlapec. Rozumieš mi?"
Thor preglgol. Bol pripravený, že jeho tréning bude dlhá, pomalá a bolestivá cesta.
Horšie však bolo, že akonáhle sa Kolk otočil, aby trápil niekoho iného, pristúpil k Thorovi ďalší chlapec. Bol malý a podsaditý, s roplácnutým veľkým nosom uprostred okrúhlej tváre.
"Nepatríš sem," povedal s úškrnom. "Dostal si sa sem podvodom. Nebol si vybraný. Nie si jeden z nás. Naozaj nie. Nikto z nás ťa nemá rád."
Chlapec stojaci vedľa neho, sa tiež otočil a zamračil na Thora.
"Urobíme čokoľvek, čo bude potrebné, aby sme ťa odtiaľto vyštvali, " povedal. "Dostať sa sem je ľahké, ale vydržať tu je oveľa ťažšie."
Thor na tie nenávistné slová mierne ustúpil. Nedokázal uveriť, že už hneď v prvý deň tu má nepriateľov, a ani nechápal, čím si to zaslúžil. Všetko čo si prial, bolo pridať sa k Légii.
"Čo keby ste sa začali správať slušne," ozval sa hlas.
Thor sa pozrel a zbadal vysokého, chudého ryšavka s tvárou plnou pieh a modro zelenými očami. "Vy dvaja tu máte pracovať, rovnako ako my všetci ostatní," dodal. "Tiež nie ste práve výnimoční. Mažte sa navážať do niekoho iného."
"Staraj sa o seba, ty sluha, " odsekol jeden z chlapcov hnevlivo," alebo sa čoskoro pustíme aj do teba."
"To si môžeš skúsiť, " vyštekol Zrzek.
"Budeš hovoriť, až keď ti poviem, že smieš hovoriť, " zakričal Kolk na jedného a vrazil mu facku cez zátylok. Obaja chlapci sa, vďaka Bohu, od Thora okamžite odvrátili a odchádzali.
Thor nevedel čo má povedať. Došiel k ryšavému a vďačne sa na neho pozrel.
"Vďaka," povedal.
Ryšavec sa otočil a usmial sa na neho.
"Hovoria mi O'Connor. Ponúkol by som ti ruku, ale dostanem tiež facku, keď to urobím. Takže toto považuj za neviditeľné potrasenie rukou."
Usmial sa ešte viac a Thor okamžite vedel, že tento bude priateľský.
"Nevšímaj si ich, "dodal Zrzek. "Sú iba vyľakaní. Rovnako ako my všetci ostatní. Nikto ešte poriadne nevie, čo nás tu čaká."
Za krátku chvíľu ich skupina dorazila na koniec pozemku. Thor napočítal šesť koní, ktoré pobehovali v ohrade.
"Chyťte ich za opraty!" Velil Kolk. "Držte ich pevne a veďte okolo arény tak dlho, až sa unavia. Robte!"
Thor postúpil dopredu, aby chytil opraty jedného z koní. Akonáhle sa ale priblížil, kôň sa odsunul stranou, poskočil a skoro Thora trafil kopytom. Thor sa v úľaku zapotácal pár krokov späť. Ostatní sa pri pohľade na jeho počínanie rozosmiali. Kolk mu vrazil ostrú facku cez zátylok. Thor mal sto chutí sa obrátiť a ranu opätovať.
"Teraz si vojak Légie. Ty nikdy neutekáš. Pred nikým. Ani pred človekom, ani pred zvieraťom. Chyť ho za tie opraty!"
Thor sa obrnil, postúpil vpred a chytil opraty vzpínajúceho sa koňa. Tentoraz sa mu podarilo sa na nich udržať, kým sa kôň sa bránil a erdžal. Potom Thor zabral a viedol koňa okolo širokého kruhu spoločne s ostatnými. Kôň sebou neustále škubal a snažil sa vzdorovať, ale Thor sa s ním pral tiež. A nevzdával sa.
"Pozerám, že je to čím ďalej lepšie."
Thor sa otočil a uvidel smejúceho sa O'Connora, ktorý viedol svoje zviera za ním. "Chcú nás zlomiť, vieš?"
Thorov kôň sa zrazu zastavil. Nech ťahal za opraty ako chcel, nemohol s ním ani hnúť. Potom zacítil odporný zápach a vzápätí spoznal aj jeho zdroj. Z koňa vychádzalo viac trusu, než by si Thor kedy pomyslel, že je to vôbec možné. A nezdalo sa, že to len tak skončí.
Niekto mu hrubo vtlačil do ruky malú lopatku. Obzrel sa a uvidel, že vedľa neho stojí Kolk a široko sa usmieva.
"Uprac to!" Vyštekol.
KAPITOLA DVANÁSTA
Gareth stál uprostred preľudneného trhoviska. Nazdory horúcemu poludňajšiemu slnku mal na sebe oblečený plášť, pod ktorým sa silne potil. Snažil sa zostať v anonymite. Vždy sa radšej tejto časti Kráľovho Dvora vyhýbal. Tie krivolaké, úzke uličky doslova páchli ľudskosťou a poddannými. Všade okolo boli zjednávajúci obchodníci, ktorí sa vzájomne snažili jeden druhého oklamať. Gareth stál pri jednom zo stánkov, predstieral, že si prezerá ponúkané ovocie a neustále držal hlavu nízko sklonenú. Len niekoľko málo krokov od neho, v ústí maličké temnej uličky, činil Firth to, kvôli čomu sem prišli.
Gareth stál dosť blízko, aby začul každé slovo z prebiehajúcej konverzácie, ale zároveň bol otočený chrbtom, takže nikto nemohol zahliadnuť jeho. Firth mu predtým povedal o jednom mužovi, ktorý by mu mohol predať fľaštičku jedu. Gareth chcel niečo silného, niečo o čom si mohol byť istý, že vykoná svoju prácu rýchlo a spoľahlivo. Nič sa nesmelo riskovať. Koniec koncov, v stávke je aj jeho vlastný život.
Nebola to vec, o ktorú by mohol požiadať u bežného felčiara. Spýtal sa teda Firtha a ten sa vydal zistiť informácie z neoficiálnych kruhov, ktoré sídlia v tých najzapadlejších uličkách mesta. Firth ho potom priviedol k tomuto špinavcovi, s ktorým teraz sprisahanecky vyjednával v uličke. Gareth trval na tom, že sa musí odovzdania osobne zúčastniť, aby si mohol byť istý, že všetko prebieha podľa plánu, a že nebude podvedený nejakým falošným šmejdom. Navyše si stále nebol úplne istý, či to Firth zvládne sám. V takýchto prípadoch bolo jednoducho lepšie sa vo svojich záležitostiach nespoliehať na nikoho iného, než na seba.
Čakali na toho chlapa dobrú polhodinu. Gareth sa – strkaný davom na trhovisku - celú dobu modlil, aby nebol nikým rozpoznaný. Aj keby nakoniec bol niekým odhalený, hovoril si, že kým sa bude držať chrbtom k onej uličke, ten ktorý ho pozná, si ťažko spojí obe veci dohromady.
"Kde je tá ampulka?" Spýtal sa Firth, len niekoľko krokov za Garethovými chrbtom, toho špinavca.
Gareth sa máličko otočil, stále opatrný, aby jeho tvár nevykĺzla spod kapucne, a po očku sa pozrel, ako sa situácia vyvíja. Naproti Firtha stál strašne vyzerajúci muž. Špinavý, kosť a koža, prepadnuté líca a veľké čierne oči. Vyzeral vlastne tak trochu ako krysa. Pozeral na Firtha bez jediného mihnutia.
"Kde sú peniaze?" Odpovedal.
Gareth dúfal, že to Firth zvládne. Bežne totiž vždy nejakým spôsobom dokázal veci pokaziť.
"Dám ti peniaze, až mi tie dáš tú ampulku." Stál si Firth na svojom.
Šikula, pomyslel si Gareth.
Nasledoval moment ťaživého ticha, a potom:
"Daj mi polovicu peňazí, a ja ti poviem, kde je tá ampulka."
"Kde je? "opakoval Firth prekvapeným hlasom. "Povedal si, že ju budem mať."
"Povedal som, že ju budeš mať, to áno. Ale nepovedal som, že ju sem prinesiem. Myslíš si, že som blázon? Špehovia sú všade okolo. Ja chápem o čo ti ide a povedal by som, že to nie je iba nejaká prkotinka. Koniec koncov, prečo by si mal mať záujem o kúpu ampulky s jedom, hm?"
Firth sa odmlčal a Gareth v tom momente poznal, že je zaskočený.
Nakoniec Gareth počul nezameniteľný zvuk cinkajúcich mincí. Obzrel sa ich smerom a videl, ako sa kráľovské zlato sype z Firthovho mešca na mužovu nastavenú dlaň.
Gareth vyčkával, sekundy sa zdali ako večnosť, a jeho nervozita s každou z nich rástla.
"Pôjdeš do Čierneho lesa," odpovedal nakoniec muž. "Po troch míľach zahneš na cestu, ktorá vedie do kopca. Na vrcholku zahneš znovu, tentoraz ale doľava. Pôjdeš najtemnejším lesom, aký si kedy videl, kým nedorazíš na malú čistinu. Stojí tam chatrč. Čarodejnica na teba bude čakať s ampulkou, ktorú si žiadaš."
Gareth nazrel spoza kapucne do uličky a videl, že Firth sa chystá odísť. Keď sa už otáčal, muž sa zrazu napriahol a hrubo schmatol Firtha za košeľu.
"Peniaze," zavrčal muž. "Toto nestačí."
Gareth videl, ako sa po Firthovej tvári rozlial strach a ľutoval, že ho do celej záležitosti vôbec zaťahoval. Ten špinavec musel vycítiť, ako je Firth nerozhodný a teraz sa to snažil využiť. Firth jednoducho nebol na podobné veci stavaný.
"Ale dal som ti predsa presne toľko, koľko si si žiadal," protestoval Firth príliš vysokým hlasom. Znelo to veľmi zženštilo. A to, ako sa zdalo, druhého muža ešte povzbudilo.
Diabolsky sa na Firtha uškrnul.
"Ale teraz si žiadam viac."
Firthove oči sa rozšírili strachom a neistotou. Potom zrazu otočil hlavou a vrhol po Garethovi pohľad, ktorý volal o pomoc. Pozrel sa priamo na neho.
Ten sa odvrátil a dúfal, že nie je príliš neskoro. Dúfal, že nebol poznaný. Ako mohol Firth urobiť takú hlúposť? Modlil sa, aby ho nakoniec kompletne neprezradil.
Garethovo srdce sa mohlo zblázniť, keď čakal, čo sa bude diať ďalej. Zmätene ohmatával ovocie a predstieral, že o ne má záujem. Za ním sa rozprestieralo ťaživej ticho a Gareth si mohol iba predstavovať čo bude, ak sa teraz všetko zrúti.
Prosím, nenechaj ho sem prísť, modlil sa Gareth sám pre seba. Prosím. Urobím čokoľvek. Vzdám sa pokojne aj nástupníctva.
Potom ho niekto tvrdo udrel dlaňou cez chrbát. Otočil sa a pozrel sa pred seba.
Veľké čierne špinavcove oči sa pozerali do tých jeho.
"Nepovedal si mi, že so sebou máš ešte parťáka," zavrčal. "Alebo si azda špión?"
Muž sa natiahol a ešte než Gareth stačil akokoľvek zareagovať, strhol mu kapucňu z hlavy. Dôkladne sa pozrel na Garethovu tvár a v šoku vyvalil oči.
"Kráľovský princ," zatackal sa. "Čo on tu robí?"
O sekundu neskôr sa mužove oči privreli, pretože pochopil. Pery stiahol do ľahkého úsmevu a okamžite si všetko poskladal dokopy a mal jasno. Bol oveľa múdrejší, než si Gareth sprvu myslel.
"Ach, rozumiem, rozumiem" povedal muž. "Tá ampulka - tá bola pre teba, že? Chceš s ňou niekoho otráviť, že je to tak? Ale koho, hm? Áno, to je mi teda otázka ..."
Garethovu tvár zovrela úzkosť. Ten človek - bol príliš rýchly. A bolo už príliš neskoro. Celý jeho svet sa v tomto jedinom okamihu zrútil. Firth to neskutočne pobabral. Pokiaľ ten muž Garetha udá, jediné čo ho ešte v živote čaká, je rozsudok smrti.
"Možno, že vlastného otca, že?" Spýtal sa muž. "Áno, to bude ono, že je to tak? Preskočil ťa v následníctve. Tvoj otec. Chystáš sa zabiť svojho otca."
Gareth už mal toho dosť. Bez ďalšieho váhania postúpil dopredu, z rukáva vytiahol malú dýku a zaboril ju muži do hrude. Ten prekvapene zalapal po dychu.
Gareth nechcel, aby si toho ktokoľvek z okoloidúcich všimol, a tak chytil muža za jeho špinavú tuniku a pritisol ho k sebe tak tesne, ako len to bolo možné. Ich tváre sa takmer dotýkali a on teraz mohol jasne cítiť špinavcov skazený dych. Voľnou rukou zapchal mužovi ústa ešte predtým, než stačil vykríknuť. Gareth cítil, ako mu jeho teplá krv strieka po dlani a preteká medzi prstami.
Firth pribehol bližšie a zdesene vykríkol miesto muža.
Gareth držal muža v pevnom objatí po dobu dobrých šesťdesiat sekúnd, kým konečne neucítil, že jeho údy ochabujú. Potom ho nechal zrútiť sa na zem.
Gareth sa rozhliadol dookola v snahe zistiť, či to niekto videl. Našťastie sa zdalo, že si to nikto na tom rušnom trhovisku nevšimol, čo sa deje pri vchode do jednej temnej uličky. Zložil si plášť a hodil ho cez tú mŕtvu hromadu vší.
"Je mi to tak, tak, tak ľúto, tak veľmi ľúto," opakoval neustále Firth ako malé dievča a s hysterickým plačom išiel ku Garethovi. "Si v poriadku? Si v poriadku?"
Gareth mu vrazil facku.
"Drž zobák a zmizni, " zasyčal.
Firth sa otočil a ponáhľal sa preč.
Gareth už bol tiež na odchode. Potom sa ale ešte zastavil a otočil sa. Ešte tu bola jedna vec, ktorú musel urobiť. Zohol sa dole, z mužovej ruky zobral mešec s mincami a zavesil si ho k opasku.
On to už aj tak potrebovať nebude.
KAPITOLA TRINÁSTA
Gareth svižne vykročil po lesnej ceste – napriek horúčave - s kapucňou na hlave. Firth šiel niekoľko krokov za ním. Stále ešte nechcel veriť, že sa ocitol presne v situácii, ktorej sa chcel za každú cenu vyhnúť. Teraz už jeho cesta viedla cez mŕtvoly. Lenže kto vie, s kým by ten muž mohol neskôr hovoriť. Firth mal byť vo svojom rokovaní s ním oveľa obozretnejší. Teraz už sa mohlo stať, že niekto pôjde po stopách a tie ho nakoniec dovedú ku Garethovi.
"Ospravedlňujem sa," povedal Firth a pobehol, aby Garetha dohnal.
Gareth ho ignoroval a len namosúrene predĺžil krok.
"To, čo si urobil bolo hlúpe ... a slabošské, "povedal Gareth. "Nikdy si sa nemal pozrieť mojim smerom."
"Neurobil som to schválne. Nevedel som čo si počať, keď po mne chcel viac peňazí."
V tomto mal Firth pravdu, bola to ošemetná situácia. Ten chlap bolo sebecké, nenásytné prasa, ktorý menil pravidlá hry tak, ako sa mu páčilo a zaslúžil si zomrieť. Gareth necítil žiadnu ľútosť nad tým, ako to dopadlo. Zároveň sa ale modlil, aby naozaj nikto tu vraždu nevidel. Posledné, čo teraz potreboval, bolo zanechávať stopy. Kvôli nebezpečenstvu kráľovraždy existoval prepracovaný mechanizmus opatrení a on si nemohol dovoliť zanechávať za sebou sebemenšie náznaky, že sa niečo chystá.
Aspoň, že už teraz boli v Čiernom lese. Napriek slnečnému dňu tu bola skoro tma. Obrovské eukalypty blokovali takmer všetky slnečné lúče. Pokračovali v chôdzi po neustále sa kľukatiacom chodníku, presne podľa inštrukcií toho mŕtveho chlapa. Dúfal, že im povedal pravdu a nebol to len ďalší z jeho trikov. Celé to koniec koncov mohla byť len vymyslená lož. Alebo mohla cesta viesť do pasce, kde jeho priatelia teraz môžu na nich čakať, aby ich prepadli a obrali o zvyšok peňazí.
Gareth sa hneval aj sám na seba. Poveril Firtha príliš ťažkou úlohou. Mal sa o to radšej postarať sám. Tak, ako to robil vždy.
"Radšej sa modli, aby tá cesta naozaj viedla k čarodejnici," povedal Gareth, "a aby mala ten jed pripravený."
Pokračovali po ceste, až sa pred nimi objavilo rázcestie, presne ako to muž popísal. Vyzeralo to dobre a Gareth pocítil ľahkú úľavu. Zahli teda doprava, vystúpali na kopec a čoskoro stáli na ďalšom rázcestí. Inštrukcie sa zdali pravdivé, cesta vedúca doľava bola tá najtemnejšia, akú kedy Gareth videl. Stromy tu rástli neuveriteľne husto pri sebe a ich vetvy boli vzájomne prepletené.
Gareth vstúpil do toho podlubia a okamžite pocítil, ako mu po chrbte prebehlo mrazenie. Mohol cítiť zlo, ktoré sa tu vznášalo vo vzduchu. Bolo len ťažko uveriteľné, že je vonku ešte stále jasný deň.
Keď už začínal byť vystrašený tak, že premýšľal o návrate, objavila sa pred ním malá čistina. Bola osvetlená jediným kužeľom slnečného svetla. Uprostred stála malá kamenná chalúpka. Brloh čarodejnice.
Garethov tep sa zrýchlil. Vstúpil na čistinu a rozhliadol sa v snahe zistiť, či sa niekto nemôže pozerať. A tiež aby sa uistil, že to nie je pasca.
"Vidíš? Hovoril nám pravdu, " povedal Firth nadšeným hlasom.
"To ešte nič neznamená, "odsekol Gareth. "Zostaň vonku a dávaj pozor. Zabúchaj na dvere, ak by sa ktokoľvek objavil. A drž jazyk za zubami."
Gareth sa však vôbec neobťažoval klopaním na malé drevené dvere. Namiesto toho chytil hrdzavú železnú kľučku, zatlačil proti prekvapivo pevným dverám a sklonil hlavu, aby mohol prejsť dovnútra. Potom za sebou zasa zavrel.
Vnútri bola tma. Iba mihotanie niekoľkých málo sviečok dodávalo miestnosti aspoň šero. V chalupe bola jedna jediná miestnosť bez okien. Celý priestor však takmer iskril energiou. Nehybne stál a skúmal ticho okolo seba, pripravený na čokoľvek. Cítil zlo, ktoré vypĺňalo tú miestnosť. Naskočila mu husia koža.
Potom sa v tieňoch čosi pohlo a on začul zvuk.
Oproti nemu krívala stará scvrknutá starena s veľkým hrbom na chrbte. Pozdvihla sviecu, aby osvetlila svoju zvrásnenú tvár plnú bradavíc. Pôsobila prastaro, staršie než sukovité stromy, ktoré obklopovali čistinu, na ktorej jej chalupa stála.
"Aj v temnote nosíš kapucňu," povedala so zlovestným úsmevom. Jej hlas znel, ako keď praská drevo. "Tvoje poslanie nie je nevinné."
"Prišiel som pre jed," povedal rýchlo Gareth, aby to vyznelo čo najviac sebaisto. Namiesto toho ale počul vlastný, chvejúci sa hlas. "Koreň Husíc. Bolo mi povedané, že ho máš."
Nasledovala dlhá pauza, ukončená škaredým zakrákoráním, ktoré naplnilo celú miestnosť.
"Otázka neznie či ho mám alebo nemám. Otázka znie: prečo ho chceš?"
Garethovo srdce divoko tĺklo, keď sa snažil v hlave sformulovať odpoveď.
"Prečo by ťa to malo zaujímať? " Spýtal sa nakoniec.
"Horím zvedavosťou, koho že to chceš zabiť, " povedala.
"To ťa nemusí zaujímať. Dobre ti zaplatím."
Gareth siahol k opasku a vytiahol svoj mešec, pridal k nemu ten, ktorý zobral mŕtvemu a oba hodil na malý drevený stôl, až mince zacinkali.
Dúfal, že to na ňu zapôsobí natoľko, že mu dá to, pre čo si prišiel, a bude odtiaľto môcť zmiznúť.
Čarodejnica natiahla prst zakončený dlhým, skrútenou nechtom, uchopila ním jeden z mešcov a skúmavo sa na neho zadívala. Gareth zadržiaval dych a modlil sa, aby si nežiadala nič ďalšieho.
"Toto by mohlo byť tak akurát, aby si za to kúpil moje mlčanie," povedala potom.
Otočila sa a odbehla niekam do temnoty. Ozval sa tlmený sykot a Gareth mohol vo svetle sviece vidieť, že čarodejnica mieša nejaké tekutiny, ktoré potom preliela do malej sklenenej fľaštičky. Tekutina penila z flakóniku von, a tak ju zavrela korkovou zátkou. Pripadalo mu, ako by sa čas zastavil a s každým nádychom rástla jeho nedočkavosť. Hlavou sa mu hnalo snáď milión myšlienok. Väčšina z nich boli obavy: Čo keď ho odhalí? Priamo tu a teraz? Čo keď mu dá zlý flakón? Čo keď to potom niekomu povie? Spoznala ho? Na nič z toho nedokázal nájsť odpoveď.
Gareth mal o celej tej akcii stále viac a viac pochybností. Nikdy by si býval nepomyslel, aké ťažké môže byť pripraviť neodhaliteľnú vraždu.
Po dobe, ktorá sa zdala ako večnosť, sa čarodejnica otočila. Podala mu fľaštičku tak malú, že sa skoro stratila v jeho dlani. Hneď potom rýchlo cúvla späť.
"Taký malý flakón?" Spýtal sa. "Dokáže to splniť svoj účel?"
Baba sa zachechtala.
"Čudoval by si sa, ako málo stačí na zabitie jedného muža."
Gareth sa otočil a namieril si to späť k dverám, keď tu zrazu zacítil ľadový prst, ako sa dotýka jeho zátylku. Nemal najmenšie poňatie, ako sa ježibabe podarilo presunúť sa naprieč miestnosťou tak rýchlo a nehlučne. Vydesilo ho to. Stál tam celý užasnutý, bál sa otočiť a pozrieť sa na ňu.
Sama ho uchopila za ramená, otočila a pritiahla do predklonu - okamžite zacítil škaredý zápach, stúpajúca z jej zvrškov. Potom zrazu bleskurýchlo vystrela obe ruky, chytila ho za tvár a pobozkala ho, svoje zvraštené pery pevne tlačiac k jeho.
Garethovo znechutenie prekonávalo už len jeho prekvapenie. Bola to tá nejnechutnejšia vec, ktorá ho kedy stretla. Jej pery boli ako pery nejakého jaštera a jej jazyk, ktorý tlačila na ten jeho, nepripomínal plaza o nič menej. Pokúšal sa vykrútiť, ale držala jeho tvár pevne a ten stisk stále silnel.
Nakoniec sa mu podarilo sa od nej odtrhnúť. Utrel si ústa chrbtom ruky. Ona sa len stále chechtala.
"Prvá vražda je najťažšia," povedala. "Uvidíš, že potom to pôjde oveľa ľahšie."
*
Gareth vystrelil z chatrče späť von na čistinu, aby tam našiel čakajúceho Firtha.
"Čo sa deje? Čo sa stalo? " Spýtal sa ustarostene Firth, keď sa na Garetha pozrel. "Vyzeráš, akoby ťa práve niekto bodol. Neublížila ti?"
Gareth mlčal, ťažko dýchal a znovu a znovu si utieral pusu. Nevedel, čo na to mal povedať.
"Vypadnime odtiaľto," povedal. "Teraz hneď!"
Akonáhle sa začali vzďaľovať z čistiny späť do Čierneho lesa, slnko zrazu zakryli mraky, ktoré akoby prišli odnikiaľ, a horúci deň sa náhle premenili na chladné šero. Gareth nikdy nevidel, že by tak husté, čierne mraky vznikali tak rýchlo. Bolo mu jasné, že čokoľvek sa na nebi práve odohráva, nie je normálne. Zľakol sa pri predstave, aká veľká je moc tej čarodejnice, keď studený vietor sa zdvihol v takýto letný deň a mrazil ho na chrbte. Nemohol sa zbaviť myšlienky, že tým bozkom možno na neho uvalila akúsi kliatbu.
"Čo sa tam stalo?" Naliehal Firth.
"Nechcem o tom hovoriť," povedal Gareth. "O dnešku už radšej vôbec nechcem ani premýšľať - nikdy."
Obaja sa potom ponáhľali späť po ceste na rázcestie, dole z kopca a čoskoro sa dostali späť na hlavnú lesnú cestu, ktorá viedla do Kráľovho Dvora. Keď sa Gareth začínal cítiť uvoľnenejšie a celú tú epizódu pomaly púšťal z hlavy, začul zrazu na ceste ďalšie páry topánok. Pozrel sa tým smerom a uvidel skupinku mužov kráčajúcich po ceste ich smerom. Nemohol uveriť koho medzi nimi zbadal.
Jeho brat. Godfrey. Ten opilec. Kráčal s tým grázlom Harrym a dvoma ďalšími kumpánmi priamo proti nim a divoko sa niečomu smial. Zo všetkých možných miest a ľudí na celom svete sa musí stretnúť akurát s ním, a akurát na tomto mieste. V lese, uprostred ničoho, s fľaštičkou ostrého jedu vo vrecku. Gareth začínal mať pocit, že celá jeho akcia je od začiatku prekliata.
Gareth sa otočil, na hlavu si dal kapucňu a pridal do kroku. Dúfal, že ho takto nespoznajú.
"Gareth?" Ozval sa hlas.
Teraz už nemal na výber. Zastavil sa, zložil kapucňu, otočil sa a pozrel na svojho brata, ktorý sa k nemu rozšafným tanečným krokom približoval.
"Čo tu robíš?" Spýtal sa Godfrey.
Gareth otvoril ústa, aby odpovedal, ale potom ich zase zavrel.
"Sme tu na prechádzke, " pokúsil sa ho Firth zachrániť.
"Ste tu na prechádzke? " zachechtal sa jeden z Godfreyho kumpánov schválne vysokým, zženštilým hlasom. Ostatní sa dali tiež do smiechu. Gareth vedel, že ho jeho brat aj jeho priatelia za jeho orientáciu odsudzujú, ale teraz mu to bolo úplne jedno. Potreboval hlavne zmeniť tému. Nechcel, aby sa začali príliš vypytovať, čo tu s Firthom robili.
"A čo ty tu robíš?" Spýtal sa Gareth v snahe zvrátiť tok rozhovoru.
"V Južnom polesí otvorili novú tavernu," odpovedal Godfrey. "Práve sme sa tam boli pozrieť. Najlepšie pivo v celom kráľovstve. Chceš trochu? "Spýtal sa a ukazoval mu džbán.
Gareth rýchlo pokrútil hlavou. Vedel, že ho musí odviesť čo najďalej od pôvodnej témy a napadlo ho, že najlepšia cesta bude brata pokarhať.
"Otec bude zúriť, ak ťa prichytí, že piješ za bieleho dňa," povedal Gareth. "Doporučujem ti to vyliať a vrátiť sa k dvoru."
Zabralo to. Godfrey sa zamračil a očividne ten, o kom rozmýšľal už nebol Gareth, ale ich otec.
"A odkedy sa ty staráš o potreby a pocity nášho otca?" Odvrkol.
Gareth toho mal dosť. Nepotreboval strácať čas s týmto opilcom. Dosiahol to, čo dosiahnúť chcel, rozptýliť ho od nebezpečných otázok. Teraz už snáď nebude premýšľať, ako sa to vlastne zbehlo, že sa tu tak stretli.
Gareth sa odvrátil a rýchlym krokom pokračoval ďalej po ceste. Za sebou počul ich posmešný rehot. Bolo mu to jedno. Bude to on, kto sa už čoskoro bude smiať, naposledy a najlepšie.
KAPITOLA ŠTRNÁSTA
Thor sedel za dreveným stolom a pracoval na luku a šípoch, čo ležali pred ním. Vedľa neho sedel Reece a pár ďalších členov Légie. Všetci sa hŕbili nad svojimi zbraňami, vyrezávali luky a naťahovali tetivy.
"Bojovník musí vedieť, ako si správne napnúť vlastný luk," kričal Kolk, keď kráčal pozdĺž radu stolov sem a tam, a po očku skúmal prácu každého z chlapcov. "Napätie musí byť tak akurát. Príliš málo a strela nedoletí k cieľu. Príliš veľa a minie ho. Zbrane sa v bitke ničia. Zbrane sa ničia aj počas cestovania. Musíte vedieť, ako ich opraviť za pochodu a s tým čo máte po ruke. Najväčší bojovník je zároveň skvelým kováčom, tesárom, obuvníkom a opravárom čohokoľvek, čo sa za pochodu rozbije. Navyše nikdy nemôžete svoju zbraň naozaj poznať, kým si ju sami nerozeberete a zase nezložíte."
Kolk došiel za Thora a nazrel mu cez plece. Potom sa natiahol a vytrhol Thorovi jeho luk z rúk tak hrubo, že tetiva zranila chlapca na dlani.
"Tetiva nie je dostatočne napnutá," vyhrešil ho. "Je to celé skrútené. Použi takú zbraň v bitke a môžeš si byť istý, že zomrieš. A tvoj parťák vedľa teba tiež."
Nato Kolk hodil lukom späť na stôl a pokračoval ďalej. Niekoľko chlapcov sa zachechtal. Thor začervenal, uchopil znovu lúk, natiahol tetivu ako mu jeho sily dovolili, a uviazal ju okolo horného zárezu. Už na tom pracoval celé hodiny. Záver vyčerpávajúceho dňa plného posluhovačskej práce.
Väčšina ostatných trénovala, zápasila a šermovala s mečmi. On sa mohol iba z diaľky pozerať na svojich troch bratov, ako zápasia s drevenými mečmi a zažívajú pri tom veľa zábavy. Ako vždy Thor cítil, že sa im dostáva plnej starostlivosti, zatiaľ čo on je ponechaný niekde hlboko pozadu v ich tieni. Nebolo to fér. Stále viac a viac cítil, že tu nie je vítaný, ako keby azda naozaj nebol plnohodnotným členom Légie.
"Nič si z toho nerob, čoskoro sa tomu dostaneš na kĺb," povedal vedľa sediaci O'Connor.
Thorove dlane boli odreté od mnohých pokusov napnúť správne tetivu. Urobil to znova, snáď už naposledy, všetkou silou, ktorú vo svojich pažiach ukrýval, a na svoje prekvapenie počul jemné cvaknutie, keď tetiva presne zapadla do zárezu. Teraz tam sedela krásne. Tiež to Thora stálo veľa síl a litre potu. Teraz sa ale konečne cítil so svojím lukom spokojný. Zdalo sa, že je napnutý presne tak, ako by mal byť.
Tiene sa medzitým predlžovali. Thor si spakom ruky utrel pot z čela a premýšľal, ako dlho dnešný výcvik ešte potrvá. Dumal o tom, čo to vlastne všetko znamená byť bojovníkom. Skôr si to všetko predstavoval inak. Predstavoval si neustály tréning. Ale hovoril si, že toto je koniec koncov asi tiež určitá forma tréningu.
"Tiež som sem neprišiel kvôli tomuto," povedal O'Connor, akoby mu čítal myšlienky.
Thor sa k nemu otočil a len si potvrdil, že tento chalan má úsmev na tvári asi úplne stále.
"Prišiel som zo Severnej provincie," pokračoval. "Tiež som celý život sníval o tom stať sa jedným z Légie. Myslím, že som si predstavoval, že to bude len o neustálom cvičení a bitkách. A nie o tomto posluhovaní. Ale to sa časom zlepší. Je to len preto, že sme tu noví. Je to niečo ako zasvätenie. Zdá sa, že je tu medzi nami určitá hierarchia. A my sme navyše aj najmladší. Nevidel som žiadneho devätnásťročného, ktorý by robil tieto práce. Toto nemôže trvať navždy. Navyše to, čo robíme teraz, nie je vôbec zlá vec. Raz sa to môže hodiť. "
Ozval sa roh. Thor sa obzrel a uvidel, ako sa zvyšok Légie zhromažďuje vedľa mohutného kamenného múru uprostred cvičiska. Zo steny boli natiahnutá laná, jedno vzdialené desať krokov od druhého. Múr bol dobrých desať metrov vysoký. Dole ležali navŕšené balíky slamy.
"Na čo čakáte?" Zajačal Kolk. "POHYB!"
Zo všetkých strán sa k nim zbehli Strieborní, kričali na nich a vyháňali od stola. Než si Thor poriadne uvedomil, čo sa vlastne deje, už bol v plnom šprinte na polceste k tomu múru.
O chvíľočku neskôr už tam boli zhromaždení všetci a stáli pripravení pri povrazoch. Vo vzduchu viselo vzrušenie. Celá Légia stála pohromade a čakala na povel. Thor bol šťastný, že je konečne zahrnutý medzi ostatných a rýchlo v rade vyhľadal Reecea, ktorý stál obďaleč s niektorými z jeho priateľov. O'Connor sa k nim pridal.
"Až príde bitka, zistíte, že väčšina miest je opevnených," zahrmel Kolk a prehliadol tváre všetkých chlapcov. "Preliezanie hradieb je tiež jedna z činností vojaka. V klasickej bitke k tomu používame lana s hákmi na koncoch. Rovnaké, ktoré sú na stene pripravené teraz. Samotný výstup na hradbu je jedna z najnebezpečnejších vecí, ktoré vás v bitke vôbec môžu stretnúť. Ste totiž po celú dobu nekrytí a oveľa zraniteľnejší. Nepriateľ na vás bude liať roztavené olovo. Budú po vás strieľať šípy. Zhadzovať kamene. Na hradbu preto musíte začať šplhať až vtedy, keď je na to vhodná chvíľa. A akonáhle už začnete, musíte šplhať ako o život. Inak o neho prídete."
Kolk sa zhlboka nadýchol a zakričal: "ZAČNITE!"
Všetci chlapci okolo okamžite vyrazili do akcie. Každý sa hnal k lanu. Thor šprintoval k jednému voľnému priamo pred ním, ale kým ho stačil pochytiť do rúk, predbehol ho jeden zo starších chlapcov a odstrčil ho z cesty. Thor sa zapotácal a potom schmatol iné, najbližší voľné, z dvoch povrazov zviazané lano. Jeho srdce bilo ako o závod, keď začal šplhať nahor na stenu.
Už stačila padnúť večerné hmla a Thorove nohy teraz kĺzali po vlhkých kameňoch. Keď sa dostal až takmer hore, mal stále ešte výborný čas a všimol si, že je rýchlejší, než mnohí iní. Vlastne bol pod vrcholkom takmer ako prvý. Prvýkrát sa tento deň začínal cítiť naozaj dobre a bol pyšný na svoj výkon.
Zrazu však do jeho ramena narazilo čosi tvrdého. Pozrel sa tým smerom a zistil, že nad ním na stene stoja Strieborní a hádžu dole na chlapcov malé kamene, polená a kúsky sutiny. Chlapec, ktorý šplhal na lane za Thorom, bol zasiahnutý do tváre. V úľaku pustil lano, zvrátil sa dozadu a spadol na zem. Padal dobrých šesť metrov a potom pristál do hromady zväzkov sena.
Thor mal zrazu tiež problémy sa na vrchu udržať lana, ale nejako sa mu podarilo nespadnúť. Zrazu odniekiaľ z vrchu priletel drevený budzogáň a udrel Thora do chrbta, ale ten sa stále škriabal ďalej a snažil sa prehupnúť cez okraj múru. Stále bol dostatočne rýchly a už si myslel, že by možno mohol stáť na stene ako prvý, keď tu zrazu zacítil ťažký kopanec z boku do rebier. Nevedel odkiaľ tá rana prišla, kým sa neobzrel a nevidel jedného z chlapcov, ktorý šplhal vedľa neho, ako sa hojdá na svojom lane a znovu sa približuje. Než stačil zareagovať, chlapec ho kopol znova.
Tentoraz sa už Thor neudržal a v škaredej špirále sa zrútil zo steny dole. Do sena pristál tvrdo, rovno na chrbát a v šoku, avšak nezranený.
Thor sa pomaly postavil na všetky štyri, snažil sa chytiť dych a rozhliadal sa okolo. Všade okolo neho chlapci padali z lán ako muchy a tvrdo pristávali do zväzkov sena. Tí v hornej časti múru sa z nej skopávali sami medzi sebou a ak nie, tak ich skazu dokonávali Strieborní. Tí, ktorí cez všetok ten odpor ešte stále vzdorovali, vzápätí zistili, že ich laná na vŕšku niekto proste odrezal. Ďalší a ďalší sa tak rútili do sena. Na vrchol múru sa nepostavil vôbec, ale vôbec nikto.
"Vstávať!" Zakričal Kolk. Thor vyskočil spolu ostatnými.
"Meče!"
Chlapci sa rozbehli k neďalekému rozložitému stojanu, ktorý bol zaplnený drevenými mečmi. Thor sa okamžite pridal a tiež jeden uchopil. Bol nepríjemne prekvapený, ako je zbraň ťažká. Meč vážil dvakrát toľko než akákoľvek iná zbraň, ktorú Thor kedy držal. Ťažko ho dokázal udržať špicom nahor.
"Ťažké meče! Začnite! " Ozval sa povel.
Thor sa rozhliadol a uvidel toho hromotĺka, Eldena. Toho, ktorý ho napadol pri jeho príchode do Légie. Thor si ho pamätal až veľmi dobre, pretože jeho tvár ešte stále pokrývali modriny, ktoré mu Elden spôsobil. Teraz sa na neho rútil s mečom vysoko nad hlavou a zúrivým výrazom v tvári.
Thor zdvihol meč na poslednú chvíľu, čím sa mu podarilo zablokovat Eldenov úder, ale meč bol tak ťažký, že ho nedokázal hore udržať. Elden, väčší a silnejší, len ukročil stranou a z boku nakopol Thora do rebier.
Thor padol s bolestivou grimasou na kolená. Elden švihnul mečom druhýkrát priamo proti Thorovej tvári, ale tomu sa nejako podarilo vstať a znova ranu zablokovať. Elden však pokračoval v pohybe ďalej, dostal meč na druhú stranu, ihneď ním udrel Thora do stehna a znovu ho poslal na zem.
Niekoľko chlapcov sa zhromaždilo okolo nich a začalo ich povzbudzovať. Ich súboj bol zrazu centrom pozornosti. Zdalo sa, že všetci do jedného fandia Eldenovi.
Elden udrel svojim mečom znova, zasadil tvrdú ranu priamo pred seba, ale Thor sa odkotúľal stranou tak, že ho tesne minul. Tým pre Thora na sekundu vznikla výhodná pozícia a chlapec ju ihneď využil. Švihnul mečom tak silno, ako len dokázal a trafil hromotĺka do kolena. Rana išla do slabého miesta, takže stačila na to, aby sa obor zapotácal, zakopol o vlastnú nohu a spadol na zem.
Thor využil šance a vyškriabal sa späť na nohy. Elden vstal tiež. Jeho tvár bola červená od zlosti. Stáli proti sebe znovu v počiatočnom strehu.
Thor dobre vedel, že tam nemôže len tak stáť a čakať, a tak zaútočil. Lenže ten tréningový meč bol urobený z nejakého podivného dreva a jednoducho bol príliš ťažký na to, aby s ním Thor mohol svojho protivníka prekvapiť. Elden jeho úder hravo zablokoval a ihneď rypol Thora tvrdo do rebier.
Podarilo sa mu trafiť slabé miestečko. Thor sa zlomil v páse, upustil meč a snažil sa chytiť vyrazený dych. Ostatné chlapci jasali nadšením. Thor kľačal, dýchal a cítil špičku Eldenova meča pritlačenou na jeho krku.
"Vzdaj sa!" Dožadoval sa Elden.
Thor sa na neho nahnevane pozrel. Z rozbitej pery mu znova začala tiecť krv.
"Nikdy," povedal spurne.
Elden sa uškrnul, zdvihol meč nad hlavu a chystal sa udrieť. Thor s tým nemohol nič urobiť. Proste iba čakal až tá krutá rana príde.
Keď meč putoval k jeho hlave, Thor zavrel oči a skoncentroval sa. Cítil, že sa pohyb meča spomaľuje a on sám akoby zrazu bol v inej realite. Náhle bol schopný cítiť pohyb meča a spôsob akým bil vzduch. Začal si v duchu priať, aby okolitý svet ten meč zastavil.
Cítil, že sa jeho telo prehrieva. Niečo sa s ním už zase dialo. Zrazu mal pocit, že si nemusí nič priať. Že to môže kontrolovať sám.
Meč sa zrazu zastavil uprostred pohybu. Thor ho nejakým spôsobom zastavil silou vlastnej mysli.
Elden zarazene držal meč a pozeral, čo sa to deje. Thor sa na neho pozrel a znova použil svoju moc, aby chytil jeho zápästie a stláčal ho. Díval sa súperovi do očí a stláčal v mysli jeho ruku sa stále väčšou a väčšou silou. Elden nakoniec vykríkol a upustil meč.
Všetci chlapci razom zmĺkli. Zarazene sa pozerali na Thora. V ich vyjavených tvárach sa zračil údiv, silne premiešaný so strachom.
"Je to démon," zakričal jeden z nich.
"Čarodejník!" Ozval sa iný.
Thor sám bol ohúrený. Nemal tušenie, čo práve urobil. Ale vedel, že to nebolo normálne. Bol zároveň pyšný a nabudený, a zároveň v rozpakoch.
Kolk vstúpil do kruhu a zostal stáť medzi oboma sokov.
"Je jedno čo si zač, chlapče, toto ale nie je miesto pre kúzla," pokarhal Thora. "Je to miesto pre čestný boj. Ty si porušil pravidlá boja a teraz dostaneš čas, aby si mohol premýšľať, či je to naozaj tá najlepšia cesta. Pošlem ťa na skutočne nebezpečné miesto a uvidíme ako dobre ťa budú tvoja kúzla ochraňovať tam. Pôjdeš ku strážnym hliadkam ku Kaňonu."
Celá légia zalapala po dychu. Nastalo ticho. Thor nerozumel dosť dobre, čo to má znamenať, ale bolo mu jasné, že čokoľvek to je, nie je to dobré.
"Nemôžeš ho poslať ku Kaňonu!" Protestoval Reece. "Je príliš neskúsený. Ľahko sa tam môže zraniť."
"Môžem robiť čokoľvek, čo uznám za vhodné, chlapče, "uškrnul sa Kolk na Reecea. "Tvoj otec tu teraz nie je, aby si sa za neho mohol schovávať. Alebo on. Ja som veliteľom tejto Légie a tiež by si si mal radšej dávať pozor na jazyk a nemyslieť si, že ti dám ešte ďalšiu šancu so mnou takto hovoriť len preto, že máš kráľovskú krv."
"Fajn, "odpovedal Reece. "Potom pôjdem s ním!"
"Rovnako ako ja!," pridal sa O'Connor a urobil krok vpred.
Kolk si ich prezrel a pomaly pokrútil hlavou.
"Blázni. Ale je to vaša voľba. Pridajte sa k nemu, ak chcete."
Kolk sa otočil a pozrel sa na Eldena. "A ty si tiež nemysli, že z toho, ľahko dostaneš," povedal mu. "Ty si tú bitku začal. Ani to nie je súčasťou čestného boja. Takže musíš byť tiež potrestaný. Pridáš sa a pôjdeš na tú výpravu s nimi."
"Ale sir, nemôžete ma predsa poslať na Kaňon!" Protestoval Elden s očami široko vykulenými od strachu. Bolo to prvýkrát, kedy ho Thor videl, že sa niečoho bojí.
Kolk pomaly pristúpil k Eldenovi a položil mu ruky na ramená. "Nemôžem?" Povedal. "Nielenže ťa môžem poslať kam len sa mi zapáči - ja ťa dokonca môžem odveliť z Légie nadobro. Do nejakej zapadnutej diery v najvzdialenejšom cípe kráľovstva. Urobím to, ak so mnou budeš takto hovoriť."
Elden sa pozrel na stranu. Bol príliš zdrvený, než aby tomu mužovi dokázal čeliť s akoukoľvek odpoveďou.
"Je tu ešte niekto ďalší, kto by sa rád pridal?" Spýtal sa Kolk.
Ostatní chlapci, aj tí väčší, starší a silnejší, sklopili zraky k zemi. Thor preglgol, keď si prezrel ich zarazené tváre a hovoril si, ako zlé to na tom Kaňone asi musí byť.
KAPITOLA PÄTNÁSTA
Thor kráčal po dobre vychodenej prašnej ceste nasledovaný Reeceom, O'Connorom a Eldenom. Ani jeden z nich neprehovoril ani slovo odkedy vyrazili. Stále boli príliš šokovaní a neverili čo sa to deje. Thor sa pozrel na Reecea a O'Connora s vďačnosťou, ktorú nikdy k nikomu predtým necítil. Ťažko mohol uveriť, že sa naozaj dobrovoľne ponúkli, že pôjdu s ním. Mal pocit, že stretol skutočných priateľov, ktorí mu boli viac ako jeho vlastní bratia. Nemal tušenie, čo na nich čaká pri Kaňone, ale nech je to čokoľvek, bol rád, že tam tí dvaja budú s ním.
Na Eldena sa snažil príliš nepozerať. Videl, že neustále zlostne nakopáva kamene, a všimol si aj ako je otrávený a mrzutý, že bol vyslaný na patrolu s nimi. Ale Thor s ním nemal ani najmenší súcit. Ako už povedal Kolk, Elden to celé začal. Dostal iba toľko, koľko si sám zaslúžil.
Všetci štyria pokračovali ďalej po prašnej ceste podľa zadaných inštrukcií. Už boli na pochode veľa hodín, deň sa už prehupol do popoludnia a Thorove nohy začínali poriadne oťažievať. Tiež bol hladný. Na obed dostal len maličkú misku duseniny s jačmeňom, a teraz už sa naozaj tešil, že snáď čoskoro narazí na nejakú ďalšiu príležitost, ako uhasiť hlad.
Mal ale ešte aj dôležitejšie starosti. Pozrel sa dolu na svoje nové brnenie a bolo mu jasné, že by tak drahú vec nedostal, ak by pre to neexistoval pádny dôvod. Predtým, než ich poslali na cestu, všetci štyria dostali novú panošskú výstroj: vlnená tunika, kazajka z tvrdenej kože a cez to všetko drôtená košeľa. Tiež dostali krátke meče, vykované pravdepodobne z nejakého horšieho kovu. Ťažko mohli očakávať, že by dostali kvalitné oceľové meče, ktoré používali rytieri. Aj tak to ale bolo lepšie, ako holé ruky. Bol to fajn pocit mať pri boku vedľa svojho praku pripásanú ešte aj skutočnú zbraň. Tiež si však uvedomoval, že ak by sa dnes večer mali dostať do nejakých skutočne vážnych ťažkostí, výzbroj, ktorú dostali, by nemusela zďaleka stačiť. Túžil po skvelej zbroji a zbraniach, ktoré vlastnili ich spolubojovníci v Légii. Stredné a dlhé meče z tej najlepšej ocele, krátke oštepy, palcáty, dýky a halapartne. Ale také zbrane patrili chlapcom z bohatých a vážených rodín, ktoré jediné si také veci mohli dovoliť. To vôbec nebol prípad Thora, syna ovčiara.
Ako tak pokračovali ďalej po nekonečnej ceste v ústrety druhému západu slnka, stále ďalej a ďalej od brán Kráľovho Dvora a v ústrety vzdialenej priepasti Kaňona, Thor sa nedokázal zbaviť pocitu, ako by to bolo celé predovšetkým jeho vina. Z nejakého dôvodu ho mnohí ostatní členovia Légie nemali od začiatku radi a dávali to v jeho prítomnosti jasne najavo. Nedávalo mu to však ani najmenší zmysel. Cítil, že klesá na duchu, keď na to pomyslel. Celý život si prial len a len pridať sa k nim. Teraz mal ale pocit, že sa mu to nakoniec podarilo vďaka podvodu a pýtal sa sám seba, či ho jeho druhovia niekedy skutočne prijmú.
A teraz, aby toho nebolo málo, bol od nich úplne oddelený a musel pochodovať do služby pri Kaňone. Ten súboj si nezačal, a keď použil svoje schopnosti, neurobil to zámerne. Stále nerozumel veciam, ktoré jeho telo dokázalo, nevedel odkiaľ sa tá sila berie, ako ju vyvolať, ani ako to má zase celé vypnúť. Nemal by za to byť trestaný.
Thor nemal poňatia, čo vlastne ona služba pri Kaňone obnáša, ale z výrazov tvárí ostatných mohol jasne čítať, že to nebude nič príjemné. Premýšľal, či tam nejdú iba preto, aby tam boli v nejakej šarvátke jednoducho zabití. Ak toto nakoniec nie je cesta, ako sa ho Légia môže zbaviť raz a navždy. Bol však viac ako odhodlaný nedopustiť, aby sa niečo také stalo.
"Ako ďaleko ešte môže ten Kaňon byť?" Spýtal sa O'Connor a konečne tým prelomil mlčanie.
"Nie dosť ďaleko, aby to ako trest stačilo," odpovedal Elden. "Neboli by sme v tejto kaši, keby nebolo Thora."
"To ty si začal tú bitku, spomínaš?" Prerušil ho Reece.
"Ale ja som bojoval čisto, kdežto on nie," protestoval Elden. "A navyše, dostal čo si zaslúžil."
"Prečo?" Spýtal sa Thor v snahe dostať odpoveď na otázku, ktorá v ňom tlela už tak dlho. "Prečo som si to zaslúžil?"
"Pretože sem k nám nepatríš. Svoju pozíciu u Légie si si ukradol. My všetci ostatní sme boli vybraní. A ty si sa dovnútra jednoducho prebil."
"A nie je to práve to, o čom Légia je? O boji?" Odpovedal Reece. "Ja by som naopak povedal, že si Thor zasluhuje svoje miesto v Légii viac, ako my ostatní. Nás jednoducho zobrali. On musel napnúť všetky sily a vybojovať si niečo, čo mu nespadlo do lona tak, ako ostatným."
Elden pokrčil ramenami. Reeceov názor na neho evidentne neurobil žiadny dojem.
"Pravidlá sú pravidlá. Nebol vybraný. Nemal by tu s nami byť. Preto som ho napadol."
"Ale ja kvôli tebe rovnako neodídem, " odpovedal Thor chvejúcim sa hlasom.
"To sa ešte uvidí, " zamrmlal Elden temne.
"A tým si myslel ako že čo? " Spýtal sa O'Connor.
Elden už na to však nezodpovedal a ďalej len v tichosti šliapal prach cesty spolu s ostatnými. Thorov žalúdok sa zovrel tiesňou. Nemohol sa zbaviť pocitu, že už si urobil príliš veľa nepriateľov a najhoršie bolo, že stále nedokázal naozaj pochopiť prečo. Ten pocit sa mu vôbec nepáčil.
"Nevšímaj si ho," povedal Reece Thorovi dostatočne nahlas, aby to počuli aj druhí dvaja. "Neurobil si nič zle. Poslali ťa do služby na Kaňon, pretože v tebe vidia potenciál. Chcú aby si sa tak zocelil, inak by sa s tým neobťažovali. Tiež im trošku ležíš v žalúdku, že si ťa môj otec vybral za svojho. To je všetko."
"Ale čo je vlastne služba na Kaňone?" Spýtal sa Thor.
Reece si znepokojene odkašľal.
"Sám som tam nikdy nebol. Ale počul som príbehy. Od pár starších chalanov, a tiež od bratov. Je to hliadková služba. Ale na druhej strane Kaňona."
"Na druhej strane?" Spýtal sa O'Connor sa strachom v hlase.
"Čo myslíš tým, 'na druhej strane' ?" Nerozumel Thor.
Reece si ho prezrel.
"Ty si nikdy Kaňon nevidel?"
Thor cítil pohľady ostatných, ale napriek tomu pokrútil sebavedome hlavou.
"To si robíš srandu," vyprskol Elden.
"Vážne?" spýtal sa O'Connor. "Ani raz za celý život?"
Thor ďalej krútil hlavou a cítil ako červenie.
"Otec nás nikdy nikam nevzal. Ale o Kaňone som počul."
"Ty si pravdepodobne nikdy neopustil rodnú dedinu, chlače, " povedal Elden. "Že je to tak?"
Thor pokrčil ramenami a neodpovedal. Bolo to tak jasne vidieť?
"Nikdy neopustil dedinu," dodal Elden. "Neuveriteľné."
"Buď ticho," povedal Reece. "Nechaj ho na pokoji. Nerobí ťa to o nič lepším ako je on."
Elden sa na Reecea uškrnul a ruka sa mu zvykovým pohybom dotkla opaska, ale potom sa zase upokojil. Očividne, aj keď bol oveľa väčší ako Reece, nemal odvahu provokovať kráľovského syna.
"Kaňon je to jediné, čo udržuje naše kráľovstvo Prsteňa bezpečné," vysvetľoval Reece. "Nič iné medzi nami a hordami zo zvyšku sveta nestojí. Ak by sa Divokým podarilo dostať sa cez, s nami je koniec. Celý Prsteň sa na nás spolieha, na kráľových mužov, že ich budeme na Kaňone ochraňovať. Máme tam hliadky, ktoré neustále obchádzajú po obvode - najčastejšie na našej strane, ale občas aj na tej protiľahlej. Je tam len jeden jediný most. Jediná cesta von aj dovnútra, ktorú neustále strážia tí najlepší zo Strieborných."
Thor počúval o Kaňone celý svoj život. Poznal strašné príbehy o monštrách, ktoré sa skrývali na druhej strane a o obrovskom zlom impériu, ktoré obklopovalo Prsteň a každým okamihom hrozilo dostať sa dovnútra. Bol to jeden z dôvodov, prečo sa chcel pridať ku kráľovskej Légii: pomáhať chrániť svoju rodinu a celé kráľovstvo. Neznášal predstavu, že ostatní muži boli neustále tam vonku a chránili ho, zatiaľ čo on si žil pohodlne vo vnútri Prsteňa. Chcel tiež začať vykonávať túto službu a pomôcť v boji so zlými nepriateľmi. Nedokázal si predstaviť väčšiu česť, než byť jedným z tých mužov, ktorí bránili most cez Kaňon.
"Kaňon je dva kilometre široký a obklopuje celý Prsteň," vysvetľoval ďalej Reece. "Nie je ľahké dostať sa na druhú stranu. Naši muži navyše nie sú jediní, kto udržujú nepriateľské hordy na uzde. Sú ich tam vonku milióny a ak by chceli dobyť Prsteň, len silou ich počtu by sa im podarilo nás zaplaviť v priebehu niekoľkých dní. Naši muži vlastne len dopĺňajú energetické pole, ktoré je hlavnou obranou Kaňona. Skutočná sila, ktorá ich drží na uzde je sila Meča."
Thor sa otočil: "Meča?"
Reece sa na neho pozrel.
"Meč Osudu. Poznáš tú legendu?"
"Ten sedlák o tom najskôr nikdy ani nepočul, " zamiešal sa do hovoru Elden.
"Samozrejme, že ju poznám, " odsekol Thor v obrane. Nielen, že ju počul, ale tiež strávil veľa dní na pastve premýšľaním o veciach, o ktorých legenda rozprávala. Vždy si prial ten meč vidieť na vlastné oči. Legendárny Meč Osudu, magická čepeľ, ktorej energia napĺňa Kaňon a vytvára tak štít, ktorý chráni Prsteň pred útokmi zvonku.
"Meč je uložený v Kráľovom Dvore?" Spýtal sa Thor.
Reece prikývol.
"Kráľovská rodina ho opatruje po generácie. Bez neho by kráľovstvo bolo ničím. Prsteň by už bol dávno zaplavený."
"Ak sme chránení poľom, prečo teda musíme ešte aj hliadkovať pozdĺž Kaňona?" Spýtal sa Thor.
"Meč blokuje len veľké a nebezpečné hrozby, " vysvetľoval Reece. "Menšia a osamotená príšera sa môže čas od času dostať skrz pole. Preto tam potrebujeme mať aj našich mužov. Občas sa môže dostať skrz aj menšia skupinka nájazdníkov. Niekedy môžu byť tak drzí, že sa odváža napadnúť most, alebo sa potajomky vydriapať po stene Kaňona. Naša práca je tomuto zamedziť. Aj jedna jediná príšera môže napáchať veľké škody. Pred pár rokmi sa jedna nepozorovane pretiahla cez naše línie a než na ňu prišli, povraždila polovicu detí v blízkej dedine. Meč nedokáže chrániť Prsteň sám, a my sme tak dôležitá časť defenzívy spolu s ním."
Thor pozorne počúval a premýšľal. Kaňon sa zdal byť obrovský a ich poslanie tak dôležité, že sa mu nechcelo veriť, že bude súčasťou tak vznešeného snaženia.
"Ale ani tak som to veľmi dobre nevysvetlil," povedal Reece. "Okolo Kaňona je toho ešte oveľa viac." Na to sa odmlčal.
Thor sa na neho pozrel a v jeho očiach zbadal náznak niečoho, čo celkom dobre mohli byť obavy.
"Ako by som to vysvetlil?" Povedal Reece a hľadal správne slová. Potom si odkašľal. "Kaňon je oveľa väčší ako my všetci dokopy. Kaňon je ..."
"Kaňon je miesto pre skutočných mužov, " ozval sa zvučný hlas.
Všetci sa otočili po smere hlasu.
Thorove oči sa rozšírili. V plnej drôtenej zbroji, s dlhými zbraňami visiacimi pri sedle neuveriteľne obrovského koňa, za nimi klusal Erec. Smial sa na nich a jeho pohľad neustále smeroval k Thorovi.
Thor k nemu šokovane vzhliadol.
"Ak ešte ním nie si," dodal Erec. "Kaňon z teba muža dozaista urobí."
Thor nevidel Ereca od tej udalosti v aréne a teraz pocítil obrovskú úľavu, že s nimi je skutočný rytier, ba čo viac, sám slávny Erec. Thor sa v jeho prítomnosti cítil nepremožiteľný a modlil sa, aby išiel rytier ku Kaňonu s nimi.
"Čo tu robíte?" Spýtal sa Thor. "Pridáte sa k nám?" Pokračoval a dúfal, že to neznelo príliš dychtivo.
Erec sa mierne naklonil dozadu a začal sa smiať.
"Žiadny strach, mládenec," povedal. "Idem s vami."
"Vážne?" Spýtal sa Reece.
"Je tradíciou, že člen Strieborných odprevadí členov Légie na ich prvú patrolu. Prihlásil som sa ako dobrovoľník."
Erec sa otočil a pozrel sa na Thora.
"Koniec koncov, ty si mi pomohol včera."
Thor bol šťastný. Erecova prítomnosť mu dodávala pevnú pôdu pod nohami. Tiež cítil, že tým stúpa v očiach svojich priateľov. Práve jeho na cestu na Kaňon prišiel odprevadiť najslávnejší rytier v kráľovstve. Veľa z jeho strachu práve opadlo.
"Samozrejme nepôjdem na hliadku s vami," dodal Erec. "Len vás odvediem cez most do tábora. Potom už bude len na vás, ako sa popasujete so svojimi povinnosťami."
"Je to veľká česť, sir, " povedal Reece.
"Vďaka, " doplnili O'Connor s Eldenom.
Erec zhliadol na Thora a usmial sa.
"Koniec koncov, keď budeš mojím prvým panošom, tak ťa nemôžem nechať umrieť tak skoro."
"Prvým?" spýtal sa Thor a srdce mu poskočilo.
"Feithgold si počas súboja zlomil nohu a nos. Nebude schopný služby minimálne osem týždňov. Teraz si môj prvý panoš ty. A náš tréning môže začať, nie je tomu tak?"
"Samozrejme, sir, " odpovedal Thor.
Thorova myseľ tancovala. Prvýkrát za dlhú dobu mal pocit, že sa na neho usmialo šťastie. Teraz bol prvý panoš nejlepšieho rytiera zo všetkých. Mal pocit, že práve preskočil všetkých ostatných chlapcov z Légie.
Celá pätica pokračovala západným smerom priamo k zapadajúcemu slnku. Erec išiel pomaly na svojom koni, niekoľko krokov pred nimi.
"Predpokladám, že už ste na Kaňone boli, sir, že?" Spýtal sa Thor.
"Mnohokrát," odpovedal Erec. "Vlastne som bol rovnako starý ako ty, keď som tam bol prvýkrát."
"A aké to bolo?" Spýtal sa Reece.
Všetci štyria chlapci pozreli na Ereca v očakávaní odpovede. Rytier išiel nejakú chvíľu potichu a pozeral sa priamo pred seba na obzor.
"Na svoju prvú skúsenosť s Kaňonom nikdy nezabudnete. Je ťažké to vysvetliť. Je to zvláštne, cudzie, mystické a zároveň krásne miesto. Nebezpečenstvo, ktoré je na druhej strane sa nedá ani len predstaviť. Most naprieč je dlhý a štíhly. Je vás tam na hliadke veľa, ale rovnako sa človek neustále cíti sám. Všade okolo nespútaná príroda. Človek má pocit, že je bez prestania v jej tieni. Naši muži hliadkujú na Kaňone už stovky rokov. Je to tiež niečo ako zasvěcující obrad pre nováčikov. Nemôžete plne porozumieť nebezpečenstvu, kým neuvidíte Kaňon. Nemôžete sa stať ozajstnými rytieri, kým nenastúpite na hliadku."
Potom sa odmlčal. Štyria chlapci sa na seba znepokojene pozreli.
"Môžeme čakať na druhej strane nejaké boje?" Spýtal sa Thor.
Erec pokrčil ramenami.
"Akonáhle čelíš Divokým, je možné úplne všetko. Boj nie je príliš pravdepodobný. Ale určite možný."
Erec sa pozrel na Thora.
"Chceš byť skvelým panošom a jedného dňa aj skvelým rytierom?" Spýtal sa a pozeral sa Thorovi priamo do očí.
"Áno, sir, viac ako čokoľvek iné."
"Potom sa musíš pár vecí naučiť, " povedal Erec. "Sila nestačí, obratnosť nestačí, byť skvelý bojovník nestačí. Je tu ešte niečo ďalšie. Niečo dôležitejšie než všetky tieto vlastnosti dohromady."
Erec sa odmlčal, ale Thor nedokázal na pokračovanie dlho čakať.
"Čo je to? " Spýtal sa. "Čo je tak dôležité?"
"Musíš v sebe mať nezdolného ducha," odpovedal Erec. "Nikdy sa nebáť. Musíš mať odvahu vstúpiť do tmavého lesa, najhoršej bojovej vravy a oboje urobiť s ľadovým pokojom. Ten pokoj si musíš nosiť stále so sebou, stále, kedykoľvek a kamkoľvek ideš. Nikdy nesmieš byť vystrašený, tvoja hliadka trvá neustále. Nikdy si nedopriať oddychu, neustále sa snažiť zo všetkých síl. Pohodlie byť ochraňovaný ostatnými, už zostalo niekde ďaleko za tebou. Už nie si naďalej rádovy obyvateľ Prsteňa. Teraz si jeden z kráľových mužov. Najväčšie kvality bojovníka sú odvaha a nezdolný duch. Nebáť sa nebezpečenstva. Očakávať ho, ale tiež nevyhľadávať."
"Prsteň, v ktorom žijeme, " dodal Erec, "je naše kráľovstvo. Zdá sa, že to my ho chránime proti všetkým hordám sveta, ale to nie je pravda. Chráni nás Kaňon a mágia, ktorá je ukrytá v ňom. Žijeme v začarovanom prsteni. Nikdy na to nezabudni. Žijeme a umierame vďaka mágii. Žiadne bezpečie tu nie je, chlapče, ani na jednej strane Kaňona. Odmyslí si mágiu, a nezostane ti nič."
Nejakýčas potom všetci putovali bez slov. Thor si neustále v hlave premieľal Erecove slová. Mal pocit, ako by sa mu Erec snažil potajomky povedať, že akúkoľvek silu má, akákoľvek mágia za jeho schopnosťami stojí, nie je to nič, za čo by sa mal hanbiť. Naopak, bolo to niečo, na čo by mal byť hrdý. Niečo, čo bolo zdrojom sily celého kráľovstva. Cítil sa vďaka týmto slovám lepšie. Bol na Kaňon poslaný za trest, že použil svoje schopnosti, a aj keď stále kvôli tomu cítil vinu, zároveň aj vedel, že môže byť na svoje schopnosti pyšný.
Erec s Thorom teraz zostávali za ostatnými mierne pozadu. Rytier sa na chlapca znova pozrel.
"Za jediný deň sa ti podarilo urobiť si na dvore pár vplyvných nepriateľov," povedal s pobavene tvárou. "Zdá sa, že ich je viac než priateľov."
Thor sa začervenal.
"Neviem ako sa to stalo, sir. To som nechcel."
"Nepriateľov nezískavame dobrovoľne. Často ich z ľudí okolo nás urobí závisť. Zdá sa, že tebe sa ju podarilo vyvolať v mnohých ľuďoch. To nemusí byť nevyhnutne zlá vec. Si stredobodom mnohých špekulácií."
Thor sa poškrabal na hlave a snažil sa tomu porozumieť.
"Ale ja nechápem prečo."
Erec stále vyzeral pobavene.
"Sama kráľovná je v čele tvojich protivníkov. Nejakým spôsobom si sa už dokázal dostať aj na jej zoznam nepriateľov."
"Moja matka?" Spýtal sa Reece a otočil sa. "Prečo?"
"To je veľmi dobrá otázka. Sám sa na to isté stále dookola pýtam, " povedal Erec.
Thor sa cítil hrozne. Kráľovná? Nepriateľ? Čo jej urobil? Nemohol to pochopiť. Prečo by si mala niekoho, ako je on vôbec všimnúť? Ani trochu nechápal, čo sa to okolo neho stále deje.
Zrazu ho niečo však napadlo.
"Nie je nakoniec ona pravým dôvodom, prečo som bol poslaný sem? Na Kaňon?" Spýtal sa.
Erec sa pozrel priamo pred seba, jeho tvár vyzerala vážne.
"Mohla by byť," povedal zamyslene. "Naozaj by za tým mohla stáť ona."
Thor premýšľal, koľko ďalších nepriateľov ešte asi má. Bol privedený k dvoru, o ktorom vôbec nič nevedel. Len sa snažil zapadnúť. Len si šiel za svojím snom a urobil všetko čo mohol, aby ho dosiahol. Nečakal, že tým počínaním vzbudí u kohokoľvek závisť alebo žiarlivosť. Znova a znova nad tou záhadou premýšľal, ale rovnako sa nemohol dopátrať žiadneho múdreho vysvetlenia.
Zatiaľ čo Thor dumal nad týmto problémom, skupina vystúpila na vrchol kopca. Pred nimi sa rozprestrel výhľad do širokého okolia. Myšlienky všetkých boli náhle odviate ako uschnuté jesenné lístie. Thor sám doslova prišiel o dych, pričom dôvodom nebol len silný, divoký vietor na vrchole kopca.
Priamo pred nimi, kam až oko dohliadlo, sa rozprestieral Kaňon. Bolo to vôbec prvýkrát, čo ho Thor zbadal a ten pohľad ho úplne ohromil. Zostal zarazene stáť na mieste, neschopný čohokoľvek. Bola to tá najväčšia a najmonumentálnejšia vec, akú kedy videl. Obrovská priepasť rozdeľovala zem a tiahla sa snáď do nekonečna, prerušená iba na jednom mieste linkou mosta, pozdĺž ktorého stáli vojaci. Most sám sa na prvý pohľad tiež tiahol snáď až na koniec sveta.
Kaňon bol osvetľovaný modrými a zelenými lúčmi, ktoré na neho vrhalo druhé zapadajúce slnko. Okolo jeho stien mohol Thor pozorovať drobné iskrenie. Keď bol opäť schopný pohybu, dobehol ostatných a spolu s nimi sa pomaly priblížili k mostu. Za chvíľu už mohol nahliadnuť cez okraj Kaňona. Útes strmo padal dole, snáď až niekam do útrob sveta. Thor ani nedokázal zreteľne rozoznať dno a nebol si istý, či je to preto, že ho halí hmla, alebo že tam jednoducho ani žiadne nie je. Kameň, z ktorého sa útesy skladali, sa zdal byť snáď milión rokov starý, tvarovaný búrkami po celé stáročia. Bolo to nejnedotknutejšie miesto, aké kedy videl. Predtým nemal tušenie, že je jeho planéta tak rozmanitá, tak vibrujúca všemožnými tvarmi, a vlastne akoby živá.
Bolo to ako by sa práve prizeral okamihu stvorenia sveta.
Thor počul, že aj ostatní sa čudujú tomu, čo vidia.
Myšlienka, že by oni štyria mohli strážiť Kaňon sa náhle zdala na smiech. Cítili sa v jeho blízkosti maličkí ako trpaslíci.
Keď sa blížili k mostu, vojaci po oboch stranách cesty sa stavali do pozoru a robili cestu pre novú nastupujúcu hliadku. Thorov tep sa zrýchľoval.
"Nechápem, ako my štyria môžeme strážiť niečo také," povedal O'Connor.
Elden sa zachechtal. "Je tu veľa ďalších strážcov. Sme sotva jedno maličké koliesko vo veľkom stroji."
Keď prechádzali po moste, jediný zvuk, ktorý mohli počuť, bol bičujúcich vietor, doplňovaný zvukmi spopod ich čižiem a kopýt Erecova koňa. Ten dutý, pravidelný zvuk sa zdal ako jediné reálne spojenie medzi týmto novým svetom a tým, ktorý nechali za sebou.
Žiadny z vojakov, ktorí lemovali cestu a výrazne spozorneli v Erecovej prítomnosti, nepovedal ani slovo. Iba ďalej nehybne stáli na stráži. Museli ich minúť určite niekoľko sto.
Thor si nemohol nevšimnúť, že po oboch stranách mosta boli v pravidelných rozostupoch na koloch nabodané hlavy barbarských útočníkov. Niektoré boli stále čerstvé a dokonca z nich kvapkala krv.
Thor sa odvrátil. Veci začínali byť príliš reálne a on si nebol istý, či na toto už je pripravený. Snažil sa nemyslieť na to, ku koľkým šarvátkam asi muselo dôjsť, aby mohol byť most takto ozdobený. Koľko životov bolo kvôli tomu stratených, a čo ich vlastne všetkých čakalo na druhej strane mosta. Premýšľal, či sa vôbec niekedy vráti späť. Nebol to náhodou pravý dôvod celej tejto výpravy? Nechať ho tu zmiznúť?
Pozrel sa cez okraj mosta, na útesy strácajúce sa v hlbine, a počul zapišťanie vzdialeného vtáka. Zvuk ale nepatril k hlasom vtákov, ktoré počul predtým. Premýšľal, čo to mohlo byť a aké ďalšie exotické zvieratá môžu žiť na druhej strane.
Ale neboli to zvieratá alebo hlavy napichané na koloch, ktoré mu robili starosti. Oveľa viac na neho pôsobilo jednoducho miesto samotné. Pocit, ktorý mal, keď tadiaľ prechádzal. Nedokázal povedať, či je to tou hmlou, kvíliacim vetrom, prázdnotou otvorenej oblohy, alebo snáď svetlom zapadajúceho slnka, ale niečo, možno všetko to dohromady na tomto mieste spôsobovalo, že mal pocit ako by bol vo sne. Úplne ho to pohltilo. Cítil silnú magickú energiu, ktorá pretekala všade okolo nich. Hovoril si, či je to naozaj sila Meča, alebo skôr nejaká pradávna prírodna energia Kaňona samotného. Mal pocit, že most nesiaha iba z jedného kusa zeme na druhý, oveľa skôr viedol do úplne novej reality.
Iba pred niekoľkými dňami pásol stáda v rodnej dedine. A teraz, akokoľvek neuveriteľné sa mu to zdalo, sa chystal stráviť svoju prvú noc mimo ochrany Meča, na druhej strane Kaňona.
KAPITOLA ŠESTNÁSTA
Slnko sa začalo pomaly vytrácať z neba a okolitý svet sa zahaľoval do purpuru. Thor kráčal s Reeceom, O'Connorom a Eldenom po ceste, ktorá viedla rovno do lesa Divokých. Thor nikdy v živote nebol tak ostražitý. Teraz už na to boli len oni štyria. Erec zostal v tábore, a oni sa museli preniesť cez vzájomné hašterenie, pretože teraz potrebovali jeden druhého viac než predtým. Než však vyrazili, Erec im povedal, že sa nemajú ničoho obávať, že zostane v tábore pripravený vyraziť a ak by sa dostali do problémov, bude na zavolanie rýchlo u nich.
To Thora máličko upokojilo.
Keď sa priblížili k lesu, Thor si všimol aký je zvláštny, exoticky. Na zemi rástlo tŕnie a akési podivné plody. Konáre stromov boli celé skrútené, prastaré a mnohokrát zapletené do seba tak, že sa chlapci museli často zohýbať a preliezať popod ne. Miesto lístia rástlo na vetvách veľké tŕne, ktoré trčalo do všetkých strán. Na niektorých miestach viseli z vetiev nažltlé liany. Thor urobil chybu, keď sa k jednej z nich natiahol, aby ju odstrčil z výhľadu, pretože akonáhle sa jej dotkol, zistil, že je to v skutočnosti had. Thor zajačal a v poslednej chvíli uskočil z hadovho dosahu.
Čakal, že sa mu ostatní začnú smiať, ale vyzeralo to, že aj oni sú všetkým okolo vyvedení z miery. Všade okolo sa ozývali neznáme zvuky exotických zvierat. Niektoré boli hrdelno hlboké a iné piskľavo vysoké. Niektoré sa ozývali z veľkej diaľky, iné zase priamo pri ich ušiach. Súmrak nabral na rýchlosti, keď sa ponorili do lesného porastu. Thor si bol viac než istý, že budú každým okamihom prepadnutí. Ako obloha tmavla, bolo stále ťažšie a ťažšie rozpoznať črty tvárí jeho druhov. Uchopil rukoväť svojho meča tak pevne, že mu zbeleli kĺby na prstoch. Druhú ruku držal pripravenú na svojom praku. Ostatní zvierali svoje zbrane úplne rovnako kŕčovito ako on.
Thor si prial, aby dokázal byť silný, sebaistý a odvážny, taký, aký by riadny rytier mal byť. A tak ako mu to hovoril Erec. Bolo lepšie čeliť smrti už teraz, než žiť celý život v strachu z nej. Pokúšal sa bojovne vysúvať bradu a neohrozene postupovať ďalej. Dokonca predlžoval kroky a dostal sa tak niekoľko metrov pred ostatné. Jeho srdce divoko bilo, ale on sa napriek tomu ďalej snažil čeliť svojmu strachu.
"Kvôli čomu tu vlastne hliadkujeme?" Spýtal sa Thor.
Akonáhle to dopovedal, uvedomil si, že to bola hlúpa otázka a očakával, že sa do neho Elden za to okamžite pustí.
K svojmu prekvapeniu mu však jedinou odpoveďou ostalo ticho. Obzrel sa a uvidel široko vygúľané bielka Eldenových očí. Uvedomil si, že ten sa bojí snáď ešte viac ako on. To Thorovi aspoň dodalo trošku sebavedomie. Thor bol mladší a slabší ako Elden, ale predsa sa len tomu strachu toľko nepoddával.
"Kvôli nepriateľovi, povedal by som," odpovedal nakoniec Reece.
"A kto to je?" Spýtal sa Thor. "Ako vyzerá?"
"Je tu veľa rôznych nepriateľov," povedal Reece. "Teraz sme v divočine. Sú tu celé národy barbarov a tiež všetky možné druhy príšer."
"Ale aký je účel našej hliadky?" Spýtal sa O'Connor. "Čo môžeme týmto dokázať? Aj keď zabijeme jedného alebo dvoch, zastaví to ten milión, ktorý stojí za nimi?"
"Nie sme tu preto, aby sme ich zadržali, " povedal Reece. "Sme tu preto, aby o nás, menom nášho kráľa, vedeli. Aby videli, že sa nemajú ku Kaňonu približovať príliš blízko."
"Myslím, že by dávalo väčší zmysel, nechať ich nech sa pokúsia dostať na druhú stranu a zneškodniť ich až potom, čo sa im to podarí, " povedal O'Connor.
"Nie, " povedal Reece. "Je lepšie, keď ich odstrašíme už tu a oni sa ani nepriblížia. To je dôvod pre tieto hliadky. Aspoň moji starší bratia tak hovorili."
Thorovo srdce divoko tĺklo, keď pokračovali hlbšie do lesa.
"Ako ďaleko by sme mali ísť? " Spýtal sa Elden, ktorý prehovoril toho večera vôbec prvýkrát. Hlas sa mu chvel.
"Nepamätáte si, čo hovoril Kolk? Musíme vziať červený prápor a vrátiť sa s ním späť," povedal Reece. "To bude náš dôkaz, že sme ako hliadka vykonali dosť."
"Nikde som žiadnu vlajku nevidel," povedal O'Connor. "Vlastne nevidím skoro nič. Ako sa dostaneme späť?"
Nikto neodpovedal. Thor akurát myslel na to isté. Ako môžu nájsť červenú vlajku uprostred noci? Začínal si hovoriť, či toto celé nie je nejaká finta, cvičenie, ďalšia zo psychologických hier, ktoré Légia s chlapcami hrala. Potom znova pomyslel na Erecove slová o mnohých nepriateľoch priamo pri dvore. Zrazu mal z tejto výpravy len a len zlý pocit. Kam ho to poslali?
Zrazu sa ozval ostrý, piskľavý škrek, nasledovaný zvukom lámajúcich sa vetiev. Niečo veľkého sa blížilo a chystalo sa skrížiť im cestu. Thor vytasil svoj meč a rovnako s ním tak urobili aj ostatní. Zvuk tasených mečov, kovu otierajúceho sa o kov, naplnil na sekundu priestranstvo. Chlapci stáli s mečmi zdvihnutými pred sebou a nervózne hľadeli do všetkých smerov.
"Čo to bolo?" Vykríkol Elden vysokým hlasom plným strachu.
Zviera znovu prebehlo cez cestu v opačnom smere a tentoraz mali možnosť si ho na sekundu prezrieť.
Thorove paže sa uvoľnili akonáhle zviera zbadal.
"Je to len jeleň," povedal s ohromnou úľavou. "Najdivnejší jeleň, akého som kedy videl, rovnako stále len jeleň."
Reece sa nútil do smiechu, ako by sám sebe chcel dodať stratenú odvahu. Jeho hlas teraz znel príliš dospelo na to, koľko mu bolo rokov. Keď to Thor počul, došlo mu, že to bol smiech budúceho kráľa. Bol rád, že tu s ním jeho priateľ teraz bol. A potom sa začal smiať tiež. Všetok ten strach bol úplne k ničomu.
"Nevedel som, že sa tvoj hlas môže tak krásne lámať, keď sa bojíš," rypol si Reece do Eldena a znovu sa rozosmial.
"Keby som videl kde si, tak by som ti jednu strelil," povedal Elden.
"Ja ťa vidím dobre," povedal Reece. "Tak to poď skúsiť."
Elden sa naňho zamračil, ale neodvážil sa urobiť ani krok. Namiesto toho zasunul meč späť do pošvy, rovnako ako ostatní. Thor Reecea obdivoval za to, že dával Eldenovi príučku. Elden podpichovali všetkých okolo seba a zaslúžil si, aby mu niekto oplácal rovnakou mincou. Obdivoval Reecea pre jeho nebojácnosť, pretože, koniec koncov, aj on bol dvakrát menší než Elden.
Thor konečne cítil, že napätie, sprevádzajúce celú túto nočnú výpravu, trochu povolilo. Mali za sebou prvý kontakt, ľady boli prelomené a oni stále ešte dýchali. Tiež sa zaklonil a smial sa rovnako ako ostatní, čisto len z radosti, že je nažive.
"Len sa smej, ty votrelec," povedal Elden. "Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy."
Ja sa nesmejem tebe, ako Reece, pomyslel si Thor. Mne sa jednoducho iba uľavilo, že stále ešte žijem.
Neobťažoval sa však čokoľvek hovoriť nahlas. Rovnako vedel, že čokoľvek by povedal, by rovnako nemalo na Eldenovu nenávisť k nemu ani najmenší vplyv.
"Pozrite sa!" Zakričal naraz O'Connor. "Tam!"
Thor sa obzrel, ale v silnejúcej temnote nebol schopný rozpoznať, na čo chlapec ukazuje. Potom to ale zrazu uvidel: vlajka Légie visiaca na jednej z vetiev.
Všetci štyria sa k nej rozbehli.
Elden ich však všetkých predbehol, keď ich jedného po druhom hrubo odstrkával z cesty.
"Tá vlajka je moja, " kričal.
"Ja som ju uvidel prvý!" Kričal naňho O'Connor.
"Ale ja ju prvý zoberiem a ja budem ten, kto ju prinesie späť!" nedal sa Elden.
Thor zúril. Nechápal, čo to do Eldena zase vošlo. Potom si ale spomenul, ako Kolk hovoril, že ten, kto prinesie vlajku, bude odmenený a došlo mu, prečo sa do toho Elden pustil s takou vervou. Ale to hromotĺka predsa nijako neospravedlnilo. Mali pracovať ako tím, družina, a nie každý sám za seba. Elden sa ukázal v pravých farbách. Nikto ďalší sa pre vlajku tak nedral, žeby pritom odstrkával ostatných z cesty. Vďaka tomuto Thor nenávidel Eldena ešte viac.
Keď odstrčil O'Connora, dal sa Elden do šprintu, a kým ostatní stačili zareagovať, mal pred nimi niekoľko krokov náskok a ako prvý schmatol vlajku.
Keď to urobil, lístie na zemi okolo neho explodovalo. Zdvihla sa obrovská sieť, ktorá chytila Eldena dovnútra a ten aj s vlajkou teraz visel chytený s hlavou dole meter nad zemou. Húpal sa sem tam a zmietal sa úplne rovnako ako zviera, ktoré bolo práve chytené do pasce.
"Pomoc! Pomoc!" Kričal vystrašene.
Všetci spomalili a uvoľnene sa k nemu priblížili. Reece sa začal smiať.
"Takže kto je teraz za zbabelca, hm?" Zakričal Reece pobavene.
"Čo si to dovoľuješ, ty malá krysa," kričal lapený. "Až sa z toho dostanem, tak ťa zabijem!"
"Ale nehovor?" Odsekol Reece. "A kedy k tomu dôjde?"
"Zložte ma dolu!" Kričal Elden a zúrivo sebou hádzal v sieti. "To je rozkaz!"
"Ah, takže odteraz si náš veliteľ, že?" Vyprskol Reece znova smiechom.
Reece sa otočil a pozrel sa na Thora.
"Čo myslíš?" Spýtal sa Reece.
"Myslím, že nám dlhuje ospravedlnenie," povedal O'Connor. "Predovšetkým Thorovi."
"Súhlasím," povedal Reece. "Poviem ti, čo teraz bude," obrátil sa späť k Eldenovi. "Ospravedlň sa a urob to tak, aby to znelo pekne a úprimne. Ja si potom rozmyslím, či ťa odrežem, alebo nie."
"Ospravedlniť sa? " Opakoval Elden zdesene. "Ani za milión sĺnk."
Reece sa otočil na Thora.
"Možno by sme tu toho lumpa mali jednoducho nechať cez noc. Bude z neho skvelá desiata pre zvieratá. Čo myslíš?"
Thor sa široko usmial.
"Myslím, že je to skvelý nápad, " povedal O'Connor.
"Počkať!" Zapišťal Elden.
O'Connor sa natiahol a vytrhol vlajku Eldenovi z ruky.
"Vyzerá to tak, že si nakoniec vôbec nebol pri vlajke prvý, " povedal O'Connor.
Potom sa všetci traja otočili a odchádzali.
"Nie! Počkať! "Kričal Elden. "Nemôžete ma tu nechať! To neurobíte!"
Chlapci sa ale ani neobzreli.
"Ospravedlňujem sa! " Začal Elden vzlykať. "Prosím! Ospravedlňujem sa!"
Thor sa zastavil, ale O'Connor s Reeceom pokračovali ďalej. Potom sa ale zastavil aj Reece.
"Čo to robíš?" Spýtal sa Reece Thora.
"Nemôžeme ho tu nechať," povedal Thor. Aj keď Eldena na smrť nenávidel, stále to nestačilo na to, aby ho tu Thor len tak nechal.
"Prečo nie?" Spýtal sa Reece. "Dostal sa do toho sám."
"Keby si bol v tej sieti ty," pridal sa O'Connor, "tak by ťa tu s radosťou nechal. To si dúfam uvedomuješ. Takže prečo by si to ty mal urobiť inak?"
"Uvedomujem, " povedal Thor. "Ale to ešte neznamená, že sa budem správať rovnako ako on."
Reece si položil ruky v bok a povzdychol si. Potom sa naklonil k Thorovi a niečo mu šepkal.
"Nechcel som ho tam nechať celú noc. Možno len pol noci. Ale máš pravdu. Ak ho neodrežeme, tak sa pravdepodobne pociká alebo dostane infarkt. Ale aj tak si príliš dobrý. To je problém, " povedal Reece a položil Thorovi ruku na plece. "Ale práve preto som rád, že som tvoj priateľ."
"Rovnako ako ja," povedal O'Connor a položil Thorovi ruku na druhé rameno.
Thor sa otočil, došiel k sieti, natiahol sa tak vysoko ako len mohol a odrezal hlavné lano.
Elden vzápätí so šuchnutím pristál na zemi. Okamžite sa vyškriabal na nohy a zhodil zo seba sieť. Potom začal zbesilo prehľadávať zem.
"Môj meč!" Kričal. "Kde je môj meč?"
Thor sa pozrel na zem, ale bolo príliš tma na to, aby bolo možné niečo vidieť.
"Musel zaletieť niekam ďalej do krovia, keď ťa to zdvihlo nad zem," odpovedal Thor.
"Nech je kde je , tu nie je, " povedal Reece. "Nemáš šancu ho nájsť."
"Ale ty to nechápeš," bránil sa Elden. "Ide o Légiu. Je tu predsa jedno najdôležitejšie pravidlo. Nikdy nenechávaj svoju zbraň nepriateľovi. Nemôžem sa vrátiť bez meča. Mohli by ma za to aj vyhnať!"
Thor sa otočil dookola a znova prehľadával zem. Potom hľadal v okolitom poraste, hľadal úplne všade. Nikde po Eldenovom meči ale nebolo ani stopy. Reece a O'Connor tam iba stáli a ani sa neobťažovali pozrieť sa pod nohy.
"Je mi ľúto, " povedal Thor. "Nevidím ho."
Elden tiež dôkladne prečesal blízke okolie. Až potom uznal, že to nemá cenu.
"Je to tvoja vina, " ukázal na Thora. "Ty si nás dostal do tejto kaše!"
"Nie, nie je, " odpovedal Thor. "To ty. Ty si sa rozbehol pre tú vlajku. Ty si nás odstrkoval z cesty. Jediný koho môžeš obviňovať, si ty sám."
"Neznášam ťa! " Zreval Elden.
Hneď potom sa vrhol na Thora, chytil ho za drôtenú košeľu a zrazil k zemi. Jeho váha Thora zaskočila. Pokúsil sa odkotúľať na stranu, ale Elden to očakával a znovu ho prišpendlil k zemi. Bol príliš veľký a silný, a bolo príliš ťažké si ho udržať od tela.
Zrazu ale sila Eldenových paží povolila. Thor počul zvuk čepele tasenej z pošvy, pozrel sa nad seba a uvidel Reecea, ako stojí nad Eldenom a špičku svojho meča mu tlačí ku krku.
O'Connor sa natiahol, podal Thorovi ruku a rýchlo ho postavil späť na nohy. Všetci traja sa potom pozreli na Eldena, ktorý zostával v polokľaku s Reecovým mečom na ohryzku.
"Dotkneš sa môjho priateľa ešte raz," povedal smrteľne vážne Reece Eldenovi, "a uisťujem ťa, že ťa zabijem."
KAPITOLA SEDEMNÁSTA
Thor, Reece, O'Connor, Elden a Erec sedeli na zemi okolo plápolajúceho ohňa. Všetci boli zadumaní a nehovorili. Thor bol prekvapený, že letná noc môže byť tak chladná. To bolo tým Kaňonom. Chladný vietor sa ním takmer neustále preháňal, miešal sa s hmlou, ktorú ale nikdy nedokázal úplne rozfúkať. Výsledok bol, že tu bolo vlhko a zima. Thor sa naklonil dopredu a šúchal si ruky nad ohňom. Rovnako sa ale nemohol poriadne zahriať.
Thor žuval kúsok sušeného mäsa, ktoré si medzi sebou všetci podávali. Bolo tuhé a presolené, ale bola to výživa. Erec mu čosi podal. Thor zacítil v ruke jemný kožený mech, v ktorom bola nejaká tekutina. Mech bol prekvapivo pomerne ťažký. Zdvihol ho k ústam a nalial si tekutinu do úst. Príliš veľa. Vôbec prvýkrát tej noci ale pocítil teplo.
Všetci ticho sedeli a hľadeli do plameňov. Thor bol stále ešte napätý. Na tejto strane Kaňona, vlastne teda na nepriateľskom území, mal pocit, že sú na hliadke prakticky neustále, a čudoval sa, ako môže Erec vyzerať tak pokojne. Naozaj, ako by sedel pri svojom dome, na svojej vlastnej záhrade. Aspoň, že už boli späť z Divočiny, s Erecom pri ohni, ktorý prehrieval aspoň dušu, keď už nie telo. Erec sledoval líniu lesa, pozorný ku každému zvuku, ktorý sa z neho ozval, avšak zároveň pokojný a relaxovaný. Thor vedel, že ak by hrozilo nejaké nebezpečenstvo, Erec by ich dokázal ochrániť.
Thor spokojne pozeral do ohňa, a keď sa rozhliadol okolo, videl, že ostatní robia to isté. Iba Elden neustále vrhal mrzuté pohľady späť k lesu. Jeho povýšenecké spôsoby ho po udalostiach tohoto dňa úplne opustili, a teraz tu sedel zatrpknutý a bez meča. Velitelia mu nikdy takú chybu neodpustia, ba možno hrozí, že Elden bude po návrate z Légie vylúčený. Premýšľal, ako by Elden na takú situáciu reagoval. Mal tušenie, že on sa určite len tak ľahko nevzdá, že určite už teraz má v zálohe nejaký plán, poistku, tromf čakajúci v rukáve. Thor si bol istý, že čokoľvek oným tromfom je, nebude to pre neho nič dobré.
Thor sa otočil k Erecovi a sledoval jeho pohľad, ktorý teraz smeroval na vzdialený južný obzor. Priamo nad ním sa ťahala do diaľky linka - slabá, červenkastá žiara a presvecovala časť nočného neba. Thor premýšľal.
"Čo je to?" Spýtal sa nakoniec Ereca. "Tá žiara? Tá na ktorú sa stále pozeráš?"
Erec bol dlhú chvíľu ticho. Jediným zvukom bol neustále šumiaci vietor. Nakoniec rytier, bez toho, aby sa k pýtajúcemu otočil, odpovedal: "Goralovia."
Thor si vymenil vystrašený pohľad s ostatnými. Zovrel sa mu žalúdok. Goralovia. Tak blízko? Medzi nimi teraz nebolo nič než lesy a pás planiny. Teraz už tu nebol žiaden Kaňon, ktorý by ich oddeľoval a držal v bezpečí. Celý svoj život počúval príbehy o tých krvilačných barbaroch, ktorí žili mimo Prsteň v divočine a ktorých jedinou ambíciou bolo zaútočiť na Prsteň. A teraz medzi nimi žiadny kruh Prsteňa už nebol. Nemohol uveriť, koľko ich tam asi musí byť. Zdalo sa, že je to obrovská, spiaca armáda.
"Nebojíš sa?" Spýtal sa Thor Ereca.
Erec pokrútil hlavou.
"Goralovia sa pohybujú pospolu. Ich armáda táborí v tej oblasti každú noc. Už niekoľko rokov. Na Kaňon zaútočia iba vtedy, keď sa im podarí zmobilizovať svoju armádu úplne celú, aby mohli zaútočiť ako jeden celok a v plnej sile. Ale ani tak sa do toho neodvážia. Moc Meča funguje ako štít a oni dobre vedia, že sa cez neho nemôžu dostať."
"A prečo tam teda táboria?" Spýtal sa Thor.
"Je to ich spôsob zastrašovania nepriateľa. A príprava. Mnohokrát sa v minulosti už stalo, za čias našich otcov, že plnou silou zaútočili na Kaňon. Ale za môjho života sa to ešte nestalo."
Thor vzhliadol k temnému nebu, díval sa na žlté, modré a oranžové hviezdy, ktoré poblikávali vysoko nad ich hlavami, a premýšľal. Táto strana Kaňona bola plná nočných môr a vlastne taký bol celý jeho život. Tá myšlienka ho naplnila strachom, ale snažil sa ju zase rýchlo vytlačiť z mysle von. Teraz bol členom Légie a mal by sa podľa toho správať.
"Nerob si starosti," povedal Erec, akoby mu čítal myšlienky. "Nezaútočia, kým máme Meč Osudu."
"Držal si ho niekedy v rukách?" Spýtal sa Thor Ereca s náhlou zvedavosťou. "Ten Meč?"
"Samozrejme, že nie," odsekol Erec príkro. "Nikto sa ho nesmie ani dotknúť. Iba kráľ a jeho nasledovník tvoria výnimku."
Thor sa na neho zmätene pozrel."Tomu nerozumiem. Prečo?"
Reece si odkašľal. "Smiem? " Pridal sa do hovoru.
Erec kývol na súhlas.
"S Mečom sa spája jedna legenda. V skutočnosti ho ešte nikdy nikto nezdvihol. Legenda hovorí, že iba jediný muž, ten, ktorého si meč sám zvolí, bude schopný ním vládnuť. Iba kráľ sa o to smie pokúsiť. Alebo niekto z kráľových nasledovníkov, ak ich kráľ už vymenoval. Takže meč stále leží na svojom podstavci a čaká."
"A čo súčasný kráľ? Tvoj otec? " Spýtal sa Thor. "Neskúšal to?"
Reece sklopil oči.
"Raz to skúsil. V deň, keď ho korunovali za kráľa. Tak nám to aspoň hovoril. Ale nedokázal ho zdvihnúť. Takže meč je naďalej na svojom mieste a straší otca ako nočná mora. Otec ho nenávidi. Skoro, akoby to bola živá vec."
"Keď sa objaví vyvolený, " dodal Reece," oslobodí Prsteň od všetkých nepriateľov a povedie nás na obrovskú výpravu. Takú, akú si teraz ani nedokážeme predstaviť. Všetky vojny potom skončia."
"Rozprávky a nezmysly, " prerušil ho Elden. "Ten meč nikto nikdy nezdvihne. Je príliš ťažký. Nie je to jednoducho možné. A žiadny vyvolený neexistuje. Sú to len táraniny. Legenda bola vymyslená len preto, aby poddaní pokorne ďalej pracovali a čakali na svojho vyvoleného. Legenda má jednoducho posilniť vplyv rodu MacGilovcov. Veľmi dobre sa im hodí do karát."
"Zavri klapačku, chlapče, " zasyčal Erec. "O svojom kráľovi budeš vždy a všade hovoriť s rešpektom."
Elden sklopil ponížene zrak.
Thor o všetkom premýšľal a snažil sa to pochopiť. Bolo toho trochu veľa naraz. Celý život sníval o tom, že uvidí Meč Osudu. Počul príbehy o jeho dokonalom tvare. Vraj bol vykovaný z nejakého kovu, ktorý nikto nepoznal a bol nabitý silnú mágiou. Ďalej Thor premýšľal, čo by sa stalo, keby nemali Meč, ktorý ich ochraňoval. Bola by potom kráľovská armáda rozprášená Impériom? Thor sa znovu zadíval na ohňom ožiarený obzor. Zdalo sa, že sa rozkladajú do nekonečna.
"Bol si niekedy tam vonku?" Spýtal sa Thor Ereca. "Tam ďaleko vonku? Za lesom? V divočine?"
Ostatní sa zhodne pozreli na Ereca a Thor sa nemohol dočkať, aká príde odpoveď. Erec sa pozeral v tichosti dlhú dobu do plameňov. Tak dlho, že už si Thor začínal hovoriť, že odpoveď asi vôbec nepríde. Dúfal, že jeho otázka nebola príliš vtieravá. Bol hlboko vďačný, že môže byť s Erecom, a nechcel si svoje dobré postavenie v jeho očiach žiadnym spôsobom pošliapať. Tiež si už nebol celkom istý, či chce onú odpoveď naozaj počuť.
V okamihu, keď už sa Thor nadychoval, aby svoju otázku vzal späť, Erec odpovedal:
"Áno," povedal vážne.
To jediné slovo zostalo visieť vo vzduchu ešte hodnú chvíľu a spôsob, ktorým ho Erec vyriekol povedal Thorovi všetko, čo chcel vedieť.
"Aké to tam vonku je?" spýtal sa O'Connor.
Thorovi sa uľavilo, že nebol jediný zvedavec, ktorý sa vypytuje.
"Je to celé kontrolované veľkou krutou ríšou, " povedal Erec. "Ale celý ten kraj je široký a rôznorodý. Je tam krajina divochov. Krajiny otrokov. Potom aj krajiny príšer. Takých, aké si ani neviete predstaviť. Sú tam púšte, hory a vysočiny, tiahnu sa ďaleko kam až môžeš dohliadnuť. Sú tam rozsiahle močiare a tiež obrovský oceán. Je tam krajina Druidov a tiež krajina Drakov."
Thor vyvalil oči.
"Draci? " Spýtal sa prekvapene. "Myslel som, že sú vymyslený."
Erec sa na neho smrteľne vážne pozrel.
"Uisťujem ťa, že nie sú. A ich krajina je miesto, kam nikto nechce ísť. Dokonca aj Goralovia sa tam boja chodiť."
Thor pri tej myšlienke preglgol. Nedokázal si predstaviť, že by sa mal vypraviť tak ďaleko do nepreskúmaného sveta. Čudoval sa, ako sa Erecovi podarilo dostať sa späť živý. Povedal si, že sa ho na to niekedy musí opýtať.
Vlastne tu bola veľká kopa otázok, ktoré chcel Thor Erecovi položiť. Zaujímalo ho ono obávanej impérium, kto mu vládne, prečo sa ich stále snaží napadnúť, kedy Erec vyrazil na svoje cesty, kedy sa z nich potom zase vrátil. Ale ako teraz tak sedel a pozeral do ohňa, noc bola stále chladnejšia a temnejšia, a so všetkými tými otázkami, ktoré mu vírili v hlave, sa Thorovi začínali zatvárať oči. Teraz nebol ten správny čas na ďalšie rozprávanie.
Namiesto toho sa nechal zvoľna ukolísať spánkom. Položil si hlavu na zem a kým zavrel oči, pozrel sa ešte na tú cudziu krajinu okolo seba a premýšľal kedy, a či vôbec, sa ešte niekedy vráti domov.
*
Thor otvoril oči a chvíľu nevedel, kde je a ako sa sem dostal. Pozrel sa okolo seba a zistil, že všade leží hmla tak hustá, že si takmer nevidí na špičky vlastných topánok. Otočil sa a zbadal úsvit, ktorý sa práve rozhorel nad Kaňonom. Niekde ďaleko na druhej strane bola jeho domovina. A on bol stále na tejto strane priepasti, na tej zlej. Jeho srdcový tep sa zrýchlil.
Thor sa pozrel na most a zistil niečo divné. Most bol prázdny. Celé toto miesto vlastne vyzeralo naraz zničené. Nerozumel čo sa tu udialo. Keď sa pozeral na most, jeho drevené trámy zrazu začali odpadávať. Jeden za druhým, ako domino. Behom chvíľky sa celý most zrútil dolu do priepasti, ktorej dno bolo tak hlboko, že ani nepočul, ako trámy dopadli.
Thor preglgol a otočil sa, v snahe nájsť ostatných. Nikto z nich ale nebol na dohľad. Nemal najmenšie tušenie, čo si teraz počať. Zostal tú trčať. Sám na druhej strane Kaňona a bez žiadnej cesty späť. Nedokázal pochopiť, kam sa všetci podeli.
Zrazu niečo počul. Otočil sa a pozrel sa smerom k lesu. To, čo počul, bol pohyb. Postavil sa na nohy a išiel za tým zvukom. Nohy sa mu začali boriť do mäkkej zeme. Keď sa dostal bližšie, zbadal sieť, ktorá bola zavesená na nízkej vetve. V nej bol chytený Elden a neustále sa otáčal dokola, až vetva praskala námahou.
Zrazu odniekiaľ priletel veľký sokol. Jeho perie bolo strieborné a len stredom hlavy sa mu ťahal jemný čierny pruh, až k zobáku. Vták sa natiahol do siete, ďobol Eldena do oka a vytrhol ho. Potom sa aj s okom visiacim z jeho zobáku otočil k Thorovi.
Thor sa chcel odvrátiť, ale nemohol. Navyše, akonáhle si uvedomil, že Elden je mŕtvy, les okolo ožil aktivitou. Zo všetkých smerov sa vyrútili Goralovia. Obrovskí, oblečení len do bedrových rúšok, so širokými, dobre vyvinutými hrudnými svalmi a tromi nosmi umiestnenými v trojuholníkovej tvári, ktorej dominovali dva dlhé, klom podobné zuby. Divosi sa so syčaním hnali smerom k Thorovi. Pri tom zvuku mu vstávali vlasy na hlave. Nemal sa ani kam ukryť. Siahol k opasku, aby vytasil meč, ale zistil, že u neho žiadny nevisí.
Thor začal kričať.
Zrazu sa posadil a ťažko dýchajúc sa zmätene obzeral do všetkých smerov. Všade okolo neho bolo ticho. Naozajstné ticho, nie ono ticho z jeho sna.
Vedľa neho spali v matnom svetle prichádzajúceho úsvitu Reece, O'Connor a Erec. Žeravé uhlíky po včerajšom ohni už takmer dohoreli. A po zemi poskakoval sokol. Otočil sa a natočil hlavu, aby na Thora dobre videl. Bol veľký, strieborný, s čiernym pruhom, ktorý sa mu ťahal po hlave smerom k zobáku. Chvíľu na neho bez pohnutia zízal. Díval sa mu priamo do očí. Potom vykríkol. Ten zvuk Thora rozochvel, pretože si uvedomil, že toho istého sokola videl vo svojom sne.
Potom si uvedomil, že ten vták je možno odkaz, a že jeho sen bol viac ako len obyčajný sen. Niečo nebolo v poriadku. Cítil slabú vibráciu, ktorá mu stúpala po chrbte a ďalej po rukách.
Rýchlo sa postavil a rozhliadol sa okolo v snahe zistiť, čo by to mohlo byť. K jeho sluchu nedoliehali nič neobvyklé, všetko sa zdalo byť tak, ako to byť malo. Most bol stále na svojom mieste a vojaci na ňom stále v hojnom počte držali hliadku.
Čo sa to deje? Premýšľal.
A potom si uvedomil čo je zle. Jeden z nich chýbal. Elden.
Najprv si Thor pomyslel, že ich Elden opustil a vydal sa sám späť cez most na druhú stranu Kaňona. Možno bol natoľko zahanbený stratou svojho meča, že sa rozhodol Légiu nadobro opustiť.
Potom sa ale Thor pozrel k lesu a všimol si, že je mach čerstvo pošliapaný. Vďaka rannej rose boli jasne vidieť stopy vedúce k lesu. Nemal najmenšie pochybnosti, že stopy patria Eldenovi. Ten sa totiž nevrátil, naopak, vydal sa znovu do lesa. Sám. Možno aby si odskočil. Alebo, uvedomil si s hrôzou Thor, aby našiel svoj meč.
Bolo hlúpe ísť tam iba tak sám a jasne to vypovedalo o tom, ako zúfalý Elden musí byť. Thorovi bolo okamžite jasné, že mu tam hrozí veľké nebezpečenstvo a že Eldenov život je teraz v stávke.
V tom okamihu sokol vykríkol, akoby chcel Thorove domnienky potvrdiť. Potom sa náhle odrazil a vzlietol priamo proti Thorovej tvári. Ten dokázal uhnúť hlavou len tak tak, aby ho dravcove pazúry tesne minuli. Vták odlietal preč.
Thor sa okamžite pustil do akcie. Bez premýšľania, bez toho aby si poriadne uvedomoval čo robí, vyrazil okamžite míľovými krokmi po stope k lesu.
Nemal čas ani na to, aby dostal strach sám o seba. Rútil sám do lesa rovno do Divočiny. Keby mal chvíľočku, aby mohol zastaviť a premýšľať do akého bláznovstva sa to práve púšťa, zostal by pravdepodobne primrznutý stáť na mieste, alebo by ho rozklepala panika. Namiesto toho však nechal svoje telo len reagovať na skutočnosť, že Elden niekde nutne potrebuje pomoc. Bežal a bežal úplne sám hlbšie a hlbšie do lesa, ktorý začínalo matne osvetľovať svetlo brieždenia.
"Elden!" Kričal za behu.
Nevedel prečo, ale z nejakého dôvodu si bol istý, že Eldenovi ide o život. Možno by mu to mohlo byť jedno, vzhľadom k tomu ako Elden nakladal s ním, ale nedokázal si pomôcť. Nebolo mu to jedno. Ak by sa v tejto situácii nachádzal on sám, Elden by pre neho dozaista neprišiel. Bolo šialené vydávať v stávku vlastný život kvôli niekomu, kto by pre neho nepohol prstom a kto by ho v skutočnosti videl mŕtveho celkom rád. Ale ani tak nemohol konať inak. Nikdy predtým tento pocit nemal. Pocit, kedy jeho zmysly doslova revali, že musí urýchlene reagovať a konať. Reagovať na niečo, o čom ale vlastne zároveň nevie, čo to presne je. Nejakým spôsobom sa menil a zatiaľ sa mu nedarilo porozumieť ako. Cítil, ako by jeho telo začínalo byť kontrolované nejakou novou záhadnou silou. Bolo to znepokojujúce. Nemal rád, keď sa veci vymykali jeho kontrole. Alebo bolo to možno jednoducho iba bláznovstvo? Nepreháňa to náhodou trochu? Je celý ten pocit len výsledkom zmäteného sna? Možno by sa mal jednoducho otočiť a bežať naspäť.
Ale presne to neurobil. Nechal nohy, aby ho ďalej niesli a svojim pochybnostiam, ani strachu, nevenoval výraznejšiu pozornosť. Bežal a bežal kým vládal s dychom.
Uprostred pohybu sa Thor náhle pozrel do strany a to, čo tam uvidel, ho na mieste zmrazilo. Stál v predklone, snažil sa znovu chytiť dych a nebol si ani trochu istý, či ho neklame zrak. To, čo videl, by totiž stačilo, aby sa ktorýkoľvek ostrieľaný bojovník vybral na zúfalý útek.
Na lesné čistine pred ním stál Elden, v ruke držal svoj krátky meč a pozeral na príšeru, ktorá sa nepodobala ničomu, čo kedy Thor videl. Bolo to strašné stvorenie. O dobré dva a pol metre ich oboch prevyšovala a do šírky zaberala priestor asi ako štyria dospelí muži. Teraz pozdvihla dlhé svalnaté paže, zakončené troma dlhými prstami, ktoré boli ozbrojené ostrými pazúrmi. Na hlave mala príšera štyri rohy, dlhú čeľusť a široké čelo, pod ktorým boli dve veľké žlté oči. Zuby boli zakrútené ako kly. Démon sa nadýchol a zakričal.
Široký strom za ním, bezpochyby stovky rokov starý, pri tom zvuku praskol. Pozdĺž kmeňa sa ukázala dlhá štrbina.
Elden stál úplne úžasnutý hrôzou. Meč mu vypadol z ruky a zem pod ním bola mokrá.
Vrčiaci a slintajúci netvor vykročil pomaly a sebaisto smerom k Eldenovi.
Thor bol tiež zasiahnutý strachom, ale na rozdiel od Eldena ho hrôza našťastie ešte nestačila znehybniť. Z nejakého dôvodu strach skôr zvyšoval citlivosť jeho zmyslov a napĺňal ho životnou silou. Zrazu bol, zo všetkých vnemov, ktoré okolitý les ponúkal, schopný vnímať iba pozíciu a presné pohyby príšery a Eldena. Na tie sa do najmenších detailov zameral. Tiež oveľa silnejšie ako predtým vnímal vlastné telo, jeho držanie a napätie vo svaloch. Dokonca cítil aj vlastné zbrane, ako by boli jeho súčasťou.
Thor vystrelil do akcie. Zaútočil priamo vpred, rovno medzi Eldena a príšeru. Tá, v reakcii na zvrat udalostí, znova zbesilo zakričala. Thor mohol už z diaľky cítiť, že jej dych je žeravý ako roztavené železo. Pri tom zvuku sa mu zježili vlasy na zátylku a nechýbalo veľa aby sa otočil a utekal zase preč. Jeho vnútorný hlas ale opakoval Erecova slová, že musí byť silný. Že musí byť nebojácny. Že musí za všetkých okolností zostať pokojný. A že v žiadnom prípade teraz nesmie cúvnuť.
Thor zdvihol svoj meč a s využitím rýchlosti, ktorú získal tým rozbehom, ho vrazil príšere medzi rebrá, v snahe trafiť sa do srdca a rýchlo to skoncovať.
Netvor zareval bolesťou. Na Thorovu ruku sa vyhrnula horúca krv, keď ešte pritlačil na svoj meč a zaboril ho medzi netvorove rebrá až po rukoväť.
Na jeho prekvapenie však nepriateľ neumieral. Zdalo sa, že ranu ani nijako zvlášť necíti.
Bez toho aby ju to akokoľvek spomalilo, príšera sa vrhla do protiútoku a udrela Thora tak silno, že mal pocit, že mu určite zlomila zopár rebier. Rana ho poslala do vzduchu. Preletel celú čistinku a na konci sa škaredo zrazil s hrubým kmeňom stromu. Potom ešte nasledoval tvrdý pád na zem. Otrasený a s príšernou bolesťou hlavy zostal ležať na zemi.
Potom omámene otvoril oči a pozrel sa okolo seba. Celý svet sa s ním točil. Príšera medzitým uchopila Thorov meč a vytiahla si ho z hrude. Meč vyzeral v jej rukách ako špáradlo. Príšera ho vzápätí bez námahy odhodila stranou. Meč sa zatočil, polámal pár konárov a zmizol v lese.
Všetka jej pozornosť teraz bola venovaná výlučne Thorovi. Príšera sa vydala ho doraziť.
Elden stál stále tam, kde stál, znehybnený úžasom a strachom. Keď sa ale príšera otočila k Thorovi, náhle sa prebudil. Zaútočil na príšeru zozadu a s rozbehom jej skočil na chrbát. To ju spomalilo natoľko, aby sa Thor mohol aspoň posadiť. Netvor siahol rukou dozadu, schmatol Eldena a hodil ho proti inému stromu. Elden sa o neho rozbil podobne ako predtým Thor a zrútil sa so šuchotom na zem.
Stále krvácajúca a teraz aj ťažko dýchajúca príšera znovu obrátila svoju pozornosť k Thorovi. Opäť zamierila s výhražným vrčaním k nemu, ukazujúc papuľu plnú ostrých zubov.
Thorovi došli možnosti obrany. Jeho meč bol stratený a medzi ním a monštrom nebolo nič, čo by ho mohlo ochrániť. Netvor tvrdo udrel dole na Thora, ale ten sa stačil v poslednom okamihu pretočiť na stranu. Obrovská príšera namiesto toho zasiahla strom s takou silou, že ho vytrhla z koreňov.
Takmer zároveň príšera zdvihla bližšie nohu a silou stúpla proti Thorovej hlave. Tomu sa ešte raz podarilo uhnúť do strany. Na mieste, kam dopadla obludná noha, ostal hlboký odtlačok.
Thor vyskočil na nohy, založil do praku kameň a celou silou vrhol.
Trafil obludu rovno medzi oči tou najtvrdšou ranou, aká sa mu podarila. Nepriateľ sa zatackal a Thor si bol na sekundu istý, že tentoraz ho zabil.
K svojmu prekvapeniu ale videl, že sa netvor okamžite zase pozbieral a znovu sa na neho vrhol.
Thor sa snažil zo všetkých síl prebudiť svoje sily, či už boli čímkoľvek, teraz ich zúfalo potreboval. Rozbehol sa proti potvore, skočil a celou silou narazil do jej tela v snahe zraziť ju svojou nadľudskou silou k zemi.
Lenže tentoraz sa nič nestalo. Žiadna sila sa neobjavila. Thor bol iba jedným z mnohých. Krehký, malý človiečik, stojaci proti tomuto monštru.
Netvor sa jednoducho zohol, schytil Thora za opasok a zdvihol ho ako pierko nad hlavu. Thor visel bezmocne vo vzduchu. A potom bol hodený. Preletel nad čistinou ako strela a znovu ťažko stroskotal na kmeni stromu.
Ležal na zemi v mrákotách, s rozbitou hlavou a ostrou bolesťou v celom tele. Príšera sa rozbehla k nemu a on dobre vedel, že tentoraz už sa na žiadny vyhýbací manéver nezmôže. Netvor zdvihol svoju červenú, svalnatú nohu, aby Thorovi rozšliapol hlavu ako melón. Thor sa zmieril s faktom, že teraz zomrie.
Potom ale z nejakého dôvodu príšera znehybnela. Thor zažmurkal v snahe pochopiť, čo sa stalo.
Príšera sa chytila za krk a Thor si všimol, že v ňom väzí šíp. O sekundu neskôr sa monštrum zrútilo k zemi a prestalo sa hýbať.
Na čistine sa objavil Erec a hneď za ním aj Reece a O'Connor. Thor videl, ako ho Erec prezerá, počul, ako sa pýta, či je v poriadku a viac než čokoľvek iné si prial, aby mu dokázal odpovedať. Ale za žiadnu cenu zo seba nemohol dostať ani slovo. O sekundu neskôr sa mu oči zavreli a celý okolitý svet pohltila tma.
KAPITOLA OSEMNÁSTA
Thor pomaly otvoril oči a snažil sa zistiť, kde je. Točila sa mu hlava. Ležal na slamenom matraci a na chvíľočku si pomyslel, že je späť v kasárňach. Zdvihol sa na jednom lakti, aby sa mohol rozhliadnuť po ostatných.
Lenže zistil, že je niekde inde. Miestnosť, v ktorej sa nachádzal, bola veľmi dobre vybavená a obklopená kamennými múrmi. Zdalo sa, že musí byť vo vnútri nejakého hradu. Bohatého hradu.
Pred tým, než mohol tej záhade prísť na kĺb, ťažké dubové dvere sa otvorili a dnu vstúpil Reece. Z diaľky mohol Thor počuť tlmené hlasy a zvuky väčšieho počtu ľudí.
"No konečne, je živý," oznámil Reece s úsmevom, pribehol k Thorovi, chytil ho za ruku a pomohol mu na nohy.
Thor sa chytil za hlavu v snahe zahnať šialenú bolesť, ktorá sa ho zmocnila keď vstal.
"Ponáhľaj sa, ideme, všetci na teba čakajú," urgoval Reece a strkal do Thora.
"Počkaj prosím chvíľku," povedal Thor a snažil sa dať sa dokopy. "Kde to som? Čo sa stalo?"
"Sme späť v Kráľovom Dvore a ty budeš oslavovaný ako hrdina!" Povedal Reece veselo, keď spoločne mierili k dverám.
"Hrdina? Čo tým myslíš? A ... ako som sa sem dostal?"
Spýtal sa a snažil sa spomenúť.
"Tá obuda ťa zrazila na zem. Bol si celkom dlhý čas mimo. Museli sme ťa niesť naspäť cez most. Celkom dramatické. Nečakal som, že sa budeš vracať na našu stranu práve takto!" Povedal so smiechom.
Keď prechádzali spletitými chodbami hradu, Thor videl všade množstvo ľudí - ženy, muži, panoši, stráže, rytieri - a všetci do jedného sa na neho pozerali, akoby čakali práve na to, až sa prebudí. Tiež v ich očiach zazrel niečo zvláštne, nové. Možno, že to bol rešpekt. Bolo to asi vôbec prvýkrát, čo to videl. Až do teraz pre neho mali všetci skôr opovržlivé pohľady. Teraz na neho však pozerali, ako by bol jedným z nich.
"Čo sa presne stalo?" Snažil sa Thor spomenúť si.
"To si vážne nepamätáš vôbec nič?" Spýtal sa Reece.
Thor sa snažil premýšľať.
"Pamätám sa, že som bežal do lesa. Že som bojoval s tou obludou. A potom ... " odmlčal
sa.
"Zachránil si Eldenovi život, " povedal Reece. "Bežal si nebojácne do lesa úplne sám. Doteraz nechápem, prečo si plytval silami na záchranu toho hlupáka. Ale urobil si to. Kráľ z teba má veľkú, veľkú radosť. Nie teda preto, že by sa akokoľvek zaujímal o Eldenov život. Čo ho však veľmi zaujíma, je statočnosť. Miluje, keď ju môže oslavovať. Je pre neho dôležité oceňovať podobné skutky, pretože to dáva príklad ostatným. A tiež to stavia do skvelého svetla jeho samotného, aj Légiu. Chce to poriadne osláviť. Si tu, pretože sa ťa chystá odmeniť."
"Odmeniť ma?" Spýtal sa zarazene Thor. "Ale veď ja som nič neurobil!"
"Zachránil si Eldenovi život."
"Iba som reagoval. Robil som len to, čo bolo treba."
"A to je presne dôvod, prečo ťa kráľ chce odmeniť."
Thor bol v rozpakoch. Nemyslel si, že by si jeho čin zasluhoval akúkoľvek odmenu. Koniec koncov, nebyť Ereca, tak by teraz bol predsa mŕtvy. Thor si na to spomenul a jeho srdce znova naplnila vďačnosť k onomu rytierovi. Dúfal, že mu to jedného dňa bude môcť oplatiť.
"Ale čo naša hliadková povinnosť?" Spýtal sa Thor. "Predsa sme ju nedokončili."
Reece mu v upokojujúcim geste položil ruku na rameno.
"Kamoš, zachránil si tomu chalanovi život. A ten chlapec je členom Légie. To je oveľa dôležitejšie ako naša hliadka." Smial sa Reece. "A potom, že sa na prvej hliadke nikdy nič nestane!" Dodal.
Na konci ďalšej dlhej chodby im dvaja strážni otvorili ťažké dvere. Thor zažmurkal a zistil, že sa nachádza v kráľovskej sieni. Musela tam byť snáď stovka rytierov, stojacich v miestnosti zdobenej vitrážovanými oknami, vysokými stropnými oblúkmi, zbraňami, brneniami a všemožnými trofejami, ktoré viseli všade po stenách. Rytierska sieň. To bolo to miesto, kde sa všetci slávni bojovníci stretávali, všetci bojovníci z radov Strieborných. Thorovo srdce bilo ako o závod, keď si prezeral všetky tie úžasné zbrane a brnenia, ktoré predtým patrili legendárnym hrdinom. Thor počúval povesti o tomto mieste celý svoj život a tajne sníval o tom, že by to raz mohol vidieť na vlastné oči. Bežne sem panoši ale nesmeli vstúpiť. Nikto okrem Strieborných.
Čo ho udivilo ešte viac, bolo, že akonáhle vstúpil, pohľady všetkých rytierov sa upreli priamo k nemu. K nemu! A vo všetkých mohol čítať obdiv. Thor nikdy predtým nevidel toľko rytierov naraz a tiež nikdy necítil, aké je to byť takto rešpektovaný. Bolo to, akoby sa nachádzal v tom najsladšom sne.
Reece si všimol Thorovej ohromenej tváre.
"Najlepší zo Strieborných sa zhromaždili, aby tí vzdali hold."
Thor cítil na jednej stranu hrdosť, a na druhej tomu nemohol uveriť. "Vzdať mi hold? Ale veď som nič neurobil."
"Zle, " ozval sa hlas.
Thor sa otočil a pocítil ťažkú ruku, ktorá mu dopadla na rameno. Erec sa na neho priateľsky uškrnul.
"Preukázal si hrdinstvo, česť a guráž, ktorá zďaleka presiahla to, čo od teba bolo očakávané. Skoro si položil vlastný život, aby si zachránil život jedného z tvojich bratov. A to je niečo, čo si v Légii obzvlášť ceníme. A ceníme si to rovnakou mierou aj medzi Striebornými.
"Ty si zachránil môj život," povedal Thor Erecovi. "Keby si tam nebol, tá príšera by ma zabila. Neviem ako sa ti mám poďakovať."
Erec sa iba uškrnul.
"Už si to urobil, " odpovedal. "Nepamätáš sa na zápolenie? Myslím, že teraz sme vyrovnaní."
Thori šiel po koberci, ktorý viedol smerom na koniec sály k trónu kráľa MacGila. S Reeceom, kráčajúcich po jednom boku a Erecom na strane druhej. Cítil, že sa k nemu upierajú stovky očí a mal pocit, že mu to snáď naozaj len zdá.
Okolo kráľa stál tucet radcov, spoločne s jeho najstarším synom, Kendrickom. Keď Thor prichádzal, jeho srdce prekypovalo hrdosťou. Nemohol uveriť, že mu kráľ znova udeľuje audienciu a že sa zhromaždilo toľko dôležitých mužov, aby boli pri tom.
Dorazili ku kráľovskému trónu. MacGil vstal. Sieňou prebehlo tlmené zašumenie. MacGilova vážna tvár sa premenila v široký úsmev, keď zišiel z troch schodov svojho trónu a objal prekvapeného Thora.
Miestnosťou sa rozľahol obrovský jasot.
Odtiahol sa, stále však držal Thora pevne za obe ramená, a veselo sa na neho škľabil.
"Slúžil si Légii naozaj výborne, " povedal.
Sluha podal kráľovi pohár a ten ho okamžite zdvihol. Zvučným hlasom zvolal:
"Na statočnosť!"
"Na statočnosť!" Naplnila miestnosť odpoveď stovky mužov, prešla do chvíľkového šumu a potom opäť zavládlo ticho.
"Na počesť tvojich činov," vyhlásil kráľ, "ti hodlám darovať veľký dar."
Vzápätí dal kráľ znamenie sluhovi, ktorý predstúpil. Na jednej ruke mal navlečenú dlhú koženú rukavicu, na ktorej sedel nádherný sokol. Ten otočil hlavu a pozeral sa na Thora - ako by ho už poznal.
Thorovi to úplne vzalo dych. Bol to presne rovnaký sokol, ktorého videl vo svojom sne. Mal strieborné telo a jediný čierny pruh, ktorý sa ťahal po hlave až k zobáku.
"Sokol je symbolom nášho kráľovstva a tiež panovníckeho rodu," zahrmel MacGil. "Je to chrabrý a statočný vták. Je však tiež ľstivý. Je lojálny a zároveň neskrotný, čím vyniká medzi všetkými ostatnými zvieratami. Sokol je tiež sväté zviera. Hovorí sa, že ten, kto vlastní sokola, je zároveň jedným sokolom vlastnený. Povedie ťa na všetkých tvojich cestách. Opustí ťa, ale len preto, aby sa neskôr zase vrátil. Odteraz je tento vták tvoj."
Sokoliar predstúpil k Thorovi a vsunul ťažkú rukavicu na jeho ruku a predlaktie. Potom na ňu opatrne presunul sokola. Keď ho zacítil na ruke, zistil, že sa s vtákom môže ťažko pohybovať. Bol šokovaný jeho váhou. Keď sa vták ošíval na rukavici, bolo ťažké dokonca len držať ruku vzpriamene. Cítil, ako sa jeho pazúry zarývajú do tvrdenej kože rukavice, ktorá našťastie bránila, aby Thor cítil niečo viac než len mierny tlak na jeho paži. Vták sa otočil, zadíval sa na neho a vykríkol. Thor sa mu pozeral do očí a cítil akési mystické spojenie medzi ním a týmto zvieraťom. Zrazu si bol istý, že s ním sokol bude už navždy.
"A ako ju pomenuješ?" Prelomil kráľ ticho rytierskej sály.
Thor horúčkovito premýšľal. Jeho mozog bol príliš preplnený spádom udalostí, než aby mu teraz dokázal dobre slúžiť.
Skúšal rýchlo na niečo prísť. Premiešal si v hlave všetky mená všetkých slávnych bojovníkov kráľovstva, ktoré poznal. Otočil sa a prezeral si steny, ktoré pokrývali plakety s rozličnými menami rytierov, bitiek, ale aj dôležitých miest v kráľovstve. Jeho pohľad sa zastavil na jednej z nich. Bolo to miesto vnútri Prsteňa, na ktorom nikdy predtým nebol, ale o ktorom počul mnoho povestí, ktoré ho opisovali ako miesto tajuplné a plné zvláštne sily. Okamžite sa mu to meno zapáčilo.
"Budem jej hovoriť Estopheles," zvolal Thor.
"Estopheles!" Opakovali spokojne ostatní.
Sokol zakričal v odpoveď.
Zrazu Estopheles mávla krídlami a vyletel vysoko pod klenbu miestnosti a potom otvoreným oknom von. Thor sa za ním pozeral.
"Nerob si starosti," povedal sokoliar, "vždy sa k tebe zase vráti."
Thor sa otočil a pozrel sa na kráľa. Nikdy v živote nedostal žiadny dar a rozhodne nie takého formátu. Nevedel, čo by na to mal odpovedať a ako poďakovať. Bol dokonale zaskočený.
"Môj pane," povedal a sklonil hlavu. "Neviem, ako by som sa poďakoval."
"Práve si to urobil," povedal MacGil.
Dav zaplesal a všetky napätia v sále poľavilo. Medzi mužmi sa rozprúdila živá konverzácia a mnohí z rytierov prišli k Thorovi prehodiť niekoľko slov, takže ani nevedel, na koho sa otočiť najskôr.
"Toto je Algod z Južnej provincie," predstavil Reece jedného z nich.
"A toto je Kamera z Blat ... A toto je Basikold zo severných Hradov ..."
Mená čoskoro splývali jendo do druhého. Thor nestačil všetky pojať. Stále nemohol uveriť, že všetci títo skvelí rytieri ho prišli pozdraviť. Nikdy v živote sa necítil toľko uznávaný a mal pocit, že deň, ako je tento, je len raz za život. Po prvýkrát vo svojom živote si bol skutočne istý, že nie je zbytočný.
Ale tiež nemohol prestať myslel na Estopheles.
Thor sa otáčal do všetkých strán a zdravil sa s rytiermi, ktorých mená vzápätí zabúdal. Akoby odnikiaľ sa zrazu medzi rytiermi objavil poslíček, ktorý niesol malý zrolovaný kúsok papiera a vzápätí ho vtlačil Thorovi do dlane.
Thor roličku rozbalil a objavil úhľadným písmom napísaný odkaz:
Stretneme sa na zadnom nádvorí. Za bránou.
Z ružového lístočku sa vinula jemná vôňa. Thor premýšľal, od koho by to písanie asi mohlo byť. Odkaz nebol nikým podpísaný.
Reece sa mu pozrel cez rameno, prečítal si lístok a usmial sa.
"Zdá sa, že na teba moja sestra nezabudla," povedal a usmieval sa. "Byť tebou, tak by som tam išiel. Nemá rada, keď ju niekto necháva čakať."
Thor cítil, že červenie.
"Na zadné nádvorie sa dostaneš tamtými dverami. Rýchlo. Je schopná si to každú chvíľu rozmyslieť."
Reece sa smial a díval sa na Thora. "A ja budem viac než rád, keď pribudeš do rodiny."
KAPITOLA DEVÄTNÁSTA
Thor sa snažil držať sa Reeceových usmernení, keď si razil cestu preplneným hradom, ale nebolo to nijako jednoduché. Chodby hradu mali mnoho zákrut, odbočiek a križovatiek, množstvo tajných vchodov a skrytých schodísk, a príliš veľa dlhých chodieb, ktoré sa zdali, že vedú len do ďalších dlhých chodieb.
Znovu si v duchu prešiel Reeceove inštrukcie, keď zišiel z nízkeho schodiska, zahol do ďalšej chodby a konečne stál pred malými drevenými dvierkami s červenou kľukou, o ktorých mu Reece hovoril. Chytil kľučku a otvoril ich.
Silné denné svetlo ho oslepilo, ale bol to skvelý pocit, byť zase vonku z toho prepchaného hradu, dýchať svieži vzduch a cítiť na tvári slnečné lúče. Prižmúril oči a nechal ich, aby si privykli na nové podmienky. Potom sa rozhliadol. Pred ním sa rozprestierali kráľovske záhrady. Kam až oko dohliadlo, boli kríky perfektne strihané do všemožných tvarov, ktoré vytvárali upravené rady, medzi ktorými sa vinuli upravené cestičky. Boli tam fontány, nezvyklé druhy stromov, sady plné jarného ovocia a záhony kvetín všetkých tvarov a farieb. Ten pohľad mu doslova zobral dych. Bolo to ako by sa prechádzal uprostred obrazu.
Thor sa rozhliadal do všetkých strán, v snahe uvidieť Gwendoline. Jeho srdce sa roztĺklo ako o preteky. Zadné nádvorie bolo prázdne a podľa vysokých kamenných múrov Thor usúdil, že je pravdepodobne prístupné len členom kráľovskej rodiny. Nech sa pozeral, kam sa pozeral, nemohol princeznú nájsť.
Začal si hovoriť, že celý ten odkaz je možno podvod. To bolo zrejme ono. Asi si z neho len vystrelila a teraz sa baví na tom, ako ju hľadá. Koniec koncov, ako by niekto jej postavenia mohol mať najmenší záujem na jeho osobe?
Thor sa znova pozrel na odkaz a potom ho zahanbene zrolovali. Vystrelila si z neho. Čo bol za blázna, keď si robil akékoľvek nádeje. Teraz ho to hlboko mrzelo.
Thor sa otočil a sklopil hlavu, pripravený vydať sa späť do hradu. Práve keď siahal na kľučku, ozval sa hlas.
"A kam si sa ty vybral?" Hlas znel veselo. Skoro ako vtáčí spev.
Thora napadlo, či sa mu to len nezdalo. Otočil sa, díval sa okolo, a nakoniec ju zbadal. Sedela na lavičke v tieni pod kamennou stenou. Bola oblečená v šatách z bieleho saténu, doplnené ružovým lemom. Usmievala sa na neho a vyzerala krajšia, než ako si ju zapamätal.
Bola to ona. Gwendolyn. Dievča, o ktorej Thor sníval od okamihu, keď sa stretli. O jej modrých, mandľových očiach a dlhých rusých vlasoch, o úsmeve, ktorý zažínal jej tvár. Na hlave mala široký bielo ružový klobúk, ktorý jej zakrýval tvár pred priamym slnkom, a pod ktorým sa trblietali jej oči. Na kratučkú chvíľu mal pocit, že sa musí otočiť a uistiť, že princezná nehovorí na niekoho, kto možno stojí za ním.
"Ehm ..." začal Thor. "Ja ... ehm ... neviem. Ja ... ehm ... som išiel do hradu."
Znova zistil, že keď je s ňou, je absolútne neschopný pozbierať svoje myšlienky a vytvoriť z nich zrozumiteľnú vetu.
Začala sa smiať a bol to ten najkrajší smiech, aký doteraz počul.
"A prečo si to chcel urobiť? " spýtala sa hravo. "Veď si práve prišiel."
Thorov jazyk bol ako z kameňa.
"Ja ... ehm ... som ťa nemohol nájsť," povedal zahanbene.
Znovu sa rozosmiala.
"Nuž, som priamo tu. Odvážiš sa ku mne priblížiť?"
Natiahla k nemu ruku. Thor sa ponáhľal k nej, sklonil sa a vzal jej ruku do svojej dlane. Dotyk jej pokožky ho elektrizoval. Jej ruka bola tak hladká, jemná, krehká a zároveň perfektne pasovala do tej jeho. Pozrela sa na neho a nechala ruku na krátky moment v jeho, potom ju pomaly zase odtiahla. Thor si okamžite zamiloval pocit, ktorý vyvolávali končeky jej prstov v jeho dlani a dúfal, že to nebolo naposledy.
Jemne vymanila svoju ruku z jeho a zavesila sa do jeho ramena. Potom sa ho dala viesť sériou kľukatých uličiek v záhrade. Prechádzali sa po malej dláždenej cestičke a za chvíľu sa ocitli v labyrinte zo živého plota, schovaní pred pohľadmi okolia.
Thor bol nervózny. Možno že sa, ako poddaný, môže dostať do ťažkostí, keď sa prechádza s princeznou. Cítil, že sa ľahko potí na čele, ale nebol si istý, či sú dôvodom jeho obavy, horúce počasie alebo jej dotyk.
Nebol si istý, čo by mal povedať.
"Spôsobil si tu celkom rozruch, že?" Povedala s úsmevom. Thor bol rád, že prelomila trápne ticho.
"Ospravedlňujem sa. Nemal som to v úmysle, " pokrčil ramenami.
Zasmiala sa. "Prečo by si to nemal chcieť? Nie je to snáď dobre, keď niekto pôsobí rozruch?"
Thor nevedel, čo by na to mal odpovedať. Prišlo mu, že čokoľvek by povedal, bolo by to vždy len zle.
"Toto miesto je každopádne poriadne nudné," povedala. "Je fajn, keď sa tu objaví niekto nový. Zdá sa, že si ťa môj otec celkom obľúbil. A rovnako tak aj môj brat."
"Ehm ... vďaka, " povedal Thor.
Najradšej by sa bol vyfackal. Vedel, že by mal povedať viac a chcel to urobiť, ale jednoducho nevedel, čo by to malo byť.
"A tebe ..." začal zo seba súkať, "... sa tu páči?"
Mierne sa zaklonila a veselo sa zasmiala.
"Či sa mi tu páči? " spýtala sa. "Malo by. Predsa tú bývam!"
Znovu sa rozosmiala a Thor cítil ako červenie. Bolo viac než isté, že toto naozaj nezvláda. Lenže s dievčatami nikdy nevyrastal a v rodnej dedine sa nikdy so žiadnou nestýkal. Jednoducho nepoznal, ako by sa mal v prítomnosti dievčatá správať a čo by mal hovoriť. Na čo by sa jej mal spýtať? Odkiaľ si? To už predsa vedel odkiaľ je. Je odtiaľto. Začínal si hovoriť, prečo sa s ním vôbec obťažuje. Bolo to jednoducho kvôli pobaveniu?
"Prečo sa ti páčim?" Spýtal sa.
Pozrela sa na neho a pobavene sa uchechtla.
"Ty máš teda sebavedomie, " povedala stále v smiechu. "Kto povedal, že sa mi páčiš?" Spýtala sa a jej úsmev sa ešte rozšíril. Očividne ju bavilo úplne čokoľvek, čo povedal.
Teraz mal Thor pocit, že sa sám dostal do ešte väčších problémov ako predtým.
"Ospravedlňujem sa. Nechcel som to povedať. Iba mi napadlo. Chcem povedať ... ehm ... Ja viem, že sa ti nepáčim."
Jej smiech smiech dostával stále novú a novú energiu.
"Si zábavný, to musím uznať. Predpokladám, že si nikdy nemal priateľku, že?"
Thor sa pozrel na zem a ponížene pokrútil hlavou.
"Povedala by som, že ani žiadne sestry, je to tak? " Pýtala sa ďalej.
Thor znova pokrútil hlavou.
"Mám troch bratov, " vyhŕkol potom. Konečne sa mu podarilo povedať niečo, čo znelo aspoň trochu normálne.
"Vážne?" Spýtala sa. "A kde sú? Zostali v tvojej dedine?"
Thor pokrútil hlavou. "Nie, sú tu, v Légii, rovnako ako ja."
"Aha, to musíš byť rád."
Thor pokrútil hlavou.
"Nie. Nemajú ma radi. Priali by si, aby som tu vôbec nebol."
Prvýkrát toho dňa sa z jej tváre stratil úsmev.
"Nemajú ťa radi? " Spýtala sa zarazene. "Tvoji vlastní bratia?"
Thor pokrčil ramenami. "Tiež by som tomu rád rozumel."
Nejakú chvíľu potom kráčali mlčky. Thor sa zľakol, že tou témou zničil ich dobrú náladu.
"Ale žiadny strach, nie je to taký problém. Vždy to tak bolo. A tu som stretol pár dobrých kamarátov. Vlastne tú teraz mám lepších priateľov, než som mal kedy predtým doma."
"Môj brat? Reece?" Spýtala sa.
Thor prikývol.
"Reece je fajn, " povedala. "Svojím spôsobom ho mám tiež najradšej. Ja mám štyroch bratov, vieš. Traja sú vlastní a jeden nie. Najstaršieho mal otec s inou ženou. Môj nevlastný brat. Poznáš ho, že? Kendrick?"
Thor prikývol. "Som mu veľmi zaviazaný. Len vďaka nemu mám svoje miesto v Légii. Je to dobrý muž."
"To je pravda. Je jeden z najlepších v celom kráľovstve. Mám ho rada úplne rovnako, ako by bol môj skutočný brat. A potom je tu práve Reece, ktorého mám rada tiež tak. Druhí dvaja ... no ... poznáš to, ako to v rodinách chodí. Nie každý sa znesie s každým. Niekedy si hovorím, ako sme my všetci mohli vzísť z rovnakých rodičov."
Thora schytila zvedavosť. Chcel sa dozvedieť akí druhí dvaja bratia sú, aké ona s nimi má vzťahy, a prečo si nie sú tak blízki. Chcel sa opýtať, ale tiež nechcel byť dotieravý. A zdalo sa, že ani ona sa v tom nechce viac preberať. Zdalo sa, že je jednou z tých ľudí, ktorí sa radšej sústredia na tie lepšie veci, ktoré okolo seba majú.
Keď prešli labyrintom, nádvorie sa pred nimi otvorilo do úplne novej záhrady, kde bola tráva perfektne zastrihnutá do rôznych tvarov. Vyzeralo to ako akási ohromná hracia doska, ktorá sa rozkladala minimálne pätnásť metrov do oboch smerov, skrz na skrz posiata veľkými drevenými stĺpiky, vyššími ako Thor sám.
Gwen potešene vykríkla.
"Chceš si zahrať?" Spýtala sa.
"Čo to je?" spýtal sa Thor.
Otočila sa k nemu s prekvapením v široko otvorených očiach.
"Ty si nikdy nehral stĺpiky?" spýtala sa.
Thor sa zahanbil a pokrútil hlavou. Cítil sa teraz ako dedinský sedliak ešte viac ako kedykoľvek predtým.
"Je to tá najlepšia hra!" Vykríkla radostne.
Potom oboma rukami chytila tie jeho a tiahla ho doprostred hracieho poľa. Vyzerala spokojne, skoro ako malé dieťa. Thor si nemohol pomôcť a musel sa sám pre seba usmiať. Viac ako čokoľvek iné, než toto hracie pole, viac než celé to nádherné miesto okolo, ho uchvacoval zamatový dotyk jej rúk. A tiež pocit, že na ňom niekomu záleží. Jej teraz záležalo na tom aby šiel s ňou. Záležalo jej na tom, aby s ňou teraz trávil čas. Prečo by na ňom ale malo niekomu záležať? A obzvlášť niekomu, ako bola ona? Stále mal ešte pocit, že to nie je možné, a že sa mu to pravdepodobne celé len sníva.
"Postav sa tu," povedala. "Za tento stĺpik. Musíš ho premiestniť a máš na to len desať sekúnd."
"Čo tým myslíš, premiestniť ho? " Spýtal sa Thor.
"Rýchlo, vyber si smer! " Vykríkla.
Thor uchopil ten obrovský drevený stĺpik a zistil, že zďaleka nie je tak ťažký, ako sa na pohľad zdá. Pár krokov ho poponiesol a položil na ďalší štvorec.
Gwen bez váhania prevrhla svoj stĺpik, ktorý narazil presne do toho Thorovho a porazil ho na zem.
Zasmiala sa radosťou.
"To bol zlý ťah!" Povedala. "Vliezol si mi rovno do rany! Prehral si!"
Thor sa pozeral na obidva na zemi ležiace stĺpiky a za mak tomu rozumel. Vôbec túto hru nepochopil.
Smiala sa, keď ho znovu brala za rameno a viedla ďalej po cestách.
"To nevadí, ja ťa to naučím," povedala.
Jeho srdce zaplesalo. Bude ho učiť. To znamenalo, že ho chce vidieť znova. Že s ním chce znova byť. Nevymýšľa si Thor ale toto všetko len vo svojej hlave?
"Povedz mi, čo si myslíš o tomto mieste?" Spýtala sa, keď ho viedla ďalšou sériou labyrintov. Ten, ktorým prechádzali teraz, bol zdobený dva metre vysokými kvetinami, ktoré hrali všetkými farbami. Okolo ich kvetov bzučal akýsi Thorovi neznámi chrobáci.
"Je to to najkrajšie miesto, aké som kedy videl," odpovedal Thor popravde.
"A prečo sa chceš stať členom Légie?"
"Je to všetko, o čom som kedy sníval," povedal.
"Ale prečo?" pýtala sa ďalej. "Pretože chceš slúžiť môjmu otcovi?"
Thor sa musel zamyslieť. Nikdy o tomto vlastne sám predtým nepremýšľal. Jednoducho sa vždy videl v Légii a to bolo celé.
"Áno," odpovedal. "To chcem. A tiež Prsteňu."
"Ale čo život? " Spýtala sa. "Nechceš mať rodinu? Panstvo? Manželku?"
Nato sa zastavila a pozrela sa na neho. Dokonale ho zaskočila. O týchto veciach nikdy predtým nepremýšľal a teraz nevedel, čo na to povedať. Jej oči zaiskrili, keď sa na neho pozerala.
"Ehm ... ja ... ja neviem. Nikdy som o tom vlastne nerozmýšľal."
"A čo si o tom myslí tvoja matka? " Spýtala sa hravo.
Thorov úsmev zvädol.
"Ja žiadnu matku nemám, " povedal.
Jej úsmev zmizol celkom.
"Čo sa jej prihodilo?" Spýtala sa.
Thor chcel odpovedať. Chcel povedať úplne všetko. Bolo by to prvýkrát v jeho živote, kedy by o matke takto otvorene s niekým hovoril. Pripadalo mu to zvláštne, ale vážne jej to chcel povedať. Zúfalo si prial sa jej otvoriť a povedať jej všetko o svojom živote, svojich pocitoch aj plánoch.
Keď ale otvoril ústa aby začal, odniekiaľ sa ozval hrubý a vysoký hlas.
"Gwendolyn!" Zakričal ten hlas.
Obaja sa otočili, aby uvideli jej matku , kráľovnú, oblečenú v dvorných šatách a nasledovanou jej služobnými, ktorá sa teraz nervóznym krokom uberala priamo k svojej dcére. V tvári sa jej zračil zlosť.
Kráľovná došla priamo ku Gwen, hrubo ju chytila za rameno a odtiahla od Thora.
"Okamžite sa vráť do hradu. Čo som ti povedala? Nechcem ťa už nikdy vidieť, ako s ním hovoríš. Rozumieš, čo ti hovorím?"
Gwenina tvár očervenela a potom sa celá premenila tým, ako na dievča pôsobil zlosť a urazená pýcha.
"Nechaj ma byť! " Zakričala na matku. Obzrela sa späť k Thorovi so zúfalým, smutným a zároveň ospravedlňujúcim pohľadom.
Thor ten pocit dobre poznal. Cítil úplne to isté. Chcelo sa mu revať a jeho srdce zovrela úzkosť, keď sa pozeral, ako ju odvádzajú preč. Bolo to ako sledovať vlastnú možnú budúcnosť, ktorú niekto práve vzal a odnáša ju niekam do neznáma.
Stál tam primrznutý tak dlho, kým mu nezmizla z dohľadu. Od rozčúlenia sa celý zadýchal. Nechcel len tak odísť, nechať to celé plávať a ísť si po svojich.
A zo všetkého najviac si nechcel pripustiť predstavu, že by ju už nikdy v živote nemal znova uvidieť.
*
Keď sa Thor vliekol späť do hradu, stále premýšľajúc o svojom stretnutí s Gwen, skoro vôbec si nevšímal svoje okolie. Jeho myseľ bola plne zamestnaná myšlienkami na ňu a jeho oči neustále videli obraz jej tváre. Bola taká úžasná. Najkrajšia, najmilšia, najsladšia, najjemnejšia a najzábavnejšia osoba, ktorú poznal. Musel ju znova vidieť. Už teraz cítil, že mu princezná chýba. Tieto pocity pre neho boli úplne nové, čo ho zároveň aj napĺňalo bázňou. Sotva ju poznal, ale aj tak si bol už teraz istý, že bez nej nemôže byť.
Zároveň musel myslieť na kráľovnú, ktorá ju odviedla preč. Žalúdok sa mu zovrel, keď si uvedomil, ako mocná sila sa stavia medzi neho a Gwen. Sila, ktorá si neželá, aby boli pohromade.
Keď sa snažil tomu prísť na kĺb, zacítil náhle dotyk ruky na svojej hrudi. Niekto ho hrubo zastavil uprostred kroku.
Rozhliadol a uvidel chlapca možno o pár rokov staršieho, než bol Thor sám. Bol vysoký, chudý, oblečený v tých najdrahších šatách, aké kedy videl - dvorský purpur so zeleným a červeným hodvábom a na hlave klobúk ozdobený perím. Mračil sa na neho. Vyzeral ako rozmaznaný chlapec, ktorý nikdy nepoznal nič iné ako luxus, ktorý mal jemné ruky a vysoko klenuté obočie, ktoré jeho tvári dodávala pohŕdavý výraz.
"Hovoria mi Alton," začal chlapec. "Som synom lorda Altona, prvého bratranca samotného kráľa. Náš klan vládne ríši po sedem storočí. Čo zo mňa robí vojvodu. Ty si, aby sme do rozhovoru vniesli trochu kontrastu, poddaný," povedal uštipačne. "Kráľovský dvor je pre urodzených. Pre mužov určitej hodnosti a vážnosti. Nie pre takých ako si ty."
Thor tam stál a nemal najmenšie tušenie, čím si mohol tohto chlapca proti sebe popudiť.
"Čo odo mňa chceš? " Spýtal sa Thor.
Alton sa zasmial.
"Samozrejme, že to nevieš. Ty zrejme nevieš vôbec nič, že? Ako si len dovoľuješ predstierať, že si jeden z nás! " Vypľul na Thora.
"Ja nič nepredstieram, " povedal Thor.
"Mňa nezaujíma, ktorá vlna ťa sem priniesla. Iba ťa chcem varovať, než si v hlave vytvoríš príliš veľa nádejí. Gwendolyn je moja."
Thor sa na neho šokovane pozrel. Jeho? Nevedel čo na to povedať.
"Náš sobáš bol dohodnutý, už keď sme sa narodili," pokračoval Alton. "Sme rovnako starí a tiež rovnako urodzení. Plány na svadbu už dávno začali. Neodvažuj sa ani na sekundu pomyslieť, že by to mohlo dopadnúť inak."
Thor cítil, akoby mu práve niekto vyrazil dych. Nemal silu ani na to, aby dokázal nejako reagovať.
Alton pristúpil o jeden krok bližšie a zhora pozrel na Thora.
"Musíš pochopiť jednu vec," povedal jemným hlasom. "Ja tolerujem Gwen jej flirtovanie. Má ho viac než dosť. Každú chvíľu nájde zaľúbenie v niektorom z poddaných, alebo zo služobníctva. Nechám ich, aby ju nejaký čas zabávali a robili jej spoločnosť. Možno by si si mohol myslieť, že je v tom niečo viac. Ale pre Gwen to znamená len to, čo som práve povedal. Si len ďalšia známosť, ďalšia zábava. Zbiera vás ako bábiky. Nič viac než zbierku ale tie bábiky neznamenajú. Keď sa objaví niekto nový, je ním nadšená, ale za deň či dva ju začne nudiť a tak príbeh plynie stále ďalej a ďalej. Rýchlo ťa zase odhodí. Nič pre ňu neznamenáš. A za nejaký čas sa za mňa vydá. Navždy."
V Altonových očiach bolo možné čítať, že to myslí vážne.
Thor mal pocit, že každé z jeho slov triešti jeho srdce na stále menšie a menšie kúsky. Ale bola to pravda? Naozaj pre Gwen vôbec nič neznamenal? Zrazu si nebol istý, zrazu nevedel, čomu z toho všetkého má veriť, a čomu nie. Jej správanie k nemu pôsobilo tak skutočne. Je ale možné, že to tak Thor len chcel vidieť?
"Klameš," odpovedal nakoniec.
Alton sa uškrnul, potom zdvihol ukazovák a zabodol ho Thorovi do hrude.
"Ak ťa s ňou ešte raz uvidím, použijem svojho vplyvu pri dvore a ty pôjdeš do žalára!"
"Na základe akého previnenie ?! " spýtal sa Thor.
"Nepotrebujem nič také. Mám tu vysoké postavenie. Niečo si vymyslím a oni tomu okamžite uveria. Polovica kráľovstva uverí, že si kriminálnik."
Alton sa sebaisto usmial. Thorovi z neho bolo zle.
"Nemáš žiadnu česť," povedal Thor, nechápajuc, že by niekto mohol jednať s takou podlosťou.
Alton sa zasmial vysokým hlasom.
"Nikdy som ju nepotreboval," odpovedal. "Česť je pre bláznov. Ja mám namiesto toho to, čo chcem mať. Nechaj si svojou česť. Ja budem mať Gwendolyn."
KAPITOLA DVADSIATA
Thor vychádzal s Reeceom z brány vnútorného opevnenia Kráľovho Dvora na bežnú cestu, ktorá viedla ku kasárňam Légie. Stráž sa postavila do pozoru, keď prechádzali, čo znova naplnilo Thora oným nezvyklým pocitom pýchy. Ako keby sem už naozaj patril. Spomenul si, že len pred niekoľkými dňami ho strážny od tej istej brány vyháňal. Toľko sa toho za tak krátku dobu zmenilo.
Thor počul sokolí výkrik, pozrel sa k nebu a uvidel, že mu nad hlavou krúži Estopheles. Sokolica potom okamžite zamierila strmhlav nadol. Thor s nadšením vystrel ruku, na ktorej teraz stále nosil vystuženú rukavicu, ale Estopheles sa znovu vzniesla a smerovala vyššie a vyššie, až kým sa mu nestratila úplne z dohľadu. Thor premýšľal. To zviera bolo neobyčajné a on k nej od začiatku cítil puto, ktoré ťažko dokázal vysvetliť.
Thor a Reece pokračovali bez slov rýchlym krokom smerom ku kasárňam. Thor vedel, že jeho druhovia ho budú očakávať a budú zvedaví, ako prebiehala jeho audiencie u kráľa. Budú mu tiež závidieť? Budú na neho žiarliť? Budú na neho nahnevaní, že na seba strhol všetku pozornosť? Budú si z neho robiť žarty, pretože ho museli naspäť cez Kaňon preniesť na nosidlách? Alebo ho konečne prijmú?
Thor dúfal v to posledné. Večné boje so zvyškom Légie ho už unavovali a jediné, čo si prial, bolo jednoducho zapadnúť medzi ostatných. Byť prijatý ako jeden z nich.
Keď sa na konci ulice objavila budova kasární, Thor začal uvažovať ešte o niečom ďalšom.
Gwendolyn.
Thor nevedel ako veľmi si môže dovoliť hovoriť o tomto probléme s Reeceom, pretože to bola jeho sestra. Ale pritom ju nedokázal pustiť z hlavy. Tiež nemohol prestať myslieť na svoje hrozivé stretnutia s tým dvoranom, Altonom, a premýšľal koľko z toho, čo mu povedal, bola pravda. Časť Thora sa obávala celú vec s Reeceom začať preberať, pretože nechcel riskovať, že by kvôli tomuto mohol nejakým spôsobom prísť o dobrého priateľa. Ale tá druhá časť nutne potrebovala vedieť jeho názor.
"Kto je Alton?" Spýtal sa Thor nakoniec váhavo.
"Alton?" Opakoval Reece. "Prečo sa na neho pýtaš?"
Thor pokrčil ramenami. Nevedel koľko si môže dovoliť prezradiť.
Reece našťastie pokračoval.
"Je to len nižší dvoran, ktorý sa rád vyhráža. Tretí kráľov bratranec. Prečo? Vyšiel na teba s niečím?" Potom Reece prižmúril oči. "Gwen? Je to tak? Mal som ťa pred tymto varovať."
Thor sa otočil na Reecea a dychtil počuť toho od neho viac.
"Čo tým myslíš?"
"Je to nevychovanec. Prenasleduje moju sestru od okamihu, keď sa naučil chodiť. Je si istý, že sa tí dvaja raz spolu vezmú. Moja matka si to ale myslí tiež."
"A vezmú sa? "
Spýtal sa Thor, prekvapený naliehavosťou vlastného hlasu.
Reece sa na neho pozrel a usmial sa.
"Môj ty, ty si sa do nej zahľadel, že?" Zachechtal sa. "To bolo rýchle."
Thor začervenal a dúfal, že to nie je moc vidieť.
"Ak sa vezmú alebo nie, to bude záležať na tom, či ho moja sestra bude chcieť," odpovedal nakoniec Reece. "Ibaže by ju k tomu sobášu prinútili. Ale pochybujem, že by niečo také náš otec urobil."
"A čo ona k nemu cíti? "Naliehal Thor. Obával sa, že to bude znieť príliš zvedavo, ale musel to vedieť.
Reece pokrčil ramenami. "Mal by si sa jej na to opýtať sám. Ja som s ňou o tomto nikdy nehovoril."
"A mohol by ju tvoj otec k tomu sobášu prinútiť? " Naliehal Thor ďalej. "Môže niečo také urobiť?"
"Môj otec môže robiť čokoľvek uzná za vhodné. Ale toto je medzí ním a Gwen."
Reece sa otočil a pozrel sa na Thora.
"Na čo sú všetky tieto otázky? Čo tým sleduješ?"
Thor sa znova začervenal v neistote, čo na to odpovedať.
"Nič, " povedal nakoniec.
"Nič? " vybuchol Reece smiechom. "Znie to ale, že toho nič je poriadna hromada!"
Reece sa začal smiať ešte hlasnejšie a Thor by sa v tom okamihu najradšej zahrabal pod zem. Premýšľal, či si naozaj len nevymýšľal, že ho Gwendolyn má rada. Reece sa natiahol a položil mu ruku pevne na rameno.
"Počúvaj, môj starý," povedal Reece, "jediná vec, ktorú si môžeš o Gwen byť istý, je, že sama dobre vie čo chce. A keď niečo chce, tak to dostane. Tak to bolo odjakživa. Má rovnako silnú vôľu ako náš otec. Nikto ju nedokáže prinútiť niečo urobiť, alebo mať niekoho rada, keď to ona sama nechce. Takže si nerob starosti. Ak si vyberie teba, ver mi, spoznáš to. Dobre?"
Thor prikývol a hneď sa cítil lepšie. Reece dokázal jeho chmáry zmierniť ako ostatne zakaždým.
Pozrel sa pred seba a zbadal mohutnú bránu kasárenskej budovy Légie. Bol prekvapený, že pri bráne stojí niekoľko chlapcov z jednotky, akoby na nich čakali. Ešte viac ho prekvapilo, že na ich tvárach videl úsmev. Keď uvideli Thora s Reeceom, prepukli v jasot a rozbehli sa smerom k nim. Akonáhle dobehli, chytili Thora a zo všetkých strán ho obklopili. Thor bol úplne zaskočený tými náhlymi prejavy náklonnosti.
"Povedz nám o Kaňone. Aké je to na druhej strane?" Spýtal sa jeden.
"Ako tá príšera vyzerala? Tá, ktorú si zabil? " Spýtal sa iný.
"Nezabil som ju, " odpovedal Thor. "To Erec."
"Počul som, že si zachránil Eldenovi život," povedal chlapec.
"A ja som počul, že si na tú príšeru zaútočil len tak. Bez žiadnych poriadnych zbraní."
"Teraz si jeden z nás!" Zakričal jeden chlapec a ostatní ho podporili jasotom a objímali Thora, ako by bol ich dávno strateným bratom.
Thor tomu nemohol uveriť. Čím viac však počúval to, čo mu hovorili, tým viac si uvedomoval, že na tom možno niečo bude. Možno sa tam predsa len zachoval statočne. Zatiaľ ani nemal čas o tom poriadne popremýšľať. Prvýkrát po dlhej dobe zo seba začal mať dobrý pocit. A najdôležitejšie zo všetkého bolo, že to teraz vyzeralo, že možno skutočne medzi chlapcov zapadne. Mal pocit, akoby mu z ramien spadlo niečo ťažké.
Thor bol odvedený na hlavné cvičisko, kde stáli desiatky príslušníkov Légie, spoločne s desiatkami Strieborných. Aj oni začali jasať, keď ho uvideli. Všetci potom pristúpili bližšie aby ho potľapkal po chrbte.
Objavil sa Kolk a ostatní stíchli. Thor sa narovnal do pozoru, pretože od Kolka nikdy nedostal nič než opovrhnutie a ani teraz nič iné neočakával. Lenže ten sa teraz na Thora, k jeho údivu, pozrel s úplne iným výrazom v tvári. Aj keď stále ešte nedokázal svaly na svojej tvári prinútiť k úsmevu, nedalo sa ani povedať, že by sa mračil. A Thor by mohol prisahať, že v jeho očiach zahliadol náznak niečoho, čo mohol byť možno aj obdiv.
Kolk pristúpil bližšie, v ruke držal malý čierny odznak v tvare sokola a pripol ho Thorovi na hruď. Odznak Légie. Thor bol konečne oficiálne prijatý. Konečne bol jedným z nich.
"Thorgrine z Južnej provincie Západného kráľovstvo," povedal Kolk vážne. "Vítame ťa v Légii."
Chlapci zajasali a zbehli sa k Thorovi, chytili ho za paže a postrkovali ho sem a tam.
Thor nemohol uveriť, že sa to naozaj deje. Ani sa o to nesnažil. Jednoducho si tento moment len užíval. Odteraz už konečne niekam patrí.
Kolk sa otočil a pozrel sa na chlapca.
"Výborne, ale teraz sa upokojte," zavelil. "Dnes je zvláštny deň. Žiadne ďalšie kydanie hnoja už vás nečaká. Je čas poriadne trénovať. Dnes je deň zbraní."
Chlapci odpovedali nadšeným jasotom a nasledovali Kolka naprieč cvičiskom k obrovskéj kruhovej stavbe z dubového dreva, do ktorej sa vchádzalo žiariacimi bronzovými dverami. Thor kráčal spolu s nimi. Nad celou skupinou bzučalo vzrušené šuškanie v očakávaní toho, čo malo prísť. Reece šiel vedľa neho a po chvíli sa objavil tiež O'Connor, aby sa k nim pridal.
"Nečakal som, že ťa znova uvidím živého," povedal O'Connor a s úsmevom tresol Thora do ramena. "Nabudúce ma najskôr zobudíš, dobre?"
Thor mu úsmev opätoval.
"Čo to je za budovu?" Spýtal sa Thor Reecea, keď sa priblížili. Vráta boli pobité obrovskými železnými nitmi a celé to miesto pôsobilo impozantne.
"To je zbrojnica," odpovedal Reece. "Tu sa skladujú všetky naše zbrane. Čas od času nás nechajú, aby sme sa na ne mohli pozrieť a dokonca si s niektorými zatrénovať. Záleží na tom, ktorú lekcii sa rozhodli nám udeliť."
Thorovi sa zovrel žalúdok, keď si všimol, že sa k nim blíži Elden. Pripravil sa na nadchádzajúcu hrozbu, ale tentoraz mal Elden v očiach obdiv.
"Musím sa ti poďakovať," povedal a pozeral sa pri tom k zemi. "Že si mi zachránil život."
Thor bol v šoku. Toto od Eldena vôbec nečakal.
"Mýlil som sa v tebe," dodal Elden. "Budeme priatelia?" Spýtal sa potom.
Podal smerom k Thorovi ruku.
Thor s radosťou ponúkanú ruku prijal.
"Priatelia," povedal.
"Neberiem podanie ruky na ľahkú váhu," povedal Elden. "Od teraz ti budem strážiť chrbát a som tvojím dlžníkom."
Potom sa otočil a pokračoval späť medzi ostatných.
Thor premýšľal, čo to všetko znamená. Bol nadšený, ako rýchlo sa veci menili k lepšiemu.
"Povedal by som, že to nie je úplne beznádejný blbec," povedal O'Connor. "Možno že bude nakoniec celkom v pohode."
Dorazili do zbrojnice. Obrovská brána sa otvorila a Thor vstúpil dovnútra. Pomaly kráčal a mohol si pritom vyvrátiť krk, ako obhliadal všemožné zbrane, z ktorých niektoré ani nedokázal pomenovať, zavesené všade okolo po stenách a na stojanoch. Ostatní chlapci sa hnali vpred v nadšenom zhone. Brali zbrane zo stojanov, poťažkávali ich a skúmali. Thor nasledoval ich príklad. Na chvíľu všetci pripomínali malé deti, ktoré sa dostali do cukrárne.
Thor objavil veľkú halapartňu, uchopil ju oboma rukami a poťažkával ju. Bola obrovská a perfektne naolejovaná. Ostrie bolo opotrebované a posiate mnohými vrúbkami. Thor premýšľal, či bol touto zbraňou zabitý človek.
Usadil ju späť do stojana a vzal do ruky bojový cep, kovovú guľu posiatu tŕnim a pripevnenú reťazou ku krátkej palici. Držal palicu pevne v rukách a skúšal zmeny ťažiska zbrane, keď s ňou jemne hýbal. Reece vedľa neho zvieral bojovú sekeru a O'Connor poťažkával veľké bojové kopije, s ktorým skúšal bodať do vzduchu proti neviditeľnému nepriateľovi.
"Všetci počúvať!" Zakričal Kolk. Chlapci sa k nemu otočili.
"Dnes sa budeme učiť o boji s nepriateľom na dlhšiu vzdialenosť. Môže mi niekto povedať, ktoré zbrane pre to používame? Čo dokáže nepriateľa zabiť na vzdialenosť tridsiatich krokov?"
"Luk a šíp, "povedal niekto." Správne, "odpovedal Kolk. "Čo ďalšie?"
"Oštep!" Zakričal niekto.
"Čo ďalej? Je toho viac než len toto. Ktoré ďalšie?"
"Prak, " dodal Thor.
"Čo ešte?"
Chlapci zaváhali. Nikto už nemal žiadne ďalšie nápady.
"Máme tu vrhacie kladivá," zakričal Kolk, "a vrhacie sekery. Sú tu kuše. Po nepriateľovi sa dá hodiť aj kopijou. Dokonca môžete vrhnúť aj meč."
Kolk obišiel miestnosť a prezeral si tváre chlapcov, ktorí ho zaujato sledovali. "To stále nie je všetko. Obyčajný kameň zozbieraný zo zeme môže byť váš najlepší priateľ. Videl som muža, obrovského ako býka, vojnového hrdinu, ktorého na mieste zabil kameň hodený mazanejším súperom. Vojaci si často neuvedomujú, že aj ich brnenie môže byť použité ako zbraň. Drôtená rukavica môže byť sňatá a hodená nepriateľovi do tváre. To ho zo vzdialenosti niekoľkých krokov môže aj omráčiť. Vzápätí ho môžete ľahko zabiť. Dokonca aj váš štít je možné vrhnúť ako zbraň."
Kolk sa nadýchol.
"Je nesmierne dôležité, naučiť sa bojovať nielen na vzdialenosť medzi vami a najbližším protivníkom. Musíte svoju údernú plochu rozšíriť na oveľa väčšiu vzdialenosť. Väčšina ľudí bojuje na vzdialenosť troch krokov. Dobrý bojovník začína bojovať už zo vzdialenosti tridsiatich krokov. Rozumiete?"
"Áno, sir!" Zborove odpovedali regrúti.
"Dobre. Dnes si nabrúsime naše vrhacie schopnosti. Prejdite miestnosť a vezmite akúkoľvek zbraň, ktorou sa dá vrhať. Každý schyťte jednu zbraň a okamžite s ňou mažte von. Máte na to tridsať sekúnd. Pohyb!"
V tom okamihu miestnosť doslova explodovala pohybom a Thor sa rozbehol k múru v snahe nájsť niečo, čo by mohol použiť. Bol postrkovaný a strhávaný do všetkých strán ostatnými, o nič menej nadšenými chlapcami, až nakoniec našiel na stene to, čo hľadal. Bola to malá vrhacia sekera. O'Connor vzal dýku, Reece meč a všetci traja utekali za ostatnými zo zbrojnice von.
Potom nasledovali Kolka na vzdialenú stranu cvičiska, kde bol pripravený tucet štítov, pripevnených na masívnych držiakoch.
Všetci chlapci sa v očakávaní zhromaždili okolo Kolka.
"Budete stáť tu , " zahrmel a ukázal na čiaru, nakreslenú do piesku," a budete mieriť na jeden z tých štítu tamto. Potom pobežíte ku štítom a zoberiete si inú zbraň, s ktorou sa opäť vrátite na čiaru. Nikdy si nevyberajte zbraň, ktorú ste už mali. Vždy mierte na štít. Za každý minutý štít pobežíte jeden okruh okolo cvičisko. Začnite!"
Chlapci sa zoradili, rameno na ramene za čiarou a začali vrhať svoje zbrane proti štítom, ktoré boli od čiary vzdialenej dobrých dvadsať päť metrov. Thor sa zaradil medzi ostatných. Chlapec vedľa neho sa zaklonil a vrhol oštep, ktorý následne o chlp minul štít.
Otočil sa a vydal sa obehnúť okruh okolo arény. Okamžite sa k nemu pripojil jeden zo Strieborných a cez ramená mu prehodil ťažkú drôtenú košeľu, ktorá beh značne sťažovala.
"Pobežíš s týmto!" Zavelil.
Chlapec, už teraz spotený, pokračoval v behu s novo nadobudnutou záťažou po rozpálenom cvičisku.
Thor naozaj nechcel svoj cieľ minúť. Zaklonil sa, skoncentroval, vystrel ruku so sekerou a vrhol. Zavrel oči a modlil sa, aby zbraň trafila svoj cieľ. Uľavilo sa mu, keď počul ako sa zasekla do koženého štítu. Bolo to ale len s veľkým šťastím. Trafil ľavý dolný rožtek štítu. Aspoň, že trafil nejako. Veľa chlapcov okolo neho minulo a vydalo sa na okruh. Tých pár, ktorí sa trafili, teraz šprintovalo ku štítom, aby si vybrali nové zbrane.
Thor dobehol ku štítom a zobral dlhý, štíhly vrhací nôž, vytiahol ho zo štítu a rýchlo sa vracal späť.
Takto pokračovali tak dlho, že už Thor takmer necítil ruku a obehol medzitým toľko okruhov, že ich už dávno prestal počítať. Pot sa z neho len rinul, rovnako ako zo všetkých ostatných okolo. Bolo to ale zaujímavé cvičenie, učiť sa vrhať všetkými rozličnými druhmi zbraní, zvykať si na ich rozdielne tvary, váhu a predovšetkým letové vlastnosti. Thor cítil, že je lepší a istejší s každým ďalším hodom. Ale deň bol stále ešte horúci a sily rýchlo ubúdali. Iba asi desať chlapcov stálo neustále na čiare. Všetci ostatní sa skôr alebo neskôr museli vydať na okruhy. Bolo príliš ťažké trafiť sa toľkokrát za sebou, s toľkými rozličnými zbraňami. Navyše, akonáhle sa človek raz dostal na okruh, teplo a beh ho vyčerpalo natoľko, že jeho ďalšia muška bola ešte horšia. Thor lapal po dychu a nebol si istý, ako dlho ešte bude schopný pokračovať. Keď už mal pocit, že sa zrúti na zem, objavil sa Kolk.
"Stačí!" Zakričal.
Chlapci dokončili svoje okruhy a jeden za druhým sa zrútili do trávy. Potom tam ležali, snažili sa chytiť dych a dávali si dolu ťažké železné košele, ktoré im boli nanútené. Tiež Thor sa posadil do trávy. Pot z neho kvapkal takmer neustále a svaly na jeho pravej ruke sa triasli vyčerpaním. Niekoľko kráľových mužov donieslo vedierka s vodou a zložili ich na trávu. Reece sa natiahol, schmatol jeden z nich a mohutne pil, potom ho podal O'Connorovi, ktorý sa takisto napil a poslal ďalej Thorovi. Thor pil a pil, až mu voda tiekla všade po tvári na krk a na hruď. Voda bola úžasná. Keď podával vedro naspäť Reeceovi, bol opäť poriadne zadychčaný.
"Ako dlho toto môže trvať?" Spýtal sa.
Reece len vyčerpane potriasol hlavou. "Ja neviem."
"Prisahal by som, že sa nás pokúšajú zabiť," ozval sa hlas. Thor sa otočil a uvidel Eldena, ktorý prišiel a sadol si vedľa neho. Thor bol prekvapený, že ho tu vidí. Zdalo sa, že sa s nimi Elden chce skutočne spriateliť. Bolo zvláštne vidieť tak výraznú zmenu v jeho správaní.
"Páni!" Zakričal Kolk a pomaly kráčal medzi nimi. "Väčšina z vás už v poslednej dobe míňala jeden cieľ za druhým. Ako môžete vidieť, je ťažšie dobre sa trafiť, keď ste unavení. Ale o to práve ide. V priebehu bitky nikdy nebudete svieži. Väčšinou budete úplne vyčerpaní. Niektoré bitky trvajú celé dni. Obzvlášť, ak útočíte proti hradu. A väčšinou sa potrebujete presne trafiť práve v okamihu, keď už sa sotva držíte na nohách. Často budete nútení použiť akúkoľvek zbraň, ktorú budete mať po ruke. Musíte sa stať expertmi na akúkoľvek zbraň a majstrovsky ju ovládať v akomkoľvek štádiu únavy. Je to jasné?"
"ÁNO, SIR! " Zakričali chlapci.
"Niektorí z vás dokážu hádzať nožom alebo oštepom. Ale tí rovnakí potom robia chyby s kladivom alebo sekerou. Myslíte si, že dokážete prežiť, keď budete vedieť vrhať len jednu zbraň?"
"NIE, SIR!"
"Myslíte si, že je to iba nejaká hra?"
"NIE, SIR!"
Ako Kolk kráčal a hovoril, kopal zároveň špičkou topánky do chrbta tých chlapcov, ktorí podľa jeho názoru nesedeli dostatočne rovno.
"Už ste odpočívali dosť dlho," povedal. "Naspäť na nohy!"
Thor sa vyškriabal do stoja ako ostatní. Jeho telo bolo ako z olova. Naozaj nedokázal povedať, ako dlho ešte dokáže toto vydržať."
Boj na diaľku má dve strany," pokračoval Kolk. "Môžete vrhať zbrane, ale to dokáže aj váš nepriateľ. On možno pred vami nemôže byť bezpečný, ani keď ste od neho vzdialení tridsať krokov, ale to isté platí aj pre vás. Musíte sa naučiť, ako sa máte brániť, keď ste na tridsať krokov od nepriateľa. Je to jasné?"
"ÁNO, SIR!"
"Aby ste sa ubránili pred letiacim predmetom, nestačí vám byť len pozorní a rýchli na nohách, vedieť sa zohýbať, odkotúľať a uhýbať stranou. Musíte sa tiež naučiť, ako sa brániť s použitím veľkého štítu."
Kolk kývol a iný vojak priniesol veľký ťažký štít. Thor bol ohromený. Štít bol vyšší než on.
"Je tu nejaký dobrovoľník?" Spýtal sa Kolk.
Celá skupina bola ticho, chlapci váhali, keď tu Thor, bez toho, aby o tom nejako uvažoval, zdvihol ruku.
Kolk na neho kývol a Thor sa ponáhľal k nemu.
"Dobre," povedal Kolk. "Aspoň jeden z vás je dostatočne hlúpy, aby sa prihlásil dobrovoľne. Páči sa mi tvoja odvaha, chlapče. Bol to hlúpy nápad, ale odvážny."
Thor premýšľal, že má generál asi úplnú pravdu, keď mu podal ten obrovský kovový štít. Pripol si ho k ľavej paži a zistil, že je ešte ťažší ako vyzeral. Ťažko ho dokázal zdvihnúť.
"Thor, tvojou úlohou je bežať z tohto konca arény na ten druhý a prežiť to. Vidíš tých päťdesiat chlapíkov, ktorí na teba čakajú?" Povedal Kolk Thorovi. "Budú na teba hádzať zbrane. Naozajstné zbrane. Rozumieš? Ak sa nebudeš štítom poriadne kryť, môžeš byť mŕtvy skôr, ako sa ti podarí úlohu dokončiť."
Thor na neho neveriacky civel. Medzi ostatnými chlapcami zavládlo ticho ako v hrobe.
"Toto nie je žiadna hra," pokračoval Kolk. "Je to úplne vážne. Bitka je tiež vážna. Je to buď žiť, alebo zomrieť. Si si stále istý, že chceš byť dobrovoľníkom?"
Thor prikývol, príliš úžasnutý strachom, než aby mohol o svojej odpovedi najprv popremýšľať. Ale aj tak teraz nemohol svoje rozhodnutie zmeniť, nie keď sa všetci ostatní pozerali.
"Dobre."
Kolk dal pokyn jednému z pomocníkov, ktorý predstúpil a zatrúbil na roh.
"Utekaj!" Zreval Kolk.
Thor zodvihol ťažký štít oboma rukami. Musel do toho dať všetku silu, ktorá v ňom ešte zostávala. Akonáhle to urobil, počul ohlušujúcu ranu, pri ktorej sa štít rozvibroval tak, že ním to úplne otriaslo. To muselo byť vrhacie kladivo. Nepreniklo štítom, ale náraz bol napriek tomu škaredo cítiť. Skoro pri tom stratil nad štítom kontrolu, ale v poslednom momente sa spamätal, znova ho pevne uchopil a postupoval ďalej.
Pokúsil sa dať sa do behu, ktorý bol rovnako skôr poskakujúcou rýchlejšou chôdzou, ale bolo to všetko čo dokázal. Zbrane a strely lietali okolo neho a on sa snažil zmenšiť sa za štítom, ako to len bolo možné. Štít teraz znamenal celý jeho život. Ako postupoval ďalej, učil sa, ako zostať neustále skrytý.
Priletel šíp, ktorý ho minul snáď len o pár centimetrov. Thor sa schúlil za štítom ešte viac. Potom do štítu narazil ďalší ťažký predmet tak tvrdo, že sa Thor zapotácal niekoľko krokov vzad a potom sa zrútil k zemi. Okamžite sa ale s vypätím všetkých síl zasa postavil, a stále krytý za štítom pokračoval ďalej. S obrovským úsilím a lapajúc po dychu sa nakoniec prebojoval do cieľa.
"Stačí!" Zreval Kolk.
Thor pustil štít. Pot sa z neho len rinul. Bol obrovsky šťastný, že už je na konci dráhy. Držať ten štít ešte o minútu dlhšie by už pravdepodobne nezvládol.
Potom sa ponáhľal späť k ostatným. Väčšina z nich mu venovala obdivný pohľad. Sám nevedel, ako sa mu to podarilo prežiť.
"Pekná práca," pošepol mu Reece.
"Nejakí ďalší dobrovoľníci?" Vyvolával Kolk.
Ticho medzi chlapcami by sa dalo krájať. Potom, čo videli čo postretlo Thora, to už nikto nechcel skúšať.
Thor bol na seba hrdý. Nebol si istý, či by sa dokázal prihlásiť, keby vedel dopredu, čo to obnáša, ale teraz už to mal za sebou a bol rád, že to urobil.
"Dobre. Potom si dobrovoľníka vyberiem sám, " zakričal Kolk. "Ty! Sadene!" Vyvolal meno a ukázal na jedného z chlapcov.
"Ja?" Povedal Saden preskakujícím hlasom.
Ostatní chlapci sa mu začali smiať.
"Samozrejme. Kto iný?" Povedal Kolk.
"Ospravedlňujem sa, sir, ale ja by som sa toho radšej vzdal."
Légia zdesene zhíkla.
Kolk sa priblížil k chlapcovi s pochmúrnym výrazom v tvári.
"Tu nerobíš to, čo chceš robiť, " zavrčal Kolk. "Tu robíš, čo ja ti poviem, že budeš robiť."
Saden stál pred ním ako primrznutý. Vyzeralo to, že je na smrť vydesený.
"Nemal by tu byť," pošepol Reece Thorovi.
Thor sa na neho pozrel: "Čo tým myslíš?"
"Je z urodzenej rodiny a tí ho sem poslali. Ale on sám tu byť nechce. Nie je to žiadny bojovník. A Kolk to dobre vie. Myslím, že sa ho snaží zlomiť. Chce ho prinútiť, aby odtiaľto sám odišiel."
"Ospravedlňujem sa, sir, ale nemôžem, " povedal Saden ustráchane.
"Môžeš, " zahrmel Kolk, "a aj to urobíš!"
V jeho hlase začínalo byť cítiť pohŕdanie.
Saden zahanbene sklopil zrak ku špičkám svojich topánok.
"Ospravedlňujem sa, sir. Daj mi, prosím, inú úlohu a ja ju s radosťou vykonám."
Kolková tvár sčervenela. Dvoma prekvapivo svižnými krokmi stál pri chlapcovi. Tvár mal len niekoľko málo centimetrov od tej jeho.
"Dám ti inú úlohu, chlapče. Je mi jedno z akého si rodu. Od teraz budeš behať. Budeš behať okolo arény znova a znova, až kým neodpadneš vyčerpaním. A neprestaneš s behaním, kým sa neprihlásiš ako dobrovoľník a nevezmeš si ten štít. Rozumieš čo ti hovorím?"
Saden vyzeral, že každú chvíľu prepukne v plač. Kývol na súhlas.
Vojak priniesol železnú košeľu a zapol ju Sadenovi okolo ramien. Potom však prišiel druhý a urobil to isté s druhou košeľou. Thor nechápal, ako by Saden mohol takú váhu uniesť. On sám mal problémy vôbec bežať, aj keď na sebe mal len jednu.
Kolk sa zaklonil a pritom nakopol Sadena tvrdo do zadku. Ten sa zapotácal určeným smerom a začal tak svoj dlhý a potupný klus okolo arény. Thorovi ho bolo ľúto. Keď sledoval, ako sa potáca na dráhe, nemohol si pomôcť, aby nepochyboval o tom, či tento chlapec dokáže v Légii prežiť.
Zrazu sa ozval roh. Thor sa otočil, aby videl jednotku kráľovských vojakov na koňoch, s ktorou išlo tiež desať Strieborných, všetci ozbrojení dlhými kopijami a oblečení v brnení. Na hlavách mali prilbice zdobené perami. Zastavili sa priamo pred Légiou.
"Na počesť svadby svojej najstaršej dcéry a na počesť osláv letného slnovratu kráľ vyhlasuje pre zvyšok dnešného dňa hon!"
Všetci chlapci okolo Thora prepukli v jasot. Ako jeden sa vydali do šprintu za koňmi, ktorí sa medzitým otočili a teraz sa vracali arénou naspäť.
"Čo sa deje?" Spýtal sa Thor Reecea, keď sa pridali do behu s ostatnými.
Reeceovu tvár zdobil úsmev od ucha k uchu.
"Je to ako dar z nebies!" povedal. "Pre dnešok už máme padla! Ideme na lov!"
KAPITOLA DVADSIATA PRVÁ
Thor bežal spolu s ostatnými po lesnej ceste. Každý z nich niesol kopije, ktoré vyfasovali pre lov. Vedľa neho bežal Reece, O'Connor a Elden, nasledovaní prinajmenšom päťdesiatimi ďalšími členmi Légie. Pred nimi išla stovka Strieborných rytierov v ľahkom brnení. Niektorí mali krátke kopije, ale väčšina bola ozbrojená lukami a šípmi. Vedľa nich bežali desiatky panošov a sluhov.
V čele výpravy išiel kráľ MacGil. Pôsobil mohutným a hrdým dojmom ako vždy a na tvári mu neustále sedel vzrušený výraz. Spoločnosť mu robili jeho synovia, Kendrick a Gareth a na svoje prekvapenie zazrel Thor v blízkosti aj Godfreya. Vedľa ich koní bežali desiatky pážat z ktorých niektorí sa každú chvíľu zakláňali a duli do rohov, vyrobených zo slonoviny, iní viedli svorky štekajúcich psov, ktorí zbesilo uháňali dopredu a snažili sa vyrovnať sa v rýchlosti koňom. Bol to absolútny zmätok. Ako tá obrovská skupina prechádzala lesom, začínali sa postupne rozdeľovať do menších skupín a rozbiehať sa po lese do všetkých smerov. Thor prestával mať prehľad, kto kam ide, a ktorú z tých skupín by mal vlastne nasledovať.
Jedným z rytierov, idúcich v blízkosti, bol Erec a Thor s ostatnými sa rozhodli, že ho budú nasledovať. Thor dobehol Reecea.
"Kam to ideme?" Spýtal sa ho, ako len mu to dych dovolil.
"Hlboko do lesa," odpovedal Reece. "Kráľovi muži by radi priviezli naspäť úlovok hodný našich osláv."
"Prečo idú niektorí Strieborní na koňoch, zatiaľ čo iní peši?" Spýtal sa O'Connor Reecea.
"Jazdci budú loviť ľahšie úlovky, ako sú jelene a bažanty," odpovedal Reece . "Budú po nich strieľať z lukov. Pešiaci sa chystajú na nebezpečnejšie zvieratá. Ako napríklad žltochvosté divoké prasa."
Thor pocítil zároveň vzrušenie aj strach, keď bolo to zviera spomenuté. Jedno už vo svojom živote raz zazrel. Bola to obrovská, nebezpečná príšera, o ktorej sa hovorilo, že by na sebemenší popud dokázala rozpárať na polovice dospelého muža.
"Starší rytieri radšej zostávajú na chrbte svojich koní a zameriavajú sa na jelene a vtáky," dodal Erec a hľadel zo sedla na chlapca . "Mladší idú radšej pešo a snažia sa o ťažší úlovok. Pre tento spôsob je potrebné byť v dobrej forme."
"A preto aj vám povoľujeme tento spôsob, páni, " zakričal Kolk, ktorý bežal s ostatnými obďaleč, " je to pre vás dobrý tréning. Musíte zostať na nohách po celú dobu lovu a držať krok s koňmi. Ako budeme pokračovať, postupne sa budete deliť do menších skupiniek, z ktorých každá potom pôjde vlastnou cestou a bude loviť svoje vlastné zviera. Nájdete najnebezpečnejšie zviera vo vašom okolí a dáte sa s ním do boja, kým ho nezabijete. Trénujete si tú rovnaké schopnosti, ktoré budete potrebovať neskôr aj v bitke. Sú to výdrž, nebojácnosť a nepoddajnosť. Nikdy sa pred vaším protivníkom nesmiete skloniť, aj keby bol sebenebezpečnejší. Teraz bežte!" Kričal.
Thor pridal do kroku a rovnako, ako všetci ostatní bratia z Légie, sa snažil dobehnúť kone, ktoré si kliesnili cestu lesom. Nemal tušenie, ktorým smerom sa vydať, ale rozhodol sa, že keď sa jednoducho bude držať u Reecea a O'Connora, nemôže tým nič pokaziť.
"Šíp, rýchlo!" Zakričal Erec.
Thor okamžite vyrazil splniť pánov rozkaz. Rozbehol sa k jeho koňovi, vytiahol šíp z veľkej tuľajky, zavesenej na sedle a podal ho rytierovi. Erec založil šíp, mierne spomalil krok svojho koňa a pevnou rukou zamieril na niečo v lese.
"Psy!" Znel ďalší Erecov povel.
Jeden z kráľových sluhov vypustil štekajúceho psa, ktorý okamžite zmizol v lese. Na Thorove prekvapenie sa vzápätí z lesa vzniesol veľký vták. Akonáhle sa tak stalo, Erec vypustil šíp.
Bola to perfektná rana, priamo do krku, takže sa vták okamžite zrútil mŕtvy k zemi. Thor sa čudoval, ako o ňom Erec vôbec mohol vedieť.
"Vták!" Zakričal Erec.
Thor bežal, schmatol mŕtveho vtáka za stále ešte teplý, krvou zaliatu krk, a bežal s ním späť k Erecovi. Potom ho priviazal k Erecovu sedlu.
Všade okolo Thora robilo veľa rytierov to isté. Vyháňali vtáky z úkrytov a strieľali ich, aby ich ich panoši potom nosili k ich koňom. Väčšina používala luky s šípy, niektorí však dali namiesto toho prednosť oštepom. Kendrick teraz vytiahol svoj oštep, zamieril a vrhol ho na jeleňa. Zasiahol bezchybne priamo do krku. Jeleň sa zvalil na zem.
Thor bol ohromený, koľko je v týchto lesoch zveri. Bolo jasné, že privezú domov veľa koristi. Bude jej dosť, aby nakŕmila celý dvor, na niekoľko dní.
"Už si niekedy bol na love?" Zavolal Thor na Reecea a len tak tak sa vyhol jednému z prechádzajúcich rytierov. So všetkými tými štekajúcimi psami, trúbením rohov a víťazným pokrikom stoviek mužov, ktorí posielali k zemi jedno zviera za druhým, bolo ťažké počuť jeden druhého.
Reecova tvár žiarila radosťou. Preskočil hrubú kladu a pokračoval v behu.
"Mnohokrát! Ale len vďaka otcovi. Bežne nás nenechávajú zúčastniť sa honov, kým nie sme dostatočne starí. Je to vzrušujúce, aj keď sa to nikdy nezaobíde bez nehôd. Minimálne jeden muž je zakaždým zranený alebo zabitý pri hone na divoké prasa."
Medzi vetami Reece lapal po dychu. "Ale zatiaľ som zakaždým len išiel na koni," dodal. "Ešte nikdy mi nedovolili, aby som mohol ísť na lov peši a loviť kance ako člen Légie. Toto je pre mňa prvýkrát!"
Lesná krajina sa zrazu zmenila. Hlavná cesta sa tu náhle vetvila do množstva menších a tie sa okamžite delili ďalej. Ozval sa ďalší signál na slonovinový roh a celá tá veľká skupina sa rozdelila do mnohých menších.
Thor zostal blízko pri Erecovi. Reece s O'Connorom sa k nim pridali. Všetci potom zamierili na rovný chodník, ktorý čoskoro uhýbal ostro do strany a dolu z kopca. Bežali a bežali. Thor zvieral svoje kopije pevne v rukách, keď preskakovali cez malý potok. Ich malá šesťčlenná skupinka sa teda skladala z Ereca a Kendricka na koňoch a ďalej Thora, Reecea, O'Connora a Eldena, ktorí ich pešo nasledovali. Keď sa o pár chvíľ neskôr Thor otočil, zistil, že sú im v pätách ešte ďalší dvaja členovia Légie a chcú sa pridať. Obaja boli veľký a mohutný, s vlasmi farby slamy, ktoré im padali do tvárí, na ktorých zhodne hral široký úsmev. Zdalo sa, že sú o pár rokov starší ako Thor a na prvý pohľad bolo zrejmé, že sú to identické dvojčatá.
"Ja som Conval," skríkol jeden z nich na Thora.
"A ja Conveni."
"Sme bratia," povedal Conval.
"Dvojičky!" dodal Conveni.
"Dúfam, že vám nebude vadiť, keď sa k pridáme," povedal Conval Thorovi.
Thor si ich v Legii všimol už predtým, ale nikdy s nimi zatiaľ nemal možnosť hovoriť. Bol rád, že sa môže zoznámiť s novými členmi Légie a obzvlášť, keď sa správali priateľsky.
"Budeme radi," odpovedal Thor.
"Čím viac rúk, tým lepšie," pridal sa Reece.
"Počul som, že kance sú v tomto lese obrovské, " poznamenal Conval. "A nebezpečné," dodal Conveni.
Thor sa udivene pozrel na kopije, ktorá dvojčatá niesli. Boli snáď dvakrát dlhšie ako to jeho. Tiež si všimol, že aj oni sa pozerajú na jeho zbraň.
"Ta kopija nie je dostatočná," povedal Conval.
"Tieto kance majú dlhé kly. Potrebuješ niečo dlhšieho, " povedal Conveni.
"Zober si moje, " povedal Elden, priblížil sa k Thorovi a podával mu svoje kopije.
"Nemôžem si vziať tvoje, " povedal Thor. "Čo potom budeš mať ty?"
Elden pokrčil ramenami. "Budem v pohode."
Thora sa taká štedrosť dotkla a čudoval sa, ako veľmi sa ich vzťah s Eldenom premenil.
"Zober si jednu z mojich," ozval sa hlas.
Thor sa pozrel po hlase a uvidel Ereca, ktorý sa približoval z boku a ukazoval mu na svoje sedlo, ku ktorému boli pripútané dve dlhé kopije.
Thor sa natiahol a sňal jednu z nich, Bol vďačný za takú pozornosť. Kopija bola ťažšia a bežať s ňou bolo ťažšie, ale cítil sa vďaka nej bezpečnejšie. Navyše, podľa toho čo hovorili ostatní, to vyzeralo, že je takáto zbraň viac než na mieste.
Bežali ďalej a ďalej, až už Thor cítil, že jeho pľúca horia a mal pocit, že už nemôže pokračovať. Bol neustále v strehu, obzeral sa, či nie je nablízku nejaké zviera. Zároveň sa medzi všetkými ostatnými cítil bezpečný, a mocný vďaka svojej dlhéj kopiji. Rovnako bol ale zároveň aj nesvoj. Ešte nikdy predtým kanca nelovil a nemal poňatia, čo sa od toho dá očakávať.
Jeho pľúca boleli čím ďalej viac, keď sa les náhle v strede rozdelil do otvorenej čistiny, kde Erec s Kendrickom, vďaka Bohu, zastavili kone. Thor usúdil, že to môžu chápať ako súhlas, že môžu zastaviť tiež. Všetkých osem ich zastalo na lesnej čistinke. Chlapci sa snažili znovu nabrať dych, zatiaľ čo Erec s Kendrickom zosadli zo svojich koní. Tieto erdžali, ale inak bol v celom okolí úplný pokoj. Iba vietor scénu dopĺňal šumením v korunách väčších stromov. Zvuky stoviek ďalších mužov, ktorí sa hnali lesom, boli náhle vzdialené. Thor si uvedomil, že sa museli od ostatných dosť vzdialiť.
Stále ešte ťažko dýchajúc sa rozhliadol po čistinke.
"Nevidel som tu žiadne zvieracie stopy," povedal Thor Reeceovi. "Ty si niečo videl?"
Reece pokrútil hlavou.
"Kanec je mazané zviera," povedal Erec a postúpil mierne dopredu. "Nie vždy sa ti ukáže. A niekedy je to on, kto pozoruje teba a čaká, kým nestratíš pozornosť. A potom ťa napadne. Takže buďte ostražití!"
"Pozor!" Zakričal O'Connor.
Thor sa otočil a uvidel veľké zviera, ako sa rúti naprieč čistinou. Trhol sebou v domienke, že sú napadnutí kancom. O'Connor zvreskol, Reece sa otočil a vrhol po ňom svoju kopiju. Netrafil sa, a ako ho kopija míňala, zviera náhle vyletelo do vzduchu, aby o niečo ďalej zase pristálo a pokračovalo v úteku. Vzápätí si Thor uvedomil, že tá nebezpečná príšera bol v skutočnosti len veľký moriak. Ten medzitým zmizol v lese.
Všetci prepukli v smiech. Napätie opadlo. O'Connor celý začervenal, ale Reece ho okamžite chlácholil.
"Nič si z toho nerob, kamarát," povedal.
O'Connor sa ponížene pozeral stranou.
"Žiadne kance tú nie sú," povedal Elden. "Vybrali sme si zlú cestu. Jediné, čo na tejto čistine nájdeme, je hydina. Vrátime sa späť s prázdnymi rukami."
"Možno to ale nie je tá najhoršia varianta, " povedal Conval. "Počul som, že lov na kanca môže byť na život a na smrť pre všetkých jeho účastníkov."
Kendrick pokojným zrakom skúmal okolia. To robil aj Erec. Thor mohol z tvárí oboch mužov vyčítať, že tu niekde niečo predsa len je. Prišlo mu, že po niečom pátrajú.
"No, vyzerá to, že tu chodník končí," povedal Reece. "Takže ak budeme pokračovať, les už nebude nijako označený. Nemuseli by sme nájsť cestu naspäť."
"Lenže ak sa vrátime, náš lov skočil, " povedal O'Connor.
"Čo sa stane, ak sa vrátime s prázdnymi rukami?" Spýtal sa Thor. "Bez kanca?"
"Budeme všetkým k posmechu," povedal Elden.
"Nebudeme," povedal Reece. "Nie vždy sa podarí objaviť kanca. V skutočnosti sa častejšie stáva, že sa nenájde, ako nájde."
Keď potom chvíľu stáli bez slov, vydýchávali sa a skúmali okolitý les, Thor si uvedomil, že vypil príliš veľa vody. Držal potrebu počas celého behu a teraz mal pocit, že mu jeho močový mechúr musí každú chvíľu prasknúť.
"Ospravedlňte ma," povedal a začal si kliesniť cestu k lesu skrz vysokú trávu.
"Kam ideš?" Spýtal sa Erec opatrne.
"Len si musím uľaviť. Hneď som späť."
"Nechoď ďaleko, " zdôraznil Erec.
Thor sa ponáhľal do lesa a asi tak dvadsať krokov od ostatných konečne našiel vhodné miesto.
Keď dokončil potrebu, začul zrazu niekde za sebou prasknutie suchej vetvičky. Bol to pomerne hlasný zvuk a on okamžite vedel - nevedel ako to vie, ale vedel to - že zvuk nespôsobil človek.
S ježiacimi sa vlasmi na zátylku sa pomaličky otočil a rozhliadol sa. Priamo pred ním, možno ďalších desať krokov, bola ďalšia malá čistina. Uprostred nej ležal veľký balvan. A tam na zemi pri toho balvane sa niečo hýbalo. Nejaké malé zviera. Z miesta, kde stál, ale nedokázal rozpoznať aké.
Thor premýšľal, či sa má vrátiť k svojim druhom, alebo preskúmať, čo to tam je. Potom sa opatrne vydal dopredu. Čokoľvek to zviera bolo zač, nechcel ho stratiť z dohľadu. Keby išiel najprv pre ostatných, už by nemuselo na čistine byť, než by sa stačil vrátiť.
Thor sa pomaly približoval. Les tú bol hustejší a množstvo konárov mu sťažovalo pohyb. Na chvíľu nevidel nič než konáre a slnečné lúče presakujúce skrz koruny stromov. Nakoniec sa mu ale podarilo dosiahnuť čistiny. Keď sa blížil, zmenil úchop svojej kopije a sklonil ju hrotom nadol a priamo pred seba. To, čo uvidel na čistine ho však ohromilo.
V tráve pri balvane sa batolilo maličké leopardie mačiatko. Sedelo tam, hralo sa s trávou, slabo mňaukalo a žmúrilo očami proti lúčom slnečného svetla. Vyzeralo, ako by sa narodilo pred nedávnom. Dlhé sotva tridsať centimetrov a tak maličké, že by sa pokojne zmestilo Thorovi za košeľu.
Thor v úžase stál a díval sa na to zjavenie. Mačiatko bolo celé biele, z čoho poznal, že je leopard biely, možno najvzácnejšia známa mačkovitá šelma vôbec.
Niekde za ním sa ozvalo ďalšie praskanie konárov. Otočil sa a videl, že celá skupina s Reeceom na čele mieri k nemu. Zdalo sa, že v jeho tvári zazrel obavy. Za malú chvíľu už boli při ňom.
"Kam si sa podel?" Pýtal sa. "Mysleli sme, že je po tebe."
Keď dorazili až k nemu a všimli si mačiatka, Thor jasne počul ako všetci šokovane zalapali po dychu.
"Znamenie osudu," povedal Erec Thorovi. "Našiel si niečo, čo sa väčšine lovcov nepodarí nájsť za celý život. Najvzácnejší zo všetkých zvierat. To mačiatko je opustené a nikto sa o neho nestará. To znamená, že je tvoje. Teraz máš povinnosť ho vychovať."
"Moje?" Spýtal sa Thor neisto.
Je to tvoja povinnosť," pridal sa Kendrick. "Ty si ho našiel. Alebo by som mal možno povedať, že ono si našlo teba."
Thor bol bezradný. Predtým sa staral o ovce, ale nikdy vo svojom živote nevychovával žiadne zviera od mláďaťa a vôbec netušil, ako sa to robí.
Zároveň ale okamžite cítil k zvieraťu náklonnosť. Jeho malé, blankytne modré očká sa, ako sa zdalo, pozerali len a len na neho.
Priblížil sa ku mačiatku, ohol sa a vzal ho do náručia. Zviera mu okamžite olízalo tvár.
"Ako by sa človek mal starať o leopardie mačiatko?" Spýtal sa Thor.
"Povedal by som, že rovnako ako o čokoľvek iné," povedal Erec. "Kŕmiť to, keď to má hlad."
"Musíš mu dať meno," povedal Kendrick.
Thor uvažoval. Už druhýkrát za posledné dni mal pomenovať nejaké zviera. Z detstva si pamätal jednu povesť o levovi, ktorý terorizoval dedinu.
"Krohn," povedal Thor.
Ostatné prikývli na súhlas.
"Ako tá legenda," povedal Reece.
"To sa mi páči," povedal O'Connor.
"Tak teda Krohn," povedal Erec.
Keď si Krohn oprel hlavu o Thorovu hruď, chlapec cítil k zvieraťu náhle väčšie puto ako ku ktorémukoľvek, ktoré mal predtým. Nemohol si pomôcť, ale keď sa mu teraz mačiatko krútilo v náručí, mal pocit, že Krohna pozná celý život.
Z výšky nad nimi sa zrazu ozval zvuk tak ostrý, že Thorovi vstávali vlasy na hlave. Okamžite sa otočil a pozrel k oblohe.
Vysoko nad nimi krúžiaca Estopheles naraz zložila krídla a ako šípka sa vrhla dole, rovno proti Thorovej hlave, pred ktorou sa, ako už niekoľkokrát predtým, na poslednú chvíľu zastavila a potom znova začala stúpať do výšky.
Thor si najprv hovoril, či sokol nežiarli na Krohna. Ale potom ho napadlo niečo iné. Možno ho pred niečím chce varovať.
O okamih neskôr sa ozval silný zvuk z iného smeru. Zvuk v sebe niesol lámajúce sa vetvičky, dvíhajúce sa uschnuté lístie a rýchle kroky - a všetko nasledujúce sa potom udialo príliš rýchlo.
Thor mal vďaka sokoliemu varovaniu výhodu, stačil si všimnúť prichádzajúce nebezpečenstvo a uskočiť do strany dostatočne rýchlo, aby ho tesne minul rútiaci sa obrovský kanec.
Na čistinke vypukol chaos. Rozbesnené prasa zaútočilo na ostatných a oháňalo sa svojimi kly do všetkých strán. Jedným takým výpadom sa mu podarilo trafiť O'Connor do ramena. Z rany sa okamžite vyrinulo krv. Chlapec sa chytil za poranené miesto a vykríkol bolesťou.
Bolo to ako skúšať bojovať s býkom, ale bez poriadnych zbraní. Elden sa pokúsil kanca bodnúť svojou dlhou kopijou, ale prasa zčistajasna otočilo hlavu, chytilo kopiju do obrovskej papule a ľahkým pohybom čeľustí ju rozhrýzlo na dvoje. Potom sa kanec otočil, zaútočil na Eldena a udrel ho do rebier. Na šťastie pre chlapca sa mu vyhli kancove kly, ktoré by ho inak rozpárali vo dvoje.
Táto príšera bola snáď nezastaviteľná. Lačnila po krvi a bolo jasné, že si nedá pokoj, kým ju nebude mať.
Ostatní sa spamätali z prvotného úľaku a začali klásť riadny odpor. Erec a Kendric tasili svoje dlhé meča, rovnako ako to urobil Thor, Reece a ostatné.
Všetci potom beštiu obkľúčili. Rovnako bolo ale ťažké ju zasiahnuť, pretože cez pol metra dlhé kly ich nútili držať si od prasaťa neustále odstup. To sa teraz zameriavalo každú chvíľu na niekoho iného, takže ostatní mali vždy možnosť pokúsiť sa udrieť. Erecovi sa podaril tvrdý zásah do jeho boku, ale prasa muselo byť vykované z ocele, pretože bez povšimnutia pokračovalo v boji ďalej.
Potom sa ale všetko zmenilo. Na kratučký moment spočinul Thorov zrak na niečom, čo ho donútilo sa otočiť a pozrieť sa do lesa. Thor by mohol prisahať, že v diaľke, v úkryte pod stromami, zbadal čierno oblečeného muža v kapucni. Videl, že ten muž vstáva, naťahuje luk a mieri priamo na ich čistinu. Prišlo mu ale, že cieľom nebol kanec, ale oni.
Na zlomok sekundy zapochyboval o tom čo vidí. Mohol ich niekto napadnúť? Tu? Uprostred ničoho? A kto?
Thor odovzdal kontrolu svojim inštinktom. Cítil, že ostatní sú v nebezpečenstve, ak okamžite nezačne konať. Teraz jasne videl, že muž mieri na Kendricka.
Thor skočil po Kendrickovi. Trafil ho tvrdo a zrazil k zemi. Len o zlomok sekundy okolo miesta, kde predtým Kendrick stál, prefrčal šíp.
Thor sa okamžite obzrel do lesa, aby našiel útočníka. Ale po tom akoby sa zľahla zem.
Teraz ale nebol čas na premýšľanie, pretože diviak stále zúrivo naháňal ostatných po čistinke. Práve sa otočil do jeho smeru a Thor už nemal dosť času, aby stihol uskočiť. Dlhé, ostré kly sa rútili priamo na neho a on sa stačil iba prikrčiť v očakávaní nárazu.
Lenže ten neprišiel. Namiesto neho sa ozvalo vysoké zakvičení. Thor sa pozrel a uvidel Ereca, ktorý skočil beštii na chrbát a s mohutným náprahom jej zabodol svoj dlhý meč shora do krku až po rukovať. Kanec sa uprostred pohybu zvalil na zem aj s rytierom, ktorý mu ešte stále sedel obročmo na chrbte. Zastavili sa len jediný krok od Thora.
Všetci zostali zarazene stáť na mieste, vymieňali si pohľady a snažili sa pochopiť, čo všetko sa to tu práve odohralo.
KAPITOLA DVADSIATA DRUHÁ
Thor, s Krohn schovaným v košeli a Reeceom po boku, vstúpili do veľkej pivnice, ktorá doslova pulzovala hlukom. Veľké množstvo členov Légie a vojakov, ktorí boli natlačení vo vnútri, ich radostne privítalo. Vnútri bolo prepchato a horúco. Thor bol okamžite vtlačený medzi svojich bratov. Mali za sebou dlhý deň plný lovu a teraz sa všetci zhromaždili v taverne hlboko v lesoch, aby oslávili úspechy. Strieborní ich sem viedli istým krokom a Thor, Reece a ostatní ich jednoducho nasledovali.
Za Thorom niesli dvojčatá Conval s Conveni na dlhej klade, ktorú mali prehodenú cez ramená, ich spoločnú trofej - kanca väčšieho, než akého sa podarilo uloviť komukoľvek inému. Pred vstupom do taverny museli svoj náklad odložiť na zem. Thor sa ešte naposledy po prasati obzrel. Pôsobilo tak divoko a bolo tak veľké, že bolo stále ťažké uveriť, že sa im podarilo ho zložiť.
Thor pocítil pod košeľou pohyb, pozrel sa dole a skontroloval svojho nového spoločníka, Krohna. Bolo neuveriteľné, že si domov z lovu odnáša živé mláďa bieleho leoparda. Dívalo sa na neho svojimi krištáľovo modrými očami a mňaukalo. Thor pochopil, že mačiatko má hlad.
Keď sa Thor pretlačil do taverny, nasledovaný desiatkami ďalších mužov, cítil, že je v tom prepchatom mieste snáď o dvadsať stupňov vyššia teplota ako vonku. O vlhkosti vzduchu radšej ani neuvažoval. Nasledoval Erec s Kendrickom a za nimi Reece, Elden, dvojčatá a O'Connor, ktorého ruka bola po strete s kancom provizórne ošetrená a obviazaná. Hrôzostrašne vyzerajúci krvácanie sa našťastie podarilo pomerne rýchlo zastaviť. O'Connor vyzeral, že je skôr otrasený, než zranený. Jeho dobrá nálada sa rýchlo vrátila a všetci sa teraz mohli ponoriť do davu v taverne.
Bolo tam toľko ramien, ktoré sa utierali o ďalšie ramená, že bolo takmer nemožné sa bez strkania otočiť. Boli tam dlhé drevené stoly, okolo ktorých sedeli muži, zatiaľ čo iní radšej stáli a spievali pijanské piesne, zrážali hlasno svoje korbele s priateľmi, alebo nimi búchali o stôl. V takto hlučnom prostredí, plnom drsného veselia, Thor ešte nikdy predtým nebol.
"Prvýkrát v krčme?" Musel Elden takmer revať, aby mu bolo rozumieť.
Thor prikývol a znovu sa na chvíľu cítil ako vidiecky sedliak.
"Stavím sa, že si ešte nikdy nemal v ruke korbeľ s pivom, že?" smial sa Conveni a drsne mu poklepal rukou narameno."
Iste, že mal, " bránil sa Thor.
Trochu sa pri tom červenal, pretože Conveni mal v skutočnosti vlastne pravdu, ak sa nepočítalo tých pár hltov, ktoré mal na svadbe. Dúfal, že to na neho nikto neprezradí. Jeho otec nikdy nepovolil, aby mali v dome pivo. A aj keby mu to nevadilo, Thor si rovnako nebol istý, či by si to mohli dovoliť.
"Výborne!" Zareval Conval. "Krčmár, daj nám rundu toho najsilnejšieho čo máš. Tu Thor je starý pijan!"
Jeden z dvojčiat vytiahol zlatú mincu. Thor sa začudoval koľko peňazí so sebou dvojčatá asi majú a premýšľal, z akej rodiny tí dvaja môžu pochádzať. Tá minca by jeho rodine vystačila na život v ich dedine po dobu niekoľkých týždňov.
O chvíľku neskôr boli na bare postavené korbele napeneného piva, chlapci si prerazili cestu a lačne sa po nich naťahovali. Hlinený polliter sa vzápätí objavil aj v Thorovej ruke. Pena z neho odkvapkávala cez okraj až na zápästie a jeho žalúdok sa tetelil očakávaním. Thor bol aj trochu nervózny.
"Na náš úlovok!" Zvolal Reece.
"NA NÁŠ ÚLOVOK!" Opakovali ostatní.
Thor sa snažil napodobňovať ostatných a pôsobiť prirodzene, keď dvíhal napenenú tekutinu k ústam. Usrkol si a zistil, že mu to pramálo chutí, ale videl, že ostatní pijú a neprestávajú, kým neboli s korbelmi dočista hotoví. Thor vedel, že musí urobiť to isté, inak bude vyzerať ako papuča. Prinútil sa znovu začať piť a prehĺtal pivo tak rýchlo, ako len mu to krk dovoľoval. Niekde v polovici korbeľa sa rozkašľal.
Ostatní sa na neho pozreli a vybuchli smiechom. Elden ho potľapkal po chrbte.
"Takže je to prvýkrát čo piješ pivo, že?" Spýtal sa.
Thor začervenal, keď si utieral penu z pier. Než stačil odpovedať, tak sa našťastie miestností rozľahol radostný jasot. Otočili sa, aby zistili, že do krčmy práve vkročilo niekoľko muzikantov. Začali hrať na lutny, flauty, tempo si udávali malými činelami a hluk v krčme tým ešte vzrástol.
"Môj brat!" Ozvalo sa odkiaľsi.
Thor sa otočil, aby videl mladíka o pár rokov staršieho než on. Mal široké ramená, ale aj pivné bruško, nebol oholený a jeho vzhľad celkovo pôsobil trochu zanedbane. Pristúpil k nim a objal Reecea trochu príliš pevným objatím. Spolu s ním prišli tri ďalšie, podobne ustrojení ako on.
"Nikdy by ma nenapadlo, že ťa tu stretnem!" Dodal.
"No, občas musím kráčať v šľapajach svojich bratov, že?" Odpovedal Reece s úsmevom. "Thor, poznáš môjho brata Godfreya?"
Godfrey sa otočil a potriasol Thorovi ruku. Thor si nemohol nevšimnúť, ako jemnú a bucľatú ruku ten človek má. To nebola ruka bojovníka.
"Samozrejme, že poznám nášho nového prichádzajúceho," povedal Godfrey, nakláňal sa k Thorovi príliš blízko a jednotlivé slová zlievali bez páuz do jedného dlhého zvuku. "Celé kráľovstvo žije len rečami o ňom. Skvelý bojovník, hovoria, " povedal smerom k Thorovi. "Taká škoda plytvať svojím talentom tu v krčme!"
Na to sa Godfrey zaklonil a vyprskol smiechom. Jeho traja spoločníci sa okamžite pridali. Jeden z nich, o hlavu vyšší ako ostatní, s veľkým pivným bruchom a červenými lícami, sa k Thorovi opito naklonil a potľapkal ho po pleci.
"Statočnosť je skvelá vlastnosť. Ale dostaneš sa vďaka nej na bojové pole, kde môže byť trochu zima. Byť opilec je lepšie vlastnosť, udržuje ťa v bezpečí, v teple a zaručuje tí neustálu dámsku spoločnosť!"
Opäťsa rozľahol smiech oných troch. Krčmár medzitým pre všetkých nakrútil nové korbele. Thor dúfal, že s nimi nebude musieť piť, pretože už teraz cítil, že mu pivo robí v hlave neporiadok.
"Dnes bol prvýkrát na love!" Kričal Reece na svojho brata.
"Ale skutočne?" Odpovedal Godfrey. "Nuž, to si zasluhuje prípitok, že je to tak?"
"Alebo dva," odpovedal jeho vysoký spoločník.
Thor sa pozrel na svoju ruku, v ktorej sa objavil ďalší čerstvý korbeľ.
"Na Prvýkrát!" Godfrey zvolal.
"NA PRVÝKRÁT!" opakovali ostatní. "Nech je tvoj život plný takých prvýkrát," povedal ten vysoký, " s výnimkou byť prvýkrát triezvy!"
Všetci vybuchli smiechom a priložili korbele k ústam.
Thor sa napil z toho svojho a už ho pokladal na stôl, keď tú ho Godfrey zarazil.
"Takto sa to nepije, chlapče!" kričal Godfrey. Pristúpil k nemu, vzal mu korbeľ z ruky a pritisol mu ho k perám. Za smiechu ostatných potom do Thora nalial celý jeho obsah. Potom víťazoslávne ukázal prázdny korbel ostatným. Krčmou sa rozľahol jasot.
Thor mal hlavu ľahkú ako pierko. Začínal cítiť, že stráca kontrolu a nedokáže sa zrazu tak dobre sústrediť. Ten pocit sa mu vôbec nepáčil.
Pod košeľou znova zacítil pohyb. Krohn vystrčil hlavu a obzrel si okolie.
"Ale čože to tu máme!" Vykríkol nadšene Godfrey.
"To je leopardie mláďa," odpovedal Thor.
"Našli sme ho počas lovu," doplnil Reece.
"Má hlad," povedal Thor. "A ja si nie som istý, čím by som ho mal kŕmiť."
"Isteže pivom!" Vykríkol vysoký muž.
"Vážne?" Spýtal sa Thor. "To je pre neho zdravé?"
"Ale iste!" Zakričal Godfrey. "Je to len chmeľ, chlapče!"
Gofrey zvlhčil prst v pivnej pene a podržal ho pred Krohn. Ten natiahol krk a začal prst olizovať. A potom ďalší, a nakoniec ešte jeden.
"Vidíš? Chutí mu to!"
Zrazu sa však Godfrey s výkrikom strhol. Okamžite sa chytil za prst, na ktorom sa objavila kvapka krvi.
"Ten má teda ostré zúbky!" Zakričal, zatiaľ čo všetci ostatní prepukli v smiech.
Thor sa sklonil, otvoril Krohnovi papuľku a vylial mu do nej zvyšky zo džbánu. Keď videl, ako to leopard hladne zhltal, rozhodol sa, že mu musí nájsť nejaké poriadne jedlo. Dúfal, že mu Kolk povolí, aby si ho mohol nechať v kasárňach, a že proti tomu ani nikto ďalší z Légie nebude nič namietať.
Hudobníci začali hrať novú pieseň a spolu s ňou sa objavilo pár ďalších Gofreyových priateľov. Prišli k nim, dali si s nimi ďalšie rundu piva a potom odvádzali Godfreya späť k ich stolu.
"Uvidíme sa neskôr, mladý," povedal Godfrey Reeceovi, než odišiel. Tiež sa otočil k Thorovi a povedal: "Dúfajme, že sa rozhodneš v krčme tráviť viac času!"
"Dúfajme, že sa ty rozhodneš tráviť viac času na cvičisku," odpovedal na to Kendrick.
"O tom veľmi silne pochybujem!" Povedal Godfrey a rehotal sa spoločne so svojimi druhmi. Potom zmizli v dave.
"To vždy takto oslavujú?" Spýtal sa Thor Reecea.
"Godfrey? Ten už vysedával po krčmách a ešte pritom ani nevedel poriadne chodiť. Veľké sklamanie pre nášho otca. Ale Godfrey sám je zdá s takým životom viac než spokojný."
"Nie, ja myslím kráľovych mužov a Légiu. To sa ide zakaždým do krčmy?"
Reece pokrútil hlavou.
"Dnešok je špeciálny. Prvý hon na deň letného slnovratu. Toto sa nestáva zas tak často, takže si to uži, kým máš tú možnosť."
Lenže keď sa Thor rozhliadol po miestnosti, mal zmiešané pocity. Toto nebolo miesto, kde si prial byť. Radšej by bol späť v kasárňach a venoval sa tréningu. Jeho myšlienky sa tiež neustále vracali ku Gwendolyn.
"Videl si ho dobre?" Spýtal sa Kendrick Thora.
Thor sa na neho nechápavo pozrel.
"Ten muž v lese, ten, čo vystrelil šíp?" Dodal Kendrick.
Ostatní sa natlačili k nim, aby im z odpovede nič neuniklo. Hovor začínal dostávať vážnu tému.
Thor sa snažil spomenúť si, ale nedarilo sa mu to. Všetko bolo rozmazané.
"Želal by som si, aby som ho videl," povedal. "Zomlelo sa to príliš rýchlo."
"Možno to bol len ďalší z kráľových mužov, ktorý nechtiac vystrelil naším smerom," povedal O'Connor.
Thor pokrútil hlavou.
"Nebol oblečený ako my ostatní. Bol celý čierny a cez hlavu mal prehodenú kapucňu. Vystrelil iba jediný šíp, ktorý letel na Kendricka. Hneď potom zmizol. Je mi ľúto. Prial by som si, aby som toho videl viac."
Kendrick zamyslene krútil hlavou.
"Kto by si mohol želať mať ťa mŕtveho?" Spýtal sa Reece Kendricka.
"Takže to teda bol vrah?" Spýtal sa O'Connor.
Kendrick pokrčil ramenami.
"Neviem o tom, že by som mal nejakých nepriateľov."
"Ale otec ich má veľa," povedal Reece. "Možno ťa niekto chce zabiť, aby ublížil jemu."
"Alebo ťa niekto chce odstrániť z cesty vedúcej k trónu," premýšľal Elden.
"To je absurdné! Nie som legitímny! Ja nemám na trón žiadny nárok!"
Kým si nad tým lámali hlavu a usrkávali zo svojich korbeľov, ozval sa v miestnosti ďalší jasot. Pozornosť všetkých mužov sa teraz otočila ku schodisku, ktoré viedlo na horné poschodie. Thor sa pozrel tiež a uvidel skupinku žien, ktorá schádzala dole z poschodia a zastavila sa pri zábradlí na schodoch. Všetky boli veľmi sporo oblečené a ich tváre pokrývalo výrazné maľovanie.
Thor sa začervenal.
"Dobrý deň, páni," prevolala dáma v čele, oblečená do červených šiat, ktorých dekolt odhaľoval takmer všetko z jej výrazného poprsia.
Muži zajasali.
"Kto má dnes peniaze nazvyš?" spýtala sa.
Muži zajasali znova.
Thorove oči sa roztvorili v úžase. "Toto je zároveň aj nevestinec?" spýtal sa.
Ostatní sa k nemu otočili s údivom, potom zborovo vybuchli od smiechu.
"Pane Bože, ty si tak sladký!" povedal Conval.
"Nehovor mi, že si ešte nikdy nebol v nevestinci?" povedal Conveni.
"Stavím sa, že predovšetkým ešte nikdy nebol so žiadnou ženskou!" povedal Elden.
Thor cítil pohľady všetkých a bolo jasné, že jeho tvár musí byť červená ako repa. Prial si, aby sa teraz mohol jednoducho vypariť. Mali pravdu, ešte nikdy nebol so ženou, ale to by im sám nikdy nepriznal. Premýšľal, či je to pri pohľade na neho naozaj tak viditeľné.
Než mohol odpovedať, jeden z dvojčiat sa natiahol a drsne ho potľapkal po chrbte. Potom hodil zlatú mincu tej žene na schodisku.
"Verím, že máš prvého zákazníka!" Zreval.
Miestnosť sa znova naplnila jasotom a Thor, bez ohľadu na to, že sa rukami, nohami bránil a vzpieral, bol tuctom mužov spolovice dotlačený, spolovice odnesený naprieč davom a hore po schodoch. Keď tak nedobrovoľne putoval, všetky jeho myšlienky patrili Gwen. Tomu ako veľmi na ňu myslel, a to, že so žiadnou inou byť nechce.
Želal si otočiť sa a utiecť. Ale nebolo kam utiecť. Tucet najväčších mužov ho strkalo vpred, neponúkli mu žiadny iný smer než ten, ktorým ho sami viedli. Než si všetko poriadne uvedomil, už stál na schodoch oproti jednej zo žien, ktorá bola vyššia ako on, mala na sebe príliš veľa parfumu a smiala sa na neho. To, čo činilo všetko ešte horším bol fakt, že Thor bol opitý. Miestnosť sa bez prestania točila dookola a Thor mal pocit, že v niektorom z ďalších okamihov nutne musí spadnúť na zem.
Žena sa k nemu natiahla, chytila ho za košeľu a viedla si ho priamo do jednej z izieb. Keď boli vo vnútri, hlasno zabuchla dvere. Thor bol rozhodnutý nič si s ňou nezačať. V mysli si držal predstavu Gwen a zo všetkých síl sa snažil ju udržať pred všetkým ostatným. Takto si svoju prvú skúsenosť v žiadnom prípade nepredstavoval.
Lenže jeho myseľ si robila, čo sa jej chcelo. Bol tak opitý, že sotva videl čo sa okolo neho deje a posledná vec, ktorú si neskôr pamätal, ešte predtým než nastala tma, bolo, že ho tá žena viedla cez miestnosť k posteli a on dúfal, že to stihne skôr, ako sa zrúti rovno na zem.
KAPITOLA DVADSIATA TRETIA
MacGil si pretrel oči, prebudený neoblomným klopaním na dvere jeho spálne, a okamžite si prial, aby sa býval nezobudil. Jeho hlava sa točila. Zahmlené slnko svietilo do miestnosti otvoreným hradným oknom a on si uvedomil, že má cez tvár pretiahnutú prikrývku z ovčej vlny. Snažil sa spomenúť si čo sa stalo. Bol doma vo svojom hrade. Skúšal si vybaviť predošlú noc. Pamätal si celý lov. Potom tiež krčmu v lesoch. Bolo tam veľa pitia. Nejako sa potom ale predsa musel dostať sem.
Pozrel sa bokom a zbadal svoju manželku, kráľovnú, ktorá ležala vedľa neho pod pokrývkami a tiež sa pomaly prebúdzala.
Klopanie na dvere sa ozvalo znova. Hnusný zvuk kovového klopadla.
"Kto to môže byť?" Spýtala sa kráľovná podráždene.
MacGil premýšľal o tom istom. Jasne si spomínal, že povedal svojim sluhom, aby ho nebudili a obzvlášť nie potom, čo bol na hone. Toto si niekto sakramentsky odskáče.
Najskôr to bol správca s ďalšou z jeho nekonečných otázok, kvôli nepodstatným drobným výdavkom.
"Prestaň s tým úbohým klopaním!" Zareval konečne MacGil a posadil sa na okraj postele s lakťami opretými o kolená a hlavou uloženú v dlaniach. Prstami si prečesával neumyté vlasy, fúzy a potom tvár, v snahe konečne sa definitívne zobudiť. Hon - a pivo - mu zobrali hŕbu síl. Už nevydržal toľko, čo predtým. Roky si začínali vyberať svoju daň a MacGil sa teraz cítil hrozne. V tom momente si hovoril, že už nikdy nebude piť.
S heroickým úsilím sa postavil na nohy a oblečený iba v nočnej košeli rýchlo prešiel miestnosťou k ťažkým dverám, hrubo uchopil železnú kľučku a otvoril ich dokorán.
Vo dverách stál najväčší z jeho generálov, Brom, spoločne s dvoma poručíkmi, ktorí obaja úctivo sklonili hlavy. Generál sa ale pozeral priamo na MacGila a v tvári sa mu zračil pochmúrny výraz. MacGil neznášal, keď sa takto tváril. Zakaždým to znamenalo, že nesie temné správy. Práve kvôli týmto chvíľam nenávidel fakt, že musí byť kráľom. Včerajší deň, ktorý si tak náramne užil - skvelý lov - mu pripomenul dni, kedy bol mladý a nemusel sa o nič starať. Obzvlášť ho netrápilo, keď prehýril noc v krčme a musel potom dlho vyspávať. Terajší hrubé vytrhnutiu zo spánku mu celú tú ilúziu o bezstarostnosti zase vzalo.
"Môj pane, je mi ľúto, že ťa budím," povedal Brom.
"To by ti teda malo byť ľúto," zavrčal MacGil. "Dúfam, že to, čo nesieš, je dôležité."
"Je, môj pane," povedal.
Kráľ MacGil mu videl na očiach, že sa jedná o niečo vážneho. Pozrel sa cez rameno späť do miestnosti a zistil, že kráľovná opäť zaspala.
MacGil im naznačil, aby vstúpili dovnútra a potom ich rýchlo previedol obrovskou izbou do ďalších dverí, ktoré viedli do menšej postrannej komnaty. Opatrne za nimi dvere zase zavrel, aby manželku nerušili. Občas, keď sa mu nechcelo schádzať dole do trónnej siene, používal túto komnatu, ktorá nebola širšia ani dlhšia ako dvadsať krokov, a bola vybavená pohodlnými sedadlami a veľkým vitrážovým oknom.
"Môj pane, naši agenti hlási pohyb McCloudského kontingentu smerom na východ k Fabianskému moru. A ďalší agenti z juhu hlásia flotilu lodí Impéria, ktorá mieri na sever. Idú sa dozaista stretnúť s McCloudovcami."
MacGil sa snažil tieto informácie spracovať. Jeho mozog stále ešte plával vo včerajšom pive.
"A?" Zamrmlal netrpezlivo aj otrávene zároveň. Nekonečné machinácie, špekulácie a podozrenia na dvore ho šialene unavovali.
"Ak sa McCloudovci skutočne vydali stretnúť sa s Impériom, môže to mať len jediný dôvod," pokračoval Brom. "Prekročenie Kaňona a dobytie Prsteňa."
MacGil sa pozrel na svojho zaslúžilého generála, muža, ktorý pre neho bojoval po tridsať rokov, a videl v jeho očiach, že to myslí smrteľne vážne. Ďalšia vec, ktorú tam zazrel, bol strach. To ho rozrušilo, pretože Brom nebol muž, u ktorého by kedykoľvek predtým túto emóciu pozoroval.
MacGil sa pomaly narovnal do svojej plnej výšky, ktorá zďaleka nebola zanedbateľná, otočil sa a vykročil smerom k oknu. Vyhliadol von na dvor, ktorý takto skoro ráno ešte znel tichom a prázdnotou, a uvažoval. Po celú dobu dobre vedel, že jedného dňa toto nevyhnutne musí prísť. Iba nečakal, že sa to stane tak skoro.
"To bolo rýchle," povedal. "Je to len pár dní, čo som vydal svoju najstaršiu dcéru za ich princa. A ty teraz hovoríš, že kujú pikle, ako nás zničiť?"
"Je to tak, môj pane, " odpovedal Brom úprimne. "Nevidím žiadny iný spôsob, ako si ich počínanie vysvetliť. Všetko vyzerá, že sa chystajú konať a nie bojovať."
MacGil pomaly pokrútil hlavou.
"Ale to nedáva zmysel. Oni nemôžu pustiť Impérium dovnútra. Prečo by to robili? Aj keby sa im nejako podarilo znížiť silu Štítu a umožniť prekročenie Kaňona, čo by z toho pre nich potom plynulo? Impérium by predsa zaplavilo aj ich. Ani oni by neboli v bezpečí. Toto si iste dobre uvedomujú."
"Možno sa s nimi chcú dohodnúť, " odvetil Brom. "Možno chcú vpustiť Impérium dovnútra, a to na oplátku zaútočí len na nás, takže McCloudovci potom budú môcť kontrolovať celý Prsteň."
MacGil pokrútil hlavou.
"McCloudovci sú na toto príliš chytrí. Nie sú to hlupáci. Dobre vedia, že Impériu sa nedá veriť."
Generál pokrči ramenami.
"Možno túžia po zvrchovanosti v Prsteni tak zúfalo, že sa jednoducho rozhodli skúsiť svoje šance. Obzvlášť teraz, keď majú tvoju dcéru za kráľovnú."
O tomto musel MacGil premýšľať. Lenže jeho hlava pulzovala bolesťou. Nechcel o tom dumať v tejto kondícii. Nie tak skoro ráno.
"Takže čo navrhuješ?" Spýtal sa, v snahe celú konverzáciu rýchlo skončiť.
"Môžeme tomu zabrániť, sir, a zaútočiť na McCloudovcov. Teraz je na to ešte čas."
MacGil na neho zostal zízať.
"Ihneď po svadbe mojej dcéry s ich princom? To teda nie."
"Ak to neurobíme, " oponoval Brom, "tak im necháme voľné obe ruky, aby nám mohli pohodlne vykopať hrob. Zaútočia na nás tak ako tak. Ak nie teraz, tak niekedy nabudúce. A ak sa spoja s Impériom, je po nás."
"Cez Vysočinu sa nedostanú ľahko. Kontrolujeme všetky hrady v priesmykoch. Budú zmasakrovaní. Aj keď v tom bude zapojené aj Impérium."
"Impérium má milióny mužov, " odpovedal Brom. "Masaker je niečo, čo si jednoducho môžu dovoliť."
"Aj keby bol Štít neaktívny," povedal MacGil, "ani potom nebude ľahké dostať sa cez Kaňon s miliónmi vojakov, a potom sa s nimi ešte dostať cez Vysočinu, alebo sa prepraviť v lodiach. Taká ohromná mobilizácia zaberie veľa času a my by sme dopredu o všetkom vedeli."
MacGil premýšľal.
"Nie, nezaútočíme na nich. Ale okamžite podnikneme rázne kroky. Zdvojnásobte posádky hradov na Vysočine. Posilnite naše opevnenie. A zdvojnásobte počet špehov. To bude všetko."
"Áno, môj pane, " povedal Brom, otočil sa a ponáhľal s oboma poručíkmi von z miestnosti.
MacGil sa otočil späť k oknu. Jeho hlava sa bolestivo ozývala. Cítil, že na obzore čaká vojna, a že, rovnako ako zimné búrky, musí nevyhnutne raz prísť. Navyše cítil, že s tým on sám nemôže vôbec nič urobiť. Poobzeral sa okolo po svojom kamennom hrade. Dole pod ním sa rozprestieral jeho dvor, ktorý sa už pomaly začínal plniť prvými dvoranmi. MacGil si hovoril, ako dlho tu tento obraz ešte bude môcť vídať.
Čo by teraz tak dal za ďalšiu rundu piva.
KAPITOLA DVADSIATA ŠTVRTÁ
Thor ucítil špičku topánky, ktorá jemne narazila do jeho rebier a pomaly otvoril oči. Ležal dole tvárou na hromade slamy a prvých niekoľko momentov nemal poňatia, kde to je. Jeho hlava vážila snáď tonu, v hrdle sucho tak, že sotva dokázal prehltnúť a všetko bolo podkreslené neznesiteľnou bolesťou hlavy a očí. Cítil sa, akoby práve zletel z koňa.
Niekto do neho štuchol znova. Thor sa posadil a sledoval divoko sa točiacu miestnosť. Potom sa predklonil a vyvracal sa. A znova. A potom ešte raz.
Všade okolo neho sa rozľahol zborový smiech. Thor sa rozhliadol a uvidel Reecea, O'Connora, Eldena a dvojčatá, ktorí stáli obďaleč a pozerali sa na neho.
"No konečne sa naša Šípková Ruženka prebudila!" Zasmial sa Reece.
"Už sme ani nedúfali, že ešte niekedy vstaneš," povedal O'Connor.
"Si v poriadku?" spýtal sa Elden.
Thor sa znovu posadil, utrel si ústa chrbtom ruky a snažil sa dať si všetko dohromady. Krohn, ktorý ležal len kúsok od neho, zakvičal, vyskočil Thorovi do náručia a zaboril hlavu do jeho košele. Thorovi sa uľavilo, že ho vidí. Bol rád, že ho nestratil. Stále si však ešte nespomínal, čo všetko sa vlastne prihodilo.
"Kde to sme?" Spýtal sa Thor. "Čo sa včera večer stalo?"
Všetci sa rozosmiali.
"Obávam sa, priateľu, že si príliš pil. Na niekoho môže byť to pivo až veľmi silné. To si vážne nič nepamätáš? Krčmu?"
Thor zavrel oči, trel si spánky a snažil si spomenúť. V pamäti ale nebolo nič viac, než pár nesúvislých zábleskov. Pamätal si lov ... ako vchádzajú do krčmy ... ako pije. Tiež si pamätal, ako ho viedli hore po schodoch ... nevestinec. Všetko potom už bola len pustá prázdnota.
Jeho srdce sa rozbúšilo, keď pomyslel na Gwendolyn. Nevykonal s tou babou včera nejakú hlúposť? Nezničil si náhodou všetky šance, ktoré u Gwen mal?
"Čo sa stalo?" Naliehal na Reecea vážnym hlasom a chytil ho za zápästie. "Prosím, povedz mi, že som s tou ženskou nič nemal."
Ostatní opäť vyprskli smiechom, ale Reece sa na svojho kamaráta len uprene díval, pretože si uvedomil, že mu tej odpovedi naozaj záleží.
"Nemaj obavy, priateľu," odpovedal potom . "Neurobil si vôbec nič. Až na to, že si sa povracal a potom si sa zrútil na zem."
Veselie prizerajúcich sa kulminovalo.
"Toľko k tvojmu prvýkrát, " povedal Elden.
Ale Thor cítil obrovskú úľavu. Znamenalo to, že Gwen nezradil.
"To bolo naposledy, čo som ti kúpil babu!" Povedal Conval.
"Dokonalá strata peňazí," doplnil Conveni. "Dokonca nám ani nevrátila drobné!"
Chlapci sa ešte raz zasmiali. Thor sa cítil zahanbene, ale zároveň bol rád, že nič nepokazil. Chytil Reecea za rameno a pritiahol si ho k sebe, aby ostatní nepočuli.
"Tvoja sestra," pošepol mu naliehavo. "Ona o tomto nič nevie, že?"
Reecova tvári sa pomaličky rozšírila do úsmevu. Na Thorovo rameno potom dopadla jeho ruka.
"Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí, aj keď si nič nevykonal. Ona nič nevie. Vidím, ako veľmi sa o ňu zaujímaš a vážim si toho, " povedal, zatiaľ čo jeho tvár nadobudla na vážnosti. "Teraz naozaj vidím, že ti na nej záleží. Ak by si ten včerajší darček s radosťou prijal, nebol by si švagor, ktorého by som chcel mať. A vlastne, bol som požiadaný, aby som ti doručil správu."
Reece vytiahol malý zrolovaný lístoček a vtlačil ho Thorovi do dlane. Thor sa pozrel na dlaň a spočiatku nerozumel. List niesol kráľovskú pečať. A bol písaný na ružovom papieri. Jeho srdce poskočilo.
"Od mojej sestry," dodal Reece.
"Páni!" Ozvalo sa niekoľko hlasov.
"Niekto dostal milostný list," povedal O'Connor.
"Prečítaj nám to!" Zreval Elden.
Miestnosť sa rozoznela smiechom.
Ale Thor si chcel list prečítať v súkromí, takže sa zobral a vydal sa von z kasární, z dosahu ostatných. Mal pocit, že sa mu hlava snáď otvorí a okolitý svet sa neprestával točiť, ale teraz už sa o to nestaral. Opatrne rozlomil pečať a trasúcimi sa rukami rozbalil list.
"Stretneme sa na poludnie na Lesnom hrebeni. Nesmieš prísť neskoro. A snaž sa nevzbudiť pozornosť."
Thor si zastrčil lístok do vrecka.
"Čo sa tam píše, milovník?" Zavolal z okna Conveni.
Thor sa však ponáhľal k Reeceovi, pretože vedel, že v tomto môže veriť len jemu.
"Légia dnes nemá naplánované žiadne cvičenia, že? "spýtal sa Thor.
Reece potriasol hlavou. "Jasné, že nie. Je sviatok."
"Kde je Lesný hrebeň?" Spýtal sa Thor.
Reece sa usmial. "Aha, Gwenine obľúbené miesto," povedal. "Vydaj sa po východnej ceste von z Dvora a drž sa vpravo. Povedie ťa to hore na kopec a hneď potom už budeš na mieste, ktoré hľadáš."
Thor sa pozrel na Reece."Prosím, nechcem, aby to ktokoľvek vedel."
Reece sa usmial. "Myslím, že jej ide o to isté, pretože ak na to moja matka príde, tak vás zabije oboch. Moju sestru by zavrela v jej komnate a teba by poslala do exilu na najjužnejší cíp kráľovstva."
Thor preglgol pri tej myšlienke.
"Vážne?" Spýtal sa.
Reece kývol na odpoveď.
"Nemá ťa rada. Neviem prečo, ale zdá sa, že to myslí smrteľne vážne. Bež rýchlo a nikomu sa o ničom nezmieňuj. A neboj sa, " povedal a stisol mu ruku. "Ja urobím to isté."
*
Thor sa ponáhľal ranným mestom s Krohnom, a modlil sa, aby nevzbudili prílišnú pozornosť. Neustále si v hlave opakoval Reecove inštrukcie a snažil sa ich držať, ako to len bolo možné. Postupne nechal ulice mesta za sebou a dostal sa na malý kopec, na ktorom začínal hustý les. Po ľavej strane sa krajina zasa ostro zvažovala a vytvárala skalnatý hrebeň, po ktorého okraji viedol rovný chodník, zatiaľ čo z druhej strany rástli stromy. Lesný hrebeň. O tomto mieste hovoril jej list. Myslela to vážne? Alebo si s ním len zahráva?
Nemal ten nadutý Alton nakoniec pravdu? Nebol Thor skutočne len zábava pre znudené urodzené dievča? Naozaj ju skoro omrzí? Viac než čokoľvek iné si prial, aby nič z toho nebola pravda. Chcel veriť, že jej city k nemu boli úprimné, ale, popravde stále ešte nedokázal dobre chápať, prečo by to tak malo byť. Veď ho sotva poznala. A navyše bola urodzená. Čo na ňom mohla vidieť? Nehľadiac na to, že bola o rok či dva staršia ako on a o neho sa predtým nikdy žiadne staršie dievča nezaujímali. Vlastne sa o neho nikdy žiadne dievča predtým nezaujímalo. Nie teda, že by ich v jeho dedine bol veľký prebytok.
Thor nikdy o dievčatách príliš nepremýšľal. Nevyrastal so žiadnymi sestrami a v dedine bolo len niekoľko dievčat jeho veku. Ani žiadny z ďalších chlapcov, rovnako starých ako bol on, sa o také veci nezaujímal. Väčšina z nich sa ženili, keď im bolo približne devätnásť a jednalo sa o sobáše, ktoré už dávno predtým dohovorili rodičia. Všetko malo silne obchodné nádych. Muži z bohatších rodín, ktorí neboli oženení rodičmi a ktorí dosiahli svojich dvadsiatich piatich rokov veku, boli povinní si vybrať manželku, alebo sa vydať do sveta a nejakú si nájsť. Ale to neplatilo pre takých, ako bol Thor. On bol chudobného pôvodu a ľudia z jeho kasty boli bežne jednoducho zosobášení v dohodnutých sobášoch, ktorých hlavným dôvodom bolo vylepšenie rodinného rozpočtu a postavenia. Pripomínalo to v mnohých bodoch obchod s dobytkom.
Lenže keď Thor prvýkrát zbadal Gwendolyn, všetok jeho predošlý nezáujem sa úplne rozplynul. Prvýkrát v živote bol zasiahnutý niečím tak silným, že len ťažko mohol myslieť ešte na niečo iné. Zakaždým, keď ju znova videl, sa ten pocit ešte prehlboval. Nerozumel dosť dobre prečo, ale cítil niečo ako bolesť, keď musel byť bez nej.
Thor pridal do kroku, keď kráčal po hrebeni, obzeral sa do všetkých smerov a premýšľal, kde presne sa s ním chcela asi zísť a či sa s ním vôbec chcela zísť. Prvé slnko medzitým vystúpilo vyššie a začínalo páliť. Na Thorovom čele sa objavili drobné kvapôčky potu. Ešte stále mu bolo po včerajšom večeri zle a jeho žalúdok plával ako na vode. Slnko stihlo vystúpiť ešte vyššie, zatiaľ čo jeho hľadanie bolo stále márne. Začínal už naozaj pochybovať, že vôbec kedy mala v pláne sem za ním prísť. Tiež mal dosť času premýšľať o nebezpečenstve, ktorému ich oboch týmto vystavoval. Ak je jej matka, kráľovná, skutočne tak silno proti nim, nechala by ho skutočne vyhnať z kráľovstva? Z Légie? Preč od všetkého kvôli čomu sem prišiel a čo miloval? Čo by si potom počal?
Keď o tom ale premýšľal, došiel k názoru, že šanca byť chvíľu s ňou za to riziko aj tak stojí. Rozhodol sa, že pre ňu staví do hry úplne všetko. Jediné v čo dúfal bolo, že si z neho neuťahuje, alebo že si snáď on sám nerobí o ich stretnutiach, a jej citoch k nemu, unáhlené a nesprávne súdy.
"To okolo mňa len tak prejdeš?" ozval sa hlas a smiech.
Thor nadskočil v ľaku, zastavil sa a otočil. V tieni obrovskej borovice stála usmievavá Gwendolyn. Jeho srdce sa pri pohľade na ňu smialo tiež. V jej očiach jasne videl úprimnú radosť a všetky starosti, ktoré sa mu preháňali hlavou ešte pred malou chvíľkou, sa zrazu rozpustili ako ranná hmla. V duchu vyhrešil sám seba, ako mohol byť tak hlúpy a len na jedinú sekundu pochybovať o jej zámeroch.
Krohn zamraučal, keď uvidel princeznú.
"Ale čože to tu máme?!" vykríkla potešená v úžase.
Kľakla si do trávy, Krohn sa rozbehol k nej a skočil jej so zamňaukaním do náručia. Ona ho objala, začala ho hladiť a prstami prečesávať jeho srsť.
"Ten je taký milučký!" Povedala a pevne si ho k sebe pritisla. Mačiatko jej olízalo tvár. Zasmiala sa a pobozkala ho na ňufák.
"Ako sa voláš, maličký?" Spýtala sa.
"Krohn," povedal Thor. Tentoraz jeho jazyk konečne nebol zviazaný.
"Krohn," opakovala po ňom a pozerala sa mačiatku do očí. "A to každý deň chodíš na prechádzku s mláďaťom leoparda?" Spýtala sa Thora so smiechom.
"Našiel som ho," odvetil Thor a sám sa čudoval, že sa cíti teraz sebavedome, ako by na jej prítomnosť bol už dávno zvyknutý. "V lese počas honu. Tvoj brat mi povedal, že by som si ho mal nechať, pretože som ho našiel. Vraj sme si predurčení."
Pozrela sa na neho a rysy jej tváre zvážneli.
"Áno, má pravdu. Niektoré zvieratá sú sväté bytosti. Tie nie je možné nájsť. To ony si nájdu teba."
"Dúfam, že tí nebude vadiť, ak sa k nám pridá, " povedal Thor.
Zasmiala sa.
"Mrzelo by ma, keby sa nepridal, " odpovedala.
Poobzerala sa do oboch strán, aby sa uistila, že ich nikto nesleduje, potom chytila Thora za ruku a ťahala ho do lesa.
"Poďme," zašepkala. "Než nás niekto uvidí."
Thor mal radosť, že opäť cíti dotyk jej ruky, keď sa nechal viesť po lesnej cestičke. Mierili rovno hlboko do lesa po úzkej cestičke, ktorá sa krútila medzi urastenými borovicami. Po chvíli jeho ruku pustila.
Začínal si byť stále istejšie, že sa jej skutočne páči. Okrem iného aj preto, že sa s ním očividne nechcela nechať uvidieť, aby sa to nedozvedela jej matka. Bolo jasné, že to myslí vážne, pretože tým, že sa s ním stretla, na seba vlastne aj ona sama brala riziko.
Potom ale Thora zase napadlo, že možno len nechce, aby ich videl Alton, alebo niektorý iný z mladíkov od dvora, s ktorými sa mohla stýkať. Možno mal Alton pravdu. Možno sa jednoducho hanbila, aby ju s niekým, ako je Thor, uvidel niekto jej úrovne.
Všetky tie emócie sa v ňom miešali v jednom veľkom zmätenom víre.
"Zdrevenel ti jazyk, že?" Spýtala sa, aby konečne prelomila mlčanie.
Thor bol na pochybách. Nechcel riskovať, že všetko pokazí tým, že jej povie, čo sa mu práve víri hlavou. Zároveň však tiež cítil, že sa nutne musí so všetkými tými obavami konečne vysporiadať. Potreboval vedieť, ako si skutočne stojí a cítil, že už to nedokáže dlhšie tajiť.
"Keď sme sa naposledy rozlúčili, narazil som potom náhodou na Altona. Poriadne sa do mňa pustil."
Gwendolynina tvár potemnela a jej skvelá nálada bola náhle preč. Thor okamžite ľutoval, že o tom začal. Zbožňoval jej dobrú náladu, radosť zo všetkého, čo mala okolo seba a prial si, aby to mohol vziať späť. Chcel to ešte nejako zahladiť, ale už bolo príliš neskoro. Teraz už mohol jedine pokračovať.
"A čo ti povedal?" Povedala smutným hlasom.
"Povedal mi, aby som ťa nechal na pokoji. Povedal, že sa o mňa naozaj nezaujímaš. Že som pre teba len chvíľková zábava. Povedal, že ťa za pár dní omrzím. A tiež povedal, že ty a on sa máte brať, že je vaša svadba už dávno dohodnutá."
Gwendolyn sa uštipačne uchechtla.
"Toto, že povedal? " Odfrkla. "Ten chlapec je nejarogantnejší a najneznesiteľnejší človek, ktorého poznám," dodala. "Je ako tŕň v prste už od okamihu, čo som sa naučila chodiť. Len preto, že sú naši otcovia bratranci, si myslí, že je súčasťou kráľovskej rodiny. Nikdy som nepoznala niekoho tak urodzeného, kto si tú urodzenosť zaslúžil menej ako on. A čo je najhoršie, nejako sa mu usadilo v hlave, že on a ja sme si predurčení, a že jedného dňa budeme spolu. Nikdy. A rozhodne nie s ním. Nemôžem sa na neho ani pozrieť."
Jej slová pôsobila na Thora ako živá voda. Mal pocit, že mu zo srdca spadol obrovský kameň a v korunách stromov sa rozospievali vtáky. Bolo to presne to, čo potreboval počuť. Teraz mu ale prišlo ľúto, že skazil ich dobrú náladu, keď k tomu vlastne nebol žiadny pádny dôvod. Úplne spokojný, ale rovnako ešte nebol. Všimol si, že totiž nepovedala vôbec nič o tom, či sa jej naozaj páči on - Thor.
"A čo sa týka teba," povedala ďalej, po očku sa na neho pozrela, ale hneď zase odbočila pohľadom inam. "Skoro ťa nepoznám. Ťažko teraz môžem povedať, čo cítim. Ale povedala by som, že by som s tebou netrávila čas, ak by som ťa nenávidela, čo myslíš? Samozrejme, že sa to môže zmeniť, a ja naozaj dokážem byť márnivá, ale nie, keď sa jedná o lásku."
To bolo všetko, čo Thor potreboval vedieť. Potešila ho vážnosť, s ktorou to povedala a ešte viac fakt, že použila slovo "láska". Cítil sa ako znovuzrodený.
"A čisto náhodou by som sa mohla ja opýtať teba na to isté," povedala. "V skutočnosti si myslím, že ja môžem stratiť oveľa viac ako ty. Som urodzená a ty si poddaný. Tiež som staršia ako ty. Nemyslíš si, že som to skôr ja, kto je zraniteľnejšia? Každú chvíľu sa ku mne donášajú dvorné klebety. O tvojom pôvodu. O tom, že ma len používaš, pretože si chceš zvýšiť spoločenské postavenie. Pretože chceš kráľovu náklonnosť. Mám tomu všetkému veriť alebo nie?"
Thor sa zhrozil.
"Nie, moja milá! Nikdy. Tie veci mi nikdy neprišli na myseľ. Som s tebou len preto, že si neviem predstaviť, že by som bol kdekoľvek inde. Len preto, že tu chcem byť. Pretože keď nie som s tebou, tak nemôžem myslieť na nič iné, než kedy sa zase uvidíme."
V kútiku jej úst sa objavil ľahký náznak úsmevu a črty jej tváre sa opäť zjemnili.
"Si tu nový, "povedala. "Si nový v Kráľovom Dvore aj na samotnom kráľovskom dvore. Potrebuješ čas, aby si pochopil, ako tu veci skutočne fungujú. Nikto tu nehovorí to, čo si skutočne myslí. Každý má nejaký záujem. Každý sa usiluje o moc, hodnosť, tituly a majetok. Keď ti Alton napovedal, že je naša svadba už dohodnutá, snažil sa v tej chvíli v skutočnosti zistiť, ako sme si ty a ja blízki. Má strach. A aj on sa dosť možno len zodpovedá niekomu ďalšiemu. Pre neho má manželstvo s láskou pramálo čo do činenia. Znamená zväzok. Čisto kvôli finančným ziskom a postavenie. Kvôli majetku. Na našom dvore nie je nič také, ako sa to na prvý pohľad zdá."
Odrazu sa Krohn náhle rozbehol a ponáhľal po chodníku na neďalekú čistinu.
Gwen sa pozrela na Thora, zasmiala sa, chytila ho za ruku a rozbehla sa s ním tým istým smerom.
"Rýchlo!" kričala nadšene.
Obaja bežali po lesnej cestičke až nakoniec vbehli na čistinu veselí a plní smiechu. Thor zostal stáť, ohromený krásou pohľadu, ktorý čistina poskytovala. Bola to nádherná lesná lúka, doslova posiata divokými, po kolená vysokými kvetinami všetkých možných farieb. Pestrofarebné motýle a malé vtáčiky tancovali medzi rastlinami a oživovali čistinu svojim cvrlikaním. Stĺpec slnečného svetla osvetľoval čistinu skrz priezor medzi korunami stromov tak, že pôsobila ako nejaké tajné a tajomné miesto, ukryté pred zrakmi všetkých, uprostred temného lesa.
"Hral si už niekedy Slepého kata?" Spýtala sa so smiechom.
Thor pokrútil hlavou a ako stačil odpovedať, Gwen si sňala z krku šatku, natiahla sa a uviazala ju Thorovi pevne cez oči tak, že nevidel nič než tmu, zatiaľ čo ona sa mu smiala do ucha.
"To si teraz ty!" povedala.
Potom počul, ako od neho uteká preč vysokou trávou.
Usmial sa.
"Ale čo mám robiť?" volal.
"Nájdi ma! "ozvala sa odpoveď.
Jej hlas už bol stlmený vzdialenosťou.
Thor sa poslepiačky vydal za ňou, potkýnajú o každú nerovnosť. Pozorne načúval šušťanie jej šiat a snažil sa podľa toho odhadovať správny smer. Bolo to ťažké a on neustále oháňal prázdnymi rukami pred sebou, pretože mal pocit, že musí každým okamihom naraziť do stromu, aj keď zároveň vedel, že je okolo neho len otvorená lúka. Po kratučkej chvíli zistil, že stratil orientáciu, a že dosť možno aj blúdi v kruhoch.
Stále sa ale snažil počúvať jej smiech a dobehnúť k nemu. Občas sa zdal byť bližšie, a potom zasa ďaleko. Začínala sa mu točiť hlava.
Tiež počul, že sa okolo neho pohybuje Krohn a vzápätí začal sledoval skôr jeho kroky ako princezniné. Keď tak urobil, Gwenin smiech náhle zosilnel a Thor si uvedomil, že ho mačiatko vedie priamo k nej. Bol nadšený ako šikovný Krohn je. Mačiatko evidentne pochopilo zmysel hry a pridalo sa.
Čoskoro už ju počul len pár krokov od seba. Tvrdohlavo pokračoval v prenasledovaní, kľučkujúc pri tom po celej čistine. V jednom okamihu potom vystrel ruku pred seba a vykríkol radosťou, pretože sa mu podarilo zachytiť cíp jej šiat. Keď sa tak stalo, princezná zakopla a obaja sa zrútili do trávy. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo obrátiť sa tak, že chrbtom dopadol na zem ako prvý a vlastným telom tak zmiernil jej pád.
Keď Thor dopadol na zem a Gwen na neho, vykríkla prekvapením. Ešte stále sa smiala, keď mu rozväzovala šatku z oči.
Thorovo srdce sa divoko rozbúšilo, keď zbadal, že je jej tvár len niekoľko centimetrov od tej jeho. Cítil váhu jej tela, rovnako ako každý jeho záhyb cez tenké letné šaty. Ležala na ňom a nezdalo sa, že sa chystá vstať. Dívala sa mu priamo do očí, plytko dýchala a ani po chvíli neuhla pohľadom. Rovnako ako on. Thorovo srdce búšilo tak rýchlo, že mal zrazu problém sa sústrediť.
Naraz sa naklonila a pritisla svoje pery k jeho. Boli jemnejšie, než si kedy dokázal predstaviť a keď sa stretli s tými jeho, cítil, že žije viac, než kedy predtým.
Zavrel oči, rovnako ako ona zavrela tie svoje a dlho sa potom ani jeden nepohli v bozku, o ktorom neskôr nevedeli , ako dlho trval. Thor si prial, aby ten okamih trval večne.
Nakoniec sa pomaly odtiahla. Už zase sa usmievala, keď pomaly otvorila oči. Ani teraz sa z neho ale neodkúľala stranou.
Nejakú chvíľu potom len tak ležali a vzájomne si hľadeli do očí.
"Odkiaľ si sa tu vzal?" Spýtala sa jemne.
Usmial sa na ňu. Nevedel, čo by na to mal odpovedať.
"Som normálny chalan," povedal.
Pokrútila hlavou a usmiala sa.
"Nie, to teda nie si. Cítim to. Myslím, že si oveľa, oveľa viac než len to."
Sklonila sa a pobozkala ho znovu. Tentoraz sa ich pery spojili na dlhšiu dobu. Zdvihol ruku a zaboril prsty do jej vlasov. Ona urobila to isté jemu. Jeho myšlienky sa rozutekali ako stádo splašených koní.
Hlavou mu prebleskla myšlienka, ako toto všetko môže skončiť. Mohli naozaj byť raz spolu? So všetkými tými silami, ktoré stáli proti tomu? Bolo možné, že by raz mohli byť naozajstný pár?
Thor viac ako v čokoľvek iné dúfal, že mohli. Teraz chcel, aby bola jeho viac, než si kedy prial stať sa členom Légie.
Náhle sa v tráve ozvalo akési zachrašťanie. Obaja sa prekvapene otočili tým smerom, zatiaľ čo Krohn skočil do trávy len tri kroky od ich hláv. Ozvalo sa ďalšie šušťanie. Potom Krohn zakvičal a vzápätí zavrčal. Na to sa ozvalo hlasné zasyčanie. A potom bolo ticho.
Gwen sa odkúľala z Thora, aby sa mohli postaviť. Thor vyskočil na nohy a postavil sa medzi Gwen a ono miesto. Skúmal, čo to mohlo byť. Nikoho tam ale nevidel. Niekto, alebo možno niečo, tam však predsa len muselo byť. Iba tri kroky od nich, vo vysokej tráve.
Potom sa znovu objavil Krohn, ktorý v tlame plnej malých zubov, ostrých ako žiletky, niesol veľkého bieleho hada. Jeho telo bolo dobrý meter dlhé, hrubé ako vetva stromu a šupiny jeho kože boli diamantovo biele.
Thor si okamžite uvedomil, čo sa práve stalo. Krohn ich oboch zachránil pred útokom smrteľne nebezpečného plaza. Jeho srdce naplnila vďačnosť k tomu malému mačiatku.
Gwen zalapala po dychu.
"Belozád," povedala. "Najjedovatejší plaz v celom kráľovstve."
Thor naňho pozeral s hrôzou v očiach.
"Myslel som si, že tento had neexistuje. Že to bola len legenda."
"Je veľmi vzácny, " povedala Gwen. "Videla som ho predtým len raz. V deň, keď bol otec môjho otca zabitý. To zviera prináša znamenie."
Otočila sa a pozrela na Thora.
"To znamená, že sa blíži smrť. Smrť niekoho veľmi blízkeho."
Thor ucítil na chrbtici jemné mrazenie. Cez lúku sa v ten moment navyše prehnal poryv studeného vetra a on zrazu s istotou vedel, že Gwen má pravdu.
KAPITOLA DVADSIATA PIATA
Gwendolyn prechádzala hradom. Stúpala po špirálovitom schodisku, a potom ešte niekoľkými ďalšími chodbami až do najvyšších poschodí. Jej myseľ sa neustále zatúlala k Thorovi. K ich prechádzke. K ich bozku. O potom k tomu hadovi.
Zlievali sa v nej dve protichodné emócie. Na jednu stranu bola nadšená, že bola zasa s ním, a na tej druhej bola vydesená kvôli tomu hadovi, ktorý znamenal predzvesť smrti. Aj keď nevedela, komu je to posolstvo myslené, nemohla na to prestať myslieť. Bála sa, že to bude niekto z jej rodiny. Môže to byť niektorý z jej bratov? Godfrey? Kendrick? Mohla by to byť jej matka? Alebo, na toto sa bála čo i len pomyslieť, jej otec?
Stretnutie s tým hadom vrhol temný tieň na inak úžasný deň, a keď bola ich skvelá nálada tak náhle otrasená, už ju potom nedokázali vrátiť späť. Šli spolu späť do mesta, ale rozdelili sa tesne pred hranicou lesa, aby ich nikto nemohol vidieť spolu. Poslednou vecou, ktorú potrebovala bolo, aby ich jej matka opäť načapala. Gwen bola rozhodnutá, že sa Thora tak ľahko nevzdá, a že nájde spôsob, ako si ho pred matkou ubrániť. Ale potrebovala čas, aby si mohla premyslieť najlepšiu stratégiu.
Rozlúčka s Thorom bola nepodarená. Keď teraz o tom premýšľala, bolo jej z toho smutno. Mala sa ho opýtať, či sa s ňou chce zase vidieť a mali spoločne vymyslieť nejaký plán pre ďalšie stretnutie. Lenže bola tak rozrušená zo stretnutia s hadom, že na všetko zabudla. Teraz si robila starosti, aby si Thor nemyslel, že sa o neho dostatočne nezaujíma.
Iba chvíľku po tom, čo dorazila späť do Kráľovho Dvora, ju vyhľadali sluhovia so správou, že sa má okamžite hlásiť u otca. Ihneď potom sa vydala po schodoch hore, so srdcom divoko bijúcim a neustále premýšľajúc, prečo ju otec chce vidieť. Že by ju s Thorom predsa len niekto zbadal? Žiadny iný dôvod, prečo by ju otec potreboval tak urgentne pri sebe, tu byť nemohol. Chystal sa jej Thora tiež zakázať? Ťažko si dokázala predstaviť, že by to urobil. Vždy bol vo všetkom na jej strane.
Gwen sa, takmer na konci s dychom, konečne dobrala do najvyššieho poschodia hradu. Prebehla chodbou, minula dvoch sluhov a otvorila dvere, ktoré viedli do otcových komnát. Ďalší dvaja sluhovia, ktorí stáli vo vnútri, sa jej uklonili.
"Nechajte nás," povedal im MacGil.
Znovu sa uklonili a rýchlo sa ponáhľali k dverám, ktoré za sebou s jemným ťuknutím zavreli.
Keď jej otec vstal od svojho pracovného stola, Gwen si všimla , že má na tvári široký úsmev. Išiel jej naproti naprieč komnatou. Akonáhle sa na neho pozrela a nenašla v jeho tvári ani náznak hnevu alebo nevôle, vedela, že všetko bude v poriadku.
"Moja drahá Gwendolyn," povedal.
Natiahol k nej ruky, aby ju pevne objal. Ona ho objala tiež, načo sa nechala odviesť k dvom obrovským kreslám, ktoré stáli v rohu, hneď vedľa horiaceho krbu. Niekoľko obrovských vlkodavov, z ktorých väčšinu poznala už od detstva, im muselo uvoľniť cestu, keď spoločne prechádzali miestnosťou. Dva z nich ju nasledovali, aby si potom položili nosy na jej lono. Bola rada za ten oheň, pretože dnešný deň bol, na to, že už bol začiatok leta, neobyčajne chladný.
Jej otec sa naklonil a nejakú chvíľu len pozoroval plamene, ktoré plápolali v krbe.
"Vieš, prečo som ťa nechal zavolať?" Spýtal sa jej.
Preskúmala pohľadom jeho tvár, ale ani potom si nebola istá, čo odpovedať.
"Neviem, otče."
Prekvapene sa na ňu pozrel.
"Naš rozhovor pred niekoľkými dňami. S tvojimi súrodencami. O následníctve. To je to, čo s tebou chcem prebrať."
Gwenine srdce zaplesalo úľavou. Toto vôbec nebolo o Thorovi. Bolo to o politike. Hlúpej politike, o ktorú snáď už ani nemohla mať menší záujem. Uľahčene si vydýchla.
"Zdá sa, že sa ti uľavilo," povedal. "O čom si si myslela, že budeme hovoriť?"
Jej otec bol veľmi všímavý, vždy to tak bolo. Bol jedným z mála ľudí, ktorí v nej stále ešte dokázali čítať ako v otvorenej knihe. Musela si pred ním dávať pozor.
"O ničom, otče," povedala rýchlo.
Znova sa usmial.
"Potom mi teda povedz. Čo si myslíš o mojom rozhodnutí?" Spýtal sa.
"Rozhodnutie?" Spýtala sa.
"O mojom nástupcovi! Na tróne!"
"Myslíš mňa?" Povedala.
"Koho iného?" Rozosmial sa.
Gwendolyn očervenela.
"Otče, som tvojím výberom ešte stále prekvapená. Nie som prvorodená. A navyše som žena. Neviem o politike vôbec nič. A nezaujímam sa ani o ňu, ani o to, ako sa má vládnuť kráľovstvu. Nemám žiadne politické ambície. Nerozumiem prečo si si vybral práve mňa."
"Presne kvôli týmto dôvodom, "povedal so smrteľne vážnym výrazom v tvári. "Vybral som ťa, pretože nemáš žiadne ambície zasadnúť na trón. Nechceš vládnuť. A nevieš nič o politike."
Zhlboka sa nadýchol.
"Ale poznáš povahu ľudí. Si veľmi všímavá. To si zdedila po mne. Máš matkin dôvtip a moju schopnosť prehliadnúť ľudí. Dokážeš ich prekuknúť skrz naskrz, a na základe toho správne rozhodnúť. A to je presne to, čo kráľ potrebuje. Poznať povahu ostatných. Nič ďalšieho k úspešnému kraľovaniu netreba. Všetko ďalšie už je len o tom, ako byť rafinovaný. Poznať dobre, kto sú tvoji ľudia. Rozumieť im. Veriť svojim inštinktom. Byť pre nich dobrou veliteľkou. To je všetko."
"Myslím, že riadenie celého kráľovstva určite obnáša viac než len toto," povedala.
"Vlastne ani nie, " odpovedal. "Všetko pramení z toho čo som povedal. Tvoje rozhodnutia z toho jednoducho vyplynú."
"Ale otče, ty zabúdaš že, po prvé, ja nemám najmenší túžbu vládnuť, a po druhé, ty sa nechystáš zomrieť. Toto všetko je len hlúpa tradícia, ktorá ťa núti povedať niečie meno na svadbe najstaršieho potomka. Prečo by sme sa tým teraz mali vlastne trápiť? Ja by som o tom najradšej ani nehovorila a ani na to nemyslela. Dúfam, že deň, kedy ťa uvidím na smrteľnej posteli nikdy nepríde, takže toto všetko je zbytočné.
So zachmúreným výrazom v tvári si odkašľal.
"Hovoril som s Argonom a ten mi predpovedal veľmi temnú budúcnosť. Aj ja sám som jeho víziu dokázal pocítiť. Musím byť pripravený, " povedal.
Gwenin žalúdok sa zovrel.
"Argon je blázon. Čarodejník. Polovica z toho, čo povedal, sa nikdy nestala. Nepočúvaj ho. Nemysli na jeho bláznivé znamenia. Si v poriadku. A budeš žiť navždy."
Lenže on pomaly pokrútil hlavou a Gwen mohla vidieť smútok v jeho tvári. Úzkosť ju zovrela ešte silnejšie.
"Gwendolyn, dcéra moja, milujem ťa. Potrebujem, aby si bola pripravená. Chcem aby si sa stala budúcou vládkyňou Prsteňa. To, čo hovorím, myslím úplne vážne. Nežiadam ťa o to. Ja ti to prikazujem."
Pozrel sa na ňu pohľadom tak vážnym, že ju to vystrašilo. Nikdy predtým takto otcovu tvár nevidela.
Prstami pravej ruky si utrela slzu, ktorá jej stiekla po tvári.
"Je mi ľúto, že som ťa rozrušil," povedal.
"Tak už o tom prestaň," povedala plačlivo. "Nechcem, aby si zomrel."
"Je mi ľúto, ale to nemôžem. Potrebujem poznať tvoju odpoveď."
"Otče, nechcem ťa uraziť."
"Potom povedz áno."
"Ale ako by som to mohla zvládnuť?" Bránila sa.
"Nie je to tak ťažké, ako si myslíš." Budeš obklopená radcami. Prvé pravidlo je neveriť ani jedinému z nich. Ver len a len sebe samotnej. To ty určite zvládneš. Tvoj dočasný nedostatok skúseností, tvoja, povedzme naivita, to je presne to, prečo budeš skvelá. Budeš robiť rýdze rozhodnutia. Sľúb mi to, " trval na svojom.
Pozrela sa mu do očí a videla v nich, ako veľmi mu na tom záleží. Chcela tú tému čo najrýchlejšie ukončiť, ak nie kvôli sebe, tak aspoň preto, aby zahnala jeho myšlienky na smrť.
"Dobre, sľubujem," povedala rýchlo. "Cítiš sa lepšie?"
Oprel sa do kresla a viditeľne sa mu uľavilo.
"Áno," povedal. "Ďakujem ti."
"Dobre, môžeme teraz hovoriť o iných veciach? O veciach, ktoré sa v skutočnosti môžu stať?" Spýtala sa.
Jej otec sa zaklonil a vybuchol smiechom. Zdalo sa, že kameň, ktorý mu ešte pred chvíľou ležal na srdci, musel vážiť snáď tonu.
"Presne pre toto ťa tak milujem," povedal. "Zakaždým veselá. Zakaždým schopná ma rozosmiať."
Pátravo sa na ňu zadíval, až mala pocit, že niečo hľadá.
"Vlastne sama vyzeráš veľmi šťastne, " povedal. "Je v tom zapletený nejaký chlapec?"
Gwen očervenela. Vstala z kresla a prešla k oknu, aby nevidel jej tvár.
"Ospravedlňujem sa, otče, ale to je moja súkromná vec."
"Nie je zas tak úplne súkromná, vzhľadom k tomu, že budeš sedieť na mojom tróne," povedal. "Ale nebudem sliediť. Avšak tvoja matka si ťa tiež praje vidieť, a povedal by som, že ona nebude v tejto veci tak zhovievavá. Ja to nechám byť. Ale na ňu sa radšej dobre priprav."
Gwen pocítila úzkosť. Otočila sa a pozerala sa von z okna. V tom okamihu toto miesto nenávidela. Priala si byť kdekoľvek inde, len nie tu. Pokojne v nejakej malej zapadnutej dedinke, na malej zaprášené farme, žiť jednoduchý život s Thorom. Preč od všetkého tu, od všetkých tých machinácií a síl, ktoré sa ju v jednom kuse snažili ovládať.
Na ramene ucítila jemný dotyk ruky, otočila hlavu a uvidela, že otec stojí vedľa nej a usmieva sa.
"Tvoja matka vie byť prísna. Ale akokoľvek rozhodne, buď si istá, že ja budem na tvojej strane. Vo veciach lásky si každý musí vybrať slobodne sám pre seba."
Gwen sa otočila a objala otca. V tej chvíli ho milovala viac než kohokoľvek iného na svete. Snažila sa vytlačiť z mysle spomienku na toho hada a modlila sa zo všetkých síl, aby to znamenie nebolo nijako spojené s jej otcom.
*
Gwen kľučkovala chodbami a schodiskami hradu, okolo vitrážových okien a stien, ktoré zdobili gobelíny, smerom ku komnatám matky. Neznášala, keď si ju matka k sebe povolávala, rovnako ako nezniesla pomyslenie, že sa ju snaží kontrolovať. V mnohých ohľadoch to bola matka, kto v skutočnosti v kráľovstve vládol. V mnohých smeroch bola silnejšia ako otec, dokázala trvať na svojom a máločo ju donútilo plne ustúpiť. Kráľovstvo samé o tom samozrejme nemalo najmenšie tušenie. Všetko vždy vyzeralo ako rozhodnutie múdreho kráľa.
Keď sa MacGil ale vrátil do súkromných komnát a zavreli sa za ním dvere, bola to jej matka, na koho sa okamžite obrátil na názor, či priamo pre radu. Ona bola z nich dvoch tou múdrejšou. A tiež tou chladnejšou, vypočítavejšou, tvrdšou a nebojácnejšou. Ona bola skalou a vládla svojej rodine železnou päsťou. Ak sa ona pre niečo rozhodla, a obzvlášť ak verila, že je to pre dobro rodiny, veľmi dobre dokázala zabezpečiť, že sa to naozaj stalo.
A teraz sa tá železná vôľa jej matky mala otočiť proti Gwen. Už po ceste sa pripravovala, že dôjde ku konfliktu. Cítila, že to stretnutie má čo do činenia s jej súkromným životom, a že ju s Thorom niekto predsa len asi videl. Ale bola rozhodnutá sa nepodvoliť, za žiadnu cenu. Ak to bude znamenať, že bude musieť toto miesto opustiť, tak to urobí. Jej matka ju pokojne môže nechať uvrhnúť do žalára, ale ani to s ňou nepohne.
Keď Gwen dorazila k matkiným komnatám, dvaja sluhovia pred ňou otvorili veľké dubové dvere a potom, čo vstúpila dnu, ich opäť zavreli.
Komnata jej matky bola oveľa menšia ako tá otcova. Bola viac osobná, na zemi ležali vysoké koberce a pred krbom stál stolík s čajovým servisom a doskovou hrou, pri ktorom boli postavené dve pastelovo žlté zamatové stoličky. Jej matka, hoci ju očakávala, sedela na jednej z tých stoličiek chrbtom ku Gwen. Dívala sa do ohňa, usrkávala čaj a tiahla jednou z figúrok na doskovej hre. Za ňou stáli dve jej dvorné dámy, jedna jej upravovala účes a druhá uťahovala šnurovačku na jej šatách.
"Poď ďalej, dieťa," ozval sa matkin prísny hlas.
Gwen nenávidela, keď jej matka prijímala urodzené návštevy za prítomnosti svojich služobných. Priala si, aby ich poslala preč, tak ako to urobil jej otec, než spolu začali hovoriť. Bolo to minimum, čo mohla urobiť, aby si mohli v súkromí porozprávať. Lenže jej matka to nikdy nerobila. Gwen predpokladala, že to malo jasný účel - držať ju v šachu tým, že sú v miestnosti ešte ďalšie uši a zároveň tým posilniť vlastné sebavedomie.
Gwen nemala inú možnosť, ako prejsť miestnosť a sadnúť si na stoličku, ktorá stála priamo proti matke a príliš blízko k ohnisku. Ďalšia z matkiných fínt. Jej spoločnosť je vďaka tomu neustále rozptylovaná prílišnou horúčavou.
Kráľovná sa na ňu ani nepozrela. Namiesto toho radšej študovala hru a potom ťahala jednou figúrou naprieč prepracovaným bludiskom.
"Si na ťahu," povedala matka.
Gwen sa pozrela na stôl a udivila sa, že matka stále ešte drží túto hru otvorenú. Spomínala si, že mala hnedé figúry, ale už v tejto hre s matkou nepokračovali po niekoľko týždňov. Jej matka bola v tejto hre expert, ale Gwen bola ešte lepšia. Matka neznášala prehry a iste strávila nad hrou veľa času premýšľaním, ako urobiť čo najperfektnejší ťah. Teraz, keď Gwen konečne prišla, tak ju donúti hrať ďalej.
Gwen, na rozdiel od matky nepotrebovala rozostavenie hry nijako študovať. Stačilo jej sa len letmo pozrieť a perfektný ťah jej okamžite uviazol v oku. Natiahla sa a posunula jednu z hnedých figúrok cez celé pole na druhú stranu. Jej matka sa tým ocitla v nebezpečenstve zabitia v priebehu budúceho ťahu.
Matka sa pozerala na novú situáciu bez akéhokoľvek výrazu v tvári. Teda až na mierne zdvihnuté obočie, čo ako Gwen dobre vedela, značilo zdesenie. Gwen bola múdrejšia a jej matka to nikdy nedokázala prijať.
Kráľovná si odkašľala a naďalej študovala rozostavenie figúr. Na dcéru sa od začiatku ani raz nepozrela.
"Viem o všetkých tvojich eskapádach s tým poddaným chalanom," povedala výsmešne. "Nepočúvaš ma." Teraz prvýkrát matka žmurkla a pozrela sa priamo na Gwen. "Prečo?"
Gwen sa zhlboka nadýchla, aby trošku uvoľnila úzkosť, ktorá sa jej okamžite zmocnila a pokúsila sa sformulovať čo možno najlepšiu odpoveď. Nepoddá sa. Tentoraz nie.
"Moje súkromie ťa nemusí zaujímať," odpovedala.
"Naozaj? Tvoje súkromie ma musí zaujímať. Tvoje súkromie ovplyvní budúci osud trónu. Osud celého nášho rodu a celého Prsteňa. Tvoje súkromie je teraz už politickou záležitosťou a fakt, že by si na to najradšej nemyslela, tú nejhraje ani tú nenepatrnejšiu rolu. Nie si poddaná. Nič z tvojho sveta nie je tvojou súkromnou záležitosťou. A všetko z toho ma musí zaujímať."
Matkin hlas bol chladný ako oceľ a Gwen už teraz neznášala celú túto návštevu. Nemohla urobiť nič viac, než ticho sedieť a čakať, až matka skončí. Cítila sa ako v pasci.
Konečne si matka odkašľala.
"Pretože ma odmietaš počúvať, som nútená urobiť určité rozhodnutia namiesto teba. Toho chlapca už nikdy znova neuvidíš. Ak áno, nechám ho odviesť od Légie, preč z Kráľovho Dvora a späť do jeho rodnej dediny. Tam ho nechám zavrieť do klady, rovnako ako celú jeho rodinu. Bude odtiaľto hanebne vyhnaný. A ty už o ňom nikdy nebudeš počuť."
Nato sa na ňu matka pozrela. Jej spodná pera sa triasla od zlosti.
"Rozumieš, čo ti hovorím?"
Gwen sa ostro nadýchla, keď si uvedomila, že jej matka je skutočne schopná zájsť tak ďaleko. Nenávidela ju viac, než by bola schopná vypovedať. Tiež si všimla nervóznych pohľadov zaskočených dvorných dám. Bolo to ponižujúce.
Predtým než mohla odpovedať, jej matka pokračovala.
"Navyše, aby som predišla tvojim ďalším ľahkomyseľnostiam, podnikla som kroky na zabezpečenie vhodného sobáša. Prvého dňa budúceho mesiaca budeš vydatá za Altona. Od zajtra sa môžeš začať pripravovať na svadbu. Priprav sa na život vydatej ženy. To je všetko, " povedala jej matka a gestom naznačila, že môže odísť. Potom sa znova zadívala na plochu hry. Celé to predniesla nevzrušeným tónom, akoby hovorila o tých najbežnejších záležitostiach.
Gwen kypela zlosťou. Najviac zo všetkého sa jej teraz chcelo revať.
"Ako môžeš toto povedať," odpovedala Gwen nahnevane. "Myslíš si, že som nejaká bábka na šnúrke, s ktorou sa môžeš hrať? Myslíš si, že si vezmem kohokoľvek, koho mi predhodíš?"
"Nemyslím si, " odpovedala jej matka. "Ja to viem. Si moja dcéra a musíš ma počúvať. A vezmeš si presne toho, koho ti poviem, že si vziať máš."
"To teda nevezmem, " zakričala Gwen. "A ty ma neprinútiš! Aj otec povedal, že ma nemôžeš nútiť!"
"Dohovoriť sobáš pre svoje deti je ešte stále jedným z práv, ktoré rodičia v tomto kráľovstve majú. Kráľovskych potomkov z toho práva nič nevyníma. Tvoj otec zaujal svoje stanovisko, ale vieš rovnako dobre ako ja, že nakoniec vyhovie mojej požiadavke. Mám svoje spôsoby."
Matka sa na ňu zamračila.
"Uvidíš, že sa nakoniec podriadiš a urobíš, čo ti hovorím. Tvoja svadba sa uskutoční. Nič tomu nemôže zabrániť. Priprav sa na to."
"Ja to neurobím, " odpovedala Gwen. "Nikdy. A ak o tom so mnou budeš hovoriť ešte raz, tak ja už s tebou neprehovorím nikdy."
Matka jej venovala studený, škaredý úsmev.
"Je mi jedno, či so mnou budeš alebo nebudeš hovoriť. Som tvoja matka, nie tvoja kamarátka. A tiež som tvoja kráľovná. Toto pokojne môže byť náš posledný rozhovor. Na tom nijako nezáleží. Nakoniec rovnako urobíš to, čo ti hovorím, že urobiť máš. A ja budem z diaľky sledovať, ako žiješ život, ktorý som pre teba naplánovala."
Potom sa matka vrátila naspäť k hre.
"Môžeš odísť, " povedal a mávla ledabolo rúk, akoby Gwen bola len ďalšia z jej slúžok.
Gwen sa tak nahnevala, že už sa dlhšie nedokázala ovládať. Vstala, spravila tri kroky smerom k matke a potom oboma rukami prevrhla stolík s hrou. Slonovinové figúrky sa rozleteli všade po podlahe a tiež drahý stôl, vyrobený z rovnakého materiálu, sa rozbil na kusy.
Jej matka v šoku vyskočila zo stoličky.
"Nenávidím ťa," zasyčala Gwen.
Na to sa s tvárou červenou od hnevu otočila a ráznymi krokmi mierila von z miestnosti, okázalo pritom prehliadajúc zdesené pohľady dvorných dám a rozhodnutá, že už nikdy znova nechce svoju matku vidieť.
KAPITOLA DVADSIATA ŠIESTA
Thor sa niekoľko hodín prechádzal po neustále sa vetviacich chodníkoch lesa a premýšľal o svojom stretnutí s Gwen. Nemohol ju dostať z hlavy. Čas, ktorý strávili spolu, bol čarovný, zďaleka prekonal všetky jeho očakávania a dokonale vymazal všetky pochybnosti o tom, či sú jej city k nemu skutočné alebo nie. Bol to perfektný deň, až na to, čo sa stalo na jeho konci.
Ten vzácny biely had a zlé znamenie, ktoré prinášal. Mali šťastie, že ich neuhryzol. Thor sa pozrel na Krohna, ktorý šťastne poskakoval vedľa neho a hovoril si, čo by sa bolo asi bývalo stalo, keby tam v tú chvíľu nebol a toho hada nezabil. Boli by teraz obaja mŕtvi? Bol Krohnovi neskutočne vďačný a vedel, že pre neho bude dobrým druhom po celý život.
Ale ono znamenie ho stále trápilo. Ten had bol neskutočne vzácny a v tejto časti kráľovstva dokonca ani bežne nežil. Bol z ďalekého juhu, kde sa rozkladali močiare. Ako sa mohol dostať až tak ďaleko mimo svoje prostredie? A prečo sa k nim priblížil akurát v takom momente? Bolo to všetko veľmi záhadné a Thor si bol úplne istý, že v tom bolo nejaké vyššie znamenie. Rovnako ako Gwen, aj on cítil, že to znamenie bolo zlé, zvestovateľ smrti. Lenže čiej?
Thor sa snažil tie myšlienky vypudiť z hlavy preč a jednoducho na všetko zabudnúť, ale vôbec sa mu to nedarilo. Úplne ho to pohltilo. Vedel, že by sa mal čoskoro vrátiť do kasární, ale nebol schopný sa tam vydať. Navyše mali všetci deň voľna, a tak namiesto toho blúdil dlhé hodiny v kruhoch po lesných cestách a snažil sa vyčistiť si hlavu. Bol si istý, že hadove posolstvo sa týkalo jeho, že znamenalo, že musí niečo urobiť.
Ešte horšie však bolo, že jeho rozlúčka s Gwen bolo taká náhla. Keď došli na okraj lesa, rozdelili sa tak rýchlo, že si takmer nepovedali ani slovo. Zdalo sa, že je rozrušená. Predpokladal, že to bolo kvôli tomu hadovi, ale nebol si tým úplne istý. O ich ďalšom stretnutí nepadlo ani slovo. Nemohlo sa stať, že na neho nebodaj zmenila názor? Neurobil niečo zle?
Tá myšlienka rozťala Thora vo dvoje. Ďalej blúdil lesom a nevedel, čo si s tým všetkým počať. Potreboval by si s niekým porozprávať, aby mu pomohol týmto veciam porozumieť. S niekým, kto dokázal vykladať znamenia a proroctvá.
Thor sa zrazu zastavil uprostred začatého kroku. No iste. Argon. Ten by na toto bol perfektný. Ten by dokázal toto všetko vysvetliť úplne ľahko.
Thor sa rozhliadol. Stál na severnom konci hrebeňa, odkiaľ mal široký výhľad na mesto pod sebou. Neďaleko od neho bola križovatka. Vedel, že Argon žije sám v kamennej chatrči na severnom okraji Planiny balvanov. Vedel, že ak sa na križovatke vydá doľava, na druhú stranu od mesta, povedie ho cesta práve týmto smerom. Rozhodol sa vyraziť.
Bude to dlhá cesta a navyše bola veľmi dobrá šanca, že tam Argon jednoducho v ten okamih nebude. Ale musel sa o to pokúsiť. Nedopraje si oddych, kým nedostane svoje odpovede.
Thorov krok dostal nový impulz. Dvojnásobnou rýchlosťou sa vydal smerom k pláňam. Z poludnia sa stalo popoludnie a on stále ešte išiel a išiel. Bol krásny letný deň a svetlo sĺnk nádherne osvetľovalo zelené lúky všade okolo neho. Krohn poskakoval neúnavne obďaleč a každú chvíľu sa niekde zastavoval a tú ulovil myš, tú veveričku, ktoré potom triumfálne priniesol v papuli ukázať.
Chodník sa onedlho stál nebezpečnejší a veternejší, keď lúky pomaly začali ustupovať pustej krajine plnej skál a veľkých balvanov. Nakoniec sa aj cesta samotná začala strácať v kameňoch. Tu hore bolo chladnejšie a vietor ešte zosilnel, pretože ďalej už nerástli ani stromy, ktoré by pred ním pocestného chránili. Krajina nadobudla čisto skalnatého rázu. Pôsobilo to až desivo. Kam až oko dohliadlo nebolo nič než kamene, prach a veľké balvany. Thor mal pocit ako by cestoval v nejakom inom svete, a ten svet predtým postihla nejaká katastrofa. Po chvíli cesta zmizla úplne a Thor musel pokračovať po kameňoch a sutine.
Krohn vedľa neho začal kňučať. Vo vzduchu viselo niečo podivného. Thor to mohol cítiť rovnako ako on. Nedalo sa povedať, že by to bolo zlé, ale bolo to každopádne iné. To miesto v sebe ukrývalo silnú duchovnú energiu.
Thor si pomaly začal hovoriť, že sa musel vydať zlým smerom, keď tu zrazu na obzore na vrcholku kopca zbadal malú kamennú chatrč. Mala perfektný kruhový tvar, bola postavená z tmavého kameňa a sedela pomerne nízko pri zemi. Neboli tam žiadne okná, iba jediné oblúkovité dvere, ktoré ale nemali klopadlo a dokonca ani kľučku. Mohol Argon skutočne žiť v takejto pustatine? Nebude sa hnevať, že Thor prišiel bez pozvania?
Thor začínal mať o svojej výprave trochu pochybnosti, ale prinútil sa pokračovať. Keď dorazil k dverám, jasne cítil, že okolitým vzduchom prúdi silná energia, v ktorej sa mu začínalo ťažko dýchať. Jeho srdce začalo divoko búšiť, keď pristúpil k dverám a chcel na ne zabušit päsťou.
Než sa ich ale stačil čo i len dotknúť, dvere sa zrazu samé od seba so zaškrípaním otvorili. Vnútri bola úplná tma a Thor si nebol istý, či ich jednoducho iba náhodou neotvoril poryv vetra. Nebolo možné nijako spoznať, či je niekto vo vnútri alebo nie.
Thor sa natiahol, jemne dvere otvoril a strčil hlavu dovnútra.
"Haló?" Zavolal hlasno. "Argon?"
Krohn vedľa neho začal opäť kňučať. Thorovi už teraz bolo jasné, že to celé bol zlý nápad a že Argon rovnako nie je doma. Napriek tomu sa ale odvážil rozhliadnuť sa vo vnútri. Urobil dva kroky vpred a akonáhle to urobil, dvere sa za ním s hrmotom zabuchli.
Thor sa vyľakane otočil a tam, pri vzdialenejšej stene, naproti nemu, stál Argon.
"Ospravedlňujem sa, že som ťa vyrušil," povedal Thor, ktorý mal srdce až v krku.
"Prišiel si bez pozvania," povedal Argon.
"Prepáč mi to," povedal Thor. "Nemal som v úmysle ťa vyrušovať."
Thorovej oči sa medzitým trochu prispôsobili tme, takže sa teraz mohol rozhliadnuť okolo seba. Okolo kruhovej steny v miestnosti boli rozostavané malé sviečky. Miestnosť bola osvetľovaná len jediným stĺpcom svetla, ktorý prichádzal z kruhového otvoru uprostred strechy. Celé to miesto pôsobilo ohromujúcim, drsným a neskutočným dojmom zároveň.
"Málokto tu kedy bol," odpovedal Argon. "Samozrejme, ani ty by si tu nebol, keby som ti to nepovolil. Tie dvere sa otvoria len tomu, komu sa otvoriť majú. Komukoľvek inému sa nepodarí dostať dovnútra, ani keby použil všetku silu sveta."
Thor sa cítil trochu lepšie, ale stále mu ešte lámalo hlavou, ako mohol Argon vedieť, že príde. Všetko spojené s týmto mužom bolo vždy zahalené rúškom tajomstva.
"Zažil som stretnutie, ktorému veľmi nerozumiem," povedal Thor v snahe ísť k veci, všetko to vyklopiť a nechať Argona, aby mu povedal svoj názor. "Bol tam had. Belozád. Nechýbalo veľa a bol by nás napadol. Zachránil nás môj leopard, Krohn."
"Nás?" Spýtal sa Argon.
Thor očervenel, pretože si až teraz uvedomil, že povedal viac ako chcel. Nevedel čo na to má povedať.
"Nebol som tam sám," povedal nakoniec.
"A s kým si tam bol?"
Thor sa zahryzol do jazyka a premýšľal čo ďalej. Koniec koncov, tento muž bol blízky s Gweniným otcom a pravdepodobne by mu to povedal.
"Nechápem, akú to má spojitosť s tým hadom."
"Má to zásadnú spojitosť. Nenapadlo ťa premýšľať, s kým sa ten had chcel vysporiadať?"
Thor bol zaskočený. "Nechápem, " povedal po chvíli.
"Nie každé znamenie, ktoré vidíš, je mienené tebe. Niektoré patrí aj ostatným."
Thor si prezeral v matnom svetle Argonovu tvár a snažil sa porozumieť. Čakalo Gwen niečo zlé? A ak áno, môže niečo urobil, aby tomu zabránil?
"Dokážeš zmeniť osud?" Spýtal sa Thor.
Argon sa otočil a pomaly prechádzal miestnosťou.
"Ah áno, to je otázka, ktorú sme si kládli po celé dlhé stáročia," odpovedal Argón . "Môže byť osud zmenený? Na jednej strane je všetko predurčené osudom. Na strane druhej máme slobodnú vôľu. Aj naše činy určujú náš osud. Zdá sa nemožné, aby tieto dve entity - osud a slobodná vôľa - žili vedľa seba. Ale rovnako je tomu tak. Ide o to, kde sa to zamieša - keď osud stretáva slobodnú vôľu - vtedy prichádza do hry ľudské konanie. Osud nemôže byť zakaždým zlomený, ale občas sa podarí ho ohnúť, alebo úplne zmeniť nejakou veľkou obeťou, či nesmiernym vypätím slobodnej vôle. Väčšinou je ale osud pevne daný. Väčšinou sme len figúrky, ktoré ho jednoducho napĺňajú. Myslíme si, že sa na jeho utváraní podieľame, ale obyčajne to tak nie je. Väčšinou sme skôr pozorovatelia, ako skutoční tvorcovia."
"Prečo sa teda svet vôbec obťažuje nám dávať nejaká znamenia, keď tu rovnako nie je nič, čo by sme boli schopní zmeniť?" Spýtal sa Thor.
Argon sa otočil a usmial.
"Myslí ti to, chlapče, to ti musím nechať. Väčšinou vidíme znamenie, aby sme sa mohli pripraviť na to, čo príde. Je nám poodhalený náš osud, aby sme dostali nejaký čas urobiť čo treba. Občas, to sa ale stáva veľmi zriedka, môžeme vidieť znamenie, ktoré nám dovoľuje zakročiť a sami určiť, aký bude jeho výsledok. Ale to je naozaj veľmi vzácne."
"Je pravda, že Belozád zvestuje smrť?"
Argon si ho skúmavo prezrel.
"To je, " povedal potom. "Bez najmenších pochybností."
Thorove srdce sa rozbúšilo. Jeho obavy sa potvrdili. Zároveň bol tiež prekvapený priamosťou Argonovej odpovede.
"S jedným som sa dnes stretol," povedal Thor. "Ale neviem, kto je ten, kto má zomrieť. Alebo či je tu niečo, čo môžem urobiť, aby som tomu zabránil. Rád by som to pustil z hlavy, ale nedokážem to. Ten obraz hada sa mi neustále vracia. Prečo?"
Argon sa na neho veľmi dlho pozeral a potom si vzdychol.
"Pretože nech už ten, kto zomrie, bude ktokoľvek, teba to veľmi silno poznamená. Ovplyvní to tvoj osud."
Thor bol čím ďalej rozrušenější. Zdalo sa, že každá odpoveď vyvoláva len ďalšie a ďalšie otázky.
"Ale to nie je fér," povedal Thor. "Potrebujem vedieť, kto je ten, kto má zomrieť. Musím ho predsa varovať!"
Argon pomaly pokrútil hlavou
"Toto ti nemusí byť odhalené, " odpovedal. "A aj keby si to vedel, stále by si s tým možno nedokázal nič urobiť. Smrť si svoju obeť nájde a neobzerá sa, či bola varovaná alebo nie."
"Prečo mi to teda ale bolo vyjavené?" Spýtal sa Thor zmučene. "A prečo to nemôžem dostať z hlavy?"
Argon pristúpil bližšie a zastavil sa len pár centimetrov od Thorovej tváre. Jeho oči žiarili v tom tmavom mieste s takou intenzitou, že to Thora až desilo. Bolo to ako pozerať sa do slnka. Argon zdvihol ruku a položil ju Thorovi na rameno. Jeho dotyk bol úplne ľadový. Thorovým telom prebehla mrazivá vlna.
"Si mladý," povedal Argon pomaly. "Ešte sa musíš veľa naučiť. Teraz si príliš precitlivený. Schopnosť vidieť budúcnosť je úžasný dar. Môže to ale byť aj obrovská kliatba. Väčšina ľudí žije svoj osud a pritom o ňom nemá najmenšie tušenie. Poznať svoj osud a budúcnosť, ktorú ti prináša, je občas veľmi bolestivé. Ty si ešte ani nezačal rozumieť svojim silám. Ale to sa jedného dňa zmení. Jedného dňa. Vtedy, až pochopíš, odkiaľ si prišiel."
"Odkiaľ som prišiel?" Spýtal sa Thor udivene.
"Domov tvojej matky je ďaleko odtiaľto. Za Kaňonom, až na druhej strane Divočiny, stojí hrad, ktorý sa klenie vysoko do neba. Sedí osamotene na skale a aby si sa k nemu dostal, musíš sa uberať po kľukatej kamennej cestičke. Tá cesta je čarovná, pripadáš si na nej, ako by si stúpal do samotného neba. Je to miesto obrovskej sily. A je to tiež miesto tvojho zrodu. Kým sa tam nedostaneš, nikdy tomu plne neporozumieš. Akonáhle tam však budeš, všetky tvoje otázky budú zodpovedané."
Thor žmurkol, a keď znovu otvoril oči, k svojmu obrovskému prekvapeniu zistil, že stojí vonku pred Argonovou chatrčou. Nemal najmenšie tušenie, ako sa tam dostal.
Vietor dul okolo skalného previsu a Thor musel prižmúriť oči, na ktoré okamžite zaútočilo ostré slnečné svetlo. Vedľa neho zamňaukal Krohn.
Thor znovu prikročil k Argonovým dverám a celou silou na ne zabúchal. Zvnútra sa však neozvalo nič než ticho.
"Argon!" Kričal Thor.
Jediný, kto mu však odpovedal, bol vietor.
Pokúsil sa do dverí oprieť ramenom, ale ani sa nepohli.
Thor čakal dlhú dobu, či sa dvere predsa len neotvoria - vlastne ani nevedel, ako dlho to bolo - kým sa nezačalo zvečerievať a on si uvedomil, že jeho čas na tomto mieste je skutočne vyčerpaný.
Otočil sa a v zamyslení sa vydal na spiatočnú cestu dole z kamenistého svahu. Cítil sa ešte zmätenejší než predtým, a zároveň si bol istejší, že smrť je nablízku, a že s tým pravdepodobne nedokáže nič urobiť.
Keď pokračoval ďalej pustatinou, začal zrazu cítiť chlad okolo členkov a všimol si, že sa pri zemi formuje jemná hmla. Za malú chvíľku hmla zhustla a začala stúpať. Thor nechápal, čo sa to deje. Krohn kňučal.
Thor sa pokúsil pridať do kroku, aby sa dostal z kopca čo najrýchlejšie, ale hmla počas chvíľky zhustla tak, že zrazu ťažko videl na špičku vlastného nosa. Zároveň cítil, že jeho nohy oťažievajú. Celá obloha nad ním náhle sčernela. Vo vzduchu bolo cítiť mágiu. Zrazu bol Thor veľmi unavený. Potom už ani nedokázal urobiť ďalší krok. Schúlil sa do kĺbka priamo tam, kde stál. Okamžite ho zahalila hmla. Pokúsil sa ešte otvoriť oči a znovu sa pohnúť, ale už to nešlo. V nasledujúcom okamihu zaspal.
*
Thor zistil, že stojí na vrcholku obrovskej hory a pozerá sa na celé kráľovstvo Prsteňa. Pred ním sa rozkladal Kráľov Dvor, hrad, opevnenia, záhrady, stromy a zvlnené kopce tiahnúce sa kam až oko dohliadlo. Všetko v plnom kvete leta. Polia boli preplnené ovocím, všade rástli kvety a zo všetkých kútov sa ozývala hudba a zvuky osláv.
Keď si však Thor to všetko prezeral, tráva zrazu začala černieť. Ovocie popadalo zo stromov na zem. Potom tie stromy samotné zvädli a scvrkli. Všetky kvety uschli a na jeho zdesenie sa jedna stavba za druhou začala rozpadať na kusy. Keď to všetko skončilo, nebolo pred ním nič než skaza. Spálená pustatina plná ruín a kamenia.
Thor sa pozrel dole a zrazu uvidel veľkého Belozáda, ktorý sa mu plazil priamo pod nohami. Primrznutý tam stál, keď sa had začal ovíjať okolo jeho nôh, potom okolo pása a nakoniec aj okolo rúk. Cítil, že je dusený, že je z neho doslova vymačkávání život. Had ovinul celé jeho telo a teraz sa mu, len niekoľko málo centimetrov od jeho nosa, pozeral priamo do tváre, syčal a svojím vystreľujúcim rozoklaným jazykom sa takmer dotýkal Thorovej tváre. Potom otvoril doširoka svoju tlamu, odhalil obrovské zuby, naklonil sa vpred sa a pohltil Thorovu tvár.
Thor zajačal, aby vzápätí zistil, že stojí úplne sám uprostred kráľovského hradu. Miesto bolo absolútne vyľudnené a tam, kde mal stáť kráľovský trón, bolo len prázdne miesto. Meč Osudu ležal nedotknutý len tak na zemi. Všetky okná boli rozbité a všade po zemi ležali farebné sklíčka. Z diaľky počul tlmenú hudbu, otočil sa a potom prechádzal jednu prázdnu miestnosť za druhou. Konečne sa dostal k obrovským dvojitým dverám, snáď tridsať metrov vysokým, a s vypätím všetkých síl ich otvoril.
Ocitol sa pri vstupe do kráľovskej sály. Pred ním sa ťahali dlhé stoly, ktoré sa prehýbali pod prestretým jedlom. Ale nikde nebol žiadny človek. Na protiľahlom konci veľkej sály si Thor všimol postavy. Kráľ MacGil. Sedel na svojom tróne a pozeral sa priamo na Thora. Zdal sa byť hrozne ďaleko.
Thor cítil, že sa k nemu musí dostať. Dal sa do opatrnej chôdze medzi dvoma dlhými stolmi naprieč sálou. Ako prechádzal, všetko jedlo po oboch stranách sa začínalo kaziť, plesnivieť, černieť a vzápätí už sa na ňom rojili mračná bzučiacich múch, ktoré ho trhali na kusy.
Thor pridal do kroku. Už bol skoro pri kráľovi, ostávalo len niekoľko málo metrov, keď tu sa z postrannej miestnosti vynoril sluha nesúci podnos, na ktorom bol veľký zlatý pohár s vínom. Pohár bol veľmi výrazný, vyrobený z rýdzieho zlata a v niekoľkých radoch obkrúžený rubínmi a zafírmi. V okamihu, keď sa kráľ pozrel stranou, si Thor všimol, že sluha vsypal do pohára akýsi biely prášok. Thorovi došlo, že je to jed.
Sluha priniesol pohár bližšie, MacGil sa sklonil a uchopil ho oboma rukami.
"Nie!" Zakričal Thor.
Vrhol sa dopredu, v snahe vyraziť pohár kráľovi z ruky.
Ale nebol dostatočne pohotový. MacGil pil z pohára výdatnými dúškami. Ako pohár na jeden nádych vypil, víno mu tieklo po brade a na hruď.
Potom sa MacGil pozrel na Thora a jeho oči sa rozšírili úžasom. Chytil sa rukami za hrdlo, začal sa dusiť a nakoniec sa prevalil cez okraj trónu a spadol z neho dole. Padal cez madlo do strany a nakoniec sa zrútil na tvrdú kamennú podlahu. Jeho koruna sa šmykla z hlavy, s kovovým cinknutím dopadla na kameň a odkulila sa ešte ďalších niekoľko metrov ďalej.
Kráľ tam ležal bez pohybu, s očami stále široko otvorenými, mŕtvy.
Naraz sa objavila Estopheles. Zlietla dole a pristála na MacGilovej hlave. Sedela tam a pozerala sa priamo na Thora. Potom zakričala. Jej výkrik bol tak prenikavý, že Thorovi prebehol mráz po chrbte.
"Nie!" Zakričal.
*
S tým výkrikom sa Thor prebudil.
Celý spotený a ťažko dýchajúc sa posadil a rozhliadol okolo seba, v snahe zistiť, kde to je. Ležal znovu na zemi, v prachu Argonovej hory. Musel tú zrejme zaspať. Hmla bola preč a na horizonte sedel úsvit. Krvavo červené slnko sa prehrýzalo skrz obzor a zažínal nový deň. Vedľa neho zakvičal Krohn, skočil mu do lona a olízal tvár.
Thor jednou rukou objal Krohna a snažil sa pochopiť, či sa mu to celé snívalo, alebo či bol celý čas hore. Trvalo mu dlhú chvíľu, než sám seba presvedčil, že to bol iba sen. Veľmi živý sen.
Potom Thor počul pohyb, otočil sa a zbadal Estopheles, ktorá sedela na kameni len krok od neho. Veľký vták sa pozeral priamo na neho a kričal. Znovu a znovu.
Ten zvuk mu zježil vlasy na zátylku. Bol úplne rovnaký ako ten, ktorý počul vo sne a v tom okamihu cítil každou bunkou svojho tela, že ten sen mal význam. Bolo to posolstvo.
Kráľ bude otrávený.
Thor vyskočil na nohy a vo svetle vychádzajúceho slnka šprintoval dole z kopca smerom ku Kráľovmu Dvoru. Musel sa dostať ku kráľovi. Musel ho varovať. Kráľ si možno bude myslieť, že sa zbláznil, ale nemal na výber - musel urobiť čokoľvek, čo bolo v jeho silách, aby zachránil jeho život.
*
Thor utekal po padacom moste k vonkajšej hradnej bráne. Mal šťastie, pretože ho obaja strážny poznali ako člena Légie. Nechali ho prebehnúť bez toho, aby ho zastavovali a on aj Krohn, bežiaci po jeho boku, pokračovali ďalej.
Bežal cez hradné nádvorie, okolo fontán, najkratšou cestou k vnútornej bráne hradu. V nej stáli dvaja strážcovia, ktorí mu zablokovali cestu.
Thor sa zastavil a lapal po dychu.
"Čo tu hľadáš, chlapče?" Spýtal sa jeden z nich.
"Musíte ma pustiť dnu," sypal Thor. "Musím nutne vidieť kráľa."
Strážni sa na seba nedôverčivo pozreli.
"Som Thorgrin z kráľovskej Légie. Musíte ma pustiť dnu."
"Ja ho poznám, " povedal jeden zo strážnych. "Je jeden z nás."
Ale ten druhý predstúpil pred Thora.
"Čo kráľovi chceš?" Spýtal sa.
Thor stále ešte bojoval s dychom.
"Je to veľmi dôležité. Musím ho okamžite vidieť."
"No, nemyslím si, že ťa očakáva, pretože si zle informovaný, náš kráľ tu nie je. Pred hodinou opustil hrad so svojou družinou. Nevráti sa skôr ako dnes večer na kráľovske hody."
"Hody?" Spýtal sa Thor. Spomenul si na svoj sen a stoly plné jedla. Všetko začínalo dávať zmysel.
"Áno, hody. Ak si naozaj z Légie, tak tam určite tiež budeš. Ale teraz tu nie je a neexistuje žiadny spôsob, ako by si s ním mohol hovoriť. Vráť sa večer s ostatnými."
"Ale ja mu musím odovzdať správu! " Trval na svojom Thor. "Ešte pred tou akciou!"
"Môžeš to povedať mne, ak chceš. Ale ani ja ju nedokážem doručiť oveľa skôr ako ty."
Thor nechcel poslať takúto správu po strážnikovi, pretože mu bolo jasné, že to bude znieť šialene. Musel to kráľovi povedať sám, dnes večer pred začiatkom oslavy. Len sa modlil, aby nebolo už príliš neskoro.
KAPITOLA DVADSIATA SIEDMA
Thor sa ponáhľal späť do kasární Légie a našťastie dorazil ešte predtým, ako začala tréningová rutina. Bez dychu pribehli s Krohnom k ostatným akurát v okamihu, keď sa prebúdzali a pripravovali na nástup. Stál vo dverách, lapal po dychu a cítil, že je poriadny problém. Nedokázal si predstaviť, že teraz má absolvovať celý tréningový deň, ktorý navyše strávi aj tým, že bude neustále odpočítavať minúty do večernej slávnosti, kde bude môcť konečne kráľa varovať. Bol si istý, že to, čo videl, bolo znamenie a že kráľovo varovanie je dôležitejšie ako čokoľvek iné. Že osud kráľovstva teraz ležal iba na jeho pleciach.
Thor dobehol medzi Reecea a O'Connora, ktorí sa už uberali von na cvičisko, a celý udychčaný sa zaradil k nim.
"Kde si bol celú noc?" Spýtal sa Reece.
Thor si prial vedieť, čo by mal odpovedať, ale on vlastne sám nevedel, kdeže to v noci bol. Čo mal teraz odpovedať? Že zaspal na svahu Argonovej hory uprostred Planiny balvanov? To nedávalo veľký zmysel dokonca ani jemu.
"Ja neviem," odpovedal, pretože naozaj nevedel, čo iné by povedal.
"Ako to myslíš, že nevieš?" Spýtal sa O'Connor.
"Stratil som sa," povedal Thor.
"Stratil?"
"No, to máš teda šťastie, že si sa dokázal nájsť aspoň teraz, " povedal Reece.
"Ak by si prišiel neskoro na nástup, už by ťa najskôr vôbec nepustili dovnútra, " povedal Elden, ktorý sa k nim medzitým pridal a teraz pleskol Thora cez rameno. "Rád ťa vidím. Hovorili sme si, kde si."
Thor ešte stále nedokázal uveriť zmene v Eldenovom správani potom, čo sa vrátili od
Kaňona.
"Ako to šlo s mojou sestrou?" Spýtal sa Reece ticho.
Thor sa začervenal a nevedel čo odpovedať.
"Videl si sa s ňou?" pokračoval Reece.
"Áno, videl," začal Thor. "Mali sme sa fajn, aj keď sme sa potom museli náhle rozlúčiť."
"No," povedal na to Reece, keď sa všetci zoradili pred Kolka a kráľových mužov, "dnes večer jej uvidíš znova. Obleč si to najlepšie čo máš. Budú kráľovské hody."
Thorov žalúdok sa zovrel. Znovu pomyslel na svoj sen a cítil, ako nitky jeho osudu tancujú priamo pred ním a ako je zároveň bezmocný a odsúdený len sa na to pozerať.
"TICHO!" Zakričal Kolk, ktorý sa vydal kráčať pred radom chlapcov.
Thor stuhol spoločne s ostatnými.
Kolk pomaličky kráčal pozdĺž radu a skúmal každého z nich.
"Včera ste si užili trochu zábavy, ale teraz je čas pustiť sa znovu do práce. A dnes sa, moji milí, naučíte prastarému umeniu kopania zákopov."
Chlapci kolektívne zaúpeli.
"TICHO! " Zreval.
Chlapci sa opäť utíšili.
"Je to ťažká práca, " pokračoval Kolk. "Ale je to tiež práca dôležitá. Jedného dňa sa vám to bude hodiť, až vás služba zavedie do divočiny, v ktorej budete musieť prenocovať a nikto ďalší nebude nablízku, aby vám pomohol. Bude mráz, taká zima, že nebudete cítiť vlastné nohy, všade okolo vás bude temná noc a vy urobíte čokoľvek, aby ste sa udržali aspoň trochu v teple. Bude sa vám to tiež hodiť v bitke, až sa budete potrebovať kryť pred šípmi vašich nepriateľov. Je milión situácií, kedy budete potrebovať vykopať zákop. Zákop je jedným z vašich najlepších kamarátov."
"Dnes, " pokračoval, keď si odkašľal, "strávite celý deň kopaním a budete to robiť tak dlho, kým vaše ruky nebudú červené, plné mozoľov a váš chrbát nebudú bolieť tak, že už sa nebudete schopní ani narovnať. Až príde deň bitky, už vám to potom nebude pripadať ako tá najhoršia práca zo všetkých. "
"ZA MNOU!" Zavelil Kolk.
Ďalšie nespokojné mručenie sprevádzalo chlapcov, keď sa zoradili do dvojstupu a začali s Kolkom na čele pochodovať cez cvičisko.
"Skvelé, " povedal Elden. "Kopanie zákopu. Presne takto som chcel dnešok stráviť."
"Mohlo to byť horšie, " povedal O'Connor. "Tiež mohlo pršať."
Pozreli sa na oblohu a zbadali blížiace sa ťažké mraky.
"To by mohlo," povedal Reece. "Tak to nezakríknem."
"THOR!" Ozval sa hlas.
Thor sa otočil a zistil, že sa na neho Kolk z diaľky namosúrene pozerá. Dobehol k nemu a divil sa, čo vykonal.
"Áno, sir."
"Tvoj rytier ťa povoláva," povedal stroho. "Hlas sa u Ereca na hrade. Máš šťastie, dnes sa tu tomu vyhneš. Namiesto toho budeš slúžiť svojmu rytierovi tak, ako to všetci dobrí panoši robia. Ale nemysli si, že si sa kopania zákopov zbavil nadobro. Až sa zajtra vrátiš, budeš kopať zákop sám. Teraz sa prac!" Posledné slová zakričal.
Thor sa otočil a zbadal závistlivé pohľady ostatných. Potom sa okamžite rozbehol smerom von z cvičiska a k hradu. Čo po ňom Erec môže chcieť? Malo to niečo spoločné s kráľom?
*
Thor bežal naprieč Kráľovým Dvorom po ceste, po ktorej sa ešte nikdy predtým nevydal - do kasární Strieborných. Ich budova bola oveľa väčšia ako kasárne Légie. Ich domy boli dvakrát tak veľké, zdobené medenými koruhvami a cestičky medzi nimi boli dláždené novým kameňom. Aby sa tam dostal, musel Thor prejsť veľkou bránou, v ktorej stál na stráži tucet kráľových mužov. Hneď za ňou sa cesta rozšírila a prechádzala do obrovského otvoreného poľa, na konci ktorého stál komplex kamenných budov, každá ešte zvlášť ochránená múrmi a strážená ďalšími strážnymi. Už odtiaľto to bol úchvatný pohľad.
Thor sa ponáhľal po ceste smerom k bráne. Stráže už z diaľky videli, že sa blíži a aj keď ešte ani nedorazil k nim, už mali svoje kopije skrížené tak, že mu zahrazovali cestu.
"Čo tu pohľadáváš?" Spýtal sa jeden z nich.
"Hlásim sa do služby," odpovedal Thor. "Som panoš rytiera Ereca."
Strážni si vymenili ostražité pohľady, ale tú sa pri bráne objavil jeden ďalší, ktorý predstúpil a pokýval hlavou. Druhí dvaja uvoľnili a pozdvihli skrížené kopije. Železná mreža v bráne sa začala, za silného škripotu, pomaly dvíhať. Brána samotná bola ohromná, aspoň dva metre tučná. Thor si pomyslel, že toto miesto je opevnené ešte lepšie, než samotný kráľovský hrad.
"Druhá budova napravo," zakričal na neho vojak. "Nájdeš ho v stajniach."
Thor sa otočil a ponáhľal sa okolo radu kamenných domov naprieč nádvorím. Všetko tu žiarilo novotou, čistotou a bolo perfektne udržiavané. Celé to miesto akoby obklopovala aura sily.
Thor okamžite našiel svoju budovu a zostal ohromene stáť. Desiatky tých najnádhernejších koní stáli priviazané v rovných upravených radoch okolo obvodu budovy. Väčšina z nich bola vystrojená v ťažkej zbroji. Všetci boli očistené do vysokého lesku. Všetko okolo bolo väčšie a veľkolepejšie ako v jeho kasárňach.
Skutoční rytieri, vybavení ozajstnými zbraňami všetkého druhu, sa náhlivo pohybovali po nádvorí všetkými smermi. Celé miesto bolo veľmi rušné a Thor mal pocit, ako by sa snáď malo schyľovať k nejakej bitke. Toto miesto už nemalo tréningovú atmosféru. Tu to bolo všetko naozaj. Tu už bolo všetko myslené smrteľne vážne.
Thor prešiel malou bránkou a pokračoval potemnelou kamennou chodbou dovnútra do budovy, kde míňal jednu stajňu za druhou a snažil sa nájsť Ereca. Za chvíľu došiel až na koniec chodby, ale Ereca nikde nevidel.
"Hľadáš Ereca, že?" Spýtal sa neďaleko stojace strážnik.
Thor sa k nemu otočil a pokýval hlavou.
"Áno, sir. Som jeho panoš."
"Ideš neskoro. Už je vonku a pripravuje si koňa. Hoď sebou."
Thor prebehol chodbou ako strela a za okamih už bol opäť na otvorenom nádvorí pred budovou. A tam Ereca konečne uvidel. Stál pred obrovským, urasteným žrebcom. Bol to nádherne sa lesknúci vraník s bielym prúžkom na nose. Kôň zafrkal, keď Thor pribehol a Erec sa k nemu otočil.
"Ospravedlňujem sa, sir," povedal Thor bez dychu. "Prišiel som tak rýchlo, ako len som dokázal. Nechcel som sa oneskoriť."
"Si tu akurát včas, " povedal Erec s vľúdnym úsmevom. "Thor, zoznam sa s Lanninom," dodal a ukázal na to nádherné zviera.
Ako keby chcel odpovedať, Lannin znovu zafrkal a zatancoval na mieste. Thor k nemu pristúpil, natiahol ruku a pohladil ho na nose. Kôň na oplátku jemne zaerdžal.
"Je to môj cestovný kôň. Čoskoro sa naučíš, že rytier vyššej hodnosti potrebuje viac koní. Jedného pre zápolenie, jedného do bitky a jedného pre dlhé, osamelé putovanie. S tým posledným sa obyčajne spriatelíš najlepšie. Vidím, že aj ty sa mu páčiš. To je dobre."
Lannin sa sklonil a strčil ňufák do Thorovej dlane. Thor bol unesený vznešenosťou toho zvieraťa. V jeho veľkých očiach jasne žiarila inteligencia. Bolo to zvláštne, zdalo sa mu, akoby ten kôň rozumel všetkému, o čom sa rozprávajú.
Ale niečo z toho, čo Erec povedal, Thora znepokojilo.
"Povedal si putovanie, sir?" Spýtal sa prekvapene.
Erec prestal uťahovať postroj, otočil sa a pozrel sa na neho.
"Dnes je deň, kedy som sa narodil. Som práve dvadsať päť rokov starý. To je významný deň. Počul si o Dni výberu?
Thor pokrútil hlavou. "Len veľmi málo, sir. Len to čo som začul od ostatných."
"My, rytieri Prsteňa, musíme udržiavať naše plemeno, generáciu za generáciou, " začal Erec vysvetľovať. "Do veku dvadsiatich piatich rokov si musíme vybrať nevestu. Ak si do tej doby žiadnu nevyberieme, musíme sa vydať na cestu, nejakú si nájsť a priviesť ju sem. Máme na to jeden rok. Ak sa vrátime bez nevesty, kráľ nám jednu určí a my tým stratíme právo výberu. Takže dnes sa musím vypraviť na cestu a nájsť si svoju budúcu ženu."
Thor naňho pozeral, neschopný slov.
"Ale sir, to vážne odchádzaš? Na celý rok?"
Thorovi sa urobilo úzko, keď na to len pomyslel. Mal pocit, ako by sa jeho svet náhle rozpadol. Až v tento moment si plne uvedomil, ako veľmi si Ereca obľúbil, a že ho určitým spôsobom mal rád ako svojho otca, teda nepochybne viac ako svojho skutočného otca.
"Ale čí panoš potom teda budem ja?" Spýtal sa Thor. "A kam vôbec ideš?"
Thor si spomenul, ako veľmi sa o neho Erec zasadil a ako mu zachránil život. Jeho srdce teraz krvácalo pri predstave, že skutočne odchádza.
Erec sa zasmial spokojným, bezstarostným smiechom.
"Ktorú z tých otázok mám odpovedať ako prvý?" Povedal. "Nerob si obavy. Budeš preradený k inému rytierovi a budeš jeho panošom, kým sa nevrátim. Tým rytierom je Kendrick, kráľov najstarší syn."
Thorovi sa okamžite uľavilo, keď to vypočul. Aj ku Kendrickovi cítil podobné puto, koniec koncov to bol práve Kendrick, kto vystúpil ako prvý na jeho obranu a zastal sa jeho nárokov na miesto v Légii.
"Ako dlho moja cesta potrvá ..." pokračoval Erec, "... to zatiaľ neviem. Viem len, že sa vypravím smerom na juh, smerom do kráľovstva, z ktorého pochádzam a budem si hľadať nevestu v tom smere. Ak žiadnu nenájdem vnútri Prsteňa, potom možno aj prekročím more do môjho vlastného kráľovstva a budem ju hľadať tam."
"Do tvojho kráľovstva, sir?" Spýtal sa Thor.
Uvedomil si, že toho o Erecovi vlastne zas až tak moc nevie, napríklad odkiaľ vlastne pochádza. Vždy si proste myslel, že je odtiaľto.
Erec sa smial. "Áno, ďaleko odtiaľto, až za morom. Ale to je príbeh, ktorý si povieme inokedy. Čaká ma dlhá výprava a ja sa na ňu teraz potrebujem pripraviť. Takže mi pomôžeš. Nemáme veľa času. Prichystaj môjho koňa a vyzbroj ho všetkými druhmi zbraní."
Thor sa okamžite vrhol do akcie. Bežal do jazdnej zbrojnice a vzal tam výraznú čiernu a striebornú zbroj pre Lannina. Potom s každou jej časťou bežal ku koňovi a zase späť. Cez chrbát mu upevnil retiazkovú deku a pod bruchom ju niekoľkými prackami zopol tak, aby presne obopínala žrebcove obrovské telo. Potom pridal ešte Safron, tenký plátok ocele, ktorý presne padol na žrebcovu hlavu.
Lannin zaerdžal, keď Thor dokončil svoju prácu a zdalo sa, že je spokojný. Bol to vskutku vznešený kôň, bojovník. Thor by prisahal, že sa vo svojej ocele cítil rovnako pohodlne ako ktorýkoľvek ľudský rytier.
Potom Thor znova bežal do zbrojnice pre Erecove zlaté ostrohy a obe pripevnil rytierovi na päty po tom, čo sa ten dostal do sedla.
"Aké zbrane budeš potrebovať, sir?" spýtal sa Thor.
Erec sa pozrel dole a zdal sa z tohto uhla ešte mohutnejší.
"Je ťažké predpovedať, do akých bitiek sa dostanem počas celého budúceho roka. Ale potrebujem predovšetkým loviť a byť schopný sa ubrániť. Takže samozrejme potrebujem svoj dlhý meč. Tiež si chcem vziať krátky meč, luk, tulec s šípy, krátke kopije, palcát, dýku a môj štít. Myslím, že toto bude stačiť."
"Áno, sir, " povedal Thor a vyrazil do akcie. Dobehol k stojanu s Erecovými zbraňami, ktorý stál vedľa Lanninovej stajne a prehliadol desiatky zbraní, ktoré tam odpočívali. Mal na výber zo skutočne pôsobivého arzenálu.
Opatrne zobral zo stojanov ony zbrane, ktoré si Erec prial a jednu po druhej nosil von, aby ich podával Erecovi, alebo pevne uväzoval k postroji.
Keď si Erec nasadil kožené rukavice a bol pripravený na odchod, Thor si nemohol pomôcť, aby necítil ľútosť.
"Sir, cítim, že je mojou povinnosťou ťa na tejto ceste sprevádzať," povedal Thor. "Koniec koncov, som tvoj panoš."
Erec ale pokrútil hlavou.
"Túto cestu musím podniknúť sám."
"Môžem ťa teda aspoň odprevadiť k južnému rázcestiu?" Naliehal Thor. "Ak mieriš na juh, je to cesta, ktorú dobre poznám, pretože sám z juhu pochádzam."
Erec sa na neho pozrel a premýšľal.
"Ak ma chceš odprevadiť k južnému rázcestiu, nevidím v tom žiadny problém. Ale je to celý deň cesty, takže musíme okamžite vyraziť. Vezmi si môjho panošského koňa, stojí zo strany stajní. Je to ten hnedák s rýdzou hrivou."
Thor bežal na určené miesto a našiel koňa. Keď sa na neho vyšvihol, Krohn vystrčil hlavu spoza Thorovej košele a zakvičal.
"To je v poriadku, Krohn," chlácholil ho Thor.
Potom sa naklonil dopredu, popchol koňa a vyšiel von zo stajne. Erec na neho nečakal a namiesto toho už medzitým vyrazil cvalom von z brány. Thor sa ho snažil dobehnúť tak rýchlo, ako len vládal.
Potom išli spoločne ulicami Kráľovho Dvora, skrz bránu, ktorú im stráž otvorila. Niekoľko Strieborných na nej v rade čakalo, aby Ereca pozdravili vztýčenou päsťou v momente, kedy je míňal.
Thor bol pyšný, že ide vedľa neho, že je jeho panošom, a že ho smie sprevádzať, aj keď len k prvému väčšiemu rázcestiu.
Thor mal na srdci toľko vecí, ktoré by rád Erecovi povedal, toľko otázok, ktoré chcel položiť. Tiež mu chcel zo všetkého najviac sa za všetko poďakovať. Ale nebol na to vôbec čas, keď za mestom obaja znovu pustili koňa do cvalu, cez neustále sa meniaci terén Kráľovskej cesty, ktorú osvecovalo dopoludňajšie slnko. Keď vyrazili na prvý kopec, Thor mohol z diaľky vidieť cvičisko Légie a všetkých svojich priateľov, ako ohýbali svoj chrbát pri kopaní zákopov. Bol vďačný, že tam nemusí byť s nimi. Ako sa pozeral smerom k nim, jeden z chlapcov prestal kopať a vztýčil päsť ich smerom. Slnko Thora oslňovalo, takže nemohol dobre rozoznať o koho sa jedná, ale bol si takmer istý, že je to Reece, ktorý ich oboch zdravil. Thor zdvihol päsť v odpoveď.
Dobre vydláždená cesta čoskoro ustúpila horším, neopravenými a užšími cestami, ktoré následne prešli do vyšliapaných poľných ciest, vedúcich vidieckymi oblasťami. Thor vedel, že je pre bežných ľudí nebezpečné jazdiť osamelo po týchto cestách. Obzvlášť v noci, kedy priťahovali veľa zlodejov, ale Thor sa o svoju bezpečnosť pramálo zaujímal, zvlášť teraz, keď išiel po boku Ereca. Ak by sa ich nejaký blázon pokúsil prepadnúť, Thor by sa obával oveľa viac o jeho život než o ich vlastné bezpečie. A samozrejme, nikto nebol tak zúfalý, aby sa odvážil zastaviť Strieborného.
Pokračovali v jazde takmer bez prestávok po celý dlhý deň, kým nebol Thor vyčerpaný a len ťažko popadol dych. Nedokázal pochopiť, kde sa v Erecovi berie toľko sily. Za každú cenu sa však snažil na sebe nenechať nič poznať. Žiadny strach, žiadna slabosť.
Minuli jednu z väčších križovatiek a Thor ihneď spoznal, kde práve sú. Vedel, že keby teraz zabočili doprava, priviedla by ich cesta priamo do jeho dediny. Na krátky moment Thora zaplavil pocit nostalgie a časť jeho ja si priala naozaj na tú cestu zahnúť, vidieť svojho otca a celú dedinu. Premýšľal, čo asi teraz jeho otec práve robí, kto sa stará miesto Thora o ovce, a ako nahnevaný otec asi musel byť, keď sa Thor vtedy nevrátil domov. Nie, že by sa o neho príliš zaujímal. Len sa mu proste v tej chvíli zacnelo po starých známych miestach. V skutočnosti bol rád, že sa mu podarilo z dediny utiecť a väčšia časť z neho si naopak priala sa tam už nikdy nevrátiť.
Pokračovali v cvale, ďalej a ďalej, na územie, kde Thor nikdy predtým nebol. Počúval o južnom rázcestí, ale nikdy nemal šancu, aby sa tam sám pozrel. Bolo to jedno z troch najdôležitejších rázcestí, ktoré viedli do južných cípov Prsteňa. Teraz už boli dobrý poldeň jazdy od Kráľovho Dvora a slnko už minulo svoj najvyšší bod na oblohe. Thor sa v sedle potil, neustále bojoval s dychom a musel premýšľať, či sa mu podarí, sa včas zase vrátiť späť do Kráľovho Dvora na večerné hody. Neurobil chybu, že sa vydal s Erecom takto ďaleko?
Keď vyharcovali na ďalší kopec, Thor konečne uvidel na obzore nezameniteľný znak rázcestia. Bolo označené vysokou, štíhlou vežou, na ktorej vrchole boli do všetkých štyroch strán vyvesené kráľovske vlajky a na tribúnach hliadkovali Strieborní. Keď zbadali Ereca, zahúkali na trúbku a brána vedúca do veže sa začala pozvoľna dvíhať.
Keď boli vzdialení len niekoľko sto metrov, Erec pritiahol jemne uzdu a spomalil koňa do kroku. Thorovi bolo smutno, keď si uvedomil, že toto sú posledné minúty, ktoré s Erecom strávi a potom sa bohvie ako dlho neuvidí. Kto nakoniec mohol povedať, či sa Erec vôbec ešte niekedy vráti. Rok je dlhá doba a medzitým sa môže stať veľa vecí. Thor bol však zároveň aj vďačný, že ho mohol aspoň odprevadiť až sem. Teraz už mal pocit, že svoje povinnosti splnil za dosť.
Obaja išli pomaly bok po boku, ich kone ťažko oddychoval, ostatne podobne ako oni sami. Krokom sa blížili k veži.
"Asi sa neuvidíme niekoľko mesiacov," povedal Erec. "A až sa vrátim, priveziem so sebou nevestu. Veci sa možno zmenia. Ale nech sa zmení čokoľvek, budeš stále mojím panošom."
Nato sa Erec zhlboka nadýchol. "Než sa rozlúčime, je tu pár vecí, ktoré chcem, aby si si zapamätal. Rytiera nerobí rytierom jeho sila, ale jeho inteligencia. Odvaha samotná nerobí rytiera, na to potrebuješ odvahu, česť a múdrosť. Neustále musíš pracovať na svojej mysli, svojom duchu. Rytier nie je pasívny, je vždy a za všetkých okolností aktívny. Musíš na sebe pracovať a zlepšovať sa každý deň, každý moment, ktorý máš.
Za tie mesiace, čo sa neuvidíme, sa naučíš ovládať všetky typy zbraní a naučíš sa všetkým možným zručnostiam. Ale pamätaj si, pre teba a tvoju cestu je tu ešte ďalší rozmer tréningu. A tým je výcvik čarodejníka. Vyhľadaj Argona. Nauč sa, ako rozvíjať svoje skryté sily. Cítim, že ich v sebe máš. Vlastne máš obrovský potenciál. Nie je to nič, za čo by si sa mal hanbiť. Rozumieš mi?"
"Áno, sir, " odpovedal Thor vďačne za rady a porozumenie, ktoré mu Erec venoval.
"Vzal som ťa pod svoju ochranu z určitého dôvodu. Nie si ako ostatní. Čaká ťa oveľa väčší osud. Zrejme väčší, než je ten môj. Ale zatiaľ zostáva nenaplnený. Nesmieš to brať ako nejakú samozrejmosť. Musíš na tom neustále pracovať. Stať sa skvelým bojovníkom, nie iba nebojácnym a skúseným rytierom. Musíš tiež rozvinúť vojnového ducha a neustále ho nosiť v srdci aj v mysli. Musíš byť odhodlaný položiť svoj vlastný život pre dobro ostatných. Najväčší z rytierov neusiluje o slávu, bohatstvo alebo česť. Najväčší si dáva tú najťažšiu úlohu zo všetkých: urobiť sám zo seba lepšieho človeka. Každý deň sa musíš snažiť byť lepší. Nie len lepší ako ostatní, ale hlavne lepší, ako si ty sám. Musíš sa snažiť to dosiahnuť pre dobro tých, ktorí nemôžu byť ako ty. Musíš brániť tých, ktorí sa sami nedokážu ubrániť. Nie je to úloha pre niekoho ľahkomyseľného. Je to Cesta hrdinu."
Thor sa snažil všetko pozorne počúvať a Erecove slová si bezo zvyšku zapamätať. Bol naplnený vďačnosťou a ťažko hľadal slová, ktorými by rytierovi odpovedal. Mal pocit, že potrvá ešte mnoho mesiacov, než plne pochopí význam všetkých Erecových slov.
Pomaly došli k bráne Južného rázcestia. Niekoľko členov Strieborných vyšlo oproti, aby pozdravili Ereca. Prišli k nim s úsmevmi od ucha k uchu a keď všetci posadali z koní, potľapkali rytiera po chrbte ako starí priatelia.
Thor zoskočil z koňa, chytil Lanninove opraty a odovzdal ich paholkovi, aby ho nakŕmil a vytrel do sucha. Erec sa otočil a ešte naposledy sa zadíval na Thora.
Thor mal na srdci toľko vecí, ktoré chcel pri rozlúčke rytieri povedať. Chcel mu poďakovať. Ale tiež mu chcel povedať o všetkých svojich starostiach. O tom znamení. O jeho sne. O jeho obave o kráľovu bezpečnosť. Hovoril si, že by to Erec možno mohol chápať.
Ale nakoniec to nedokázal. Erec už bol obklopený ostatnými rytiermi a Thor sa obával, že si, rovnako ako ostatní, bude myslieť, že sa zbláznil. Nehybne stál s jazykom zviazaným nerozhodnosťou, keď Erec pristúpil k nemu a naposledy ho potľapkal po ramenách.
"Chráň nášho kráľa," povedal Erec prísne.
Tie slová spôsobili, že Thorovi po chrbte prebehla vlna zimnice. Ako keby Erec snáď čítal jeho myšlienky.
Potom sa rytier otočil a spolu s ostatnými prešiel bránou. Už sa za Thorom ani neobzrel. Akonáhle boli vo vnútri, mreža sa pomaly zase spustila k zemi.
Erec bol preč. Thor si nemohol pomôcť, aby necítil smútok. Môže trvať celý dlhý rok, než zase Ereca uvidí.
Thor nasadol späť na svojho koňa, uchopil opraty a silno ho pohnal. Poobede už bolo v plnom prúde a on mal pred sebou celý poldeň jazdy späť na hostinu. V hlave mu neustále zneli posledné Erecova slová, ako by to bola nejaká modlitba.
Chráň nášho kráľa.
Chráň nášho kráľa.
KAPITOLA DVADSIATA ÔSMA
Nebo už bolo temné, keď Thor preletel vnútornou bránou Kráľovho Dvora a bez badateľného spomalenia zoskočil z koňa na nádvorí pred hradom, dychčal a podával opraty do rúk slúžiacemu paholkovi. Bol v sedle celý deň, slnko zapadlo už pred niekoľkými hodinami. Podľa svetla fakieľ a živého lomozu vnútri hradu okamžite poznal, že hostina je už v plnom prúde. Vyhrešil sám seba za to, že bol tak dlho preč a len sa modlil, aby nebolo ešte príliš neskoro.
Dobehol k najbližšiemu sluhovi.
"Je vnútri všetko v poriadku?" Spýtal sa prudko. Musel zistiť či je kráľ v bezpečí, ale samozrejme sa nemohol priamo opýtať, či bol otrávený alebo ešte nie.
Sluha sa na neho prekvapene pozrel.
"A prečo by nemalo byť? Všetko je tak, ako má byť, až na to, že tie ideš neskoro. Cvičenci kráľovskej Légie musia byť vždy na mieste včas. A tvoje šaty sú špinavé. Zle reprezentuješ svojich druhov. Umy si aspoň ruky a rýchlo dovnútra."
Thor celý spotený, prebehol vstupnou chodbou, náhlivo strčil ruky do kamennej nádržky s vodou a omyl si tvár a vlasy. Od skorého rána sa v podstate nezastavil a teraz bol pokrytý zmesou potu a prachu z cesty, čo len prispievalo k pocitu, že tento deň už trvá tak dlho ako desať iných. Zhlboka sa nadýchol, aby sa aspoň trochu upokojil a pôsobil usporiadane, a hneď na to vyrazil naprieč niekoľkými chodbami rovno do hodovnej siene.
Keď vstúpil obrovskými klenutými dverami dovnútra, bolo to takmer presne ako v jeho sne. Pred ním boli dva dlhé hodovné stoly. Každý bol minimálne sto krokov dlhý a úplne na konci ich spájal stôl ďalší, v ktorého čele sedel sám kráľ a jeho najbližší rytieri. Hluk, ktorý vo vnútri panoval Thora zasiahol takmer fyzicky. Sála bola úplne preplnený ľuďmi. Neboli tu iba kráľovi muži, Strieborní a členovia Légie, ale aj stovky ďalších hodovníkov, celé skupiny potulných muzikantov, tanečníkov, šašov a tiež desiatky žien z nevestincov .... Mohol tu vidieť tiež všetkých možných sluhov, stráže a medzi tým všetkým pobehovali psi. Bol to úplný blázinec.
Muži pili z veľkých pohárov víno aj pivo. Mnohí z nich stáli zakliesnení vzájomne za ramená a spievali pijanské piesne, alebo zrážali poháre v prípitkoch. Všade po stoloch bola kopa jedla, ktoré zahŕňalo aj diviačiu, srnčiu a všetky ďalšie druhy mäsa ukoristeného na poslednom hone. Polovica miestnosti sa pchala všetkými tými pochutinami, zatiaľ čo tá druhá neustále prúdila sem a tam. Keď Thor videl všetok ten chaos a uvedomil si ako veľmi už sú teraz muži opití, hovoril si, že keby dorazil skôr, určite by bola jeho úloha ľahšia. Teraz už ale bolo pomerne neskoro a on dorazil do plne rozbehnutej opileckej zábavy.
Prvá Thorova reakcia, bola obrovská úľava, pretože kráľ bol nažive. Uľahčene si vydýchol. Bol v poriadku. Znovu ho napadlo, že celé to znamenie nič v skutočnosti neznamená, že jeho sen bol jednoducho iba sen a že možo iba preháňa a vďaka svojej bujnej fantázii hľadá problémy tam, kde v skutočnosti žiadne nie sú. Rovnako sa ale toho nepríjemného pocitu, že niečo nie je v poriadku, nemohol zbaviť. Stále cítil nutkanie dostať sa ku kráľovi a včas ho varovať.
Chráň nášho kráľa.
Thor sa začal pomaly predierať davom, v snahe dostať sa ku kráľovi. Išlo mu to neskutočne pomaly. Muži boli opití, hluční, napchatí rameno na ramene a MacGil sedel stovky krokov odtiaľ.
Thorovi sa podarilo dostať sa už do polovice davu, keď tu sa náhle zastavil, pretože si všimol Gwendolyn. Sedela pri jednom z menších stolov na strane sály, obklopená svojimi slúžkami. Vyzerala mrzuto, čo jej vôbec nebolo podobné. Jedlo a pitie na stole pred ňou bolo nedotknuté a ona sama sedela bokom od všetkých ostatných členov kráľovskej rodiny. Thor sa začudoval, čo sa mohlo stať.
Zmenil smer, aby sa predral k nej.
Gwendolyn žmurkla a uvidela ho, ako prichádza, ale namiesto úsmevu, ktorý mu zakaždým venovala, jej tvár zatemnela. Prvýkrát uvidel Thor v jej očiach zlosť.
Gwen rýchlo vstala zo svojej stoličky, otočila sa k nemu chrbtom a odchádzala preč.
Thor mal pocit, akoby mu niekto do srdca vrazil nôž. Vôbec tej reakcii nerozumel. Vari urobil niečo zle?
Rýchlo obišiel stôl, dobehol ju a jemne chytil za zápästie.
Na jeho prekvapenie však jeho ruku hrubo odstrčila, otočila sa a venovala mu zamračený pohľad.
"Nedotýkaj sa ma!" Zajačala.
Thor ustúpil o krok späť, naprosto zaskočený jej prudkou reakciou. Je to tá Gwendolyn čo poznal?
"Ospravedlňujem sa," povedal. "Nechcel som urobiť nič zlého. Nechcel som ani pôsobiť neúctivo. Iba som s tebou chcel hovoriť."
"Ja už pre teba žiadne slová nemám, " zasyčala a blysla po ňom pohľadom plným zloby.
Thor cítil, že nemôže dýchať. Nemal najmenšie tušenie o čo tu išlo.
"Moja milá, prosím povedz mi, urobil som niečo, čo ťa urazilo? Čokoľvek to bolo, ospravedlňujem sa."
"To, čo si urobil sa nedá nijako napraviť. Žiadne ospravedlnenie sa neprijíma. Sklamal si ma."
Znovu sa otočila k odchodu a časť Thora si pomyslela, že bude najlepšie ju nechať ísť. Tá druhá časť to ale nemohla nechať dopustiť, nie po všetkom čo už spolu prežili. Musel to vedieť - musel poznať dôvod, prečo ho zrazu toľko nenávidia.
Thor jej znovu predbehol a zastúpil jej cestu. Teraz ju nemohol nechať odísť. Nie takto.
"Gwendolyn, prosím. Prosím, daj mi aspoň jednu ďalšiu šancu, aby som aspoň vedel čo to je, čo som vykonal. Len mi toto, prosím, povedz."
Pozerala sa na neho a kypela zlosťou, ruky v bok.
"Ja myslím, že to vieš. Myslím, že vieš až veľmi dobre."
"Neviem, " trval Thor vážne na svojom.
Chvíľu sa na neho skúmavo pozerala a potom sa na chvíľočku zazdalo, že v jej pohľade uvidel záblesk dôvery.
"Povedali mi, že tej noci, než sme sa spolu stretli, si navštívil nevestinec. Že si tam bol s mnohými ženami. Že si si s nimi užíval celú noc. A potom, keď vyšlo slnko, si prišiel za mnou. Toto je to, čo si nepamätáš? Som tebou a tvojim správaním zhnusená. Som zhnusená, že sme sa vôbec kedy stretli a že si sa ma kedy dotkol. Dúfam, že už sa nikdy nebudem znova musieť pozerať na tvoju tvár. Urobil si zo mňa blázna - a zo mňa si nikto blázna robiť nebude!"
"Moja milá!" Vykríkol Thor v snahe zastaviť ju a všetko vysvetliť. "To nie je pravda!"
Ona sa ale pretiahla mrštne davom a hneď na to sa medzi nich vmiesila celá skupina hudobníkov. Thor tentoraz nebol dostatočne rýchly, aby ju mohol zastaviť. Počas niekoľkých málo momentov sa mu stratila medzi ostatnými hosťami.
Horel od zlosti. Nemohol uveriť, že jej niekto mohol o ňom nahovoriť také lži a poštvať ju tým proti nemu. Premýšľal, kto za tým môže byť. Ale nijako zvlášť na tom nezáležalo, jeho šance, ktoré u nej kedy mal, náhle ležali v troskách. Bolo mu z toho nanič.
Potom si spomenul na kráľa a začal sa neprítomne a bez predchádzajúceho úsilia predierať zase smerom k nemu. Mal pocit, že zrazu nemá prečo žiť.
Keď urazil sotva pár krokov, objavil sa pred ním náhle Alton a zablokoval mu cestu. Uškrnul sa na neho spokojným škodoradostným úsmevom. Mal na sebe hodvábne legíny, zamatový kabátec a klobúk ozdobený perím. Z jeho pretiahnuté tváre, korunovanej dlhým nosom na Thora hľadeli oči, plné tej najvyššej arogancie a sebalásky.
"Ale to sa pozrime," povedal. "Ak toto nie je ten poddaný. Stretol si tu už svoju milú? Nie, samozrejme, že nestretol. Myslím, že sa zvesti o tvojich návštevách v nevestincoch už rozšírili úplne všade." Jeho úsmev odkryl rad malých, žltých zubov. "V skutočnosti som si tým absolútne istý."
"Vieš čo sa hovorí: iskrička pravdy, dokáže zapáliť oheň klebiet. Ja som tu iskričku našiel a tvoja reputácia je teraz v troskách, chlapče."
Thor vzkypel zlosťou a už sa naďalej nedokázal ovládať. Zaútočil na Altona a tvrdou ranou do brucha ho prinútil zlomiť sa v páse.
O sekundu neskôr už bol vlečený svojimi druhmi z Légie, i okolo stojacimi vojakmi, preč od Altona.
"Prekročil si hranice, chlapče!" Kričal za ním Alton. "Nikto sa nesmie dotknúť urodzeného! Budeš zavretý v reťaziach po zvyšok svojho života! Nechám ťa zatknúť! Tým si buď istý! Zajtra za úsvitu si pre teba pošlem!" Kričal Alton ďalej, než sa otočil a rozzúrený odkráčal preč.
Thora Altonove vyhrážky snáď ani nemohli zaujímať menej. A rovnako tak paže, ktoré ho držali. Jediný o koho mu teraz išlo, bol kráľ. Striasol kamarátov z ramien a znova sa otočil k MacGilovi. Hrubo odstrkujúc ľudí z cesty, keď mieril k jeho stolu. Jeho myseľ bola šialená smútkom aj zlosťou, nemohol uveriť v takýto obrat udalostí. Všetko bolo tak skvelé, jeho hviezda stúpala každým dňom vyššie a vyššie, len aby bola čoskoro zrazená k zemi o nejakého rozmaznaného hada, ktorý sa pokúša zobrať mu jeho lásku. A od zajtra mu hrozí väzením. Vzhľadom k tomu, že sa to náramne hodilo kráľovnej, obával sa Thor, že k tomu naozaj môže dôjsť.
Teraz sa ale o nič z toho nesmel zaujímať. Jediné, čo bolo v tento moment podstatné, bolo chrániť kráľa.
Oprel sa do ľudí ešte hrubšie a predieral sa ďalej a ďalej, vrazil plnou silou do šaša, ktorý bol práve uprostred predstavenia, odstrčil troch ďalších slúžiacich, až sa nakoniec konečne dopátral kráľovho stola.
MacGil sedel uprostred, v jednej ruke držal obrovský mech s vínom a jeho líca boli sýto červené. Kráľ sa otriasal smiechom nad prebiehajúcim predstavením. Okolo neho sedeli jeho najvyšší generáli. Thor si teraz pretlačil cestu až priamo pred nich, takže si ho nakoniec aj kráľ musel všimnúť.
"Môj pane," kričal Thor zúfalým hlasom. "Musím s tebou hovoriť! Prosím!"
Objavila sa stráž, aby odviedla Thora preč, ale kráľ ich pohybom ruky zastavil.
"Thorgrine!" Prehovoril MacGil svojim hlbokým, kráľovským a súčasne už aj dosť priopilým hlasom. "Môj chlapče. Prečo si prišiel k nášmu stolu? Stôl patriaci Légii je tamto."
Thor sa hlboko uklonil.
"Môj kráľ, ospravedlňujem sa. Ale musím s tebou nutne hovoriť."
Nejaký muzikant zrovna udrel do činelov priamo Thorovi vedľa ucha, keď mu MacGil konečne pokynul, aby zastavil svoje predstavenie.
Hudba utíchla a všetci generáli otočili svoje pohľady na Thora. Ten cítil, že si práve získal pozornosť všetkých.
"Nuž, mladý Thorgrine, scéna je tvoja. Rozprávaj. Čože je to za záležitosť, že to nemôže počkať do zajtra?" Povedal MacGil.
"Môj pane, " začal Thor, ale ihneď sa zase zarazil. Čo vlastne mal povedať? Že sa mu prisnil sen? Že videl znamenie? Že má pocit, že by kráľ mohol byť otrávený? Nebude to znieť bláznivo?
Lenže teraz rovnako nemal na výber. Musel to jednoducho urobiť.
"Môj pane, mal som sen," začal. "Ten sen bol o tebe. V tejto hodovnej sieni, na tomto mieste. Sen bol o tom, že ... by si to nemal piť."
Kráľ sa oprel o operadlo stoličky a vyvalil oči
."Že by som nemal piť? " Opakoval pomaly a nahlas.
Po chvíli strnulého ticha, ktoré nasledovalo, vybuchol MacGil smiechom tak hurónskym, že sa celý ich stôl len otriasal.
"Že by som nemal piť!" opakoval MacGil. "Čo je toto za sen! Ja by som tomu hovoril skôr nočná mora!"
Kráľ sa znovu zaklonil a zareval od smiechu. Všetci sa k nemu pridali. Thor začervenal, ale nehodlal sa vzdať.
MacGil potom gestom naznačil strážnemu, aby Thora odviedol. Ten prišiel, chytil chlapca za rameno a začal ho odvádzať stranou. Ale Thor sa mu hrubo vytrhol. Bol rozhodnutý konať za každú cenu. Musel kráľovi svoju správu odovzdať a musel si byť istý, že je správne pochopená.
Chráň nášho kráľa.
"Môj kráľov, požadujem, aby si ma poslúchol!" Zareval Thor s rudou tvárou a udrel päsťou do kráľovho stola.
Stôl sa otriasol a všetci muži, ktorí okolo neho sedeli teraz vrhli na Thora prekvapené pohľady.
Za strnulého ticha kráľova rozosmiata tvár zatemnela.
"TY požaduješ?" zreval MacGil. "Ty odo mňa nebudeš požadovať nič, chlapče!" Zakričal v rastúcom návale hnevu. "
Stôl sa utíšil ešte viac. Thorovo poníženie už snáď ani nemohlo byť väčšie.
"Môj kráľ, odpusť mi. Nechcel som ťa uraziť. Ale obávam sa o tvoju bezpečnosť. Prosím. Nepi. V mojom sne si bol otrávený! Prosím. Robím si o teba veľké starosti. To je jediný dôvod, prečo sa teraz takto chovám."
Črty MacGilovej tváre pomaličky zmäkli. Dlho sa díval Thorovi priamo do očí a potom sa zhlboka nadýchol.
"Áno, vidím, že si robíš starosti. A tiež vidím, že si bláznivý chlapec. Odpúšťam ti tvoju neúctivosť. Teraz choď. A do rána už ťa nechcem ani vidieť."
Znovu pokynul strážam, ktorí, tentoraz dôrazne, schmatli Thora za ramená a odviedli ho preč. Okolo stola sa pomaličky znovu rozhostila zábava a jeho osadenstvo sa vrátilo späť k pitiu.
Thor, ktorého odviedli stranou, horel rozhorčením. Až teraz mu poriadne došlo, čo všetko už dnes večer stačil vykonať a teraz na neho padla úzkosť z obavy, že za to zajtra draho zaplatí. Možno ho odtiaľto aj vyhostia. Navždy.
Keď ho stráž nechala, Thor zistil, že sa ocitol pri stole Légie, dobrých dvadsať krokov od kráľa. Ucítil na ramene čiasi ruku. Otočil sa a zistil, že je to Reece.
"Hľadal som ťa celý deň. Čo sa ti stalo? " Spýtal sa Reece. "Vyzeráš, akoby si videl duchov!"
Thor bol príliš rozčúlený, aby hneď odpovedal.
"Poď sa ku mnou posadiť," povedal Reece, "držím ti miesto."
Potom Reece odviedol Thora k stolu, ktorý bol vyhradený kráľovskej rodine. Godfrey zvieral pohár v každej ruke a vedľa neho sedel Gareth, ktorého oči neustále bežali po miestnosti. Thor úzkostlivo dúfal, že tam bude aj Gwendolyn, ale tá nebola nikde v dohľade.
"Čo sa deje, Thor?" Podpichol ho Reece, keď si sadli za stôl. "Sleduješ ten tanier, ako by ťa mal každú chvíľu pohrýzť."
Thor pokrútil hlavou.
"Keď ti to poviem, rovnako mi nebudeš veriť. Takže bude najlepšie, keď si to nechám pre seba."
"Povedz. Mne môžeš povedať čokoľvek, " naliehal vážne Reece.
Thor sa mu pozrel do očí a uvedomil si, že možno konečne našiel niekoho, kto ho berie vážne. Zhlboka sa nadýchol a začal. Koniec koncov, nemal čo stratiť.
"Keď som bol s tvojou sestrou v lese, tak sme videli Belozáda. Gwen povedala, že je to znamenie prichádzajúcej smrti a ja tomu tiež verím. Išiel som za Argonom a ten mi potvrdil, že sa čiasi smrť naozaj blíži. Krátko potom som mal sen o tom, že tvoj otec bude otrávený. Tu. Dnes večer. V tejto sále. Cítim v kostiach, že je to pravda. Stane sa to. Niekto sa ho pokúša zabiť, " povedal Thor.
Vyklopil to zo seba všetko nesmierne rýchlo a okamžite cítil úľavu. Bolo skvelé, že ho niekto konečne počúval.
Reece sa na neho potichu a dlho pozeral. Potom konečne prehovoril.
"Vyzeráš, že to myslíš smrteľne vážne. Ani ja o tom teda nepochybujem. A veľmi si vážim, že sa toľko staráš o môjho otca. Verím ti. Naozaj. Ale sny sú zradné. Neznamenajú vždy to, čo si myslíme."
"Povedal som to kráľovi, " povedal Thor. "A oni sa mi vysmiali. Samozrejme, že bude piť ďalej."
"Thor, ja verím, že sa ti to snívalo. A verím, že skutočne máš ten pocit nebezpečenstva. Aj ja mávam zlé sny. Celý život. Naposledy sa mi snívalo, že som bol vyhodený z hradu a keď som sa zobudil, tak ten pocit stále trval. Ale pritom to nebola pravda. Chápeš čo tým chcem povedať? Sny sú zradné. A Argon vždycky hovorí v hádankách. Nesmieš to všetko brať tak vážne. Môj otec je v poriadku. Ja som tiež v poriadku. Všetci sme v poriadku. Skús sa teraz len uvoľniť a trochu sa napiť. A užiť si to."
S tým sa Reece uvoľnil vo svojom kresle, pokrytom kožušinami a napil sa zo svojho pohára. Gestom naznačil sluhovi, ktorý okamžite pribehol s veľkou porciou diviny a položil ju pred Thora. Iný medzitým doniesol pohár s vínom.
Ale Thor tam iba sedel a pozeral na svoje jedlo. Mal pocit, že sa celý jeho život rozpadá na kusy. Nevedel čo si má počať.
Nemohol myslieť na nič iné, než na svoj sen. Bolo to, akoby sa jeho nočná mora stala skutočnosťou a on tu teraz sedel a sledoval ako ostatní hodujú. Všetko čo mohol robiť, bolo strážiť všetky poháre, ktoré boli odnášané smerom ku kráľovi. Pozorne sledoval každého sluhu, každý pohár vína. A zakaždým, keď sa kráľ napil, sebou Thor trhol.
Bol ako posadnutý. Nemohol od kráľa odtrhnúť zrak. Sledoval ho a sledoval po dobu, ktorá mohla byť aj dlhými hodinami. Thor presne nevedel.
Naraz uvidel zvláštneho sluhu, ktorý ku kráľovi doniesol pohár, ktorý bol iný ako tie ostatné. Bol veľký, z rýdzeho zlata a po stranách ho obrubovali rubíny a zafíry.
Bol to presne ten istý, ktorý Thor videl vo svojom sne.
Thorovo srdce sa divoko rozbúšilo, keď s desom sledoval, ako sa sluha blíži ku kráľovi. V okamihu, keď už bol len niekoľko krokov od neho, sa Thor už neovládol. Každá bunka v jeho tele revala, že toto je ten otrávený pohár.
Thor vyskočil na stôl a prudko vpadol do davu, ktorým sa začal za pomoci lakťov hrubo predierať.
Presne v okamihu, keď vzal kráľ pohár do rúk, Thor vyskočil na jeho stôl, napriahol sa a prudkou ranou otvorenou dlaňou vyrazil kráľovský pohár z rúk.
Celá hala vydesene zalapala po dychu. Pohár vyletel do vzduchu a ťažkým brnknutím dopadol na kamennú podlahu obďaleč.
V hodovnej sieni sa rozprestrelo mŕtvolné ticho. Muzikanti prestali hrať, žongléri sa zastavili uprostred vykonávaného kúsku. Stovky mužov i žien sa otočili k nemu. Všetci udivene na celú scénu zízali.
Kráľ sa s hlboko zamračenú tvárou pomaličky postavil.
"Čo si to dovoľuješ!" Vykríkol. "Ty nehanebný chlapče! Za toto pôjdeš do želiez!"
Thor len ohromene stál. Cítil sa, ako by sa na neho rútil celý svet. Jediné, čo si v tom okamihu prial, bolo rozplynúť sa.
Zrazu sa z davu oddelil jeden v veľkých psov, došiel k mláke vína, ktoré sa rozlialo po podlahe a začal víno zo zeme lízať. Než mohol Thor kráľovi odpovedať, než sa mohol ktokoľvek v miestnosti znova pohnúť, pohľady všetkých sa obrátili ku psovi, pretože ten začal vydávať desivé, dávivý zvuky.
Iba o niekoľko sekúnd neskôr pes stuhol a padol k zemi mŕtvy. Celá miestnosť pri pohľade na tú scénu zalapala po dychu.
"Ty si vedel, že v tom bol jed!" Zakričal čísi hlas.
Thor sa otočil a uvidel princa Garetha, ktorý prichádzal medzi neho a kráľa, a vyčítavo ukazoval prstom na Thora.
"Ako si mohol vedieť, že bol pohár otrávený? Jedine tak, že ten, kto tam ten jed pridal, si bol ty sám! Thor sa pokúsil otráviť kráľa!" Zreval Gareth.
Celý dav rozhorčenie vykríkol.
"Do väzenia s ním, " rozkázal kráľ.
O sekundu neskôr Thor cítil, že ho ruky stráží hrubo uchopili zozadu za ramená a ťahali naprieč halou preč. Vzpínal sa, kričal a snažil sa protestovať.
"Nie!" Jačal. "Vy to nechápete!"
Ale nikto ho nepočúval. Bol ťahaný skrz dav rýchlo preč, takže za kratučkú chvíľu už kráľovský stôl úplne stratil z dohľadu. A celý jeho život sa mu strácal spolu s ním. Rýchlo prešli celou sálou k bočným dverám, ktoré sa za nimi s hlasným buchnutím zavreli.
Vnútri bolo ticho. O chvíľu neskôr Thor cítil, že klesá. Bol dvoma mužmi ťahaný niekam dole po kamennom točitom schodisku. Svetla neustále ubúdalo a za malú chvíľu už mohol počuť hovor väzňov.
Železné dvere cely sa otvorili a Thorovi konečne došlo, kam ho odviedli. Podzemné kobky.
Zmietal sebou, v snahe sa oslobodiť.
"Vy to nechápete!" Jačal.
Potom vzhliadol nahor a uvidel prichádzať urasteného strážneho, ktorý mal neoholenú tvár a žlté zuby.
Zamračil sa na Thora.
"Ale naopak, rozumiem až veľmi dobre, " ozval sa jeho škrípavý hlas.
Natiahol pravú ruku a posledné, čo Thor uvidel bola jeho päsť, ktorá vystrelila ako baranidlo proti chlapcovej tvári.
Svet potemnel.
TERAZ NA STIAHNUTIE!
POCHOD KRÁĽOV
(Čarodejníkov Prsteň – Kniha druhá)

"ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ má všetky rysy potrebné pre jasný úspech: hlavný aj vedľajšie príbehy, záhadnú atmosféru, statočných rytierov a rozkvitajúce vzťahy, ktoré zaceľujú rany na zlomených srdciach, a ďalej tiež podvod či zradu. Sľubuje dlhé hodiny zábavy a určite uspokojí všetky vekové kategórie. Dielo nájde svoje miesto v knižniciach u všetkých priaznivcov fantasy literatúry. "
--Books and Movie Reviews, Roberto Mattos
POCHOD KRÁĽOV nás posúva na Thorovej ceste k dospelosti o krok ďalej. Thor si začína uvedomovať kým v skutočnosti je, aké sily sa v ňom skrývajú a pomaly sa stáva skutočným bojovníkom.
Potom, čo utečie z väzenskej kobky, sa Thor z hrôzou dozvedá o ďalšom pokuse o vraždu kráľa MacGila. Keď potom MacGil zomrie, kráľovstvo sa prepadne do zmätku. V prostredí, kde sa každý snaží vyškriabať na uvoľnený trón, je Kráľov Dvor dejiskom mnohých rodinných drám, mocenských machinácií, ambícií a žiarlivosti, násilia aj zrady. Nástupca musí byť vybraný z kráľových potomkov a legendárny Meč Osudu, zdroj všetkej ich moci, dostane svoju šancu byť pozdvihnutý ďalším kandidátom. Všetky plány sa ale zrútia, keď je odhalená vražedná zbraň a pozornosť všetkých sa upne k hľadaniu vraha. V rovnakom čase musí rod MacGilovcov čeliť novej hrozbe zo strany rodu McCloudovcov, ktorí vyrazia do útoku vo vnútri Prsteňa.
Thor sa snaží získať späť Gwendolyninu lásku, ale nemá času nazvyš, pretože sa musí so svojimi druhmi z Légie vychystať na Stovku - sto dní trvajúcu vyčerpávajúcu výpravu, ktorou musia prejsť všetci jej členovia. Légia sa vydá cez Kaňon, mimo ochranu Prsteňa do Divočiny, a potom cez Tartuviánske more na Hmlistý ostrov, o ktorom sa hovorí, že ho stráži drak. Bude to ich skúška naozajstných bojovníkov.
Vrátia sa späť? Vydrží Prsteň, keď budú preč? A zistí Thor konečne, aké je tajomstvo jeho osudu?
POCHOD KRÁĽOV je epický príbeh o priateľstve a láske, rivalite a spoluprácu, o rytieroch a drakoch, intrigách a politických machináciách, o dospievaní, o zlomených srdciach, o podvode, ambíciách a zrade. To všetko je zasadené do dôkladne premysleného fiktívneho fantasy sveta. Je to príbeh o cti a odvahe, o osude a predurčení, a tiež o mágii. Je to fantasy, ktorá nás privedie do sveta, na ktorý už potom nikdy nezabudneme, a ktorá osloví čitateľa oboch pohlaví a každého veku.
Knihy #3 - #17 v sérii sú tiež dostupé!
POCHOD KRÁĽOV
(Čarodejníkov Prsteň – Kniha druhá)
